Jej zlaté bronzové kumite

Na konečnú fázu rozhovoru s karatistkou Janou Vojtikevičovou (* 18. 9. 1990, Žilina) sme museli počkať o niečo dlhšie. V druhej polovici júna sa naša úspešná reprezentantka zúčastnila na prestížnom podujatí K1 Premier League v Jakarte. Na výborne obsadenom turnaji získala v kumite do 55 kg bronzovú medailu, ale aj nepríjemné zranenie, po ktorom musela absolvovať operáciu sánky a pobyt sa jej nedobrovoľne predĺžil o päť dní. Janka to v Indonézii zvládla a na karate, samozrejme, nezanevrela. Tešíme sa na jej ďalšie úspešné pôsobenie na žinenke 8 x 8 metrov.

1. Karate je dnes vo všeobecnosti veľmi populárne a známe prakticky po celom svete. Súťažiť sa začalo v 50. rokoch 20. storočia, ženy sa začali zúčastňovať na súťažiach o niečo neskôr, až v 80. rokoch minulého storočia. Nárast bol evidentný, Slovensko nevynímajúc. V akom veku je optimálne začať sa venovať tomuto bojovému umeniu? Ako ste sa dostali k nemu vy a kedy ste roztočili karatistické koleso?

Ku karate ma priviedla moja staršia sestra, ktorú zase naša najstaršia sestra. Obe trénovali len chvíľu a keď jedna prestala, prevzala štafetu druhá. Celkovo sme štyri sestry, ale len tri sme sa s karate stretli fyzicky, zvyšok rodiny zas psychicky?  Raz ma sestra vzala so sebou na tréning, mala som necelých 7 rokov, akurát cvičili techniky na mieste a vždy jeden cvičenec počítal po japonsky a ja som nevedela, či mám s karate začať alebo nie, lebo som sa bála, že sa to počítanie nenaučím. Počítať som sa našťastie naučila, prekonala aj obdobie, kedy sa cvičia len techniky (v tom štádiu veľa ľudí s karate končí) a v 11 rokoch šla na prvú súťaž v kumite.

Určiť optimálny vek je ťažké. Asi v každom športe platí, že čím mladšie, tým lepšie, ale nikto nemôže vedieť, či pri vybranom športe dieťa zotrvá alebo ho prestane baviť po chvíli. Karate je špecifické v tom, že pre kvalitného karatistu nestačí, ako sa hovorí, mať len v nohách, ale aj v hlave. Možno nie je až tak dôležité, kedy človek začne, ale ako k tomu pristupuje, ako premýšľa a akú má psychickú odolnosť. Podľa mňa je najlepšie, keď dieťa robí viacero vecí od výtvarnej až po gymnastiku a samé si potom vyberie, čomu sa bude venovať naplno. Popri karate som chodila na plávanie, na atletiku, na husle a na tanečnú. So všetkým som po pár rokoch prestala a zostala len pri karate. Možno preto, že sme na tréningoch v Žiline hrávali na rozcvičku vždy futbal a stretávali sa tam hlavne kvôli kamarátom. Keď som prišla na VŠ do Bratislavy, začala som chodiť na tréningy, lebo som chcela trénovať. Nikto ma nikdy do športu nenútil, vždy som ho robila dobrovoľne a potom aj s radosťou. Najprv formou hry, zábavy a bez nátlaku a potom, keď je človek dostatočne zrelý, vyberie si svoj prístup ku športu a k samotnému životu sám.

2. Myslíte si, že keby ste nerobili karate, venovali by ste nejakému inému športu? Zaujímali vás  už v detstve športové aktivity, cez ktoré ste sa dostali ku karate? Kto vás doviedol do sveta bojových umení a komu vďačíte za váš postupný výkonnostný rast a úspechy, ktoré ste doteraz dosiahli?

Ako som už spomínala, robila som popri karate 2 roky plávanie a atletiku. S oboma týmito aktivitami som začala pomerne neskoro, s plávaním v 11 a s atletikou v 13. Zúčastnila som sa aj atletických pretekov a musím konštatovať, že už v tom veku bolo ťažké držať krok s tými, čo začali oveľa skôr. V karate je to iné, aj najlepší pretekár môže prehrať so slabším len preto, že nedokázal vymyslieť nič, čím by zabodoval. Keď to u nás niekedy proste nejde, tak to nejde a nezmenili by to štvorfázové tréningy denne. V karate sa pretekár vyvíja nielen výkonnostne po fyzickej stránke, ale aj po psychickej, a čo je možno najdôležitejšie, po taktickej.

Od 7 do 17 rokov som trénovala v malom žilinskom klube TJ Sokol Žilina, vedenom veľmi príjemnými mladými ľuďmi Ľubošom Cigánikom a Ing. Martinom Beňom, s ktorými sa aspoň raz do roka stále stretávame. Tréningy sme mávali 3x do týždňa a keď sme nemohli prísť, neprišli sme aj mesiac a nič sa nedialo. Každý to robil ako voľnočasový koníček a postupom rokov sme ostali len traja pretekári dorasteneckého a juniorského veku , ktorí sme aktívne chodili na slovenské súťaže. Tento klub ma vychoval a zoznámil s karate takým spôsobom, že ani po 10 rokoch ma neprešla chuť venovať sa mu ďalej. Od 18 rokov trénujem v TJ Rapid Bratislava, v najlepšom slovenskom klube, vedenom Ing. Jánom Longom, ktorý nie je obyčajný tréner, ale pán tréner, uznávaný pre svoje trénerské kvality nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Aj s kamarátkou z klubu v Žiline sme sa ešte na strednej škole rozhodli, že ak budeme môcť, budeme trénovať v klube, kde trénujú majstri sveta (Evča Tulejová vtedy vyhrala MS ) a tak sa aj stalo. Tu som pochopila, že keď sa chce človek zlepšiť, musí trénovať pravidelne a že keď nemôže prísť na tréning, tak vlastne môže, a ten čas sa nájsť vždy dá. Za svoje úspechy ďakujem pánovi trénerovi Longovi, za jeho čas, ktorý nám je ochotný stále venovať, ľuďom z Rapidu, ktorí ma prijali medzi seba a ktorí so mnou trénujú a samozrejme priateľovi a rodičom, ktorí ma podporujú psychicky a finančne.

3. Jedna z encyklopedických charakteristík hovorí, že „karatisti sú harmonické, dobre stavané individuality s kvalitne vypracovanou hornou partiou tela a pevným svalstvom nôh. Všetci špičkoví karatisti musia mať vysoký stupeň sebadisciplíny a očakáva sa od nich, že podľa karatistického kódexu (dodžo kun) budú aj žiť.“ Nakoľko sa dá stotožniť s týmto tvrdením a nakoľko sa zhoduje s realitou? Samozrejme, dôležitú úlohu tu hrá individuálny prístup. Je karate so svojimi zásadami do určitej miery životný štýl, pričom je prirodzené, že po zápase či tréningu nastáva „karatistické odosobnenie“?

Karate je bojové umenie rozšírené po celom svete, ktoré ľudia robia pre rozvoj sebadisciplíny, na obranu alebo ako šport. Myslím ale, že sebadisciplína a rozvoj svalovej hmoty sú neodmysliteľnou súčasťou každého športu. Pre každého, kto športom  žije na hocijakej úrovni, sa to stáva životným štýlom, takže to určite nie je špecifické len pre karate. Karate, ako každý iný šport, sa  rokmi vyvíjalo a menilo, pričom základné hodnoty a princípy ostali nezmenené. Úcta, rešpekt a uznávanie autority (najvyššiu v karate predstavuje sensei = majster), starších a technicky vyspelejších, pokora a poslušnosť, opäť nie sú charakteristické len pre karate, ale vychádzajú z bežného života, ktorého by mali byť automatickou súčasťou, no žiaľ, v dnešnej dobe už nie sú. To, ako človek žije, nezávisí od filozofie športu, ktorý robí, ale je otázkou svedomia a individuálneho prístupu. A každý karatista sa musí vedieť odosobniť, inak by sa stále hneval, že ho niekto  udrel alebo kopol.

4. Rozpamätáte sa ešte na váš prvý veľký úspech na medzinárodných pódiách karate v roku 2009, keď ste si na 7. majstrovstvách sveta juniorov v Maroku vybojovali bronzovú medailu, pričom ste všetky svoje súperky doslova „prevalcovali“ až na Alžírčanku, čo však znamenalo, že vám iba tesne ušla medaila s väčším leskom?

Na príjemné veci a úspechy sa nezabúda, nehovoriac o tom, že to bola moja prvá veľká medaila. Pre mňa majú všetky medaily rovnaký lesk, všetky si rovnako vážim, a ani pri jednej som po šampionáte neuvažovala o tom, čo by bolo, keby... Aj keby som mala získavať len tretie miesta, bola by som nadmieru spokojná a šťastná, lebo možno už nikdy nijakú medailu nezískam, nieto aby som uvažovala o vyšších medailových pozíciách. Športové šťastie je veľmi vrtkavé. Opäť je to ako v živote, chvíľu je človek hore a hneď na to zas dole. Získať medailu má aj svoje veľké nevýhody. Už človek nemôže prekvapiť, očakáva sa od neho, že úspech zopakuje a je na neho veľký tlak. O to viac sa potom pri neúspechu trápi.

5. Zaujímavá situácia nastala pre vás na ME 2012 v Tenerife. Najprv smútok po prehre už v prvom kole na vašom premiérovom európskom seniorskom šampionáte a následnom zdanlivom vypadnutí. Prišla však nádej a radosť z druhej šance, keďže vaša premožiteľka sa prebojovala do finále, a potom aj veľká radosť, pretože ponúknutú šancu ste dokázali dokonale využiť. V nasledujúcich troch dueloch ste premožiteľku nenašli a bola z toho bronzová medaila. Vzišla z toho cenná skúsenosť so zaujímavým príbehom potvrdzujúcim, že v kumite je každý duel iný. Dalo by sa stým súhlasiť?

Rozhodne. Každé kolo a každá súťaž je iná. Mení sa forma pretekára, psychika, aktuálne zranenia. Desaťkrát môžete niekoho poraziť a jedenásty porazí on vás a zas naopak. Podľa toho, komu to kedy vyjde, bude závisieť, kto sa bude tešiť a kto plakať. Niekto povyhráva všetky prípravné turnaje a na šampionáte vypadne v 1. kole. Niekto vypadáva v 1. kole celý rok a stane sa majstrom sveta.

6. Aká je vlastná podstata rozdielu medzi cvičeniami kata a kumite, ak by sme si ten minimálne úplne viditeľný, čiže počet osôb na pľaci (jedna alebo dve) v akcii, odmysleli? Vývoj vykryštalizoval tieto disciplíny práve do takejto súťažnej podoby a treba v nich vidieť viac, ako vníma oko laika.

Pretekár kata ,,bojuje“ voči fiktívnemu súperovi, pretekár kumite voči reálnemu. Na pľaci sú vždy dvaja súťažiaci, jeden červený (aka), jeden modrý (ao). Pri kata cvičia postupne. Najprv červený, potom modrý. Pri kumite bojujú proti sebe. Kata predstavuje súbor techník, ktoré majú predpísaný postup a prevedenie. Piati rozhodcovia hodnotia pretekára kata subjektívne, zdvihnutím zástavky červenej alebo modrej a vyhrá ten, ktorý má ,,viac zástavok“ (napr. 3:2, 4:1, 5:0). V kumite je hodnotenie mierne objektívnejšie. Pretekári majú predpísané techniky, ktoré musia spĺňať určité kritériá (napr. úder musí mať u seniorov kontakt, ale nesmie byť príliš tvrdý) a sú hodnotené bodmi - jedným, dvoma, troma, podľa náročnosti (napr. úder je za 1 bod, kop na pás za 2, kop na hlavu za 3 body). Zápas kumite trvá u žien 2 min., u mužov 3 min. V zápasoch o medaile u žien 3 min., u mužov 4 min. Vyhráva pretekár s vyšším počtom bodov, v prípade remízy rozhodujú rozhodcovia opäť zdvihnutím vlajok ako v kata. Chápem, že pre laika je to mierne nepochopiteľný šport práve preto, že je značne subjektívne hodnotený a aj pre nás pretekárov niekedy verdikty ostávajú záhadou. V každom prípade, pravidlá každého športu sú zložité a treba sa ich naučiť.

7. Tréningový proces má svoje špecifické znaky, metódy a charakteristiky pri každom športe. Čo charakterizuje tréning karate, čo všetko by mal obsahovať tréningový proces, čo v ňom napríklad prebieha také, čo nemá možnosť vidieť návštevník klasického karatistického podujatia?

Treba zadefinovať klasické karatistické podujatie. Karate, ako som už spomínala, sa vyvíjalo a vytvorilo sa mnoho štýlov. Z tradičného karate sa vytvorilo športové, ktorému sa venujeme my. Športové karate má viacero organizácií (ako v boxe), ktoré sú dosť odlišné. Najväčšia karate organizácia, ktorej členom je aj Slovenský zväz karate, je WKF (World karate federation). Pravidlá a stanovy WKF sú podkladom pre zaradenie karate medzi olympijské športy. Na súťažiach WKF a EKF (European karate federation) sa súťaží v dvoch spomínaných disciplínach v kata a v kumite. Divák tu neuvidí ani súťaženie s palicami, ani prerážanie tehiel a ani sa necvičí do hudby.

8. Cenné úspechy ste získali aj na 8. akademických MS 2012 v karate v Bratislave. Zo športovej haly Mladosť ste si odniesli individuálny bronz a striebro zo súťaže družstiev (spoločne s L. Kováčikovou, D. Kubinskou a V. Semaníkovou). Slovenskí karatisti si tu vybojovali spolu sedem cenných kovov (1 – 3 – 3). Pocit zodpovednosti a spolupatričnosti pri súťažiach družstiev je zaväzujúci, ale v prípade nervozity môže byť aj zväzujúci. Ako prežívajú  prípravné obdobie i súťažné okamihy členovia tímu i tím ako celok?

Systematická príprava súťažného tímu žien začala v podstate až tento rok po rozhodnutí pána trénera Longu venovať nám svoj čas. Doteraz sa každý pretekár pripravoval individuálne v domácom klube. Paradoxne odkedy sme sa na to zamerali, vypadli sme na turnajoch v družstvách v 1.kole. Ale tak to v športe je. Raz sa darí, inokedy - a žiaľ oveľa častejšie - nie. Súťaž tímov je ale pekná v tom, že pretekár nemôže myslieť len na seba a svoje ego, ale prispôsobiť sa potrebám tímu, priniesť prípadné obety. Pri družstvách sú oveľa väčšie emócie ako pri individuálke, pretože tu nejde o výhru, resp. prehru jedného človeka, ale minimálne štyroch a v prípade reprezentácie krajiny aj o národnú hrdosť. Úspech tímu je daný aj vzájomnými vzťahmi jeho členov, dôležitá je podpora, ktorú sú si schopní odovzdať, povzbudenie a bojovnosť.

9. Na 48. majstrovstvách Európy 2013 v Budapešti vybojovala Jana Vojtikevičová v športovom zápase kumite bronzovú medailu. Bola to v poradí 33. slovenská  medaila z karatistických majstrovstiev starého kontinentu. Ako sa rodil a prebiehal medailový úspech v budapeštianskej hale Ice Palace, ktorý zároveň znamenal, že medailová bilancia z ME pre slovenské karate nebola prerušená už od roku 2005?

Na ME v Budapešti mi vyšlo 1. kolo voľné, v 2. kole som vyhrala nad Angličankou S. Hayes, v 3.kole prehrala 2:3 s Taliankou S. Cardin. Po jej postupe do finále nasledovala repasáž, kde som vyhrala 1:0 s Ruskou N. Kadozovou a teda ma čakal o 2 dni boj o 3. miesto. V sobotu prebehli zápasy o medaily, kde sa mi aj po úplne prebdenej noci podarilo poraziť  Azerbajdžanku I. Gasimovu 10:1 a môcť sa tak tešiť z krásneho kovu, stáť na stupni víťazov a vychutnať si nádherný pocit víťazstva.

10. Okolo zápasiska je počas výkonu karatistu/karatistov sústredených viacero zodpovedných osôb, ktoré udeľujú body za správne zvládnutie techniky, neporušenie pravidiel, predvedený výkon. Panel odborníkov, rohoví rozhodcovia, hlavný rozhodca – vníma a uvedomuje si ich prítomnosť pretekár počas vystúpenia (v kumite i kata)? Sú títo ľudia rešpektovaní a majú u aktérov autoritu? Nehrozí, tak ako u iných športov, kde rozhodujú subjekty, podozrenia z neobjektivity? Ako prijímate verdikty rozhodcov, ak nie ste v niektorých prípadoch s nimi stotožnená?

Karate je aj napriek rôznym snahám o jeho zobjektivizovanie stále veľmi subjektívne hodnotený šport. Nie je tu nič objektívne merateľné, a teda všetky body závisia len od posúdenia rozhodcov. Rozhodcovia patria k zápasisku a ich prítomnosť nie je nejako špeciálne vnímaná, vnímané sú ich verdikty. Každému sa už stalo, že mu bolo prilepšené a vtedy sa pochopiteľne tešil, ale aj úplne „prihoršené“, že mal z toho hlavu v smútku ešte ďalšie týždne až mesiace. Niekedy človek prehrá úplne nespravodlivo a nepochopiteľne a vie, že to nebolo ani prvý, ani posledný raz, ale tak to je. Pán tréner hovorí, že nie sú dôležité výhry, ktoré nás nikam neposunú, ale prehry, ktoré nás nezlomia. Opäť je to ako v živote.

11. Sviatočný pozorovateľ karate alebo menej informovaný priaznivec nepozná náležitosti a pravidlá súvisiace so športovým odevom karatistu. Na prvý pohľad  registruje biele oblečenie skladajúce sa z kabátu a nohavíc, opasok, modrú či červenú obuv i rukavice. Môžete pár slovami opísať spomínané oblečenie a výstroj karatistu, ale aj ochranné prostriedky, ktoré nevidno, pričom sú predpísané alebo len povolené?

Odev karatistu sa volá kimono, skladá sa z dvoch častí, kabátika a nohavíc. Katistické kimono je ťažké, tvrdé a krásne vyžehlené, aby v ňom vyzerali súťažiaci čo najlepšie. Kimono kumiťáka je naopak čo najmäkkšie, najtenšie a najľahšie, aby čo najmenej obmedzovalo v pohybe. Kimono je previazané opaskom = šerpa, na súťažiach má dve farby- červená a modrá, neodráža technickú vyspelosť, ale slúži na odlíšenie pretekárov. Pri súťaži kumite má pretekár ďalej dve sady chráničov, opäť červenú a modrú. Povinné sú chrániče na ruky, na holene a priehlavky, ďalej na zuby, bodyprotector (biely chránič celej hrudnej a brušnej oblasti), u žien chránič na prsia, u mužov suspenzor. Ale aj napriek takejto výbave sa stávajú a budú stávať stále vážne zranenia, tomu sa zabrániť jednoducho nedá.

12. V decembri 2012 figurovala v pozícii laureátok na oceňovaní najlepších športovcov roka Národného športového centra aj pätica úspešných reprezentantiek karate (J. Vojtikevičová, K. Liptáková, D. Balciarová, A. Chovancová, D. Kubinská), čiže v bohatom zastúpení. Ako pociťujete vy, ako členka NŠC spoluprácu a podporu tejto inštitúcie smerom k Vám i smerom k vášmu športu?

Nakoľko karate vôbec nie je na Slovensku známy a populárny šport, som vďačná za akúkoľvek podporu, najmä finančnú. Aj napriek pekným úspechom, ktoré slovenskí karatisti za uplynulé roky dosiahli, faktom ostáva, že sa ním ako profesionálnym športom živiť nedá a všetci to robíme len ako hobby popri škole a práci. Najväčšia vďaka patrí môjmu klubu TJ Rapid Bratislava, ktorý mi na svoje náklady  umožňuje zúčastňovať sa na zahraničných turnajoch, ale aj Slovenskému zväzu karate a NŠC.

13. Z pôvodných ôsmich športov – zápasenie, squash, karate, softbal/bejzbal, športové lezenie, športy na kolieskových korčuliach, wu-šu a wakeboarding navrhla v roku 2013 exekutíva Medzinárodného olympijského výboru svojmu plénu, aby do programu OH 2020 vybralo jeden z trojice zápasenie, softbal a squash. Oprávnené ambície si robilo aj karate, ktoré disponuje obrovskou členskou základňou 130 krajín združených vo Svetovej karatistickej federácii WKF, uznanej aj zo strany MOV. Ďalšia šanca pre karate tak príde až po roku 2020. Aký je váš názor na slovné spojenie olympijské karate?

Pre mnohých zbožné želanie, pre mňa trošku nezlučiteľná kombinácia. Práve preto, že karate robím tak dlho, chápem, že pre nezainteresovaných je to veľmi nepochopiteľný šport, nemerateľný a subjektívny. Karatistická vrchnosť sa stále snaží prispôsobovať pravidlá, aby boli jednoduchšie pre diváka, výsledkom však je, že sa každý rok musia učiť pretekári a rozhodcovia niečo nové, a potom je dlho na súťažiach chaos, lebo je problém s aplikovaním ich v praxi. Ďalej sú zavádzané nové chrániče, aby sa zamedzilo zraneniam, zraneniam sa stále nezamedzilo, akurát je to pre pretekárov finančne náročné, lebo si musia kupovať nové veci. Rada by som videla karate na OH, ale ešte radšej by som bola, keby ľudia na Slovensku vedeli, že taký šport vlastne je, a že sa v ňom aj súťaží.

14. Ako šarmantná mladá dáma ovládajúca bojové umenie máte určitú výhodu použitia účinných prvkov karate v prípade potreby mimo športoviska, takpovediac v prípade obrany proti útoku zo strany potenciálneho útočníka. Stalo sa Vám, že ste použili svoje karatistické zručnosti aj v „civilnej praxi“?

Našťastie nie a dúfam, že ani nikdy nebudem nútená. Určite by to nebola príjemná záležitosť. Možno by som radšej ušla ako sa púšťala do nejakých hrdinských činov :).

15. Ste čerstvou absolventkou Farmaceutickej fakulty UK Bratislava s magisterským titulom, k čomu vám srdečne blahoželáme. Bolo doteraz karate súčasťou vášho študijného života alebo štúdium súčasťou vášho karatistického života? Ako sa darilo skĺbiť vaše primárne roviny? Budete pokračovať v karate naďalej a zostáva váš šport u vás láskou na celý život?  

Ďakujem. Nebolo tajomstvom, že ma táto kombinácia značne vyčerpávala a som rada, že to skončilo. Nerobím si ilúzie, že popri práci to bude jednoduchšie, ale naozaj platí, že keď sa chce, tak sa dá a aspoň si človek dobre zorganizuje čas. Úprimne, po zranení v Indonézii (zlomená a vykĺbená čeľusť) a po operácii, ktorú som tam musela absolvovať, som uvažovala, či to nie je znamenie, aby som prestala. Moji rodičia by boli veľmi radi a ja to chápem. Nijakej mamine sa nepáči, keď má zranené dieťa, nieto ešte zranené každú chvíľu. Veď sa aj hovorí, že v najlepšom treba prestať. Niekto by povedal, že som ešte nič také nedosiahla, ale ja som nadmieru s mojimi doterajšími úspechmi spokojná. No už teraz, keď po operácii nemôžem nič robiť, mi pohyb chýba, chýba mi to ,,hranie sa“ v zápase a udržiavanie dennej rutiny, ktorej automatickou súčasťou je tréning. Určite budem neuposlúchnutie toho znamenia, ktoré mi bolo dané ľutovať, keď sa mi opäť niečo vážne stane alebo keď príde dlhé obdobie neúspechu, ale možno sa aj to obráti ešte niekedy na úspech. Uvidíme.
 

Dátum vydania: 17. 7. 2013