Sekcia: Vzdelávanie

 

Najlepší v uhorskej ére bol plavec (1. časť)

PhDr. Igor Machajdík, Národné športové centrum

Zoltán Imrich Halmaj /Halmay: *18. jún 1881 Vysoká pri Morave - †20. máj 1956 Budapešť
Klubová príslušnosť: MUE Budapešť, MTK Budapešť
Najväčšie úspechy: OH Paríž 1900 – 2. miesto 200 m voľný spôsob, 2. miesto 4000 m voľný spôsob, 3. miesto 1000 m voľný spôsob; OH Saint Louis 1904  – 1. miesto 50 yardov voľný spôsob, 1. miesto 100 yardov voľný spôsob; OH Londýn 1908 – 2. miesto 100 m voľný spôsob, 2. miesto 4 x 200 m voľný spôsob; dvojnásobný svetový rekordér – 1000 m voľný spôsob, 220 yardov voľný spôsob


Zoltán Imrich Halmaj

Ešte v roku 1994, ktorý vyhlásila OSN pri príležitosti stého výročia založenia Medzinárodného olympijského výboru za Medzinárodný rok športu a olympijských ideálov, zorganizovala Slovenská olympijská akadémia anketu o najlepších olympionikov zo Slovenska v histórii. „Organizátori ankety pristúpili k jej uskutočneniu s plným vedomím ťažkostí, ktoré takáto akcia so sebou prináša, v danom prípade ešte znásobené o problémy s otázkou zaradenia športovcov zo Slovenska pred rokom 1918“, píše sa v brožúrke k výsledkom ankety. Práve týmto konštatovaním boli pomenované predpokladané rozdielne pohľady účastníkov hlasovania, čiže v tomto prípade, sedemdesiatich dvoch členov Klubu športových redaktorov Slovenského syndikátu novinárov, ktorí mali svojimi hlasmi určiť desiatku najúspešnejších. Dnes, v roku 2017, by bolo poradie už iné, predsa len, za 23 rokov zaznamenali skvelé olympijské úspechy ďalšie výrazné postavy nášho športu. Hlasujúci zaradili vtedy do ankety 46 športovcov – olympionikov zo 17 športových odvetví. Pre zaujímavosť, poradie v spomínanej desiatke s najväčším počtom hlasov bolo takéto: Pribilinec, Nepela, Tkáč, Zachara, Mečíř, Golonka, Dzurilla, Golian, Lohyňa, Schmidt.

Hneď za úspešnou desiatkou, teda na jedenástom mieste, figuroval vo „výsledkovej listine“ ankety plavec menom Zoltán Imrich Halmaj. Športovej societe bolo viac-menej jasné o koho v tomto konkrétnom prípade išlo, no našli sa aj takí, ktorí sledovali športové dianie takpovediac menej zainteresovane, prípadne bez prieniku do histórie. Tí nemuseli byť úplne v obraze. Podobne ako aj pri ďalších dvoch menách. Na 21. mieste ankety sa umiestnil športový strelec Alexander Prokopp a na 36. mieste atlét Alojz Szokol. Vo všetkých troch prípadoch išlo o športovcov – olympionikov, ktorých možno charakterizovať ako úspešných účastníkov olympijských hier pred prvou svetovou vojnou, na ktorých reprezentovali Uhorsko, pričom pochádzali z územia Slovenska, v tom čase Horného Uhorska, čiže boli našimi rodákmi.

A práve tu tkvel onen zdanlivý rozdielny pohľad na hodnotenie olympionikov z Atén 1896, Paríža 1900, Saint Louis 1904, Londýna 1908 a Štokholmu 1912. Je totiž historickou skutočnosťou, že nielen v prípade spomínaných troch športovcov, ale aj v prípade tých ďalších (približne dvadsiatich) žili a pôsobili zväčša v čase svojich vrcholných športových úspechov títo slovenskí rodáci už vo vyspelých maďarských športových kluboch, predovšetkým v tých budapeštianskych, v dresoch ktorých dosahovali špičkové výkony, ktoré ich oprávňovali k účinkovaniu pod piatimi kruhmi v uhorskom drese. Talent, ktorí v sebe mali, rozvili vďaka podmienkam v týchto kluboch. Po skončení aktívnej športovej kariéry a zároveň po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie v roku 1918 a vzniku nástupníckych štátov na území už bývalého Uhorska zostali žiť, až na malé výnimky, naši rodáci v Maďarsku.

Zoltán Halmaj, o ktorom tiež platí predchádzajúce konštatovanie, vybojoval na troch olympiádach sedem medailových umiestnení, z toho dve zlaté, získal v ankete 87 hlasov, čo sa zdalo niektorým veľa a niektorým málo. Okolo každej ankety budú vždy polemiky o objektivite, kritériách a „keby“ , aj keď otázka identifikácie pre a proti je v takýchto prípadoch citlivá. V dnešnom globalizovanom športovom svete je pohľad i odpoveď na otázku o príslušnosti k národu a reprezentáciu inej krajiny v prípade tej istej osoby pri dodržaní exaktných legislatívnych náležitostí úplne iná ako pred niekoľkými desaťročiami. Priekopnícke športové časy totožné s dobou, v ktorej sa rozpadla Rakúsko-uhorská monarchia s následným vznikom nástupníckych štátov je špecifickým obdobím aj z hľadiska identifikácie udalostí a osobností, ktoré zohrali dôležitú úlohu v histórii  a vývoji fenoménu športu i olympizmu. Akceptácia objektívnych a neskreslených informácií je základom.

Faktografia dokumentuje, že rodisko Zoltána Halmaja bolo na Slovensku, že sa narodil v rodine, v ktorej sa komunikovalo v maďarčine i nemčine, podľa pôvodu rodičov, že rané detstvo strávil na Záhorí a hovorí o skorom odsťahovaní sa rodiny Halmajovcov do Maďarska, kde zostala natrvalo. Potom prišli športové úspechy. Olympijské vody sa stali po trikrát pre rodáka z Dúbravy štedré, veď vyloviť z nich sedem cenných kovov, respektíve umiestnení, predstavovalo aj začiatkom dvadsiateho storočia kusisko umenia, majstrovstva a schopností. Samozrejme, boli to iné doby, zľahčovanie vtedajšej konkurencie či porovnávanie s dneškom by bolo kontraproduktívne. Každá doba bola špecifická a autentická, čo platí aj pre oblasť športu a olympizmu, obdobie pred sto, stodvadsať rokmi kládlo základy toho, čo tu máme dnes.  

Plávanie ako športové odvetvie sa zaradilo do olympijského programu hneď od začiatku. A nikdy z neho nevypadlo. Aj to svedčí o jeho jedinečnosti, originálnosti, obľúbenosti, pričom sa dá o ňom hovoriť ako o jednom z pilierov olympijského programu. Medzinárodná plavecká federácia FINA, ktorá dnes združuje dve stovky národných plaveckých federácií, bola založená „až“ v roku 1908 v Londýne, teda v čase, keď bolo plávanie už „trojnásobne olympijské“. Prvým plaveckým spôsobom boli prsia, potom pribudlo v plaveckom „repertoári“ plávanie na boku, ktoré sa dnes už súťažne nevyužíva. Na OH 1900 sa pridal znak a na OH 1908 sa prsia plávali už ako samostatný štýl. V Londýne sa objavil totiž kraul ako najrýchlejší štýl, ktorý je stotožňovaný s pojmom voľný štýl. Práve s ním sú späté  úspechy Zoltána Halmaja. Vo svojich počiatkoch bolo plávanie veľmi tesne spájané s vodným pólom, tvorili akési spojené nádoby a do olympijského programu prenikla hra s mokrou loptou v roku 1900. A na OH 1904 sa dostali do programu aj skoky do vody.

„Halmaj Zoltán sa v tejto obci narodil 18. júna 1881. Náš rodák sa stal v roku 1904 dvojnásobným olympijským víťazom v plávaní. K 100. výročiu úspechov Zoltána Halmaja na Hrách III. olympiády v St. Louis od Slovenského olympijského výboru a obce Vysoká pri Morave.“ Text s týmto znením obsahuje pamätná tabuľa, ktorá bola osadená v obci skvelému plavcovi v septembri 2005. Tou obcou je Vysoká pri Morave (Hochštetno), v staršej podobe uvádzaná aj v nemeckej podobe Hochstädten či maďarskej Magasfalu. Jej protagonista sa narodil v Dúbrave, dnes súčasti spomínanej obce, otcovi Jozefovi,  hospodárskemu správcovi na majeri a matke Márii, rodenej Lobmayerovej, ako tretí syn v poradí. Aj plávanie sa stalo prirodzenou súčasťou života štyroch bratov v ranom štádiu detstva – Emila, Štefana, Zoltána a Jozefa (k nim pribudla sestrička, tá však, žiaľ, vo veku šesť rokov zomrela), takže aj okolité tečúce i stojaté vody bývali zaiste miestami šantenia budúceho šampióna a jeho bratov. Nie síce nadlho, pretože rodina Halmajovcov sa odsťahovala v roku 1891 natrvalo do Budapešti. Ešte predtým však strávila nejaký čas aj v Kostolnom Seku pri Šuranoch, kde Zoltán absolvoval záverečnú etapu ľudovej školy.

Pôsobenie vo vyspelých budapeštianskych kluboch MUE a MTK znamenali v športovej kariére mladého talentovaného chlapca veľmi veľa. Kým sa tak stalo, musel preskákať Halmaj spoločne s bratmi okrem iného náročný plavecký výcvik v drevenej plavárni umiestnenej priamo na Dunaji v blízkosti Alžbetinho mosta. Na svoj talent upozornil v roku 1895, keď sa mu podarilo vyhrať žiacke preteky. V šestnástich si jeho talent všimla už aj širšia verejnosť. MUE usporiadal v júni 1897 na mŕtvom ramene Dunaja v Lágymániosi celoštátne preteky, na ktorých triumfoval na 550-yardovej trati a na 100-metrovej doplával druhý. Časopis Sportvilág nešetril chválou: „Halmaj pláva pravidelnými tempami a prekvapujúco pekným štýlom.“ Jeho štýl výstižne charakterizoval omnoho neskôr, v roku 1981, popredný maďarský plavec a funkcionár István Barány v časopise Úszásport: „Na vode ležal celkom vodorovne, jeho telo sa vďaka pleciam nehýbalo a napredoval dlhými zábermi silných rúk. Nohy ťahal za sebou. Zriedkakedy sa nadýchol, pričom vydržal bez nádychu aj šesťdesiat metrov.“


Alžbetin most v Budapešti, drevená plaváreň (vľavo dole)

Od dorasteneckého veku Halmaj viditeľne napredoval a športová univerzálnosť, v tom čase pre športovcov úplne samozrejmá, sa prejavovala uňho aj ako u hráča vodného póla, čo ale nebolo až také prekvapujúce vzhľadom na vtedajšiu tesnú väzbu plávania a póla. Zároveň sa však uplatnil aj vo veslovaní, keď patril medzi členov povestnej štvorky Pannonie. Verný zostal vode aj v zimných mesiacoch, samozrejme, tej v tuhom skupenstve. S dlhými nožmi na nohách sa stal rýchlokorčuliarskym majstrom Uhorska na 5-tisíc metrov.

O tom, že plávanie predsa len dostalo uňho prednosť pred ostatnými športovými odvetviami a aktivitami rozhodol podstatným spôsobom rok 1900 a jeho nominácia na parížske olympijské hry. Štyri roky predtým, na premiérových OH 1896 v Aténach reprezentoval Uhorsko vynikajúcim spôsobom Alfréd Hajós, ktorý získal v chladných morských vodách dve zlaté medaily – na 100 a 200 metrov voľný spôsob, keď cieľ registrovali plavci počas tortúry plnej kŕčov, dezorientácie v 13-stupňovej aprílovej vode s mohutnými vlnami iba vďaka dymovému znameniu. Dvojnásobný olympijský víťaz po pretekoch priznal: „Moja vôľa prežiť bola väčšia ako vôľa zvíťaziť.“ Fenomenálny maďarský športovec potvrdzoval spomínanú športovú všestrannosť, veď dokázal získať aj vavríny domáceho šampióna na atletických ováloch a v sektoroch v podobe zisku titulov v šprinte na 100 metrov a v hode diskom. Dokonca sa presadil aj na futbalových trávnikoch, kde si zapísal štyri štarty v drese domácej reprezentácie. A na dôvažok, ukázal „pretrvávanie kalokagatie“, keď na OH 1924 v Paríži získal v umeleckých súťažiach zlatú medailu za návrh plaveckého štadióna v Budapešti.


Dátum vydania: jún 2017