Dobrovoľne v klietke úspechov

Využili sme návštevu nášho úspešného atléta Marcela Lomnického (*6.7.1987) v športovej hale Mladosť v Bratislave, ktorá je sídlom Národného športového centra a dohodli sme sa na rozhovore cez „veľkú mláku“, za ktorý nášmu kladivárovi ďakujeme.

Sled medzinárodných úspechov:
MSJ 2006 Peking - 3. miesto
ME do 22 rokov 2007 Debrecín - 3. miesto
ME do 22 rokov 2009 Kaunas - 6. miesto
ME 2010 Barcelona - 11. miesto
MS 2011 Dägu - 21. miesto
SU 2011 Szen Zhen - 2. miesto
OH 2012 Londýn - 15. miesto
ME 2012 Helsinky - 11. miesto  
Osobný rekord - 77,43 m (6.4.2012), piaty kladivár sveta 2012
 

Kedy Vám premiérovo napadlo, alebo nastal zlom, že 7,26 kg vážiaca guľa z ťažkého kovu, napojená na oceľový drôt a rukoväť je to pravé atletické náčinie, ktoré tromflo vo vašom prípade guľu či disk a stalo sa vašim top náčiním?

V mojich atletických začiatkoch som sa najprv venoval vrhu guľou, neskôr hodu diskom a oštepom, až som nakoniec skúsil a ostal pri hode kladivom. Hod kladivom ma asi najviac zaujal, pretože sa mi vždy páčilo, keď dobrý kladivár hodil náčinie ďaleko a ja som sa pozeral, ako pekne to letí. Táto disciplína ma veľmi očarila. Druhým dôvodom bola moja postava. Nikdy som nepatril medzi najvyšších vrhačov, a dokonca opak bol pravdou – vždy som bol jeden z najnižších. Pri hode kladivom mi to však až tak veľmi nevadilo, využil som svoju rýchlosť a neskôr aj techniku. Takisto silové parametre som nikdy nemal také, aby som mohol vyrovnane súperiť s guliarmi či diskármi. V kladivárskom kruhu som teda mohol využiť svoje prednosti oveľa efektívnejšie a netrvalo dlho, kým sa mi začalo dariť. Mal som približne 15 rokov, keď som prvýkrát prehodil slovenský rekord v žiackej kategórii.

V detskom veku, v rokoch 1993 – 1997 sa Marcel Lomnický venoval športu, ktorý viacerých prekvapí: krasokorčuľovaniu. Ako ste sa k nemu dostali a prečo ste nepokračovali v „ľadovej estetike“ ďalej?

K tomuto športu ma dostala mama a dôvodom bola moja váha. V šiestich rokoch som bol až príliš tučný a obézny a moja mama sa s tým rozhodla niečo robiť - prihlásila ma na krasokorčuľovanie. Tvrdé tréningy a skoré ranné vstávanie na ľad urobili svoje a o pár rokov bol zo mňa štíhly chlapec. Takisto som jej vďačný aj preto, lebo mi to dalo veľmi kvalitný základ na hod kladivom, keďže rotačný pohyb som mal takpovediac v krvi. Keď som mal desať rokov, tak sa rozpadol nitriansky krasokorčuliarsky klub a tiež som spravil prijímačky do atletickej triedy na základnej škole. Atleticky štadión v Nitre bol kúsok od môjho bydliska, tak som tam začal tráviť viacej času.

Všeobecné encyklopedické údaje tvrdia, že kladivári sú dobre stavaní, osobitne silní v pleciach, ramenách a trupe, ťažia zo svojej hmotnosti, pričom najlepší majú v priemere hmotnosť asi 110 kg. Nemusia byť pritom vysokí, ale tí, čo sú, majú prirodzenú výhodu. Dá sa s tým súhlasiť. Je teda výška postavy dôležitá, vy to možno trocha popierate a dokazujete, že ďaleko sa dá kladivom hodiť aj pri nižšej postave. Ako to teda je?

Áno, s týmito tvrdeniami celkom súhlasím, až na pár výnimiek. Nemyslím si, že sila v pleciach a ramenách je až taká dôležitá pri hode kladivom. Skôr si myslím, že dokáže uškodiť, pretože potom sa kladivár nedokáže úplne uvoľniť a „vyvesiť“ do hodu, keď má prehnane silné ramená. Najdôležitejšie parametre sú silné nohy, zadok, chrbát, trup a brucho. Je taktiež veľmi dôležité, aby boli tieto svaly dynamické a rýchle, keďže sa kladivo musí zrýchliť na čo najväčšiu rýchlosť za čo najkratší čas. Kladivár je ako keby zložený z dvoch ľudí, keď spodná časť tela je dominantná a vykonáva takmer celú prácu počas hodu a vrchná časť tela sa len vezie a mala by byť čo možno najuvoľnenejšia. Týmto sa predĺži vzdialenosť hlavice kladiva od stredu otáčania, laicky povedané - kladivo sa točí po dlhšej dráhe a tým pádom dokáže nabrať väčšiu rýchlosť a letieť ďalej. Preto majú vyšší kladivári výhodu, pretože majú zákonite dlhšie rozpätie rúk a môžu na kladivo pôsobiť po dlhšej dráhe. Každý centimeter potom zohráva veľkú úlohu pri meranom pokuse. Čo sa týka váhy kladivárov, to je veľmi individuálne. Ja som pri výške 177 cm a pri osobnom rekorde 77,43 m vážil približne 105 kg.

Keď atlét vypustí po obrátkach v kladivárskom kruhu svoje náčinie a vzápätí ho sprevádza pohľadom, dokáže už počas jeho letu približne odhadnúť vzdialenosť dopadu, alebo vníma pokus skôr pocitovo a tuší už pri vypustení kladiva, že by to mohol byť vydarený pokus? Ako je to u vás?

Kladivári nedokážu odhadnúť vzdialenosť podľa letu a dráhy kladiva, ale vnímajú pocity a podľa toho dokážu odhadnúť zlý, dobrý alebo výborný pokus. Každý kladivár má trošku inak posunutý tento level vnímania, čo závisí od osobného rekordu. Napríklad ja osobne by som mal zlé pocity a nebol by som spokojný so 72 - 73 metrovým hodom, ale kladivár s osobným rekordom okolo 71 metrov by bol z takéhoto hodu nadšený. Sily, ktoré na kladivárov pôsobia počas hodu, načasovanie hodu, stabilita hodu a samotný záťah, to všetko vnímame, a keď sa nám to podarí správne a všetko do seba zapadne, potom je to super pocit a kladivár okamžite vie, že tento hod zaletí ďaleko.

Hod kladivom nebýva úplne pravidelne súčasťou programu atletických mítingov či podujatí, často prebieha i na vedľajších plochách, mimo pozornosti publika. V minulosti sa stalo niekoľko tragédií na štadiónoch, určitý strach alebo rešpekt ešte u ľudí zostáva. Necítia sa kladivári diskriminovaní?

Určite áno. Momentálne prebieha kampaň, aby sa hod kladivom dostal do programu Diamantovej ligy. Organizátori týchto podujatí to odmietajú a bránia sa tým, že na väčšine štadiónov je vyhrievací systém pod trávnikom a hod kladivom by ho mohol poškodiť. Tento systém je však väčšinou uložený 27,5 cm pod povrchom a ja som nikdy nevidel kladivo tak hlboko. Najväčší míting Diamantovej ligy v Zürichu dokonca organizuje majstrovstvá Európy v roku 2014 a tým pádom prisľúbili súťaž v hode kladivom na hlavnej ploche. Preto by bolo možno správne pustiť kladivárov hádzať na Diamantovej lige v Zürichu a brať to ako takú generálku pred ME. Diamantová liga nepovoľuje účasť jednej disciplíny na viac ako polovici pretekov, a preto aj keby niektoré štadióny odmietli hod kladivom, ešte stále je ich dosť, na ktorých by to možné bolo. Medzi ne patria: Eugene, New York, Doha, Birmingham, Londýn, Helsinki a Štokholm - tieto štadióny od roku 2000 dokázali, že vedia zabezpečiť súťaž v hode kladivom. Ďalší dôvod pre diskrimináciu kladivárov je klietka. Bránia sa tým, že je príliš vysoká a bráni vo výhľade počas hlavného televízneho prenosu. Stále je tu však možnosť hádzať v predprograme a tesne pred hlavným prenosom sa dá klietka rýchlo zložiť. Posledný dôvod organizátorov pretekov Diamantovej ligy je, že hod kladivom je divácky menej zaujímavá disciplína. Tu ma napadá otázka: je hod kladivom diskriminovaná disciplína preto, lebo je naozaj nepopulárna, alebo je nepopulárna preto, lebo je tak často diskriminovaná?

Ako prebieha v hrubých črtách tréning špičkového kladivára? Koľko hodov absolvujete počas tréningu? Je pravda, že na tréningoch to lieta často ďalej ako v pretekoch? Zohráva psychika dôležitú úlohu?

Tréning kladivára je veľmi komplexný a záleží na ročnom období. Vo všeobecnosti sa v jesennom období začína s kondičnou prípravou pred relatívne ťažkou zimnou prípravou. V zimnej príprave sa uprednostňuje skôr kvantita pred kvalitou čí už v posilňovni alebo vonku v kruhu. Na jar sa trochu zvoľní a začne sa viacej dbať na kvalitu. A počas sezóny sa doladí dynamika, výbušnosť a rýchlosť. Vo všetkých obdobiach a počas celého roka je veľmi dôležité dbať na techniku hodu kladivom, najmä v zime, keď je viacej času sa jej venovať. Ja hádžem celý rok, či je zima alebo nie, minimálne 4-krát do týždňa. Tieto čísla sa menia a najmä v zimnom období sa hádže viacej – aj 7 - 8-krát do týždňa. Taktiež sa veľmi sústreďujem na „špeciálnu“ silu pre hod kladivom, a preto je potrebné robiť veľa doplnkových cvičení, ako prevencia voči zraneniu, ale aj príprava na hlavnú sezónu. Psychika zohráva veľmi dôležitú úlohu, či už v príprave alebo v samotnej sezóne. To, či sa na tréningu hádže ďalej alebo nie, je veľmi individuálne a u mňa to záleží aj od sezóny. Väčšinou sa mi podarí hodiť ďalej na pretekoch, ale tento rok bola výnimka, keď som na tréningu hodil ďalej, ako je môj tohtosezónny osobný rekord. Momentálne mi to však veľmi nevadí, pretože aspoň viem, že mám natrénované na lepší výkon a mám nádej, že ho niekedy predvediem aj na pretekoch.

Kladivári sú silní chlapi, akú úlohu zohráva u vás výživa? Musíte dbať na určité stravovacie postupy či zásady čo sa týka zloženia potravín? Čo preferujete a čo, naopak, nemusíte? A dôležitý je, samozrejme aj pitný režim. Aj v tejto oblasti zrejme zohráva dôležitú úlohu vlastná skúsenosť.

Áno, výživa je veľmi dôležitá časť prípravy a zohráva veľkú úlohu vo výkonnosti každého športovca, nielen kladivárov. Je veľmi dôležité sa správne stravovať a počúvať svoje telo. U mňa sa to mení podľa toho, v akej časti sezóny sa práve nachádzam, čí potrebujem stravu bohatú na proteiny alebo skôr sacharidy. Či potrebujem regenerovať svaly rýchlejšie, alebo skôr chcem nabrať veľa energie pred blížiacimi sa pretekmi. Vždy sa však snažím stravovať rovnomerne a stravu si rozdelím do 5-6 jedál do dňa. Pre mňa sú veľmi dôležité raňajky, keďže štartujú celý metabolizmus a dávam si na ne extrémne záležať. Pitný režim je samozrejmosťou pre športovcov a navyše je potrebné sa snažiť dostať do tela aj minerály, ktoré na tréningu vypotím.

S väčšinou súperov kladivárskej svetovej špičky sa poznáte. Máte si čo-to  povedať aj pred pretekmi alebo dokonca počas súťaže, prípadne po jej skončení? Alebo skôr panuje medzi kladivármi menej komunikatívne prostredie? Kto patrí medzi vašich kladivárskych priateľov?

Pomaly sa dostávam na preteky, kde sa mi podarí počas roka stretnúť kladivárov zo svetovej špičky. Myslím si, že oni si ma len teraz začínajú všímať a s viacerými som sa dal do reči po prvýkrát až tento rok. Pred pretekmi sa však veľa toho nenahovorí, každý sa sústredí na svoj výkon a to iste platí aj počas súťaže. Po pretekoch napätie opadne a nastane oveľa voľnejšia atmosféra, kedy sa dá s nimi porozprávať. Väčšinou sa s nimi rozpravám o technike hodu kladivom, alebo sa informujem na ich ďalšie plány do sezóny – preteky alebo sústredenia. Medzi najväčších priateľov patri určíte Libor Charfreitag, potom Čech Lukáš Melich, Maďar Kristian Pars, Francúzi Jerome Bertoluzi a Quentin Bigot alebo Poliak Pawel Fajdek. Najmä s maďarskými kladivármi a trénermi mám dobré vzťahy.

Okrem kladiva sa sviatočne alebo tréningovo venujete aj doplnkovým disciplínam, napríklad vrhu guľou, disku alebo oštepu, prípadne si vyskúšate občas aj inú atletickú disciplínu? Ktoré športy okrem toho vášho sú pre vás zaujímavé, ktoré rád sledujete prípadne praktizujete?

Keď som bol mladší a začínal som s atletikou, tak som robil všetky vrhačské disciplíny a to ma držalo až do juniorského veku. Ešte predtým som však pokúšal šťastie v krátkych šprintoch, ale pri tom som dlho nevydržal. Potom som sa začal sústreďovať už len na hod kladivom. Keďže som už dlhšie v Amerike, prišiel som na chuť americkému futbalu. Taktiež si veľmi rád pozriem zápasy play off v NBA. Osobne si rád, okrem hodu kladivom, zahrám biliard a mám rád všetky druhy adrenalínových športov.

Ste slovenským juniorským rekordérom ešte z Pekingu 2006 výkonom 77,06 m, váš najdlhší pokus má hodnotu 77,43 m (2012). Vašou métou je možno teraz 80 metrová hranica. Za akých okolností a predpokladov by mohla táto doména padnúť?

Áno, samozrejme, 80-metrová hranica je snom každého kladivára a aj môj. Túto sezónu som sa už na tréningu dostal veľmi blízko tejto magickej hranici. Verím, že je v mojich silách pokoriť 80 m v najbližších sezónach. Na tejto úrovni už rozhodujú len tie najmenšie detaily, ale takisto aj tvrdý tréning. Ešte som relatívne mladý v mojej disciplíne, a preto časom, keď pribudne počet tréningových hodov a skúsenosti, sa mi dúfajme táto méta priblíži oveľa viacej. Je ešte ale potrebné zapracovať na technike a cvikoch, v ktorých mám teraz tie najväčšie rezervy. Do budúcna sa prestanem zameriavať na veci, v ktorých som už silný a myslím si, že keď celé moje úsilie venujem svojim slabinám, tak sa mi podarí prehodiť 80 m veľmi skoro.

Slovenským rekordérom je váš kolega, taktiež člen Národného športového centra, Libor Charfreitag výkonom 81,81 m z roku 2003. Jurij Sedych vytvoril svoj svetový rekord výkonom 86,78 ešte v roku 1986. Takéto skvelé výkony sa rodia iba výnimočne. Myslíte si, že Sedychov rekord bude prekonaný v blízkej budúcnosti, alebo vydrží ešte dlho?

Momentálne vo svetovej kladivárskej špičke nie je nikto, kto by mohol reálne prekonať svetový rekord. Technicky sa kladivo začalo hádzať horšie, ako sa hádzalo v minulosti a väčšina kladivárov sa snaží hodiť ďaleko cez silu a nie techniku. V dnešnej dobe je výkon nad 80 m svetová extratrieda a každý rok sa ho podarí hodiť len trom či štyrom kladivárom. V posledných rokoch tento výkon takisto stačí na jednu z medailí na vrcholnom podujatí.

Vo februári 2012 ste si v americkom Blackburgu zlepšili osobný rekord aj vo vašej doplnkovej atletickej disciplíne, u nás predsa len menej známej, hode bremenom, na 23,05 m. Môžete nám približne popísať túto disciplínu i náčinie?

Hod bremenom je disciplína, ktorú ja veľmi neobľubujem a hádzal som ju najmä preto, že to odo mňa škola vyžadovala v rámci halovej sezóny tu v Amerike. Bremeno je oveľa ťažšie ako kladivo – má až 16 kg a je oveľa kratšie. Je vyrobené z iného materiálu, aby sa mohlo hádzať v hale. Dôvod, prečo nemám túto disciplínu rád je, že si nemyslím, že je podobná hodu kladivom, aj keď to tak možno na prvý pohľad vyzerá. Pri hode bremenom sú dôležité iné prvky, keď chce atlét hodiť ďaleko. Je tam úplne iné časovanie hodu v porovnaní s hodom kladivom. Dokonca som presvedčený, že častým hádzaním bremena môže atlét úplne stratiť cit pre hod kladivom a v konečnom dôsledku mu to uberie na výkone. Na druhej strane, hádzanie ťažkými kladivami je pre kladivára veľmi dôležité a prospešné, pretože sa tým trénuje špeciálna sila, ale kladivo musí mať určitú dĺžku, aby sa dalo lepšie precítiť. Bol som veľmi prekvapený, keď som si hodil osobný rekord vo februári tohto roka, pretože som sa tohto náčinia ani raz nechytil na tréningu. Vo všeobecnosti som ale nahádzal veľký počet hodov kladivom a zlepšenie v kladive sa nakoniec prejavilo aj na pretekoch v hode bremenom. Za školu v Amerike som už dohádzal, a preto som rád, že už nikdy nebudem musieť hádzať bremeno.

Na OH 2012 v Londýne sa vám nepodarilo prebojovať do finále, tých rovných 74 metrov nestačilo na prvú dvanástku. Škoda prešľapu v prvom, dlhom pokuse, druhý zaisťovací nestačil a v treťom to bolo psychicky určite ťažké. Medzi nepostupujúcimi boli aj favoriti, záležalo aj na šťastí i súhre všetkých okolností, na okamihu. Rozoberá kladivár spätne aj takéto sekvencie? Ako sa vám páčila atmosféra na olympijskom štadióne a v hľadisku?

Olympiáda bola pre mňa splneným snom a obrovským zážitkom. Atmosféra na štadióne bola taká, akú som ešte nikdy nezažil a kvalifikáciu som si užíval. Hádzať pred 80 000 divákmi bolo niečo neskutočné a dúfam, že ešte niekedy to budem môcť zažiť. Áno, chýbalo trošku šťastia. Prvým pokusom by som sa kvalifikoval, dopadol niekde za hranicu 75 m. V Londýne som mal veľkú formu, čomu napovedal aj posledný tréning v olympijskej dedine. Preto som sa snažil hodiť prvý hod uvoľnene a ľahko a nie sa snažiť za každú cenu hodiť ďaleko. Vedel som, že keď sa uvoľním, na finále to bude stačiť. Nanešťastie som ten pokus prešliapol. Na druhý som šiel s rovnakou taktikou, avšak strach z prešľapu mi ubral trochu istoty a presne jeden meter v poli – zapísal som 74,00 m. V treťom som už nemal čo stratiť, a preto som si povedal - teraz alebo nikdy. Šiel som do toho naplno a hod sa mi veľmi podaril. Pocitovo som sa v ňom cítil lepšie ako v mojom osobnom rekorde a viem, že by bol veľmi dlhý a na finále by stačil. Nanešťastie som však trafil klietku a pokus sa nemeral. Škoda, pretože takáto šanca sa už nemuší opakovať. O štyri roky v Riu bude iná situácia, iní súperi, iné okolnosti. Urobím však všetko preto, aby som bol na svoju ďalšiu olympiádu čo najlepšie pripravený a finále si už ujsť nechcem nechať.

Športová prax ukazuje, že kladivári sú „dlhovekí“ a zrejú po tridsiatke, kedy často dosahujú najkvalitnejšie výkony. Zhoda panuje v tom, že ide o náročnú technickú disciplínu, že to nie je iba o sile, ale o jej skĺbení s technikou a ďalšími faktormi, pričom potrebné skúsenosti a majstrovstvo nadobúdajú borci trpezlivosťou, ktorá prichádza s vekom. Súhlasíte s tým alebo...?

Súhlasím na 100%. Hod kladivom je disciplína, ktorá si vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti. Na rozdiel napríklad od vrhu guľou, kde vidíte vrhača prísť do sektoru počas pretekov, roztrhať tričko, dostať sa do tranzu a vrhnúť guľu čo najďalej. Keby takéto niečo spravil kladivár, tak hodí oveľa menej alebo vôbec to kladivo netrafí do sektoru. Kladivári musia byt relatívne pokojní a vyrovnaní, treba sa sústrediť na techniku, a to najťažšie je ostať v stave najväčšieho nabudenia, uvoľnení. Všetky tieto vlastnosti prichádzajú s vekom a skúsenosťami. Hod kladivom si vyžaduje obrovskú silu, ale pokiaľ ju neviete využiť správne, tak vám viac uškodí ako pomôže.

Ste poslucháčom 4. ročníka na Virginia Polytechnic institute and State University v Blackburgu v USA, odboru Business Management a marketingu. Iste je náročná súhra pôsobenia vo vrcholovom športe a univerzitnom štúdiu. Ako stíhate systematicky študovať a rovnako systematicky pôsobiť v a okolo kladivárskej klietky – tréningovo i pretekársky? Aké budú vaše ďalšie kroky po absolvovaní vysokoškolského štúdia?

Nie je jednoduché trénovať dvakrát za deň a popri tom chodiť do školy a študovať, ale všetko závisí od manažmentu môjho času. Naučil som sa rozdeliť si priority a snažím sa nikdy nič neodkladať na neskôr, pretože potom sa veci zvyknú nakopiť, alebo sa stane neočakávaná udalosť a potom sa nič nedá stihnúť. V tomto je základ každého úspechu a najmä môjho. Ešte neviem presne, aké budú moje kroky po absolvovaní vysokoškolského štúdia. Chcel by som aj naďalej pokračovať v hode kladivom ako profesionál, pretože cítim, že dokážem hodiť ďaleko a takisto mám veľa motivácie do tréningu. Všetko ale závisí od finančnej situácie po skončení štúdia, pretože pokiaľ budem nútený si nájsť normálnu prácu, tak sa hodu kladivom nebudem môcť venovať na profesionálnej úrovni.

Dátum vydania: 2012