Sekcia: Vzdelávanie

 

Bežecké kruhy okolo nás: výhoda východoafrických olympionikov môže byť viac než fyzická

Preklad: Igor Kováč, Národné športové centrum

Pri štúdiu génov bežcov a klimatickej adaptácie veda často prehliada kľúčové kultúrne faktory. Keď zaznie štartový výstrel na olympijskej trati v Rio de Janeiro, je len málo pochýb o tom, kto bude vo vedení. V behu na 1500 m mužov to bude Asbel Kiprop. Na ženských 5000 m Almaz Ayanaová všetkým utečie a možno vyhrá aj beh na 10 000 m. V maratóne potrápi svoje súperky Helah Kiprop a medzi mužmi Eliud Kipchoge. Beh na 800 m ovládne David Rudisha a obháji svoj titul a možno prekoná aj svoj vlastný svetový rekord.


Zdroj: twitter.com

Inými slovami vo väčšine týchto disciplín budú dominovať bežci z alebo s koreňmi vo východnej Afrike –  menovite z Kene a Etiópie, prípadne z Eritrei alebo Ugandy. Mo Farah, ktorý je v súčasnosti na vrchole rebríčka na 10 000 m, sa narodil v Somálsku a vyrástol vo Veľkej Británii, pričom v súčasnosti trénuje v USA. Bernard Lagat, ktorý vyhral americkú kvalifikáciu na 5000 m vo veku 41 rokov, je kenský Američan.

Východoafrickí bežci dominujú celé dve dekády, odkedy začali vyhrávať Keňania v polovici 90. rokov, nasledovaní Etiópčanmi krátko potom. To viedlo k rozsiahlemu výskumu v USA a Veľkej Británii, ktoré kedysi dominovali v behoch na dlhé trate. Príčiny tejto africkej dominancie sú však veľmi otázne a veda má ďaleko od toho, aby dokázala poskytnúť definitívnu odpoveď.

Prevládajúca teória na západe hovorí o tom, že bežci z východnej Afriky majú nejakú evolučnú výhodu oproti iným bežcom. Pretože veľa z top bežcov pochádza z etnika Oromo v Etiópii a kmeňov Kalenjin v Keni, predpokladá sa, že tieto skupiny majú predpoklady a prostredie, ktoré ich robí rýchlejšími. Možno to boli ich predkovia, ktorí trávili čas behaním za dobytkom. Možno ich vytrvalý beh za korisťou až kým ju neuštvali, aby ju mohli ľahko zabiť. Môžu to byť ich dlhšie, štíhlejšie nohy alebo ich zvýšená kapacita pľúc, vyplývajúca z vysokej nadmorskej výšky. Pri pokuse nájsť odpoveď vedci zozbierali DNA z celého regiónu. Športový fyziológ a genetik Yanis Pitsiladis z univerzity v Brightone nedávno povedal pre New York Times: „Vieme, že gény sú dôležité. Ešte však nevieme, ktoré.“

Garrett Ash, fyziológ z Yale School of Nursing, ktorý študoval etiópskych bežcov s Pitsiladisom s tým súhlasí. „Na základe mojej práce a poznatkov z literatúry nemôžete povedať, že tu existuje nejaká dedičná genetická výhoda z toho, že ste sa narodili v Etiópii. Je to veľmi heterogénne, takže nie je potrebné si vyberať svojich rodičov a starých rodičov. Existujú tu určité genetické varianty, ktoré sú potrebné na to, aby ste mohli súťažiť na vrcholnej úrovni. Často je to záležitosť interakcie genetiky a prostredia. Ešte je tu však veľa práce, aby sme odhalili, ktoré gény to vlastne sú.“

Iným faktorom, ktorý sa často prehliada, je „bežecká kultúra“, ktorá sa vyvinula v špecifických lokalitách v Etiópii a Keni. Tou prvou je etiópske mesto Bekoji, ktoré bolo predstavené v dokumente „Town of Runners“. Je to chudobné horské mesto so 16 000 obyvateľmi, vzdialené niekoľko hodín od Adis Abeby. Za posledné obdobie vyprodukovalo 10 olympijských víťazov, 15 svetových rekordov a 34 zlatých medailí z MS, ako tvrdí britský bežec a spisovateľ Declan Murray, ktorého kniha o Bekoji vyjde v roku 2017.


Bežci v okolí Bekoji. Zdroj: theatlantic.com

Je to fenomenálna úspešnosť, ak vezmeme do úvahy, že je tu množstvo iných miest v regióne s veľmi podobným etnickým zázemím, genetickou výbavou, ekonomikou a prírodným prostredím, ktoré však nevyprodukovali žiadneho bežca. Takže čo robí Bekoji Bekojim?

V centre úspechu stojí tréner Sentayehu Eshetu, ktorý sa stará o miestne talenty už viac než 30 rokov. Jednou z jeho prvých hviezd bol Derartu Tulu, ktorý vyhral zlato na OH 1992 v Barcelone. Odvtedy Sentayehu priťahuje stále viac a viac bežcov do svojho programu. Každý deň o 6. hodine ráno sú kopce okolo Bekoji plné stoviek mladých športovcov, ktorí tam žijú, trénujú a snívajú o tom, že sa stanú ďalšou Tirunesh Dibabaovou alebo Keninisom Bekelem (obaja sú z Bekoji). Sentayehovi bežci priniesli domov päť olympijských medailí z Atén 2004, štyri z Pekingu 2008 a ďalšie štyri z Londýna 2012.


Sentayehu Eshetu. Zdroj: bedatsy.com

Tak ako v mnohých iných krajinách, etiópska bežecká kultúra začala významným úspechom jednotlivca, ktorý spôsobil vznik skupiny mladých nasledovníkov. V Etiópii to bol Abebe Bikila, ktorý je stále národným hrdinom ako víťaz olympijského maratónu v roku 1960, keď bežal bosý. Celkom nedávne úspechy  Haile Gebrselassieho v 90. rokoch spôsobili bežecký boom v jeho rodnom meste Asella. Odvtedy sa však centrum tohto boomu presunulo o kúsok ďalej do Bekoji. Malcolm Anderson, atletický agent a zakladateľ Moyo Sports, agentúry zastrešujúcej bežcov z Kene, Etiópie a Veľkej Británie hovorí: „Keď sa spýtate ľudí, prečo začali behať. Je to preto, lebo videli tieto osoby v televízii, alebo o nich počuli v rozhlase. To mi hovoria moji športovci. Je tu veľa faktorov, ktoré vplývajú na to, prečo sa bežci dostanú na úroveň, na akej sú. Jednou z nich je však vzorový príklad a Bekoji je miesto, kde to môžete vidieť v tej najzákladnejšej podobe.“

„Asella a Bekoji sú historicky extrémne príklady takýchto bežeckých liahní.“, povedal Richard Nerurkar, bývalý maratónec a organizátor Veľkého etiópskeho behu. Upozorňuje, že sú tu aj iné miesta, kde je možné vidieť podobný fenomén a kde bežci nie sú z etnika Oromo. „Gebregziabher Gebremarian (majster sveta v krose z roku 2009) je z Tigray, najsevernejšej provincie v Etiópii. Za posledných päť rokov sme spoznali ďalších skvelých športovcov z tejto provincie vrátane Hagosa Gebrhiweta a Atsedu Tsegaya a je zrejmé, že tento trend bude pokračovať.“

Tieto lokálne liahne talentu sa menia na prúd viac než 100 oficiálne registrovaných bežeckých klubov, z ktorých niektoré majú aj 500 členov a ďalších menej formálnych klubov vo vidieckych oblastiach po celej krajine.


Kipchoge "Kip" Keino. Zdroj: runnerstribe.com

Bežecká kultúra Kene bola výsledkom prieniku známeho Kipchoge „Kip“ Keina na OH 1968 v Mexico City, kde zvíťazil v behu na 1500 m. Dnes túto kultúru tvoria tréningové tábory a skupiny, z ktorých mnohé sú lokalizované v blízkosti mesta Iten, kde zahraniční učitelia prišli v roku 1976 pracovať v miestnej strednej škole Sv. Patrika. Medzi týmito učiteľmi bol aj Peter Foster, ktorého brat vyhral bronzovú olympijskú medailu na 10 000 m v tom istom roku a Colm O’Connell, mladý učiteľ geografie, ktorý prevzal bežecký program od Fostera v 70. rokoch. Jeho bežci začali čoskoro vyhrávať a odvtedy trénoval bežcov od Petera Rona, olympijského víťaza na 1500 m z OH 1988 až po Davida Rudishu víťaza na 800 m z OH 2012 (a svetového rekordéra).

Z kultúrneho hľadiska funguje Iten podobným spôsobom ako Bekoji. Priťahuje veľké množstvo talentu a zároveň podporuje silnú konkurenciu a jednostranný tréning. Každý deň hladní, mladí bežci prichádzajú do Itenu z celého regiónu. Ak majú šťastie – a sú rýchli – budú prijatí do tréningového tábora. Ak sú ešte šťastnejší, podpíšu kontrakt s agentom na trénovanie a súťaženie v zahraničí. Takmer všetci však budú svedkami toho, ako niektorý z nich vyrastie až na svetovú úroveň. „Už som stratil prehľad o počte športovcov, ktorí pri otázke „Prečo si začal behať?“ odpovedajú, ako počuli v rozhlase o víťazstve Haile Gebrselassieho v nejakých pretekoch a jednoducho sa rozhodli začať.“ To povedal Michael Crawley, doktorand na univerzite v Edinburgu, kde skúma vzťah medzi behom a vývojom v Etiópii. Oveľa dôležitejšie ako slávni etiópski či kenskí bežci sú však tí, ktorých aj poznajú osobne. Ako vysvetlil jeden tréner Crawleymu, na to, aby bežec alebo bežkyňa uspeli, potrebujú vzorový príklad, ktorý im dáva nádej.


Iten - kenský bežecký raj a domov šampiónov. Zdroj: brendanbannon.photoshelter.com

Poznať niekoho, kto niečo robí, je vždy lepšie ako vedieť o niekom, kto to robí. Toto je pravdepodobne významný faktor pri odôvodňovaní vysokého počtu vrcholových športovcov z Bekoji a Itenu. Je to fenomén, ktorý bol v inej súvislosti identifikovaný sociologičkami Catherine Riegle-Crumbovou a Chelsea Moorovou z texaskej univerzity v Austine. Vo výskume z roku 2014 študovali 20 000 stredoškolských študentov, ktorého cieľom bolo určiť medzery u žien študujúcich fyziku. Zistili, že keď rastie počet žien v určitej lokalite, ktoré sú zamestnané v oblasti vedy, technológií, inžinierstva a matematiky, rovnako rastie aj pravdepodobnosť, že si mladé dievčatá v porovnaní s chlapcami vybrali fyziku za študijný predmet.

Podľa antropológa z Harvardskej univerzity je učenie sa od akéhokoľvek vzorového príkladu formou „sociálneho učenia“. Henrich tvrdí, že sociálne učenie je najsilnejším nástrojom v ľudskej evolúcii. Umožňuje technickým poznatkom narastať naprieč celými generáciami bez toho, aby museli byť opakovane vyučované. Jednotlivci, ktorí tieto poznatky nadobudnú, majú status „prestíže“, ktorý je iným živočíšnym druhom neznámy. Tí, ktorí majú prestíž, sú tými, od ktorých sa učíme.

Po niekoľko generácií sa atletické trénerské poznatky sústreďovali v kenskej vysočine. V polovici 20. storočia členovia kmeňa Kanlenjin prenikli do britskej atletiky, ale iné kmene nie. To napísali John Bale a Joe Sang vo svojej knihe "Kenyan Running: Movement Culture, geography and Global Change". Napríklad Kip Keino udržiaval kvantitatívne rekordy svojho progresu od 15 rokov, keď jeho najlepší čas na míľu bol päť minút 49 sekúnd. O sedem rokov neskôr sa vo veku 22 rokov ukázal prvý krát na medzinárodnej scéne počas Hier Commonwealthu 1962 v Austrálii. O šesť rokov neskôr vyhral beh na 1500 m na OH 1968 a získal striebro na 5000 m.

Je možné, že tu existuje akási genetická výhoda, ak ste Kalenjin. Avšak skutočnosť, že väčšina najlepších  kenských bežcov pochádza z jedného konkrétneho kmeňa v rámci tohto etnika môže mať aj kultúrne vysvetlenie. To tvrdí Benoit Gaudin z oddelenia športových vied na univerzite v Adis Abebe. Jeden z jeho výskumov pozostával z rozhovorov s vrcholovými ne-kalenjinskými bežcami, pričom sa ich pýtal, ako získali svoju pozíciu. Tvrdili, že získať ubytovanie a prístup do tréningovej skupiny je oveľa ťažšie, ak nie ste Kalenjin.


Bežecká skupina kmeňa Kalenjin. Zdroj: rbgsocialclub.wordpress.com

Tí, ktorým sa to podarilo, sa v princípe stali Kanlenjincami. „Buď sa naučili jazyk, alebo si vzali kalenjinské dievča za ženu, alebo majú významnú pomoc od niekoho zvnútra bežeckej komunity. Inak je to veľmi ťažké, pretože majú svoj vlastný špecifický jazyk aj v rámci vlastnej kanlenjinskej skupiny. Napríklad, môžete s nimi dnes trénovať, ale nedozviete sa, kde bude zajtrajší tréning, pretože keď príde na to, aby ste sa dozvedeli túto informáciu, oni jednoducho zmenia jazyk. Ak sa chcú pred vami uzavrieť, tak to urobia veľmi jednoducho. Chránia si to svoje. Je to veľmi zaujímavé, pretože je to etnikum, ale nemá to nič spoločné s genetikou.“

Až do dnešného dňa boli takéto vysvetlenia dominancie východoafrických bežcov zväčša ignorované. Môžu tu existovať kľúčové enviromentálne a fyziologické faktory, ako sú strava, nadmorská výška alebo cestovanie pešo v detstve. História však ponúka varovanie pred ich prílišným preceňovaním. Ako upozorňujú Bale a Sang, keď fínski bežci dominovali na svetovej scéne v 30. a 40. rokoch, ich úspech bol odôvodňovaný rôznymi teóriami o klimatickej energii a rozsiahlej divočine, v ktorej žili ako zvieratá v lese.  Tak ako sa snažíme vysvetliť si naše neúspechy, mali by sme si uvedomiť, že Keňa a Etiópia nemusia byť na vrchole navždy a že semená úspechu môžu byť zasadené inde. Podobne ako O‘Conell, ktorý viedol bežecký program v Itene, povedal Davidovi Epsteinovi, autorovi knihy Športový gén: „Gény z Fínska nikam neodišli, ale bežecká kultúra áno.“


Použitý informačný zdroj:
Bures, F. (2016): Running Circles around Us: East African Olympians Advantage May Be More Than Physical. The Scientific American, 5. 8. 2016, dostupné na https://www.scientificamerican.com/article/running-circles-around-us-east-african-olympians-advantage-may-be-more-than-physical/


Dátum vydania: máj 2017