Agenda 2020 - udržateľnosť existencie olympijských hier

Mgr. Igor Kováč, Národné športové centrum

Len nedávno prebehla voľba dejiska ZOH 2022, ktoré boli pridelené čínskemu Pekingu. Vzápätí sa však rozbehol ďalší kandidátsky proces na usporiadanie OH 2024, do ktorého sa prihlásilo päť miest – Budapešť, Hamburg, Los Angeles, Paríž a Rím. V porovnaní s predchádzajúcimi kandidatúrami sa tieto mestá ocitli v novej situácii. Agenda 2020, ktorá bola schválená Medzinárodným olympijským výborom (MOV) na sklonku roka 2014 priniesla so sebou niekoľko zmien aj v rámci výberu dejiska olympijských hier.

Hlavnou zmenou oproti predchádzajúcim rokom je spôsob, akým MOV k celému procesu pristupuje. V minulosti MOV kládlo striktné požiadavky na uchádzačov a kontrolovalo schopnosť ich naplnenia bez akejkoľvek diskusie o ich rozsahu. Mestá v snahe vyhovieť týmto podmienkam sa často uchyľovali k riešeniam, ktoré neboli v prospech ich ďalšieho poolympijského života. Príklady Atén 2004, Pekingu 2008, či Soči 2014 poukázali na skutočnosť, že požiadavky MOV postupne dosiahli rozmery, ktoré môžu byť z dlhodobého hľadiska ťažko uspokojované a naplňované. Varovný prst, ktorý ukázali niektorí kandidáti ZOH 2022, upozornil MOV na fakt, že vyspelé demokracie nie sú ochotné akceptovať podmienky, ktoré ohrozujú finančnú stabilitu a život komunít, miest, regiónov či celých národov. Ide o krajiny, kde múdrosť a zodpovedné narábanie so štátnymi prostriedkami prevláda nad uspokojovaním súkromných ambícií na úkor celku. Obyvatelia týchto krajín, ako aj ich predstavitelia si uvedomovali, že organizácia dvojtýždňovej zábavy pre niekoľko tisíc hostí nemôže mať nikdy prioritu pred zabezpečením skutočných životných potrieb ich samých.

MOV sa síce stále môže „spoľahnúť“ na krajiny ako Čína, Rusko, Kazachstan či Azerbajdžan, kde miera spoločenskej zodpovednosti jej predstaviteľov a možno aj značnej časti obyvateľstva nie je na tak vysokej úrovni, takže nemajú až taký problém podporiť čokoľvek a zaplatiť akúkoľvek cenu v mnohých prípadoch len výmenou za efemérny a krátkodobý pocit hrdosti či uspokojenia z celosvetovej pozornosti. MOV sa však často v takýchto prípadoch ocitá v konflikte s hodnotami a ideálmi, ktoré sám presadzuje. Organizácia COHRE (Centre of Human Rights and Eviction) so sídlom v Ženeve vo svojej štúdii z roku 2007 poukázala na skutočnosť, že organizácia hier viedla v rokoch 1988 – 2008 k presídleniu 2 miliónov obyvateľov. Najvážnejšími prípadmi bolo násilné vysťahovanie 720 000 obyvateľov mesta Soul v dôsledku výstavby pre OH 1988, 25 000 obyvateľov Atlanty (OH 1996), alebo až 1,5 milióna obyvateľov v čínskom Pekingu, dejisku OH 2008 (COHRE, 2007: 11). Môžeme len dodať, že s podobnými praktikami sme sa stretli aj v ruskom Soči či brazílskom Rio de Janeiro. Otázka porušovania ľudských práv v Číne či úplatkárstvo a klientelizmus, alebo nedôstojné podmienky robotníkov budujúcich olympijskú infraštruktúru, ktoré sprevádzali prípravu ZOH 2014 v Soči, sú len ďalšími príkladmi toho, s čím by sa MOV nemal stotožňovať a čo by už vôbec nemal svojimi rozhodnutiami podporovať.

Ambície a presvedčenia, ktoré MOV prezentovalo svetu o prínosoch organizácie hier v kontexte so skúsenosťami a praktikami niektorých organizátorov jednoducho narazili v poslednom období na odpor. Hry v niektorých ohľadoch už presiahli hranice zdravého rozumu, čo znehodnocuje ich marketingový potenciál a ohrozuje životaschopnosť podujatia ako takého. A to už bol argument, ktorý predstavitelia olympijského hnutia nemohli ignorovať.


Štokholm a Oslo sú predstaviteľmi krajín, ktoré sa otvorene vzdali svojich kandidatúr na ZOH 2022 z dôvodu neochoty verejnosti akceptovať prehnané požiadavky MOV. Stali sa tým príčinou iniciatívy, ktorá viedla k vzniku Agendy 2020.

Schválenie Agendy 2020 by malo byť pozitívnym krokom, ktorý má zabezpečiť nápravu. Jedným z prvých príkladov uplatnenia agendy bola transparentnosť financovania a účtovníctva v rámci MOV, ktoré po zavedení reforiem dokonca presahuje medzinárodne platné štandardy. Rovnaké nároky by malo MOV začať klásť aj na budúcich organizátorov hier.

Veľkým problémom sa ukázala byť úroveň informovanosti kandidátov a verejnosti ohľadom financovania hier. Sumy, ktoré vynakladali organizátori OH a ZOH v poslednom období, pôsobili priam hrozivo. MOV sa v tomto ohľade snaží jasne deklarovať, že v prípade každých hier existujú dva rozpočty. Jeden je zameraný na výstavbu potrebnej infraštruktúry a sú naň používané financie zo štátnych a súkromných zdrojov. Druhý sa týka priamo organizácie hier, ako je napr. činnosť organizačného výboru, služby poskytované počas hier (bývanie, strava, bezpečnosť, dodávka energií atď.), ceremoniály a iné sprievodné programy, výzdoba a príprava športovísk na podujatie a pod. Jeho súčasťou sú aj príspevky od MOV, ktoré v prípade OH 2024 predstavujú 1,7 miliardy dolárov. Verejnosť býva často zavádzaná, že tento príspevok môže byť použitý pri výstavbe športovísk, či inej infraštruktúry. Tieto peniaze však nie je možné pre tento účel použiť. V súčasnosti už MOV upozorňuje na skutočnosť, že investičný rozpočet do infraštruktúry zvyčajne niekoľkonásobne prevyšuje rozpočet organizačného výboru. Celkové náklady tak môžu dosiahnuť astronomické sumy, v závislosti na tom, ako k prípravám pristúpia predstavitelia hostiteľského mesta a krajiny, či miestni súkromní investori. Prostredníctvom Agendy 2020 však MOV dáva jasne najavo svoj úmysel, vydať sa cestou znižovania finančnej náročnosti podujatia.

Znižovanie nákladov a transparentnosť zasiahli aj samotný výber dejiska hier. Kandidátsky proces prešiel štrukturálnou zmenou, keď vznikla tzv. uvítacia fáza, ktorej cieľom je poskytnúť mestám možnosť lepšej komunikácie a pochopenia potrieb a očakávaní MOV ohľadom organizácie OH/ZOH.  MOV sa snaží formou intenzívneho dialógu a poskytovania detailných informácií pomôcť mestám pripraviť projekt, ktorý čo najlepšie zohľadňuje požiadavky MOV a zároveň možnosti a rozvojové potreby kandidátskych miest. Veľké množstvo informácií je zverejnené priamo na internetovej stránke MOV. Detailné požiadavky, ktoré boli doteraz súčasťou kontraktu hostiteľského mesta (angl. Host City Contract) sú teraz dostupné hneď na začiatku v uvítacej fáze, ešte pred samotnou oficiálnou kandidatúrou. Mestá,  ktoré kandidujú prvýkrát tak nemusia tápať a môžu sa spoľahnúť na informačné zdroje a pomoc MOV.

Na rozdiel od predchádzajúcich rokov, uvítacia fáza nie je pre mestá záväzná, t. z., že sa môžu rozhodnúť nepokračovať v oficiálnej kandidatúre, ak dospejú k rozhodnutiu, že by bol olympijský projekt v momentálnej situácii príliš náročný. MOV nehodnotí jednotlivé projekty tak, ako tomu bolo v minulosti a neurčuje, ktoré mesto môže a ktoré nemôže pokračovať ďalej v kandidátskom procese.  Kandidátska fáza je už záväzný dvojročný proces, kedy musia mestá v troch etapách vypracovať projekt, ktorý bude preverený hodnotiacou komisiou, a ktorý vyústi tradične voľbou dejiska hier na zasadnutí MOV.

Tento prístup je pozitívnou zmenou. Navyše je podporený aj ďalšími krokmi, ako je snaha zníženia počtu akreditovaných účastníkov hier či zvýšenej geografickej flexibility pri výbere jednotlivých športovísk. Prvým z príkladov uplatnenia týchto zmien sú OH 2020 v Tokiu, kde došlo k niekoľkým presunom dejísk niektorých športov do už existujúcich, ale vzdialenejších športovísk, čím sa dosiahlo zníženie nákladov až o 1 miliardu dolárov. Podobne, organizátori ZOH 2018 v kórejskom Pyeongchangu dostali od MOV ponuku zorganizovať súťaže bobistov, sánkarov a skeletonistov na už existujúcej dráhe v japonskom Nagane a umožniť im finančné úspory. Aj keď túto ponuku kórejská strana odmietla, ide stále o pozitívnu zmenu zo strany MOV. To všetko by malo prispieť k zvýšenej udržateľnosti podujatia do budúcnosti a jeho lepšej prístupnosti pre väčší počet prípadných hostiteľských miest.


Saitama Super Arena - nové dejisko basketbalového turnaja počas OH 2020 v Tokiu a príklad uplatnenia Agendy 2020 nahradilo pôvodný plán výstavby športovej haly v Tokiu.

Voľba dejiska hier však nie je len o zodpovednom financovaní či športoviskách a ich využiteľnosti po hrách. Už v úvode kandidátskeho procesu OH 2024 bolo poukázané na zrejmý nedostatok, keď v rámci kontraktu hostiteľského mesta nebolo medzi požiadavkami špecifikované dodržiavanie ľudských práv a práv zamestnancov v hostiteľskej krajine. MOV má ambíciu prezentovať hry ako nástroj presadzovania a podporovania olympijských hodnôt, ktoré prakticky predstavujú tie najvyššie morálne a mravné hodnoty. Pokiaľ však svoje zámery myslí skutočne vážne, je nevyhnutné, aby v záujme zachovania vlastnej integrity boli jeho členovia aj členovia celého hnutia schopní tieto hodnoty žiť a vyjadrovať svojím vlastným príkladom. K tomu patrí aj schopnosť neudeliť hry niekomu, kto tieto hodnoty nedodržiava, príp. ich odobrať organizátorovi, ak sa preukáže konanie, ktoré je v rozpore s nimi. Skúsenosti z minulosti spomenuté vyššie ukazujú, že to pre MOV nie je až také samozrejmé. Náročnosť podujatia a čas, ktorí majú organizátori na prípravu, nedáva príliš možností na takéto gestá. Preloženie podujatia do iného mesta a krajiny je preto v momentálnej situácii málo pravdepodobné.

Dodržiavanie etických princípov a morálnych hodnôt v olympijskom hnutí však nie je len záležitosťou olympijských hier. Zriadením etickej komisie MOV dáva najavo svoj záujem dbať na uplatňovanie týchto hodnôt aj vo svojich radoch. To, či sa to darí, je skôr otázka na jej predstaviteľov. Olympijské hnutie tvoria aj jednotlivé národné olympijské výbory (NOV) a účastníci jednotlivých hier. Je logické a samozrejmé, že podobne ako MOV aj NOV by mali dbať na etické a morálne hodnoty svojich zamestnancov, či dokonca členov olympijských výprav a v prípade ich porušovania im dať jednoznačne najavo svoj nesúhlas s takýmto chovaním. Etické hodnoty sa však zvyčajne obmedzujú len na oblasť dopingu. Predstava, že by bol nejaký člen hnutia, napr. športovec vylúčený z účasti na hrách, pretože v súkromnom živote nedodržiava najvyššie morálne hodnoty, je však málo pravdepodobná. Olympijská medaila, potreba mediálnej pozornosti, chvíľkové uspokojovanie pocitu prestíže, hrdosti či moci bývajú dôležitejšie a často sa spájajú s pojmom „úspech“ viac ako múdre a slušné správanie. Takýto prístup však nie je dobrým výchovným príkladom. Dodržiavanie kalokagatie – harmonického rozvoja fyzického zdravia a duševných kvalít – je jednoducho skôr individuálne rozhodnutie. Každý z nás, ktorý sa cíti byť súčasťou olympijského hnutia, sa rozhoduje sám za seba, či bude športovať, resp. žiť zdravo a pritom rozvíjať v sebe tie najvyššie hodnoty a kvality.

V prípade, že to MOV myslí so svojimi reformami vážne, v súvislosti s organizáciou hier vystupuje do popredia aj možnosť výberu stabilných organizátorov hier na jednotlivých kontinentoch. Podľa môjho názoru  môže takéto riešenie prispieť k naplneniu jeho agendy viac, ako je tomu v súčasnosti. MOV je určite schopný urobiť dohodu s mestami a krajinami, ktoré poskytujú najkvalitnejšie podmienky pre účastníkov hier a zároveň príkladne reprezentujú jeho hodnoty. Na každom kontinente je možné vybrať mesto, ktoré by disponovalo existujúcimi športoviskami a s podporou MOV by zabezpečovalo ich údržbu. Z finančného hľadiska je to ešte lacnejšie a ani z pohľadu sponzorov a médií, ktorí olympijské hnutie prakticky financujú, by takéto riešenie nemalo predstavovať problém. Výberom dejísk na každom kontinente sa totiž zabezpečí aj prijateľný vysielací čas pre televízne spoločnosti.

História nám ukazuje, že bývalé dejiská OH a ZOH majú tendencie v priebehu 20 - 30 rokov zopakovať svoju olympijskú skúsenosť a zvažovať ďalšiu kandidatúru. Mestá, ktoré už hry organizovali sa o hry často aj skutočne uchádzajú. Paríž, Rím či Los Angeles - kandidáti na OH 2024 - sú toho dôkazom. Z tohto pohľadu je preto výber stabilných organizátorov hier celkom logický. Takéto mestá sú určite schopné v priebehu 20 - 24 rokov hry zorganizovať. Je to dostatočne dlhý čas na to, aby to pre ne nepredstavovalo záťaž. V prípade ZOH pripadajú do úvahy len tri kontinenty - Severná Amerika, Európa a Ázia. Preto by bolo vhodné vybrať po dve stále dejiská na každom z nich. Súčasná podoba striedania hostiteľských miest nemá jednoducho až také opodstatnenie.


Melbourne - dejisko OH 1956 a Hier Commonwealthu 2006 je považované za vzor športového mesta a jedno z najlepších miest na život na svete. Bezpochyby jeden z najvhodnejších adeptov na funckiu stáleho dejiska OH.

Stabilné dejiská hier dávajú MOV ďalší priestor na pozitívne zmeny. Hostiteľské mestá získajú dostatok času na prípravu, pretože výstavba už nebude takou prioritou, ako je tomu v súčasnosti. Organizátori dostanú viac priestoru sústrediť sa na kvalitu podujatia. Na príprave hier sa môžu podieľať aj jednotlivé kontinentálne NOV, ktoré sa ich zúčastnia. Národný rozmer hier v tomto prípade ustúpi do úzadia a hry tak dostanú priestor stať sa ešte viac globálnou oslavou ľudstva a olympijských hodnôt v duchu spolupráce, čím sa môžu eliminovať negatívne javy  demonštrácie moci a nacionalizmu.

MOV stále deklaruje, že hry sa konajú v prvom rade pre športovcov. História nám však ukazuje, že to nie je vždy pravda. Vzdialenosti medzi športoviskami bývajú niekedy neúnosné a ich kvalita tiež nebýva vždy v súlade s predstavami športových federácií. Športovcom býva väčšinou úplne jedno, kde sa hry konajú. Pre nich je prioritou výkon na hrách a podmienky, ktoré majú na to vytvorené. Samotný člen MOV Richard Pound vo svojej knihe „Inside the Olympics“  však upozornil, že voľba dejiska hier často nie je ani tak záležitosťou kvality podmienok, ktoré mesto ponúka, ale toho, kam chcú ísť nakupovať manželky členov MOV. Potvrdil tým skutočnosť, že v samotnom hnutí aj medzi účastníkmi hier sa nájdu aj takí, pre ktorých je cestovanie a striedanie miest za účelom krátkodobého pobavenia prioritnejšie ako cena, ktorá sa za takéto hobby platí.

So stálymi dejiskami hier by sa udržateľnosť podujatia zvýšila ešte viac, ako je tomu teraz. Svet jednoducho nepotrebuje toľko skokanských mostíkov, bobových dráh, zjazdových tratí, velodrómov či štadiónov. Z dlhodobého hľadiska je to jednoducho neprijateľné. Enviromentálne ambície a zodpovednosť, ktorú MOV deklaruje, sa jednoducho dajú presadiť aj tým, že sa uskromní a nebude podporovať ďalšiu výstavbu a zasahovanie do životného prostredia. Argument, že sa tým podporuje rozvoj športu v danej krajine, má svoje opodstatnenie. Ten sa však dá dosiahnuť aj pomocou menších projektov ako sú olympijské hry a pritom cielenejšie a efektívnejšie.

Potenciál hier z hľadiska sídelnej transformácie a revitalizácie hostiteľských miest je zrejmý a MOV ho často predstavuje ako jeden z ich najvýznamnejších prínosov. Skutočnosť je však taká, že je to práve proces gentrifikácie, ktorý sa často ukrýva za touto populárnou nálepkou. Olympijské parky v Pekingu 2008, Londýne 2012, či Riu 2016 sú typickými príkladmi a následkami tohto procesu. Vysťahovanie nízkopríjmových skupín obyvateľstva, strata pracovných miest, či znížená dostupnosť nájomného bývania sú javy, ktorým by sa dalo potenciálne vyhnúť v prípade existencie stálych dejísk hier. V skutočnosti by sa MOV mal takýmto javom vyhýbať v akomkoľvek prípade, ak vezmeme do úvahy jeho populárne motto "Celebrate humanity".  Vyznieva to totiž ako prejav povrchnosti, hovoriť o ľudskosti a zároveň byť svedkom takýchto situácií.

V tejto súvislosti je navyše nutné podotknúť, že rozmery urbanistických projektov, ktoré sú súčasťou prípravy hier vždy presahujú potreby miestnych komunít. Posledný príklad kandidatúry Bostonu na OH 2024 ukázal, že potreby obyvateľov mesta majú málo spoločného s 80-tisícovými štadiónmi, aj keď v demontovateľnej podobe. Obyvatelia jednoducho odmietli podporovať takýto časovo a finančne náročný podnik, pretože od predstaviteľov mesta očakávajú, že skvalitňovanie ich života bude riešiť prostredníctvom väčšieho počtu menších a lacnejších projektov. História aj bostonský príklad nám ukazujú, že špecifiká niektorých športovísk jednoducho stále predstavujú pre hostiteľské mestá záťaž a „nevyhnutné zlo“, ktoré nepotrebujú ani postaviť a nie to ešte hľadať riešenia na ich poolympijské využitie.  

Olympijské hry jednoducho nepotrebujú ďalšie športoviská a MOV si to prostredníctvom Agendy 2020 uvedomuje. Voľbou stabilných organizátorov hier by tieto zámery len realizoval ešte dôslednejšie.



Použité literárne zdroje:

Fair Play for Housing Rights. Mega-Events, Olympic Games and Housing Rights – Opportunities for the Olympic Movement and Others. COHRE, Ženeva, 2007, 276 s.

Olympic Agenda 2020 - 20+20 Recommendations. IOC, Lausanne, 2014, 25 s.

Pound, R., W. (2006): Inside the Olympics: A Behind-the-Scenes Look at the Politics, the Scandals and the Glory of the Games. WILEY, Montreal, 2006, 288 s.



Dátum vydania: 27. október 2015