Sekcia: Vzdelávanie

 

Krátke trvanie prvého bratislavského maratónu (2. časť)

Igor Machajdík, Národné športové centrum

Bratislava je opäť maratónska. Dva pokusy tu už boli aj predtým, ten prvý, prakticky zabudnutý, poriadne dávno.

Priaznivci atletiky na Slovensku a zvlášť v Bratislave sa potešili, keď sa po ročnej pauze (v roku 1936 sa Štefánikov maratón neuskutočnil) objavila správa o príprave V. ročníka vtedy už tradičného behu, ktorý jeho priaznivcom tak chýbal. V skoršom termíne, 29. augusta 1937, sa po absolvovaní povinnej lekárskej prehliadky účastníkov, ktorá tak ako po predchádzajúce roky prebehla hodinu pred štartom v kaviarni Redoute pri Slovenskom národnom divadle, postavil na štart nezvykle malý počet pretekárov. Iba 11 maratóncov bolo pripravených vybojovať vavrínový veniec i majstrovský titul v maratónskom behu pre rok 1937. Argumentovalo sa „veľkými úsporami všetkých ľahkoatletických klubov, ktoré vyslali len svojich najlepších bežcov, majúcich výhľad na čestné umiestnenie.“ Vtedy sa ukázalo, že striktné pravidlá ČSAAU boli vtedy viac na škodu ako na osoh. Usporiadatelia totiž nemohli reagovať na viaceré prihlášky zahraničných účastníkov, ktorí mali záujem zúčastniť sa na Štefánikovom maratóne. Preteky boli totiž od svojho druhého ročníka „iba“ majstrovstvami ČSR a ako také boli podľa vtedajších pravidiel ČSAAU prístupné iba registrovaným domácim pretekárom. Jediným zahraničným účastníkom Štefánikovho maratónu zostáva tak Maďar Lovas z MAC Budapešť z prvého ročníka, keď sa podľa propozícii mohli behu zúčastniť „dospelí, riadne registrovaní pretekári ČSAAU, alebo iných štátnych ústredí, združených v IAAF a aktívni príslušníci čsl. armády.“

Aj v V. ročníku sa zdalo, že favoriti sú jasní. Bena, Šulc, Takáč či Žofka stále predstavovali absolútnu československú maratónsku špičku. Ako konštatovala dobová tlač, „bežalo sa za nádherného, až zbytočne krásneho a teplého počasia, ktoré niektorým pretekárom robilo ťažkosti.“ Zaujímavá situácia nastala v počiatočnej fáze maratónu. „Mestom prebehli všetci účastníci takmer v jednom roji sledovaní veľkým počtom cyklistov. Kritický okamžik nastal u prejazdu železnice na Trnavskej ceste, kde boli spustené závory. Ale všetkým pretekárom asi 20 sekúnd pred príchodom vlaku sa podarilo dostať na druhú stranu a nerušene pokračovať v pretekoch.“

V konečnom dôsledku však bolo povzbudivé a potešiteľné, že sa konečne presadil aj slovenský maratónec. Napokon aj víťazný Takáč reprezentujúci Sláviu Praha bol rodákom z Choňkoviec na východnom Slovensku. Pri svojom víťazstve dosiahol čas 2:52.32, druhý dobehol Bena, no na tretej priečke finišoval Bratislavčan Herceg, pretekár domáceho ŠK. Za obrovského nadšenia divákov vytvoril najlepší slovenský výkon na 42 kilometrovej trati, ktorý bol o celých 24 minút lepší, ako ten dovtedajší. Jeho hodnota predstavovala čas 2:55.54. Aj informácie takéhoto znenia si mohli vypočuť priaznivci atletiky pri rádioprijímačoch, pretože priebeh Štefánikovho maratónu bol vysielaný v priamom prenose.

Športová tlač nešetrila chválami na adresu úspešného domáceho rekordéra:„Herceg sa umiestnil na krásnom treťom mieste pred exmajstrami republiky a olympionikmi Šulcom a Žofkom. Jeho umiestnenie je výsledkom ohromnej húževnatosti a oduševnenia atléta, ktorý svoj šport pestuje pri ťažkých podmienkach existenčných.“

Známy „eškársky“ atlét potvrdil potom viacerými úspechmi športovej kariéry nádeje doňho vkladané, žiaľ, práve v Štefánikovom maratóne sa to jemu a ani iným už nikdy nemohlo podariť. Ďalšie ročníky tohto kedysi veľmi populárneho cestného behu sa už neuskutočnili. Tradícia prvého bratislavského maratónu sa zastavila na poradovom čísle päť, ktoré, ako sa ukázalo, bolo definitívne. Na autentický pohľad na pole maratóncov si museli Bratislavčania počkať dlhých 54 rokov...

Dátum vydania: 2006