Sekcia: Vzdelávanie

 

Adaptačný efekt - ako výsledok reakcie organizmu na alaktátový a laktátový obsah tréningového a súťažného zaťaženia

PhDr. Eugen Laczo, PhD., FTVŠ UK Bratislava

Adaptácia je pre živé organizmy charakteristická schopnosť, ktorá pod vonkajšími vplyvmi a v závislosti od genetickej vybavenosti dokáže zmeniť životné procesy. Adaptácia vyjadruje vnútorný proces prispôsobovania organizmu. Vývoj prestavby organizmu sa týka všetkých  zložiek  bio-psycho-sociálnej stránky organizmu.

Aktuálny rozvoj a komplexný stav pripravenosti organizmu v minulosti bol charakterizovaný ako určitý stav trénovanosti. V súčasnom bio-psycho-sociálnom prístupe k jedincovi, k jeho výnimočnosti a výkonnosti sa zmena organizmu na pravidelne opakovanú špecializovanú športovú aktivitu vymedzuje pojmom adaptácia.

Podľa Virua (1995) rozoznávame pri zaťažovaní a využívaní funkčnej kapacity organizmu pozitívnu a negatívnu adaptáciu. Pozitívna adaptácia prináša rozvoj, negatívna adaptácia decimuje výkonnosť organizmu. Pozitívna adaptácia a dobre riadené zaťaženie zväčšuje rozsah  pôsobnosti a zlepšuje účinok (obr. 1).

V rámci športovej prípravy vonkajšie vplyvy zabezpečujeme predovšetkým prostredníctvom tréningových a súťažných podnetov. Tréningový proces, ako špecifický druh pedagogického riadenia  má cieľavedomý charakter, ktorým sledujeme prechod z východiskového stavu do vopred plánovaného stavu športovca. Predstavuje špecifickú podobu podmienok vonkajšieho prostredia, v ktorom dochádza k zmene stavu športovca na základe  regulačno – adaptačných mechanizmov .

Pôsobením tréningových podnetov  na športovca sa vyvolávajú zmeny v organizme. Zámerne sa narúša vnútorné prostredie a vplyvom autoregulačných procesov dochádza k zvládnutiu  entropie vnútorného systému a v dôsledku toho k adaptácii na príslušné podnety.

Organizmus má snahu zachovať vnútornú stálosť na rôzne vplyvy  tréningového pôsobenia, a preto v dôsledku narušenia určitosti a usporiadanosti organizmu sa mobilizujú príslušné funkčné mechanizmy, ktoré vedú k stabilite vnútorného prostredia. Tréningový proces môžeme takto chápať ako špecifický druh adaptácie, ako komplexný systém reakcií športovca, ktorý má aktívny zámerný charakter spôsobujúci nielen udržanie dynamickej rovnováhy v daných podmienkach tréningového procesu, ale i zabezpečujúci možnosť vývinu pri ich zmenách. V športovom tréningu zámerne stimulujeme adaptačné procesy zodpovedajúce obsahovým požiadavkám štruktúry športového výkonu.

Riadenie adaptačných mechanizmov je nesporne kľúčovým problémom tréningového procesu. Závisí od vhodnosti tréningových a súťažných podnetov (druh, veľkosť, intenzita, objem, zložitosť, frekvencia, psychická náročnosť atď.) v smere zámernej adaptácie, ktorej výsledkom by bola žiaduca zmena. Aby sme mohli regulovať tréningové a súťažné podnety v čase, v smere cieľovej adaptácie musíme predovšetkým poznať reakciu organizmu na štruktúru zaťaženia, poznať stupeň narušenia vnútornej rovnováhy organizmu (štruktúru zmien stavov).

Časová dynamika adaptácie má svoje zákonitosti. Preto jej urýchlenie neprináša adekvátny efekt.  Adaptačné procesy majú svoju špecifickú dimenziu. Pozitívne zmeny môžeme očakávať  iba v tých funkčných systémoch organizmu, ktoré boli zaťažované adekvátnymi tréningovými podnetmi (obr. 2, obr. 3).

  • Adaptačné procesy zvyšujú nielen výkonnostnú kapacitu  organizmu, ale posúvajú aj hranicu trénovateľnosti. Pod vplyvom určitých zaťažení sa nová výkonnostná úroveň stabilizuje. Ďalší rozvoj výkonnosti môžeme očakávať len sumáciou kvalitatívnejších tréningových a súťažných podnetov, ktoré zabezpečia adekvátnu úroveň adaptačných zmien. Napr. 100 % vonkajšie zaťaženie dosahuje v budúcnosti len 90-percentnú úroveň. Preto 100-percentnému vonkajšiemu zaťaženiu už zodpovedá  nová úroveň vonkajšieho podnetu.
  • V mládežníckych vekových kategóriách výkonnostný progres viac-menej môžeme pripísať prirodzenému biologickému rozvoju organizmu a nie adaptácii na tréningové podnety. V etape športovej predprípravy a v základnej etape prípravy dosiahnutý výkonnostný progres prostredníctvom intenzívneho zvyšovania tréningového zaťaženia môže brzdiť cielený adaptačný efekt vo vrcholovej etape športovej prípravy.
  • Účinné sú iba neobvyklé nové podnety. Preto po 6 – 8 týždňoch rovnaký systém realizácie zaťaženia v tréningových jednotkách postupne strácajú adaptačnú silu. Je veľká pravdepodobnosť, že príčina vzniku takéhoto stavu je „zvyk“. Tento stav nemusí nastať, ak dochádza k pravidelným zmenám v obsahovej variabilite dynamiky štruktúry podnetov pri využívaní aj hraničného zaťaženia.

Výsledky adaptačných zmien môžu regresnú tendenciu preukázať v prípade, keď nedochádza k tréningovému deficitu, ale obsah zaťaženia cielených vplyvov sa zmení. Napr. ak namiesto limitujúcich silových a rýchlostných podnetov zaraďujeme aeróbny obsah zaťaženia, tak môžeme očakávať zníženú úroveň silových a rýchlostných schopností. Je samozrejmosťou, že adaptačné tempo v mládežníckych vekových kategóriách a v prípade nižšej výkonnostnej úrovne je vyššie v porovnaní so staršími športovcami, resp. s vyššími výkonnostnými úrovňami.

Keď na hranici trénovateľnosti (viac-menej vo vrcholovej etape prípravy a v súťažnom období) pozorujeme stagnáciu, resp. zníženú výkonnostnú úroveň, tak je to prirodzená obranná reakcia organizmu a jeho mierne preťaženie. Keď v takej situácii komplexné zaťaženie znížime, aby sme zabránili vzniku  príznakov preťaženia, tak po krátkej „oddychovej“ prestávke často „skokovým“ spôsobom nastane výkonnostný vzostup. Prejav oneskoreného kumulatívneho tréningového efektu je východiskom v období ladenia športovej formy.

Vonkajšie podmienky významným spôsobom  ovplyvňujú kvalitu adaptačných zmien, ktoré vytvárajú predpoklady na rozvoj športovej výkonnosti (obr. 4).

Netrénovaný človek ani s maximálnou vôľovou koncentráciou nie je schopný  geneticky určené energetické zdroje zmobilizovať pre svoju výkonnosť viac ako na 70 %. Pravdepodobnosť, že organizmus je schopný chránené zásoby za výnimočných okolností  (strach zo smrti, hnev, vplyv dopingu) využívať, vychádza z empirického pozorovania centrálnej nervovej sústavy (CNS), ktorá „otvorí“ svoje autonómne energetické zásoby. Skúsenosti dokazujú, že  systematickým tréningom a súťažením môžeme zvýšiť úroveň využívania vôľovým úsilím mobilizované množstvo energie o 20 % (obr. 5, 6,).

Vplyv adaptačných efektov na rozvoj výkonnostnej kapacity organizmu v súčasnosti vysvetľujeme predovšetkým:

A. Teóriou superkompenzácie.
B. Teóriou využitia adaptačných rezerv organizmu.
C. Zákonitosťami adaptácie v čase.
D. Teóriou využitia oneskoreného a kumulatívneho tréningového efektu.

A. Teória superkompenzácie

Je charakterizovaná princípom schopnosti živého organizmu formovať „nový“ rovnovážny stav po jeho narušení vplyvom vonkajšieho podnetu (tréningový podnet). Počas realizácie tréningového podnetu na zvýšené katabolické procesy (s porovnaním so základnými biologickými potrebami) organizmu v odpočinkovej fáze odpovedá progresívnymi anabolickými dejmi. Cieľom tohto prirodzeného procesu je, aby  v prípade opakovania katabolických  dejov organizmus chránil od vyčerpanosti. To znamená, že v odpočinkovej fáze (po zaťažení) vyrovnávajúce kompenzačné procesy dosahujú na rozdiel od východiskového stavu zvýšenú úroveň. Existenciu úseku zvýšenej práceschopnosti charakterizujeme ako superkompenzačný proces. Túto prispôsobivú schopnosť organizmu už pozorovali na konci 19. storočia. Jakovlev (1977) tento prirodzený jav preformuloval pre potreby vedeckého poznania podstaty adaptačných procesov ako východisko na rozvoj športovej výkonnosti. Na vytvorenie podmienok efektívnej adaptácie je nevyhnutné dodržiavať zákonitosti zaťažovania organizmu.

V rovine energetického zabezpečenia pohybovej činnosti je superkompenzácia charakterizovaná ako zvýšená úroveň energetického potencionálu organizmu. Pri svalovej práci dochádza k intenzívnemu štiepeniu a k určitej resyntéze energeticky bohatých látok, v čase zotavenia pretrváva resyntéza, čo zabezpečuje nielen obnovu, ale aj prevýšenie východiskovej úrovne energetických zdrojov. Funkčná pohotovosť nastáva predovšetkým v tých systémoch organizmu, v ktorých sa kladú zvýšené nároky pri zaťažení. Z existujúcich poznatkov môžeme konštatovať, že rýchlosť obnovy, veľkosť a trvanie superkompenzácie závisí od intenzity vyčerpania zdrojov. V zásade, čím je spotreba energie pri jednorazovom zaťažení (intenzívnejšom zaťažení) rýchlejšia, tým je návrat k východiskovému stavu rýchlejší, tým skôr nastupuje superkompenzácia a naopak.

Vysoko intenzívne zaťaženie môže trvať len niekoľko sekúnd a dlhotrvajúce zaťaženie môže prebiehať v submaximálnom, strednom, resp. v  nízkom pásme intenzity. S tým je spojené aj fyziologické hľadisko klasifikácie zaťaženia, kde rozlišujeme alaktátové anaeróbne, laktátové anaeróbne a aeróbne zabezpečenie pohybovej činnosti.

Účinnosť adaptačných procesov vyžaduje plynulé a postupné opakovanie tréningových podnetov (aj skokom), optimálny pomer medzi zaťažením a odpočinkom, ako aj striedanie objemu, intenzity, zložitosti a psychickej náročnosti zaťažovania organizmu.

Efektívnosť rozvoja jednotlivých schopností a ich vzájomná podmienenosť vyžaduje aj optimálnu periodizáciu a cyklickosť v systéme dávkovania tréningového zaťaženia. Uvedieme niekoľko poznámok k dávkovaniu zaťaženia:

  • Slabé tréningové podnety len udržiavajú základné biologické funkcie organizmu. Takéto sú u začiatočníkov, 20-percentné u trénovaných športovcov, 70-percentná intenzita, resp. nižšia zo svojich maximálnych možností zaťažiteľnosti. V takom prípade nedochádza k výkonnostnému vzostupu.
  • Veľmi intenzívne tréningové podnety sú prekážkou rozvoja, resp. majú negatívny vplyv na organizmus. Výkonnostná úroveň klesá.
  • Adekvátne intenzívne tréningové podnety sú také, ktoré sú realizované na vrchole superkompenzačného stavu, ktorý vyvolal predchádzajúci podnet. Takýto priebeh zaťaženia zabezpečuje rozvoj výkonnostnej úrovne športovcov. Intenzita podnetu je u začiatočníkov nad 20 % a u trénovaných  nad 70 % svojich maximálnych možností zaťažiteľnosti.
  • Organizmus rozličným spôsobom reaguje nielen na intenzitu podnetu, ale aj na jej frekvenciu v čase.
  • Keď sa tréningové podnety realizujú nízkou frekvenciou (týždenne nedosahujú 4 podnety), výkonnosť nemá vzostupnú tendenciu.
  • Pri veľkej frekvencii podnetov, keď sa nasledujúce podnety realizujú v stave vysokej únavy (napr. po určitom tréningovom deficite, 2x denne intenzívne tréningové podnety) nasleduje znižovanie výkonnostnej úrovne organizmu.
  • Optimálna frekvencia podnetov je, keď nasledujúce zaťaženie realizujeme na vrchole superkompenzačného procesu. Dochádza tak k  zvyšovaniu výkonnosti organizmu. Empirickou skúsenosťou je skutočnosť, že ak po niekoľkých tréningových podnetoch (3 – 4 pred superkompenzačným javom) je zaradený cielený adekvátny odpočinok, tak dochádza ku kumulácií superkompenzačných efektov (obr. 7).
  • Intenzita a frekvencia podnetov musí byť v súlade s objemom  zaťaženia. Je nevyhnutné dodržiavať takú úroveň kvantitatívnych ukazovateľov, pri ktorých sme schopní zabezpečiť prostredníctvom intenzity a frekvencie podnetov kvalitatívne zmeny v organizme. V súťažnom období je tendencia znižovať objem zaťaženia. Pri jeho častejších znižovaniach – pred súťažami – môže vyvolať znižovanie výkonnostnej úrovne organizmu.

Určenie časovej dynamiky superkompenzačných procesov a jeho využitie na intraindividuálnu kultiváciu tréningových efektov je jedným z kľúčových otázok trénerskej praxe. Kedy zaradiť nasledujúci kvalitný tréningový podnet, aby došlo k sumácii zmien stavov je neustále veľkým problémom. Empirická trénerská skúsenosť, ktorá sa opiera o fyziologické a biochemické poznatky pri rôznych typoch zaťažení umožňuje objektivizovať systém tréningových podnetov pravdepodobne vyvolávajúce želateľné zmeny stavov v súlade s požiadavkami v danom tréningovom období.

Je všeobecne známe, že meranie reakčného času, vertikálneho výskoku dáva určitú informáciu o miere únavy športovca. V prípade možnosti hodnotenia fyziologických a biochemických parametrov po zaťažení dostávame objektívnejšie informácie o vplyve podnetu, o dynamike regeneračných schopností organizmu.

Fyziologické parametre napr.: kyslíkový pulz, ventilácia kyslíka, respiračný koeficient, pulz, krvný tlak, percentuálne využitie kyslíka, zloženie krvi, hemoglobín, možnosť dráždenia svalu atď.

Biochemické parametre napr.: svalový glykogén, cukor v krvi, triglyceridy, laktát, ketolátky, štandardné bikarbonáty, železo v sére, vitamíny, minerálne látky, enzýmy, proteíny, moč, aminokyseliny atď.

Tréningová prax nie je v takej situácii, aby mohla pravidelne získať prezentované informácie (u vrcholových športovcov v niektorých prípadoch sú) na objektívne riadenie tréningového procesu môže byť určitou pomôckou (obr. 8).

B. Teória využitia adaptačných rezerv organizmu

Pri vrcholovej výkonnosti je hranica postupného zvyšovania adaptačných zmien obmedzená. Postupným zvyšovaním komplexného tréningového vplyvu sa dosahuje menšia možnosť zvyšovania výkonnosti organizmu. Z tohto vyplýva, že adaptačná energetická zásoba je geneticky limitovaná. Túto kapacitu charakterizujeme ako adaptačnú rezervu. Okrem toho organizmus disponuje aktuálnym množstvom energie, ktoré dlhodobo získal adaptačným procesom a ktoré určuje aktuálnu úroveň výkonnosti. Pri realizácii aktuálneho zaťaženia aktivizujeme určité množstvo energie. Rozdielne množstvo energie medzi aktuálnou adaptačnou možnosťou a aktuálnou aktiváciou energie charakterizujeme ako určitú energetickú rezervu (obr. 9).

Genetická  energetická rezerva je medzi 1. a 2. a energetická rezerva je  rozdielna energetická úroveň medzi 2. a 3. Účinné podnety sú tie, ktoré vyžadujú mobilizáciu energetických rezerv medzi 2., 3. a  z perspektívneho hľadiska aj aktualizáciu medzi 1. a 2.

Komplexné tréningové zaťaženie vyvolá rôzne časové dimenzie v regeneračných procesoch organizmu. Pokiaľ sa organizmus nachádza v stave zvýšenej únavy, nie je vhodné zaradiť do programu kvalitné tréningové jednotky (technické, rýchlostné, rýchlostno – silové). Parciálne regeneračné stavy neumožnia organizmu mobilizovať energetické rezervy.   

C. Zákonitosti adaptácie v čase

Poznatky o zákonitostiach adaptácie v čase významnou mierou pripisujú k odhaleniu procesu zvyšovania výkonnosti. Časová dimenzia dynamiky adaptačných procesov nás informuje o možnosti zvyšovania výkonnostnej kapacity organizmu, ako aj o systéme zaťažovania v období ladenia športovej formy (obr. 10).

Prvý adaptačný stupeň (asi 10 dní)
V priebehu prvého stupňa prostredníctvom informačnej zmeny dochádza k odstráneniu „zbytočných“ pohybov pri realizácii špecifických pohybových štruktúr. Tréner na tejto adaptačnej úrovni zisťuje, že pohyb je postupne realizovaný plynulejšie a cielenejšie.

Druhý adaptačný stupeň (asi 20 dní)
Na druhom stupni dochádza predovšetkým k rozvoju energetických zásob. Pri vytrvalostných podnetoch môže dôjsť aj k 100-percentnému zvýšeniu glykogénových rezerv. Pri silových podnetoch dochádza k zhrubnutiu zaťažovaných svalových vlákien.

Tretí adaptačný stupeň (asi 30 dní)
Charakteristickým znakom tohto adaptačného stupňa je skvalitnenie súčinnosti orgánov. Formuje sa špecifickosť medzisvalovej a vnútrosvalovej koordinácie  podľa potreby športového odvetvia. V treťom týždni po postupných zaťaženiach dochádza k miernemu nesúladu medzi energetickým zdrojom a jeho efektívnom využívaní pri zaťaženiach. Preto sa pre ďalšie plynulé pokračovanie adaptačných procesov v 4. týždni odporúča zvýšiť celkové zaťaženie o 20 – 30 % aj v prípade, keď športovec prejavuje silnú vnútornú motiváciu a tréning prebieha výborne.

Štvrtý adaptačný stupeň (asi 40 dní)
Zosúladenie s adaptačným procesom zmenených systémov organizmu a jeho optimálne riadenie sa kultivuje v priebehu štvrtého stupňa. K tomu, aby došlo k efektívnemu zabudovaniu nových funkčných možností do športového výkonu je nevyhnutné realizovať intenzívne špecifické zaťaženia krátkymi intervalmi odpočinku.

Po takých 4 stupňoch adaptačného procesu je možné očakávať progresívny rozvoj športovej výkonnosti. Je možnosť zúčastniť sa súťaží, resp. pokračovať tréningmi s cieľom dosiahnuť nový, kvalitnejší adaptačný stupeň. Tento proces vyžaduje aj adekvátne zvýšenie komplexného tréningového zaťaženia.

 

D. Teória využitia oneskoreného a kumulatívneho tréningového efektu

Oblasť oneskoreného kumulatívneho efektu je ďalšou zákonitosťou, ktorou vysvetľujeme adaptačné možnosti organizmu. Verchošanskij (1985), Neumann (1993), Viru (1995), Tschiene (1995) potvrdili existenciu oneskoreného kumulatívneho efektu. Na obr. 11 a 12 sú zhrnuté a modifikované poznatky spomínaných autorov.

Koncentrovaný rozvoj  schopností je základnou podmienkou vzniku oneskoreného tréningového efektu. V rámci periodizácie  obsahu môžeme charakterizovať:

a) Jednotlivé prípravné cykly sa skladajú z 3 úsekov

  • obdobie rozvoja špeciálnych kondičných schopností,
  • obdobie rozvoja špecifickej technicko – rýchlostnej a taktickej schopnosti,
  • súťažný blok.

b) Dĺžka jednotlivých blokov závisí od časových dimenzií adaptačných procesov, ako aj od kalendára súťaží. Väčšinou sa pohybuje od 4 do 10  týždňov. Príprava na súťaž obsahuje 3 bloky koncentrovanej prípravy v rozsahu od 12 do 30 týždňov. Odporúčame, aby dĺžky jednotlivých blokov boli rovnaké napr. 4 – 4 – 4 týždne, 6 – 6 – 6 týždňov alebo 8 – 8 – 8 týždňov.
c) Medzi jednotlivými blokmi odporúčame niekoľkodňový „prechodný“ striedavý obsah zaťaženia a po ukončení troch blokov je nevyhnutný tzv. profilaktický regeneračný týždeň.
d) V období rozvoja špeciálnych kondičných schopností (zvýšená intenzita o 50 – 60 %) je nevyhnutné zaradiť elementárne prvky techniky a taktiky (dril) s nízkou a strednou intenzitou a vo zvýšenej miere kompenzačné, vyrovnávajúce a naťahovacie cvičenia.
e) V období rozvoja technicko – rýchlostnej a taktickej prípravy z celkového zaťaženia 60 – 70 % má špecifický obsah a dynamiku. Ostatná časť tréningu má „udržiavací“ a regeneračný charakter.

Čím je väčší pokles (asi 8 – 12 %) intenzity špecifického obsahu zaťaženia v období rozvoja špeciálnych kondičných schopností, tým môže byť vyšší (asi 15 – 20 %) výkonnostný rozvoj v špecifickom období  porovnaním s východiskovou úrovňou. Tento asynchrónny adaptačný efekt je kľúčom na vysvetlenie oneskoreného kumulatívneho tréningového efektu.

Ak príprava prebieha v uvedených intenciách, tak:

  • efektívnosť tréningového zaťaženia v období rozvoja špeciálnych kondičných schopností  sa prejavuje znižovaním úrovne špecifických výkonnostných ukazovateľov. Keď nedochádza k tomuto stavu, tak možno predpokladať nedostatočný objem, resp. intenzitu zaťaženia;
  • účinnosť v špeciálnom období sa prejavuje zvýšením úrovne špecifických ukazovateľov.

Nedostatočné zmeny stavov môžu vyvolať zdravotné, psychické problémy, príp. nesprávny systém dávkovania  tréningového zaťaženia. Adekvátnymi diagnostickými postupmi môžeme odhaliť príčiny. U výkonnostných, ale predovšetkým u vrcholových športovcov zníženie špecifickej výkonnosti v období rozvoja špeciálnych kondičných schopností považujeme za pozitívny vplyv, ktorým vytvárame potencionálne predpoklady na oneskorený kumulatívny tréningový efekt v období rozvoja špecifickej výkonnosti.

Práve nové poznatky v rámci adaptačných zákonitostí o existencii oneskoreného kumulatívneho tréningového efektu, ktorý sa opiera aj o teóriu superkompenzácie, teóriu využívania adaptačných rezerv a o dynamiku adaptačných procesov, ukončil klasickú Matvejevovu teóriu periodizácie tréningu. Systém oneskoreného kumulatívneho adaptačného efektu umožňuje pripraviť športovcov na častejšie súťaženie v dlhšom časovom horizonte, t.j. zmenšuje sa obdobie bez súťaží na 1 – 2 mesiace.

Dynamika adaptácie na alaktátový a laktátový obsah zaťaženia

Uplatňovanie adaptačných zákonitostí  pri štruktúre anaeróbneho (alaktátového a laktátového) tréningového zaťaženia v súvislosti s formovaním zmien stavov špeciálnej trénovanosti vyžaduje obsahovú analýzu špecifických podnetov, ktoré vyvolajú rôzne štrukturálne zmeny zabezpečujúce vysokú funkčnosť organizmu v anaeróbnych podmienkach (obr. 13).

V energetickej oblasti dochádza k zvyšovaniu fosfátových a glykogénových zásob v rýchlych glykolytických  a rýchlych oxidatívnych svalových vláknach.  Anaeróbny tréning vplýva na hypertrofiu najmä rýchlych glykolytických vlákien. Súčasne dochádza k zvýšeniu glykolytických enzýmov aj izoenzýmov odolných proti nízkemu pH. Výrazné prírastky pufračnej kapacity pri anaeróbnom tréningu vedú k zvýšenému pH pri rovnakom alebo väčšom množstve  vyprodukovaného laktátu. Tento proces vedie k zvýšeniu výkonnosti organizmu.

Vysoko intenzívne anaeróbne zaťaženie je spojené s vysokou produkciou laktátu (LA), teda aj so zvýšením kyslosti vo svaloch a vo vnútornom prostredí (pH), ktoré môže klesať zo 7,4 až na 6,8 – 6,7. Zníženie pH má vplyv na rôzne funkcie vo svalovej bunke. Zo skúsenosti môžeme ale potvrdiť, že nielen akumulácia laktátu  a zníženie pH zapríčiňujú únavu (obr. 14).

Po 1,5-hodinovom odpočinku (laktát a pH sa dostali na bazálny stav) sme následne realizovali činnosť s nízkou intenzitou  a laktát dosiahol vysoké hodnoty. Ukazuje sa, že anaeróbne tréningové podnety a najmä ich vysoké frekvencie pôsobia imunosupresívne (Feriančík a kol., 2003). Prekrytím imunosupresívnych okien  (nedostatočná regenerácia medzi náročnými anaeróbnymi podnetmi) dochádza k chronickému zníženiu imunitnej odolnosti.

Anaeróbna trénovanosť sa prejavuje schopnosťou tvoriť vysokú hladinu laktátu, ale aj rýchlou metabolizáciou. K tomuto procesu významne dopomáhajú tzv. prenášače (MCT-3 a MCT-1), ktoré sú schopné viazať laktát na seba a preniesť  ho do oxidatívnych svalových vlákien, kde sa za prítomnosti kyslíka metabolizuje v mitochondriách.

Anaeróbny obsah tréningového zaťaženia môžeme diferencovať (obr. 15). Možný variant dynamiky zaťaženia zameraný na rozvoj anaeróbnych alaktátových a anaeróbno –   laktátových schopností v období rozvoja špecifických schopností prezentujeme na obr. 16 a 17.

Súčasne postupnosť rozvoja jednotlivých kvalít anaeróbnych schopností prostredníctvom 8 krokov zabezpečíme dynamiku adaptačného efektu ako predpokladu vysokej anaeróbnej športovej výkonnosti.

Osem krokov rozvoja rýchlosti

  1. 1. Základný aeróbny silový potenciál. Rozvoj srdcovo-cievneho systému v aeróbnom režime.
  2. Rozvoj „funkčnej sily“ – výbušné cvičenia 55 –85 % z maxima – dynamická sila, maximálna sila.
  3. Rýchlostno-silový potenciál.
  4. Plyometria – reaktívna sila – explozívne odrazy, „skočnosť“ (hádzanie, udieranie atď.).
  5. „Šprintérske“ zaťaženie – 85 až 100 % zaťaženie, „technická zručnosť“ – elementárne pohyby – dril.
  6. Dynamická technika – rýchlosť v technickej zručnosti v špecifických podmienkach (aj v laktátových podmienkach).
  7. Supramaximálna rýchlosť 5 – 10 % rýchlejšie ako „vlastná“ rýchlosť.
  8. Stabilizácia špeciálnych schopností v modelových a v súťažných podmienkach (súťaže). 

Osem krokov rozvoja anaeróbno – laktátových schopností

  1. Základný aeróbny silový potenciál. Rozvoj aeróbnej tempovej vytrvalosti (aj na úrovni VO2max).
  2. Rozvoj rýchlostno-silového potenciálu.
  3. Rozvoj dynamickej sily aj bežeckým obsahom (aj kopec).
  4. Rozvoj reaktívnej sily (skočnostný  program, izokinetický režim).
  5. Rozvoj akceleračnej a tempovej rýchlosti.
  6. Rozvoj maximálnej rýchlosti a špeciálneho tempa.
  7. Rozvoj vytrvalosti v rýchlosti a v špeciálnej vytrvalosti.
  8. Stabilizácia špeciálnych schopností v modelových a v súťažných podmienkach (súťaže).

Literatúra

  1. FERENČIK, M. – BERGENDYOVÁ – SEDLÁČKOVÁ, K.: Vplyv telesného cvičenia a športu na imunitný systém a možnosti jeho modulácie. Medicina Sportiva. Bohemica – Slovaca, 2003, vel. 12, No 2 .
  2. GROSSER a kol..:Training der Konditionellen Fähigkeiten. Schondorf : Hofman Verlag, 1994. 
  3. JAKOVLEV, N.N.: Sportbiochemie. Leipzig : Sportverlag, 1977.
  4. KAZDIN, A.E.: Single Case Research Desings. Methods for Clinical and Aplied Setling. New York : Oxford University Press, 1982.
  5. KOKYN, O.M.: Monitoring i korerkcija psychofysiologičeskoj adaptacii sportsmenov vysokej kvalifikacii. Kiev : Zdorovija, 1997.
  6. LACZO, E. – NEDELICKÝ, P.: Možnosti zvyšovania účinnosti tréningových a súťažných podnetov so zameraním na rozvoj anaeróbnej odolnosti vo vrcholovom športe. Zborník NIŠ. Bratislava : 2003.
  7. LACZO, E.: Rozvoj a priebežná kontrola špeciálnych kondičných schopností vo vrcholovom športe.
  8. NEUMANN, G.: Zum zeitlichen Ablauf der Anpassung beim Ausdauertraining.  Leichtungsport, 5, s. 9 - 14.
  9. PLATONOV, B.H.: Adaptacija v sporte.Kiev : Zdorovija, 1988.
  10. SCHNABEL, G. – HARRE, D. – BORDE, A.: Trainingwissenschaft. Berlin : Sportverlag, 1994.
  11. TIHANYI, J.: Az aedzésadaplóció élettani és biomechanikai alapelvei. Magyar Edző, 1, s. 4 – 10.
  12. TSCHIENE, P.: Adoptive Aspekte dea Wettkampfs.  . Leichtungsport, 1, s. 16 – 19.
  13. VERCHOŠANSKIJ, J.V.: Das Ende der „Periodisierung“ des Sportlichen Trainings im Spitzensport. Leichtungsport, 5, s. 14 – 19.
  14. VERCHOŠANSKIJ, J.V.: Programirovanie i organizacija trenirovočnogo procesa. Moskva : FiS, 1985.
  15. VIRU, A.: Adaptation in sports training. London :  crs – llc, 1995.

Dátum vydania: 2005