Agenda 2020 - olympijské mesto mení svoju podobu

Mgr. Igor Kováč, Národné športové centrum


Pred niečo vyše ôsmymi rokmi bol v časopise NŠC Šport revue uverejnený príspevok „Perspektívy organizovania olympijských hier na Slovensku.” V jeho závere autor poukázal na istú dávku anachronizmu s akou MOV pristupoval k priestorovej organizácii OH a ZOH, vyžadujúc takmer výlučne organizáciu súťaží v hostiteľskom meste.

Organizácia veľkých športových podujatí, z hľadiska ich umiestnenia v území, zohráva, aj napriek ich dočasnému charakteru, nemenej dôležitú úlohu ako priestorová organizácia každodenných spoločenských aktivít a funkcií mesta. Význam tejto otázky samozrejme narastá so zvyšujúcou sa náročnosťou a komplexnosťou podujatia a z toho vyplývajúceho vplyvu podujatia na fungovanie a organizáciu života v príslušnom území. Spôsob priestorovej organizácie športového podujatia je určený viacerými faktormi a činiteľmi, ktoré vyplývajú z vlastností a potrieb tak podujatia ako aj územia, v ktorom sa odohráva.

Tabuľka 1 uvádza príklad OH 1992 v Barcelone, kde minimálne plošné požiadavky dosiahli 671 ha. Podľa Luisa Milleta (1997),  hlavného architekta projektu OH 1992, však toto číslo nezahrňuje nevyhnutné úpravy v okolí jednotlivých stavieb. Preto po zohľadnení týchto špecifík dosiahli priestorové požiadavky olympijských hier celkovo 1000 ha. Pre porovnanie, ide o plochu 10 km2, čo sú napr. rozmery okresu Bratislava I. Tabuľka 2 ďalej poukazuje na celkový počet športovísk, ktorý je vyžadovaný jednotlivými športovými odvetviami a disciplínami v programe OH. V prípade uvedeného športového programu hier predstavovali celkové požiadavky 42 zariadení s kumulovanou kapacitou 469.000 divákov. Vzhľadom na schopnosť niektorých športov využívať jedno športové zariadenie je však možné počet športovísk znížiť na 31 s kapacitou 352.000 divákov. Podľa správ študijnej komisie MOV  z roku 2003 a pracovnej skupiny MOV pre kandidatúry OH 2012 z roku 2004 združujú olympijské hry 28 športových federácií, ktoré organizujú v časovom rozsahu 16 dní a priestorovom rámci niekoľkých lokalít ekvivalent 44 svetových šampionátov, na ktorom sa účastní 150.000 – 200.000 akreditovaných osôb, a ktoré dosahuje dennú návštevnosť prekračujúcu vo vrcholných dňoch 500.000 divákov (kumulovaný počet divákov za celé obdobie bol napr. pri OH 2000 v Sydney 6,7 milióna divákov).

Tabuľka 1                                                                                                Tabuľka 2












Ak vezmeme do úvahy spomínané dimenzie podujatia spoločne so špecifickými požiadavkami niektorých športov a disciplín na prírodné prostredie a zároveň zohľadníme rozvojové potreby hostiteľského územia, je viac než zrejmé, že organizácia života niekoľkých stoviek tisíc obyvateľov v priestore 10 km2 predstavuje značný organizačný a územnoplánovací problém. 


Olympijský urbanizmus a olympijské teritórium

Urbanistické riešenia tohto problému, realizované v rámci projektov jednotlivých vydaní OH, reprezentujú tzv. olympijský urbanizmus. Ten je možné definovať ako špecifickú formu urbanizmu, ktorá na jednej strane plní potreby miestneho obyvateľstva, organizáciou a formovaním ich životného priestoru, teda priestorovej štruktúry miest a širších územných celkov, a na strane druhej realizuje potreby olympijskej rodiny (akreditovaných účastníkov OH) ako hosťa či dočasného obyvateľa, prostredníctvom organizácie a formovania priestorovej štruktúry jeho dočasného životného priestoru vytvoreného v rámci hosťujúceho územia (Kováč, I., 2003: 172).
 
Tento dočasný životný priestor je možné označiť termínom olympijské teritórium (Kováč, I., 2003: 173), ktorý je výsledkom pôsobenia olympijského urbanizmu. Z geografického hľadiska ide o priestorový útvar s vlastnou vnútornou štruktúrou, ktorý nesie známky funkčného mestského regiónu, umožňujúceho každodenný kontakt obyvateľov (účastníkov  OH) na jeho území. Teritórium je vymedzené na základe priestorového rozmiestnenia tzv. olympijských funkcií, ktoré sú analógiou k štandardným mestským funkciám bývania, práce, rekreácie a dopravy, avšak realizované v obmedzenom časovom období jednotlivými účastníkmi OH. Rozmiestnenie olympijských funkcií je identifikované na základe rozmiestnenia jednotlivých športových a nešportových zariadení ako dejísk všetkých aktivít účastníkov OH, teda predovšetkým športovísk, ubytovacích zariadení (olympijská dedina,  mediálne dediny, hotel MOV, ostatné hotelové ubytovanie), mediálnych zariadení (MPC, IBC) a administratívnych priestorov organizačného výboru.

Vzhľadom na organizačné a územnoplánovacie výzvy, ktorým olympijský urbanizmus musí čeliť, sú schopnosti miest absorbovať na svojom území všetky požiadavky športového podujatia a harmonizovať ich s potrebami miestnej komunity veľmi obmedzené.

V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že doterajšia požiadavka MOV organizovať súťaže hier v rámci hostiteľského mesta nebola doposiaľ nikdy v celej novodobej histórii OH naplnená. Na základe analýzy všetkých doterajších dejísk OH od roku 1896, ktorú autor vykonal v rokoch 2007 a 2008 sa ešte nestalo, aby olympijské súťaže, či ďalšie olympijské funkcie boli lokalizované výhradne na území hostiteľského mesta (viď. Tabuľka 3). Dejiská OH boli už od samého začiatku konfrontované s nárokmi a požiadavkami, pre ktoré neboli schopné poskytnúť podmienky bez spolupráce s inými mestami, či obcami vo svojom zázemí. Tento model pretrváva až do súčasnosti, pričom sa mení len počet obcí a miest, ktoré sa „aktívne“ podieľajú na organizácii hier plnením niektorej z olympijských funkcií.

Tabuľka 3

Počet obyvateľov OT a rozloha OT je súčtom počtu obyvateľov a rozlohy jednotlivých municipalít (miest a obcí), ktoré sa podieľali na organizácii príslušného vydania OH. V ďalších stĺpcoch sú uvedené veľkostné parametre oficiálneho hostiteľského mesta hier a jeho percentuálny podiel na počte obyvateľov a rozlohe OT. Poznámka: *Štokholm bol spoluorganizátorom Hier XVI. olympiády v Melbourne v roku 1956 ako dejisko súťaží v jazdectve. Z dôvodu prísnych austrálskych zákonov ohľadom karantény, ktoré neumožnili presun koní do Austrálie, MOV povolil organizáciu týchto disciplín o niekoľko mesiacov skôr (10. – 17. júna 1956) na švédskej pôde.



Už v počiatkoch histórie OH môžeme pozorovať nespornú skutočnosť problematickej lokalizácie podujatia v hostiteľskom území miest. Na obrázku 1 je znázornená priestorová organizácia športovísk počas OH 1924 v Paríži, ktorá poukazuje na dominantné rozmiestnenie športovísk mimo samotného územia mesta. Na jeho území sa nachádzali len tri z celkového počtu 15 olympijských športovísk. Bolo to prvýkrát, kedy podstatná časť olympijského diania prebiehala mimo územia oficiálneho hostiteľského mesta.

Obrázok 1

Zdroj: en.wikipedia.org

 

V tejto súvislosti je nevyhnutné definovať, čo pojem územie mesta vlastne označuje. Z pohľadu sídelnej geografie je totiž možné toto územie definovať troma základnými spôsobmi.

V prvom rade je to administratívna definícia, ktorá definuje mesto ako administratívnu jednotku, územie ktorej spadá pod jednu samosprávu. V anglickom jazyku sa pre takto definované územie mesta používa termín „municipality“.

Druhou je tzv. funkčná definícia, ktorá definuje mesto ako funkčný priestorový útvar, územie ktorého je vymedzené na základe dennej dochádzky obyvateľstva, najčastejšie medzi bydliskom a pracoviskom. V tejto súvislosti sa pre takto definované územie mesta používa tiež termín „metropolitné územie“, alebo „funkčný mestský región“ a vo všeobecnosti platí, že presahuje administratívne hranice mesta.

Treťou je tzv. morfologická definícia, ktorá definuje mesto ako hmotný, fyzický útvar, územie ktorého je vymedzené na základe súvislého zastavaného pásu územia. V anglickom jazyku sa pre takto definované územie mesta používa termín „urban area“ a podobne ako v predchádzajúcom prípade často preniká za administratívne hranice mesta (viď. Obrázok 2). V tejto súvislosti sa môžu vytvoriť dva základné sídelné útvary, a to aglomerácia a konurbácia. V oboch prípadoch ide o súvislý zastavaný (urbanizovaný) pás územia, ktorý vznikol spojením (zrastením) viacerých administratívne samostatných sídiel (municipalít). Ak sa medzi nimi nachádza jedno centrálne, funkčne dominantné sídlo, hovoríme o aglomerácii. V prípade prítomnosti viacerých sídiel s centrálnou funkciou v území, hovoríme o konurbácii.

Je zrejmé, že posledné dve definície chápu mesto nie ako lokálny, ale už ako regionálny útvar združujúci viacero lokalít - administratívne samostatných sídiel. V tejto súvislosti je dôležité upozorniť ešte na jednu regionálnu sídelnú formu a to polycentrický mestský región, ktorý nesie podobné znaky ako konurbácia s tým rozdielom, že jednotlivé historicky a administratívne oddelené a samostatné sídla nie sú priestorovo zrastené, ale sa nachádzajú vo vzájomnej blízkosti umožňujúcej dennú dochádzku a komunikáciu obyvateľov.

Obrázok 2









Mapa regiónu Ile-de-France, ktorý predstavuje metropolitné územie mesta Paríž (najbledšia hnedá). Administratívne územie samotného mesta je  zhodné s územím departamentu (č. 75). Urbanizované/zastavané územie Paríža presahuje administratívne hranice mesta a vytvára tak aglomeráciu s okolitými mestami (bledšia hnedá).

Zdroj: wikipedia.org



Ak sa teda vrátime k príkladu OH 1924, skutočnosť, že priestorová lokalizácia podujatia presiahla územie mesta znamená, že olympijské teritórium prekročilo administratívne hranice mesta Paríž a  zasiahlo na územia iných administratívne samostatných miest, napr. Colombes, ktoré v tej dobe, na rozdiel od súčasnosti, ešte nevytvárali s Parížom súvislé urbanizované územie.

Z novších prípadov je možné spomenúť príklad Atén 2004. Bežná laická verejnosť pri návšteve olympijských Atén žila v predstave, že olympijské športoviská, ktoré navštevujú, ležia na území Atén. V skutočnosti však ide o aténsku aglomeráciu, ktorá vznikla fyzickým zrastením (zástavbou) niekoľkých miest, či obcí. Olympijský park sa tak napríklad ocitol na administratívnom území mesta Maroussi – nie Atén. V samotných Aténach prebiehali prakticky len súťaže v cestnej cyklistike, chôdzi, maratóne, či lukostreľbe, príp. plnilo ubytovaciu funkciu pre niektorých členov olympijskej rodiny. Všetko ostatné olympijské dianie však prebiehalo na území viac než 50 miest a obcí.

Z pohľadu sídelnej geografie je teda zrejmé, že koncept olympijského mesta môže mať v praxi rôznu podobu a že priestorová organizácia OH nemá ani tak lokálny, ale viac regionálny charakter. Identifikáciou a štúdiom olympijského teritória je možné získať reálny pohľad na to, aké sú skutočné vlastnosti územia, ktoré sa bežne ukrýva pod pojmom olympijské mesto, resp. za názvom hostiteľského mesta hier (Rio 2016 a pod.).


Typológia olympijských teritórií

V nasledujúcej časti sa sústredíme na jednotlivé vydania OH a na základe nami zvolených kritérií sa pokúsime identifikovať priestorovú štruktúru ich organizácie. V sledovanom období bolo možné rozlíšiť niekoľko základných spôsobov akými olympijský urbanizmus vyriešil umiestnenie OH v hosťujúcom území.

Prvou formou olympijského teritória je priestorovo koncentrovaný a funkčne centralizovaný model, ktorý je sformovaný v rámci monocentrickej aglomerácie hostiteľského mesta s pomerne veľkou rozlohou a vysokým počtom obyvateľov. Na základe jej veľkostnej štruktúry tu olympijský urbanizmus nachádza dostatok priestoru na lokalizáciu všetkých olympijských funkcií a zároveň dostatočnú populačnú základňu na prípadné poolympijské využitie olympijskej infraštruktúry. To sa následne prejavuje na relatívne nízkom počte ďalších miest, ktoré sa podieľajú na plnení olympijských funkcií (vo väčšine prípadov ide o dejiská futbalových zápasov).

Výhodou tohto modelu je prítomnosť jednej centrálnej samosprávy hostiteľského mesta, čím sa podstatná časť olympijského teritória dostáva pod jeden riadiaci orgán. Táto situácia výrazne uľahčuje realizáciu výstavby olympijskej infraštruktúry, ako aj celkový manažment podujatia.

Atény 1896, St. Louis 1904, Štokholm 1912, Antverpy 1920, Amsterdam 1928, Los Angeles 1932, Berlín 1936, Mexico City 1968, Moskva 1980, Peking 2008, Rio de Janeiro 2016 a Tokio 2020 sú typickými príkladmi olympijských hier, pri organizácii ktorých sa uplatnil tento model.

Obrázok 3: Priestorová organizácia OH v projekte Tokio 2020

















Zdroj: tokyo2020.jp/en/plan/venue/

Druhým prípadom je priestorovo dekoncentrovaná a funkčne centralizovaná podoba olympijského teritória, ktorá sa formuje v prevažnej väčšine v rámci menších monocentrických aglomerácií. Tieto nedisponujú takou veľkostnou štruktúrou, ktorá by umožňovala koncentráciu olympijských funkcií v administratívnych hraniciach hostiteľského mesta. Príčinou vzniku tejto formy teritória je urbanistická stratégia organizátorov hier opierajúca sa o využitie existujúcej infraštruktúry susediacich miest, príp. snahy o ich sídelných rozvoj lokalizáciou olympijskej infraštruktúry na ich území.

Následkom tohto prístupu je zvýšený počet municipalít podieľajúcich sa na plnení olympijských funkcií, ktoré sa neobmedzuje len na dejiská zápasov futbalového turnaja, či súťaže v jachtingu, ale aj ďalšie športy a disciplíny. Typickým znakom tejto formy olympijského teritória je skutočnosť, že centrálne olympijské funkcie (otvárací a záverečný ceremoniál, olympijská dedina, IBC, MPC a sídlo MOV) sú strategicky stále lokalizované na území hostiteľského mesta, vzhľadom na relatívne malé vzdialenosti medzi spolupracujúcimi mestami. Tie sú totiž vo väčšine prípadov súčasťou aglomerácie, či metropolitného územia hostiteľského mesta. Aj napriek priestorovej dekoncentrácii, si tak olympijské teritórium zachováva funkčne centralizovanú podobu.

Centrálna funkcia hostiteľského mesta v metropolitnom území je založená a umocnená na existencii metropolitného samosprávneho orgánu, ktorého pôsobnosť (vplyv, moc) zasahuje municipality na jeho území. Prítomnosťou tohto centrálneho riadiaceho orgánu sa tak opäť, podobne ako v predchádzajúcom prípade, dostáva značná časť olympijského teritória pod jedinú riadiacu autoritu, aj keď v porovnaní s predchádzajúcim prípadom už nejde o mestský, ale vyšší regionálny samosprávny orgán.

Príkladom hier s takto sformovaným modelom priestorovej organizácie sú napr. Paríž 1900, Londýn 1908, Helsinki 1952, Melbourne 1956, Rím 1960, Tokio 1964, Mníchov 1972, Montreal 1976, Los Angeles 1984, Soul 1988, Barcelona 1992, Atlanta 1996 a Londýn 2012.

Obrázok 4: Priestorová organizácia OH 1992









Mestá zahrnuté do olympijského  projektu Barcelona 1992: Barcelona (1), Badalona (2), L’Hospitalet de Llobregat (3), Mollet del Vallés (4), Granollers (5), Terrassa (6), Sabadell (7), Viladecans (8), Castelldefels (9), Sant Sadurní d’Anoia (10), Reus (11), Valéncia (12), Zaragoza (13), La Seu d’Urgell (14), Banyoles (15), Vic (16), El Montanyá (17).

Zdroj: Oficiálna správa OH Barcelona 1992



Tretím prípadom je priestorovo dekoncentrovaná a funkčne decentralizovaná forma teritória. Je aplikovaná v rámci hostiteľských miest, ktoré vykazujú  nedostatočnú veľkostnú štruktúru z hľadiska rozlohy aj počtu obyvateľov. Nakoľko sú však väčšinou súčasťou aglomerácie väčšieho počtu miest, vzájomnou spoluprácou sú schopné poskytnúť dostatočné podmienky pre plnenie olympijských funkcií. Samozrejme, príčinou formovania takéhoto priestorového modelu organizácie OH sú aj rozvojové plány organizátorov, ktoré berú do úvahy nie len potreby hostiteľského mesta, ale vlastne celej aglomerácie, resp. jeho metropolitného územia.

Vzhľadom  na tieto skutočnosti dochádza v tomto prípade nie len k priestorovej dekoncentrácii, ale aj k značnej funkčnej decentralizácii. Mimo územia hostiteľského mesta sa totiž nedostávajú už len vybrané športoviská, ale aj centrálne olympijské funkcie. Decentralizácia pritom dosahuje takú úroveň, že skutočným centrom hier už nie je oficiálne hostiteľské mesto.

V rámci OH 2000 sa skutočným centrom hier nestalo mesto Sydney, ale Auburn, na ktorého území bol umiestnený olympijský park s podstatnou časťou športovísk vrátane olympijského štadióna, ako aj olympijskej dediny. V prípade OH 2004 bol  hlavný štadión spolu s ďalšími športoviskami, sídlo organizačného výboru ako aj MPC a IBC lokalizovaný na území mesta Maroussi. Olympijská dedina sa zasa nachádzala na území mesta Acharnes. Podobná situácia bola zaznamenaná aj počas OH 1948 v Londýne, ktorého administratívne územie v tom čase nedosahovalo rozlohu Londýna z roku 2012. Väčšina kľúčových olympijských funkcií sa ocitla na území mesta Wembley, ktoré v tom čase ešte nebolo súčasťou územia Londýna, ale len jeho aglomerácie. Zaradiť sem môžeme aj už vyššie spomínaný Paríž 1924, ktorý svojou vtedajšou rozlohou (86 km2) nedosahoval potrebnú veľkosť na absorbovanie všetkých olympijských funkcií. Skutočným centrom hier sa tak stalo mesto Colombes s olympijským štadiónom, kde bola lokalizovaná podstatná časť súťaží, ceremoniály aj ubytovanie športovcov.

Obrázok 5: Priestorová organizácia OH 2004









Rozmiestnenie olympijských športovísk v rámci aténskej aglomerácie. Mesto Atény leží v jej centrálnej časti, približne v okolí Panathenajského štadióna a jeho územie predstavuje len 3% rozlohy celého olympijského teritória, ktoré tvorí 51 miest a obcí. Na obrázku nie sú znázornené dejiská futbalového turnaja – mestá Patras, Volos, Thessaloniki a Heraklion.

Zdroj: athensinfoguide.com




Perspektívy priestorovej organizácie OH

Spoločným menovateľom všetkých doterajších modelov priestorovej organizácie olympijských hier je kľúčové postavenie tradičnej monocentrickej aglomerácie v rámci olympijského teritória. Kandidátsky projekt OH 2004 vo francúzskom Lille však prišiel s novým návrhom.

Tento projekt plánoval s vytvorením olympijského teritória, ktorého sídelnú štruktúru netvorila monocentrická aglomerácia, ale konurbácia v okolí hostiteľského mesta Lille a sieť miest mimo jej metropolitného územia. Na rozdiel od aglomerovanej formy sa konurbácia vyznačuje polycentrickou funkčnou štruktúrou, ktorá sa odráža aj vo funkčnej štruktúre olympijského teritória, kde ako funkčné centrum nevystupuje hostiteľské mesto Lille (municipalita), ale práve konurbácia viacerých miest v projekte označovaná názvom L’Arc Olympique (viď. obrázok 5). Centrálne olympijské funkcie sú tak rozmiestnené v rámci deviatich sídiel a po zohľadnení ostatných športovísk a zariadení sú olympijské funkcie distribuované do celkového počtu 29 miest (viď. tabuľka 12). Olympijské teritórium by tak vykazovalo ešte výraznejšie znaky priestorovej dekoncentrácie aj funkčnej decentralizácie, ktorá dokonca presahovala na územie Belgicka a Veľkej Británie.

Obrázok 6

Olympijské teritórium v rámci kandidátskeho projektu OH 2004 v Lille. Funkčné centrum teritória predstavuje tzv. L’Arc Olympique (v dĺžke cca 20 km) vytvorený v rámci konurbácie miest Lille, Lambersart, Lesquin, Lezennes, Marq-en-Barceul, Roubaix, Tourcoing, Villeneuve d‘Ascq a Wambrechies. Špecifikom projektu je cezhraničný charakter teritória zasahujúceho na územie Belgicka a  južného Anglicka (ubytovanie sponzorov). Zdroj: Kandidátska kniha Lille 2004

Túto formu olympijského teritória môžeme vzhľadom  na doterajšie projekty hostiteľských miest považovať zatiaľ za ojedinelú, avšak s ohľadom na budúcnosť hier za veľmi perspektívnu. Jedným z dôsledkov prebiehajúceho procesu globalizácie v súčasnej informačnej epoche je totiž práve rozvoj konurbácií a polycentrických mestských regiónov ako sídelných útvarov vznikajúcich premiestňovaním (suburbanizáciou) komerčných funkcií do okrajových častí pôvodne monocetrických aglomerácií (Van Den Berg, L., Braun, E., Otgaar, A., H., J., 2005: 4). Práve organizácia olympijských hier býva v poslednom období často využívaná ako nástroj, či katalyzátor pre tento proces.  Vznik polycentrických sídelných foriem je zapríčinený aj zintenzívňujúcim sa územným a funkčným vzájomným prepájaním miest, ktorý často presahuje hranice jednej krajiny. Dôvodom formovania týchto sídelných útvarov je snaha riešiť niektoré zásadné problémy života obyvateľov monocentrických aglomerácií (hustota osídlenia, dopravné problémy, kvalita bývania a pod.), príp. snaha menších marginálnych miest o vzájomné spájanie vlastných síl a zdrojov za účelom presadenia sa v globálnej konkurencii veľkých metropol.

Jedným z hlavných argumentov potenciálneho úspechu olympijských projektov v týchto regiónoch je ich nezanedbateľná ekonomická sila (jeden z hlavných dôvodov formovania týchto regiónov), porovnateľná s možnosťami veľkých aglomerácií. Organizácia OH v polycentrickom mestskom regióne navyše umožňuje rozptýlenie enormných finančných nákladov organizácie hier na väčšie územie, medzi väčší počet samospráv, regionálnych, či dokonca národných vlád. S ohľadom na skutočnosť, že aj napriek zavedeniu celého radu opatrení, za účelom zníženia nákladov prípravy hier, skúsenosti OH 2008, ale tiež OH 2012  dokazujú, že dimenzie podujatia (finančné, infraštruktúrne, populačné a pod.) kladú stále veľmi vysoké nároky na zdroje aj tých najväčších svetových metropol. Z hľadiska budúcnosti OH tak projekty polycentrických mestských regiónov ponúkajú dôležitý alternatívny model, ktorý zachováva možnosť realizovateľnosti podujatia.

Priestorová organizácia hier tak dostáva nové perspektívne riešenie, ktoré len donedávna narážalo na odpor MOV hneď v niekoľkých smeroch.

Na základe olympijskej charty MOV prideľuje hry len jednému hostiteľskému mestu a nie dvom mestám, či dokonca regiónu. S týmto mestom, v zastúpení jeho starostu, MOV podpisuje aj tzv. „Host City Contract“, v ktorom  sa obe strany zaväzujú dodržať stanovené povinnosti týkajúce sa napr. splnenia požiadaviek MOV na organizáciu hier tak, ako boli predstavené počas kandidátskeho procesu, dodržiavania podmienok definovaných v technických manuáloch MOV, či distribúcie finančných prostriedkov zo sponzorských programov MOV. V tejto súvislosti je nevyhnutné podotknúť, že úloha hostiteľského mesta je v podstate symbolická a to v podobe účasti zástupcu mesta na ceremónii podpisu kontraktu. Otázka plnenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy je už záležitosťou organizačného výboru, v ktorého štruktúre sú nevyhnutne vytvorené aj podmienky na spoluprácu so samosprávami všetkých miest, ktoré participujú na organizácii hier. V prípade polycentrických mestských regiónov je preto táto otázka len záležitosťou vzájomného konsenzu o tom, ktoré z miest bude vystupovať ako kandidátske a hostiteľské mesto v súlade s požiadavkami olympijskej charty. Navyše, ako bolo vyššie naznačené, v doterajšej histórii OH sme zaznamenali stúpajúci počet spoluhostiteľských miest, dokumentujúci skutočnosť, že vlastnosti polycentrických sídelných systémov sa už teraz odrážajú v sídelnej štruktúre súčasných olympijských teritórií, ktoré tvorí celá sieť sídiel, pričom v niektorých prípadoch vystupuje hostiteľské mesto viac-menej ako jej reprezentant plniaci funkciu obchodnej značky, či vlajkovej lode, než skutočného centra hier.

Ďalším prejavom odporu MOV je skutočnosť, že olympijská charta povoľuje organizáciu súťaží mimo krajiny hostiteľského mesta len vo výnimočných prípadoch a aj to len v prípade ZOH (z topografických dôvodov). Participácia viacerých krajín pri organizácii hier naráža podľa MOV na problémy v oblasti logistiky (doprava cez hranice), komunikácie (v prípade rozdielnych jazykov), legislatívy, či financovania (otázka prerozdelenia nákladov a ziskov, rozdielne meny). Je určite nepochybné, že uvedené výhrady majú svoje opodstatnenie. Rovnako zásadná je však aj skutočnosť, že uvedené problémy je možné riešiť na základe politického rozhodnutia a dohôd tak, ako sa tomu deje na európskom kontinente v rámci Európskej únie. Práve v kontexte tohto politického útvaru sú vytvorené podmienky, ktoré podstatne zjednodušujú realizáciu olympijských projektov v cezhraničných polycentrických mestských regiónoch (Európska menová únia, Schengenský priestor), čím stavajú aj multinárodné OH do pozície reálnej alternatívy k tradičnému národnému modelu hier.

Posledným závažnejším argumentom, ktorý spochybňuje olympijské snahy polycentrických regiónov je možnosť  výraznej priestorovej disperzie a funkčnej decentralizácie podujatia, ohrozujúcej jednak kvalitu životných podmienok jednotlivých účastníkov hier (predovšetkým športovcov) ako aj celkovú olympijskú atmosféru podujatia. V tejto súvislosti je nevyhnutné upozorniť na skutočnosť, že príčinou formovania polycentrických mestských regiónov je vytvorenie plnohodnotnej alternatívy k monocentrickým aglomeráciám, t. z., aj z hľadiska svojej veľkosti a z toho vyplývajúcej dostupnosti. Základnou črtou polycentrického mestského regiónu je relatívna kompaktnosť jednotlivých sídiel umožňujúca dennú dochádzku a komunikáciu ich obyvateľov, podobne ako je to v rámci veľkých miest a ako si to vyžaduje podujatie OH. Čo sa týka rizika ohrozenia olympijskej atmosféry, tá spočíva predovšetkým v predstave rozpadu olympijskej dediny na niekoľko menších zariadení. Tá totiž plní z pohľadu MOV najzásadnejšiu úlohu pri vytváraní pozitívnej atmosféry olympijského ducha pre hlavnú skupinu účastníkov hier. Priestorová organizácia olympijských funkcií vo viacerých sídlach polycentrického mestského regiónu však neznamená automaticky aj fragmentáciu bývania športovcov tak, ako sa to deje v prípade ZOH. Polycentrické mestské regióny totiž dokážu ponúknuť rovnako akceptovateľné vzdialenosti a formy „clusteringu“ olympijských funkcií umožňujúce vytvorenie jednej olympijskej dediny, ako základného prostriedku dosiahnutia výnimočnej olympijskej skúsenosti kľúčovej skupiny účastníkov OH.

Vzhľadom na skutočnosť, že sídelný vývoj vo svete smeruje k zintenzívňujúcej sa spolupráci miest aj v cezhraničnom kontexte, už v minulosti sa objavovali konkrétne návrhy, či úvahy niektorých kandidátskych miest zorganizovať olympijské hry v rámci takýchto polycentrických sídelných systémov.

Konurbácia Lille, zasahujúca na územie Belgicka, je jedným z prvých príkladov tohto procesu. Príklady rýnsko-ruhrskej konurbácie v rámci projektu Düsseldorf 2012 (v internej nemeckej súťaži zvíťazil projekt Lipska), či konurbácie Randstad v projekte Amsterdam 2028, ale tiež regióny ako San Diego-Tijuana (OH 2016), Kodaň-Malmö (OH 2024), či Vancouver-Seattle (OH 2028) upozorňujú na silnejúce povedomie a iniciatívu mestských samospráv v súvislosti s možnosťami, ktoré môžu OH poskytnúť aj polycentrickým mestským regiónom podobne, ako je to v prípade tradičných monocentrických aglomerácií.

So schválením Agendy 2020 v decembri 2014 dal MOV budúcim organizátorom možnosť väčšej priestorovej dekoncentrácie a funkčnej decentralizácie hier a to aj za hranice hostiteľskej krajiny. Vytvoril tak predpoklady na to, aby olympijské projekty, ktoré sa opierajú o cezhraničnú spoluprácu susedných miest, boli rovnako akceptované a konkurencieschopné, ako tradičné koncepty preferované na základe zastaraných požiadaviek olympijskej charty. Olympijské mesto, či skôr olympijské teritórium tak môže v budúcnosti dostať novú podobu.

Vo svetle týchto skutočností môžu vystúpiť do popredia aj slovenské olympijské nádeje. Agenda 2020 totiž ponúka perspektívu aj pre polycentrický mestský región Viedeň-Bratislava, ktorý nepochybne disponuje podmienkami na to, aby aj na jeho území prebehli olympijské hry v duchu potrieb a požiadaviek, ktoré sú už v súlade s reformovanými predstavami olympijského hnutia.

Obrázok 7

Príklady cezhraničných polycentrických mestských regiónov Viedeň-Bratislava a Vancouver-Seattle.
Zdroj: Archív autora



Použitá literatúra

Games of the XXX Olympiad in 2012: Report by the IOC Candidature Acceptance Working Group to the IOC Executive Board. March 12, 2004, Lausanne, 104 s.

Kovac, I. (2003): Olympic Territory: Spatial and Urban Aspects in the Organization of the Olympic Winter Games. In: The IOA 11th Postgraduate Seminar on Olympic Studies for Postgraduate Students, 2 May – 6 June 2003, Ancient Olympia, IOA, s. 171 – 187

Millet, L. (1997): Olympic Villages after the Games In: Moragas, M., Montserrat, L., Kidd, B. (1997): Olympic Villages: A Hundred Years of Urban Planning and Shared Experiences. International Symposium on Olympic Villages Lausanne 1996. Lausanne, IOC, s. 123-129

Olympic Games Study Commission (2003): Report to the 115th IOC Session, Prague, July 2003, 45 s.

Van Den Berg, L., Braun, E., Otgaar, A., H., J. (2005): Sports and City-Marketing in European Cities. Euricur, Rotterdam, 125 s.


Dátum vydania: 19. marec 2015