Sekcia: Vzdelávanie

 

Hierarchia a reciprocita vo vzťahoch zverenca a trénera

Mgr. Gustáv Varnai, Národné športové centrum

O zlepšovaní podmienok športovej prípravy detí a mládeže sa veľa hovorí, ale  koľkí skutočne vedia, o čom sú a čo znamenajú , resp. vedia to vôbec?

Prieskum  ukazuje, že deti a mládež vedú k pohybovým aktivitám a k športovej činnosti  najmä súťaženie, športové vzory, zlepšovanie sa, fyzická pohoda, osobná zábava, vzťahy s inými a  odmena. Je to celkom slušná paleta dôvodov pre motiváciu prečo športovať, hýbať sa a  v trávení voľného času  detí chcieť  ísť týmto smerom. Samozrejme, nie je možné zaoberať sa týmito aktivitami bez účasti tých, ktorí musia tvoriť a dotvárať podmienky pre tieto aktivity, aby možnosti na pohyb a šport boli v širokej ponuke. To je iba jedna stránka problému. Tá druhá, a myslím že dôležitejšia, sa týka samotnej kvality organizovania a prístupu k pohybovým aktivitám, športovej príprave a súťaženiu tých, ktorí ich vedú. Myslím si, som presvedčený, že v tomto ohľade je si čo vyčítať.

V športovej príprave mladých ľudí  sú stále častejšie prítomné určité  odchýlky a „nespravodlivosť“, ktoré by mali viesť k tomu, aby sa všetci zainteresovaní angažovali v otázkach napĺňania ich oprávnených nárokov a potrieb, kde sa napríklad v riešení problémov vo vzťahoch navzájom dlhodobo objavujú nepedagogické postoje, vedenie športovej prípravy nekompetentnými osobami, ale i trend skorej špecializácie, príliš časté a namáhavé tréningy, kopírovanie tréningu dospelých, podceňovanie záverov lekárskych vyšetrení či nedostatočná lekárska starostlivosť a pod.

Taktiež sa mnohokrát  väčšia pozornosť upriamuje na výsledky a poradie v súťažiach, bez väčšieho záujmu o ľudskú stránku, teda o osobu samotného mladého športovca. Deje sa to v snahe za každú cenu dosahovať maximálne možnú výkonnosť v akejkoľvek vekovej kategórii u mladých športovcov, akoby to všetko bolo práve len o tréneroch, sponzoroch, o vysokých požiadavkách na výkonnosť, len nie o samotnom mladom, nedospelom športovcovi. Je však potrebné si uvedomiť, že mladí majú často aj iné záujmy a športu už neobetujú toľko ako tí pred 15 – 20 rokmi. Aj preto by sme v práci s nimi nemali nekompetentným prístupom znižovať ich motiváciu športovať, najmä keď de facto ani reálne systémovo, spolu v spojení so školským systémom, nedokážeme kvalitne viesť ich športovanie, ktoré je samozrejme v prvom rade spojené so vzdelávaním a v neposlednom  rade aj so sociálnym aspektom tejto problematiky.

Tak ako majú deti a mládež v škole a  pri športovaní svoje povinnosti, majú aj práva, potreby a nároky. Tie je, vo  svete ich športu, potrebné rešpektovať . Mám na mysli elementárne požiadavky na vedenie športovej prípravy, ktoré sa nie vždy uplatňujú a sú napĺňané. O práci s deťmi a mládežou, všeobecne v oblasti športovej prípravy,  existuje veľké množstvo náučných textov a študijných materiálov, ktoré hovoria o potrebe uplatňovania pedagogických princípov, tréningových zásad, individuálneho prístupu vo vedení tréningového procesu jednotlivca i skupiny a ktoré sú  praxou overené. Nie však vždy sa tieto dominanty  uplatňujú a sú rešpektované v potrebnej miere, čo má v konečnom dôsledku určite podiel aj na  počte mladých športovcov, ktorí sa rozhodli zanechať aktívne športovanie a dokonca nemajú záujem už športovať vôbec. Práve tento fakt sa dá pripočítať absencii kvality organizovania a  prístupov vo vedení športovej prípravy detí a mládeže. Práve tento fakt, pokiaľ nepôjde o iné objektívne príčiny zanechania športovania, nie je dobrou vizitkou práce v športe.

Športoví odborníci – pedagógovia  by mali jednoznačne a neustále prezentovať svoje stanoviská k otázkam, ktoré sa týkajú dodržiavania istých pravidiel a postupov v športovej príprave detí a mládeže a ešte dôraznejšie upriamovať pozornosť na nutnosť viesť ich športovú prípravu trpezlivo a cieľavedome v intenciách, ktoré v tej najvyššej miere rešpektujú vývojové odlišnosti, motiváciu, vôľu a vlastné rozhodnutia jednotlivcov, ktoré môžu byť v mnohom odlišné od dospelých, výkonnostne zrelých športovcov. Úlohou musí byť taktiež snaha presviedčať a usmerňovať mladých ľudí v intenciách zmysluplnosti športových aktivít, ich foriem a stupňa úrovne, pre ktoré sa napokon budú rozhodovať.

Z môjho pohľadu mám za to, že hovoriť v týchto súvislostiach doslova o právach dieťaťa je namieste.

Čo by malo byť v športovej činnosti detí a mládeže zohľadnené a akceptované a na čo majú teda právo?

Právo (na)

športovú činnosť

Každé dieťa, ktoré si to želá, má právo dostať príležitosť venovať sa akejkoľvek športovej činnosti aktívne

byť vedený kompetentnými osobami

Dieťa má právo, aby bolo vedené, pripravované osobami, ktoré majú príslušné vzdelanie a majú pedagogické schopnosti viesť športovú prípravu v súlade s jej potrebami.
Bohužiaľ, často sa stáva, že mladí športovci sú zverení menej kompetentným trénerom, síce veľmi ochotným, ale bez adekvátnej úrovne vzdelania, ktorí robia chyby a často tým ovplyvnia športovú budúcnosť dieťaťa. Nezabudnime, že okolo pätnásteho roku veku približne 50% mládeže opúšťa výkonnostný šport a tiež je faktom, že asi 10% z nich nechce už viac o športe ani počuť.

na zábavu a hru

V rámci športovej prípravy sa má dieťa dostatočne hrať a preto by hra, ako jeden z jej prostriedkov, nemala byť zastúpená len symbolicky, ale naopak výraznou mierou ako jej veľmi významný výchovný prvok.
Platí, že deti vo veku 7-8 rokov sa zabávajú inak, než ako 12-13 ročná mládež. Koncentrujú sa viac na hranie sa, animáciu, poznávanie, rýchlu zmenu činností a na „objavovanie a tvorbu vlastných pravidiel“. Naproti tomu, staršie deti už cítia veľkú potrebu sa zlepšovať, napredovať a získavať vedomosti, chcú prekonávať samých seba a porovnávať sa s inými. To všetko hra, v rámci športovej prípravy, dokáže poskytovať.

absolvovať športovú prípravu a súťaženie v zdravej atmosfére vzťahov a vzájomného rešpektu

Šport je privilegovaná oblasť objavov, socializácie, vedomostí a dobrého pocitu. Tréner je zodpovedný za prevenciu násilia, zneužívanie športu a za podporovanie dialógu s mladými športovcami a ich rodinami ako aj za vytváranie priateľských vzťahov a vzájomné rešpektovanie sa. Rešpektovať dieťa znamená obzvlášť považovať ho za dôstojné priateľstva a vzťahu.
Bohužiaľ, ešte aj dnes existujú v dennej praxi starí „démoni“, tréneri, ktorí používajú zastarané princípy športového tréningu a výchovy ako „tvrďasi“ alebo používajú jazyk málo zlučiteľný s pravidlami slušnosti a dobrou výchovou. Takéto postoje určite nepodporujú výchovný a športový progres. Šport sa v takom prípade môže  stať zdrojom frustrácie a  sklamaní so zvýraznenou absenciou rešpektovania  druhých.  

absolvovať prípravu, ktorá akceptuje primeraný individuálny rytmus napredovania

Každé dieťa má individuálny rytmus napredovania, ktorý je potrebné poznať a akceptovať ho, aby sme sa vyhli najmä preťažovaniu a  aby tak mohol byť adekvátne, primerane a harmonicky podporovaný rast jeho rozvíjajúcich sa schopností.

súťažiť s rovesníkmi, ktorí majú rovnakú možnosť na úspech

Niekedy sme ešte svedkami súťaží, ktoré stavajú súperov na príliš nerovnakej úrovni, evidentne silnejších alebo opačne, slabších. Je pravdou, že víťazstvá a prehry sú veľmi dôležité pre posilnenie sebadôvery a rešpektu k druhým, ale napriek tomu skúsenosti takéhoto druhu sú kontraproduktívne, ak dajú dieťaťu dojem, že je neschopné alebo ešte horšie, „všemocné“.

prevádzať športovú činnosť za podmienok absolútnej bezpečnosti

Ide o potrebu prispôsobenia infraštruktúr z hľadiska psychickej a fyzickej dispozície dieťaťa ako podmienky pre zabezpečenie športovej prípravy na kvalitnej úrovni.

na oddych

 Príliš často sa stáva, že v organizovanom športe a obzvlášť vo fáze, ktorú môžeme nazvať ako predčasný intenzívny tréning s viac ako 10 hodinami športovej prípravy týždenne pri 7 až 14 ročných športovcov, sú prázdniny využívané na tréningové sústredenia, ktoré takto už vopred bránia dieťaťu oddychovať v zaslúženom období oddychu.
Platí, že oddych je dôležitý pre dieťa, ktoré navštevuje školu a tým skôr je nevyhnutný pre toho, kto prevádza a spája viac činností! Je preto namieste prevádzať tréning založený skôr na kvalite, než ten na kvantite tréningových objemov. Prázdniny taktiež poskytujú dostatočný priestor na väčšie využívanie prostriedkov regenerácie a oddychu.

aj na neúspech – nebyť „šampiónom“

Mladý športovec má právo, predovšetkým od veku 15-16 rokov, zvoliť si, či zintenzívni športovanie, ak má vôľu a talent, alebo opačne, či bude v športe pokračovať len pre radosť, pohodu a príjemnú spoločnosť.

„Žiadna medaila nie je hodná zdravia dieťaťa, tak ako žiaden dospelý nemá právo ničiť sen dieťaťa stať sa šampiónom“. ( Lucio Bizzini, učiteľ psychológie – Ženeva, Švajčiarsko).

Zdá sa, že ešte stále nie je samozrejmosťou pristupovať k vedeniu a organizovaniu športovej prípravy a výchovy mladých ľudí v intenciách, ktoré by zodpovedali vysokej profesionalite, športovej etike a kultúrnosti. Ako to však dosiahnuť? Jednoducho. Ak nie vlastnou sebareflexiou, tak v systéme, v ktorom bude principiálna spolupráca všetkých zainteresovaných a s vytvorením mechanizmu, ktorý dokáže celý proces športovej prípravy spoľahlivo zabezpečovať, monitorovať, kontrolovať a hlavne naprávať ho tam a s tými, ktorí ho deformujú v zmysle nezlučiteľnosti s nekompetentnými prístupmi v práci s našimi deťmi a mládežou.
O peniazoch reč nebola.


 

Dátum vydania: 2010