Sekcia: Vzdelávanie

 

Čarovná krv a nohy z uhlíkových vlákien na odvážnych nových olympijských hrách

Preklad: Mgr. Igor Karaba

Ako môžeme definovať prirodzené ľudské úsilie v športe pri technike a farmaceutikách, ktoré dominujú našej súčasnej realite? Zamyslel sa autor bestselleru Športový gén.

Vedel som, že Eero Mäntyranta mal čarovnú krv, ale nečakal som, že mu to uvidím na tvári. Vystopoval som ho až za polárnym kruhom vo Fínsku, kde bolo jeho remeslom čo iné ako chov sobov. Bol celý červený. Nie len jeho tmavočervený sveter so štrikovaným sobom na bruchu, ale aj jeho koža. Bola pokrytá fialovými škvrnami a jeho baňatý nos vyzeral ako fialová slivka. Na fotkách, ktoré som videl v Sports Illustrated z roku 1960, keď vyhral tri zlaté olympijské medaily v behu na lyžiach, bol stále biely. Ale teraz, na staré kolená ho jeho krv premenila na červeno.


E. Mäntyranta na ZOH 1960 v Squaw Valley. Zdroj: mtv.fi

Mäntyranta zomrel koncom roka 2013. Mal vzácnu génovú poruchu, ktorá viedla k vysokej nadprodukcii červených krviniek. Červené krvinky okysličujú svalstvo, čím viac ich máte, tým je lepšia vaša vytrvalosť. To je dôvod, prečo niektorí športovci vo vytrvalostných disciplínach ako je napríklad cyklistika, užívali, alebo užívajú erytropoetín (EPO). Najznámejší je prípad Lancea Armstronga. EPO je hormón, ktorý je v ľudskom organizme prirodzene  produkovaný obličkami, a ktorý stimuluje tvorbu červených krviniek (erytrocytov) v kostnej dreni. Mäntyranta mal o 50% viac červených krviniek ako normálny zdravý človek. Ak by Armstrong mal toľko červených krviniek ako Mäntyranta, pravidlá cyklistiky by jeho štart zakazovali, pokiaľ by sa nedokázalo, že to je prirodzený stav.

Kvôli jeho nadmernej produkcii červených krviniek bol počas kariéry niekoľkokrát obvinený z užívania dopingu. Dve desaťročia po tom čo ukončil kariéru, fínski vedci zistili rovnaké genetické ochorenie u jeho synovca a netere. Mäntyrantova neter sa stala juniorskou šampiónkou v behu na lyžiach a synovec sa stal držiteľom zlatej olympijskej medaily. Žiadny iný člen rodiny touto chorobou nedisponoval a ani sa nestal profesionálnym športovcom. Mäntyranta nedopoval, no to sa kvôli jeho chorobe zistiť nedalo. Čo však potom znamená výraz „rovnaké podmienky pre všetkých?“ Keď všetci ostatní pretekári trénujú rovnako tvrdo ako on, ale aj tak mu zaostávajú v boji o zlato na olympijských hrách  s vyplazeným jazykom o viac ako štyridsať sekúnd na 15 km dlhej trati? Kým Armstrong sa stal absolútnym športovým vyvrheľom kvôli dopingu, Mäntyrantovo prirodzené dopovanie bolo úplne prijateľné.


E. Mäntyranta v roku 2013. Zdroj: sportsscientists.com

Pravidlá jasne stanovujú: Mať vzácnu génovú mutáciu, ktorá spôsobuje nadmernú produkciu červených krviniek – povolené. Trénovať vo vysokých nadmorských výškach, za účelom zvýšenia červených krviniek – povolené. Míňať tisíce dolárov na spánok v stane, ktorý simuluje vysokohorské prostredie – povolené. Aplikovať liek, ktorý je povolený len na lekárske využitie a uvádza telo do stavu, že sa správa ako v nadmorskej výške - NEPOVOLENÉ. Kde by sme naozaj mali nakresliť tú pomyselnú čiaru fair play? Kde končí férová komparácia a kde začína výhoda? A hlavne, kde začína podvádzanie?

V istom zmysle je odpoveď jednoduchá. Všetky športy majú svoje štandardné pravidlá, ale neštandardné gény. Porušovanie pravidiel, či už s nimi súhlasíte alebo nie, je podvádzanie.  Filozof Bernard Suits sformuloval spoločné jadro všetkých športov ako „dobrovoľné prijatie zbytočných prekážok.“ Ak obídeš prekážky, ktoré si dobrovoľne akceptoval, základné hodnoty akéhokoľvek úsilia budú stratené. No v dôsledku toho, že vylepšovanie technológie prešlo z ustáleného pochodu do paušálneho šprintu, je čoraz ťažšie určiť, kde je hranica spravodlivosti v snahe o niečí pokus o prekonanie týchto prekážok.

Pred desiatimi rokmi Svetová antidopingová agentúra WADA zvažovala zákaz výškových stanov. Etickí komisári agentúry sa na adresu stanov vyjadrili, že sú „v pravdepodobnom rozpore s duchom športu.“ No vedeckí komisári z WADA boli proti ich zákazu. Preto dnes tisíce športovcov, ktorí nežijú vo vysokohorskom prostredí, majú možnosť v noci otravovať ich najbližších hlukom z kompresorov týchto stanov.

Čiara je ešte nejasnejšia, keď sa dostávame k biológii náhrad telesných orgánov (angl. augmented biology). Juhoafrický telesne postihnutý šprintér Oscar Pistourius súťažil so svojimi karbónovými náhradami prezývanými „gepardie nohy“ na paralympiáde i olympiáde v roku 2012. Pistoriusovi nebol umožnený štart na olympiáde v roku 2008 potom, čo vedec poverený riadiacimi orgánmi atletiky rozhodol, že má nepovolenú výhodu. Pistorius sa voči rozhodnutiu odvolal ešte pred OH 2012 a skupina prominentných vedcov, ktorá ho študovala, mu pomohla pred arbitrážnym súdom argumentovať, že má nevýhodu. Pôvodné rozhodnutie bolo zrušené. Po OH 2012 sa však dvaja z tejto skupiny vedcov oddelili a vydali dokument poukazujúci na Pistoriusovu obrovskú výhodu. Zistili, že Pistorius negeneroval takú silu ako elitný šprintér, ale dokázal prenikať vzduchom so svojimi ultraľahkými karbónovými čepeľami oveľa rýchlejšie a s menším odporom ako šprintér so zdravými nohami, čo mu v konečnom dôsledku dáva výhodu.

Silový ekvivalent pri dopadaní nohy na zem, ktorý sa rovná päťnásobku jeho vlastnej váhy za desatinu sekundy, je tým primárnym rozdielom medzi vami a Usainom Boltom. Nie je to frekvencia pohybu jeho nôh. Tá je podobná tej vašej. Pistoriusove čepele mu dovoľujú obísť tento základný biomechanický fakt pri šprinte zdravých bežcov. Zdravý šprintér sa musí čo najrýchlejšie odraziť od zeme za použitia obrovskej sily, naproti tomu Pistorius môže nechať jeho karbónové čepele dlhšie na zemi s tým, že generuje silu celú dobu. Uhlíkové vlákna sú oproti zdravej končatine ultraľahké a prenikajú vzduchom omnoho rýchlejšie, tým pádom Pistorius dobehne čas, ktorý stratí, keď sa jeho čepeľ nachádza na zemi. Dvaja vedci, ktorí publikovali tento výsledok, to nazvali jasnou definíciou nespravodlivej výhody. Ostatní argumentovali, že aj napriek týmto skutočnostiam má Pistorius stále celkovú nevýhodu. Napríklad, že má problém pri štarte z blokov. Vyzerá to tak, že veda bude mať skôr objasnenú zjednotenú teóriu polí, než sa budeme schopní zhodnúť na všetkých kladoch a záporoch karbónových nôh a uzavrieť konečné skóre medzi výhodami a nevýhodami. Pred olympijskými hrami 2012 som si prešiel dáta ôsmych od seba nezávislých biomechanikov a všetci súhlasili s tým, že Pistorius má abnormálne rýchlu frekvenciu nôh, z toho štyria uviedli, že nie je jasné, či má výhodu a ďalší štyria, že výhodu má.


Oscar Pistorius na OH 2012 v Londýne. Zdroj: nbcnews.com

Keď technológie nahradia tréning  alebo suplementovú biológiu, čiary ktoré vykresľujú, čo je fér, budú trochu ako Schrödingerova mačka: naše kolektívne nazeranie ich vytvorí. Myslím to v najhlbšom zmysle slova. Všetci sa už dlho chceme opýtaťotvorene a ako spoločnosť, čo je to, čo od športu naozaj chceme. Chceme vidieť superľudí podávať nadľudské výkony? Možno áno. Koniec koncov, určite ste si vedomí posledného Super Bowlu, ale pravdepodobne neviete, že jeho „most valuable player“ Von Miller bol potrestaný za marenie dopingového testu. (Miller sa neskôr ospravedlnil za chybu, ale uviedol, že suspendácia nevychádzala z pozitívnej dopingovej kontroly). Fanúšikovia amerického futbalu sa príliš o tento fakt nezaujímali. V bodybuildingu, kde bola vytvorená samostatná divízia bez dopingu, by tento fakt nestál ani za zmienku. V baseballe by to vyprovokovalo hnev. Avšak v olympijskom športe by to bola apokalypsa. Nie je to však tak, že by sa fanúšikovia nezaujímali o podvádzanie v americkom futbale. Svedčia o tom neutíchajúce vlny okolo aféry „Deflategate“. Takže si to poďme ujasniť: Forma podvádzania, ktorú využil najužitočnejší hráč v najdôležitejšom zápase a bola by škandalizovaná vo väčšine športov, je v podstate ignorovaná, zatiaľ čo iná neobvyklá forma podvádzania je veľký problém, aj keď nemá žiadny vplyv na konečný výsledok. Dáva to zmysel?
 
Nielen že je v mnohých prípadoch nemožné stanoviť jasnú líniu toho, čo by malo byť spravodlivé z hľadiska základnej morálky, ale tiež v rámci stanovených pravidiel, ktorými aplikujeme rozdielne štandardy do rozdielnych športov, a to z dôvodov, ktoré sú zriedka vysvetliteľné a ťažké na porozumenie. Tieto úsudky musia byť založené na tom, ktoré z dobrovoľne prijatých prekážok považujeme za zásadné pre význam príslušného športu. Súhlasíme s mnohými svojvoľnými rozhodnutiami o tom, čo je spravodlivé. Hovoríme áno výškovým stanom, ale nie celotelovým plavkám s nízkym trecím odporom. Najlepšie čo môžeme urobiť je, že sa začneme vážne rozprávať o tom, čo chceme dostať z každého športu.

Použitý informačný zdroj:
EPSTEIN, D. (2016): Magic Blood and Carbon-Fiber Legs at the Brave New Olympics. Scientific American. 5. 8. 2016, dostupné na https://www.scientificamerican.com/article/magic-blood-and-carbon-fiber-legs-at-the-brave-new-olympics/


Dátum vydania: marec 2017