Ako ďalej po Riu?

Mgr. Igor Kováč, Národné športové centrum

Olympijské hry v Rio de Janeiro sa skončili a štafetu prevzalo japonské Tokio. V týchto dňoch  prebieha aj kandidátsky proces na OH 2024. Los Angeles, Paríž, Rím a Budapešť je kvarteto miest, ktoré ešte zostali v hre o ich usporiadanie. Nad osudom večného mesta sa však v týchto dňoch tiež sťahujú mraky, keď novozvolená primátorka talianskej metropoly zatiaľ odmieta podporiť kandidatúru na olympijské hry.


Zdroj: sportsfeatures.com

Počas tých tohtoročných sa v médiách objavovalo plno správ a informácií, ktoré nevrhajú pozitívne svetlo na Medzinárodný olympijský výbor (MOV) a hry ako také. V ešte oveľa intenzívnejšej miere sa ozývali hlasy za racionalizáciu podujatia, uskromnenie sa či za to, aby najväčší sviatok športovcov bol organizovaný za dôstojnejších okolností. Akokoľvek sa snaží prezident MOV či jeho zástupcovia prezentovať hry ako výlučne pozitívnu vec, pravda je taká, že verejnosť ich takto jednostranne nevníma. Mediálne kampane už jednoducho nedokážu kamuflovať pravdu o hrách tak, ako tomu bývalo doteraz.

Spomedzi  riešení najviac rezonovala myšlienka stáleho dejiska hier, pričom najčastejšie sa na túto funkciu spomínajú Atény. Myšlienka to nie je samozrejme nová. Po udalostiach, ktoré sprevádzali prípravu OH 2016 a nepríjemných sprievodných javoch, ktoré sú súčasťou hier a olympijského hnutia celé dekády, však vyznieva stále naliehavejšie. Jeho zavedenie by si však vyžadovalo podstatnú zmenu v myslení MOV.

Jeho zástupcovia totiž žijú v presvedčení, že olympijské hry sú produkt, ktorý je stále žiaduci a že sú tým oprávnení očakávať, že ich organizáciu budú finančne garantovať hostiteľské krajiny. Posledné dva kandidátske procesy na ZOH 2022, OH 2024 a udalosti okolo ZOH 2026 ukazujú, že MOV robí viac nábor kandidátov ako ich výber. Obyvatelia potenciálnych hostiteľských miest a krajín sú stále lepšie informovaní o úskaliach a rizikách, ktoré OH so sebou prinášajú a nie sú tak jednoznačne naklonení ich organizácii práve v ich meste a krajine. Pridávajú sa k nim už aj niektorí politici, predovšetkým tí, ktorým záleží v prvom rade na zodpovednom spravovaní verejných financií. Vyžadovať v takejto situácii finančné garancie tak vyznieva skôr ako zbožné želanie.

Organizácia hier je v princípe súkromný podnik MOV a je na pováženie sa domnievať, že je správne, aby bol tento podnik dotovaný zo štátnych pokladníc, keď nimi MOV dosahuje miliardové zisky, z ktorých neplatí žiadne dane a zároveň neprinášajú tak jednoznačné pozitíva, ako sa snaží deklarovať. V súčasnosti je situácia skôr taká, že to nie sú mestá, ktoré by mali platiť za právo organizácie hier, ale práve MOV, ktorý by mal platiť mestám za to, že ich prostredníctvom prevádzkuje svoj biznis. Predstava, že MOV v súčasnosti ponúka mestám, resp. jeho obyvateľom obojstranne výhodný obchod, je podľa ekonómov jednoducho skreslená. Ak by dokázali jeho členovia túto realitu akceptovať, je nepochybné, že by myšlienka stáleho dejiska hier mohla byť realizovateľná.

Osobne sa domnievam, že idea jedného stáleho dejiska hier nebude tak prijateľná najmä pre americké televízne spoločnosti, ktoré sú najväčším prispievateľom do rozpočtu MOV. Očakávajú totiž, že hry sa budú konať aj v ich časovom pásme, aby mali čo najlepšie vysielacie časy pre svoj mediálny trh. Už teraz totiž nemajú problém zasahovať do programu hier, ako tomu bolo napríklad na OH 2008, kde plavecké finálové súťaže boli netradične dopoludnia, aby americkí diváci mohli v priamom prenose sledovať púť Michaela Phelpsa za ôsmymi zlatými medailami.

Výber štyroch či piatich dejísk, po jednom na každom kontinente, by preto mohla byť prijateľnejšia voľba. MOV by sa mohol dohodnúť s vybranými bývalými dejiskami hier a finančne im prispievať tak, aby svoju infraštruktúru udržiavali aj s ohľadom na organizáciu OH raz za 16-20 rokov. Fáza príprav by sa tak pravdepodobne znížila zo siedmich napríklad na tri či štyri roky, pretože by si nevyžadovala toľko stavebných prác, ako je tomu v súčasnosti.

Tokio (dejisko OH 1964 a 2020), Los Angeles (OH 1932, 1984 a kandidát OH 2024), Sydney (OH 2000) a Melbourne (OH 1956 a Hry Commonwealthu 2006) sú ideálnymi adeptmi na túto funkciu v rámci svojich kontinentov. Disponujú kvalitnou už existujúcou športovou, dopravnou aj ubytovacou infraštruktúrou, ktorá spĺňa požiadavky hier. V kombinácii s dočasnými športoviskami by sa tým výrazne znížili organizačné náklady. Výnimkou je len ubytovanie športovcov. Z uvedených miest disponuje pravdepodobne len Los Angeles existujúcimi kapacitami v podobe univerzitného campusu UCLA, ktorý plní funkciu olympijskej dediny aj v projekte OH 2024. Ostatné mestá sa spoliehali na iné, komerčné, rezidenčné projekty. V prípade, že by sa im podarilo vytvoriť podobné študentské ubytovacie kapacity ako v Los Angeles, situáciu okolo organizácie hier by to ešte viac zjednodušilo.


Univerzitný campus UCLA - pravdepodobne jeden z mála existujúcich komplexov ideálne spĺňajúcich ubytovacie požiadavky OH. Zdroj: LA 2024 Candidature File

Iná je situácia na európskom kontinente. S ohľadom na tradície a olympijskú históriu sa hlavné mesto Grécka celkom pochopiteľne ponúka ako najlogickejšie riešenie. Aj napriek tomu, že Atény boli dejiskom OH celkom nedávno (2004), stav jeho športovej infraštruktúry, ako aj finančná situácia krajiny nie sú také, aby momentálne ponúkali to najmenej nákladné riešenie. Paríž (OH 1900, 1924 a kandidát OH 2024) a Londýn (OH 1908, 1948, 2012) sa v tomto smere javia opäť ako spoľahlivejšie voľby.

V tejto súvislosti je však namieste sa opýtať, či by tieto mestá s takouto úlohou vôbec súhlasili? Je pochopiteľné, že táto otázka by musela byť predmetom referenda a verejných diskusií o možných rizikách. Je totiž často rozdiel, ak s niečím súhlasí miestny politik a radový obyvateľ. V prípade, že by sa vyjadrili pozitívne k takémuto záväzku, odpoveď na otázku „Ako ďalej po Riu?“ by bola celkom logická. OH 2020 sa uskutočnia v Tokiu, OH 2024 v Los Angeles a roky 2028 a 2032 si podelia Austrália s Európou. A to je všetko. Nič viac nie je treba vymýšľať.

V záujme racionálnosti MOV skutočne nemusí podporovať ideu prenikania na nové teritóriá a argumentovať, že tým oslovuje ľudí olympijskými myšlienkami. Na to môže použiť iné nástroje, než je organizácia hier. Oveľa prospešnejšie by bolo, keby si jeho predstavitelia priznali pravdu a vzdali sa predstavy, že olympijské hry sú nespochybniteľným prínosom. Vo svojej aktuálnej kampani MOV tvrdí, že „Spoločne robíme lepší svet“. Osobne zastávam názor, že olympijské hry by sa museli skutočne zmeniť, aby ho urobili naozaj lepším. Kvôli tomu by sme sa však museli zmeniť aj my, ktorí ich podporujeme a organizujeme.


Dátum vydania: september 2016