Sekcia: Vzdelávanie

 

Keď Dunaj učaroval vodným skautom

Najstarší vodácky klub Dunajčík má 90 rokov

PhDr. Igor Machajdík, Národné športové centrum

„Tretí rok trvania oddielu vykazuje značnú organizačnú a plavebnú činnosť, vývin pokračuje síce, ale iste prirodzenou cestou vpred. Začiatkom roku vstúpil do oddielu prof. A. Stránský, ktorý za krátky čas ujal sa jeho vedenia. Neskoršie obmedzil sa úplne na prácu v novoutvorenom oboru. Konala sa tiež plavecká škola o najnezbytnejších navigačných znalostiach. Cez dlhé leto pilne sa cvičilo na jole „Alici“, ako aj na vypožičaných vojenských cilkách. Poriadil sa nový vodácky kroj, doplňovala sa výzbroj...“, tak konštatuje kronika Dunajčíka 1926, ktorá tvorí súčasť vzácnej zbierkovej dokumentácie najstaršieho vodáckeho klubu na Slovensku. Tá, našťastie, nepadla za obeť povodniam v lete 2013, keď desaťmetrová  voda stihla zaplaviť aj skromné klubové priestory Dunajčíka v Petržalke. „Všetko vzácne spojené s našou históriou sa stihlo zachrániť“, potešil svojou výpoveďou Vladimír Mišík, zrastený s naším najstarším vodáckym klubom od roku 1950. To čo charakterizovalo Dunajčík od jeho vzniku – súdržnosť, húževnatosť, láska k prírode a aktívny pohyb v nej, kamarátske vzťahy ako životný štýl, cítiť dodnes.


Obr. 1: Dunajčíci pod devínskym bralom, 30. roky 20. storočia

22. augusta 1924 založila skupina bratislavských študentov, mladých skautov nespokojných so stavom skautingu v Bratislave, v hostinci U Krásov 2. oddiel vodných skautov, neskôr premenovaný na Dunajčík. V Bratislave v tom čase už dlhé roky pôsobili  vodácke kluby či kluby vodných športov, ktorých osudy boli však spojené s bohatými vrstvami z maďarského a nemeckého prostredia, pričom ich korene siahali ešte do čias uhorskej éry. Ten najstarší, PTE  Bratislava (Pozsonyi Hajos Egylet) čiže Bratislavský veslársky spolok, sa plavil po dunajských vodách v meste už od roku 1862.

Najstarší oddiel vodných skautov založili v čase, keď popularita skautingu medzi mládežou vyznávajúcou lásku k prírode naozaj „žila“. Skauti videli v Dunaji bránu do sveta a toto lákadlo pôsobilo na nich ako magnet. Celé medzivojnové obdobie svojej existencie (1924 -1938) bojovali Dunajčíci o holé bytie, tešili sa každému malému úspechu, ktorý dosiahli a nikdy sa nevzdali. Celú dobu ich spájal boj o plavidlá i prístrešie. Obrovská eufória zavládla v radoch mladých vodných skautov po úspešnom úsilí získať 12-veslovú jolu „Alicu“ alebo vojenské cilky v roku 1925, v ktorých podnikali nezabudnuteľné plavby po Dunaji, Morave, Malom Dunaji i Váhu. Úspechom bolo zakúpenie dvojsedadlového maňáska (lodička určená pre zábavnú plavbu po jazere) i tých dvojsedadlových v roku 1927, ktoré si prerobili na kajaky.



Obr. 2: Ukážka z kroniky Dunajčíka, 20. roky 20. storočia


O atmosfére v klube svedčia postrehy z dunajčíckej kroniky aj o tejto udalosti: „Po dlhom očakávaní jednoho dňa člnky boli tu. Hneď sme ich dopravili na poval ku Kulichovi. A teraz začalo chodiť celé procesie zelených vodných skautíkov na Kulichov poval. Jedon obzieral veslá, druhý prezeral člny, ba niektorí si aj sadli do člnov, aby okúsili pocit k budúcej jazde. Kryštál si tajne odniesol domov  jedno veslo, nikomu však nepovedal k čomu ho potrebuje. Až neskôr sme sa dozvedeli, že si skúšal na stolici, ako sa s takým veslom narába. Robil všetko incognito. Chcel nás jedným slovom prekvapiť, aby si on predsa budúci moreplavca neurobil haňbu.“  Veľký strategický význam malo vybudovanie tzv. ohrady v zimnom prístave koncom roka 1928, ku ktorej pristavili aj búdu na šatstvo. Sugestívne a vtipne podávané poznámky denníkového charakteru spestrené originálnymi ilustráciami v spomínaných zachovaných kronikách predstavujú naozajstné autentické bohatstvo. Podávajú svedectvo o nesmiernom úsilí, spolupráci, harmónii v úžasnej atmosfére dobrodružstiev v etape počiatočného vývoja Dunajčíka, takpovediac obdobia turisticko-vodáckej činnosti.  Tými ďalšími profilovými oblasťami boli preteky na vode spojené s tréningovou činnosťou a aj kultúrno-spoločenské aktivity.


Obr. 3: Tzv. ohrada v zimnom prístave, ilustrácia 1928

Veľkou oporou Dunajčíkov v priekopníckych rokoch ich pôsobenia bol príchod skúsených vodcov – Alberta Dutku a po ňom Antonína Stránského, vášnivého cestovateľa. Najvernejším členom zoskupenia bol Pavel Nikl, ktorý zostal členom až do svojej smrti v roku 1996. Patril k priekopníkom, ktorí boli na prvej plavbe kajakárov dolu Dunajom, v Istanbule i na rieke Inn, bol jedným z piatich odvážlivcov na motorovej plachetnici Tulák v roku 1933, ktorú si členovia klubu postavili vlastnými rukami a brázdili na nej vody Čierneho a Marmarského mora. Práve on prispieval do kroniky svojimi postrehmi z ciest, pričom si do roku 1933 viedol aj svoj skautský denník s originálnymi ilustráciami plnými nadšenia zo zažitého a lásky k prírode. Sugestívne postrehy z historickej plavby spresňujú: „6.júla 1933 sme vyrazili. Okrem mnohých dobrých rád sme boli vyzbrojení morskými mapami a príručkami, zásobami a náradím ako na zaoceánsku plavbu. Vezieme kompletnú kuchynskú výbavu našej Patrónky od mlynčeka na kávu, hrncov a varešiek až po valček na cesto, máme spústu kladív, francúzskych kľúčov, pilníkov a rašplí, rezervné skrutky, oceľové laná. Na palube sú tri fotoaparáty a dokonca sextant, s ktorým vieme trochu zaobchodiť.  Starý gramofón a 40 platní vezieme so sebou viac proti hladu než pre zábavu, lebo keď gramofón hrá, nepočuť, ako kručí v žalúdku.“

Práve rok 1933 predstavoval vrchol v činnosti klubu, čo sa týka počtu najazdených kilometrov. Mimoriadny význam prelomového charakteru malo vybudovanie lodenice na konci vtedajšej Lido zátoky v roku 1932. V úspešnom tridsiatom treťom  sa kanoisti Dunajčíka zúčastnili na klasických dištančných pretetekoch na trati Nemšová – Trenčín a obsadili prvých päť pozícií Tými najúspešnejšími v ich dresoch sa vtedy stali Rostin a Mečin Bekovci, Artur Tietz Sóda a bratia Haviarovci. Okrem tejto premiérovej športovej akcie organizoval Dunajčík každoročne preteky Devín – Bratislava so štartom na pláži pod hradným bralom ešte vo vodách Moravy, odkiaľ účastníci vpádlovali do vôd Dunaja. Štatistiky dokladujú, že v roku 1938 mal klub 36 členov a 19 lodí.


Obr. 4: Kanoistické preteky Devín - Bratislava, pred cieľom pod zimným prístavom, 30. roky

Ťažké časy prežívali členovia Dunajčíka v rokoch 1939 – 1944. Zabratie územia Petržalky Nemcami, nútený odchod členov českej národnosti zanechali stopy. Z 36 členov odišlo zo Slovenska 26, zostali nakoniec deviati. Vojnu prežilo zdecimované spoločenstvo Dunajčíka v prebudovanom Zimnom prístave, kde mali svoju dočasnú lodenicu, pričom zachránili aj väčšinu plavidiel, ktoré odtiahli v júni 1944 do bezpečia. Podarilo sa im dokonca zvýšiť členskú základňu. V prvých povojnových rokoch si oddiel bielo-zeleno-bielych svojou už povestnou húževnatosťou znova vybudoval podmienky pre novú existenciu, ktorá nadväzovala na úspešné predvojnové vodácke pôsobenie. Viacerí kmeňoví členovia sa vrátili do Bratislavy a v auguste 1946 slávnostne otvorili svoju novú lodenicu. Na druhej strane, v roku 1948 odišlo viacero členov klubu do emigrácie. V 50. rokoch prišla do Dunajčíka nová vlna v podobe silnej skupiny mladých členov, pričom sa stala sprievodným znakom popri tradičnej vodnej turistike, ako dovtedy dominantnej stránke klubu, stránka športová. Dunajčíci začali dosahovať významné úspechy v rýchlostnej kanoistike, čím rozprúdili fungovanie moderných dejín klubu.


Obr. 5: Vodáci Dunajčík v 50. rokoch 20. storočia

To niekdajšie povestné dunajčícke zvolanie „Ku predu ahoj!“ platí naďalej aj v dnešnej zložitejšej dobe. Generácie skúsených vodákov i tie nové, mladšie ročníky idú ďalej a dúfajú, že tradičná atmosféra spolupatričnosti v Dunajčíku vydrží u nich i ich nasledovníkov.

Dátum vydania: september 2014