Sekcia: Vzdelávanie

 

Najstaršia učebnica telocviku

Igor Machajdík, Národné športové centrum

Ojedinelé zachované dokumenty písomného charakteru svedčiace o snahách presadiť fyzické aktivity a telesnú kultúru do života spoločnosti v dobách minulých, sú skutočnou vzácnosťou.

Patrí medzi ne napríklad dielo Daniela Sinapia Horčičku, autora slovenského registra Komenského Orbis Pictus z roku 1685, ktorý používal typické slovenské termíny ako povraz, gule, labda, čulny, kupat či kolky. Vôbec ale nemožno hovoriť o existencii telesnej výchovy na školách, skôr sa z dobových školských poriadkov dozvedáme o zákazoch kúpania a plávania, kĺzania, loptových hier, tanca alebo šermovania. Ešte šťastie, že zákazy boli aj vtedy na to, aby sa porušovali...

Prvýkrát vôbec na území Slovenska, ako súčasti Uhorska, sa verejne zaoberal myšlienkou telesnej výchovy, ako súčasti vzdelávacieho procesu, básnik Ján Kollár. Ferdinandovi Martinengovi sa dokonca podarilo založiť v roku 1844 v Bratislave telocvičnú a šermiarsku školu a potom presadil vyučovanie telesnej výchovy na bratislavskej ľudovej škole. Mimoriadnu pozornosť si v tomto smere zaslúži priekopník telesnej výchovy na Slovensku Ivan Branislav Zoch (1843 – 1921), ktorý nastúpil v roku 1866 ako „učbár“ na prvé slovenské gymnázium v Revúcej, otvorené v roku 1862.

Tento polyhistor začal vyučovať najprv matematiku, fyziku,, chémiu, postupne prešiel aj na spev, telocvik, pridal si kreslenie a krasopis, popritom výdatne prispieval k divadelníctvu, ochotníčil, písal i hral, stál pri zrode hudobného telesa zvaného hudbokol, venoval sa metrológii, literatúre, astronómii, psychológii, botanike, poľnohospodárstvu, stavebníctvu, jazykovede... Dôkazom Zochovej obrovskej všestrannosti je 270 publikovaných prác z rôznych oblastí, ktoré po sebe zanechal.

V čase jeho pôsobenia na revúckom gymnáziu napísal okrem iných aj učebnicu telesnej výchovy, prvú na území Slovenska a v slovenčine s názvom Krátky návod k vyučovaniu telocviku hlavne pre národnie školy. Ako autor v knižke poznamenáva, so 140 vlastnoručne kreslenými obrázkami vyhotovil a vydal vlastným nákladom vo svojom kamenopisnom ústave vo Veľkej Revúcej v roku 1873. Publikáciu, ktorú uvádza Zoch heslom slovenských sokolov, zloženom zo štyroch písmen S – svornosť, sila, sloboda, sláva, rozdelil na osem častí, pričom jej terminológia je skutočne originálna. Hneď v úvode špecifikoval cvičebný úbor: „Chlapci majú mať ľahké šaty z ruského plátna, široké nohavice, krátky kabátik, pri ťažších cvičeniach remeň okolo pásu a ľahké topánky. Dievčatá zas široké, na spodku do úzka idúce nohavice v podobe chlapských a najlepšie s chlapskou košeľou porovnať sa dajúcou len na kolená siahajúcou, remenným pásom spätú kazajku tiež z ruského plátna...“

Zochov priekopnícky telocvičný systém bol na svoju dobu prepracovaným a moderným, úplne novým, keď k cvičeniam prostným pridal náradie, ale aj atletickú disciplínu, ľudový tanec, hry i turistiku, čim sa snažil smerovať ku komplexnosti a všestrannosti. Od školského roku 1866/67, kedy sa jeho zásluhou začala vyučovať na revúckom gymnáziu telesná výchova, vybudoval Zoch svojpomocne na školskom dvore náradie na cvičenie. Ďalším pozoruhodným momentom spomínanej učebnice je jeho pokus o zavedenie originálneho, pôvodného slovenského názvoslovia. Je to príznačné hneď od úvodnej kapitoly Cvičenia voľné, v ktorej zdôrazňuje, že tie „musia vždy tak byť zostavené, aby všetky údy do pohybu a cviku prišli“. K výkladu pridáva názorné ilustrácie, aby s nimi text korešpondoval a pôsobil prehľadne. Platí to aj pre nasledujúce časti učebnice, pri opise cvičenia s ťažidlami, teda železnými guľami, t.j. „železnými, rozdielne ťažkými tyčkou spojenými guľami“ i pre „cvičenie s týkou. Sem patrí aj chodenie na štulách, strieľanie z luku, hádzanie guľou do kolka, týkou do hlavy drevenej, sú mládeži milými a najzábavnejšími cvičeniami.“

Najviac pôvodných terminologických výrazov použil Zoch v časti Cvičenia na náradí, ku ktorým zaraďuje a podáva výklad cvičenia a pojmov ako „rebrík čili lojtra, hojda, brvno, máre (bradlá, pozn. autora), koly, kruhy, prieč“. Tak napríklad základný výklad posledného zo spomínaných druhov náradia charakterizuje autor takto: „Prieč (česky hrazda) je medzi dvoma mocnými stĺpmi vodorovne vpravená asi 6 lakťov dlhá mocná 2 palce v priemere majúca žrď. Obrázky znázorňujú visy, ktoré robíme rovno, vbok, so vzťahmi a bez vzťahov, rukami nohami“. Kruhy zasa charakterizuje ako náradie, na ktorom „máme cvičenia v pokoji a húpavie, keď sa kruhy kolíšu a delia sa na visy, podpory a prekoty, sú rozmanité a u žiactva vôbec veľmo obľúbené, ponevádž sú ľahšie, nežli na prieču“. Pri opise cvičenia trpného, špecifikuje tieto činnosti ako „menej vyvinuté oddelenie telocviku pozostávajúce z násilného ohybovania a vyprosťovania údov pri odpore z protivnej strany, ťahania, tiskania, tlačenia sa po jednom alebo viac, za týku, povraz, prsty, tepania a bitia sa alebo skrze druhých po svaloch, nosenia ťarchy a držania závažia“.

V závere publikácie speje autor k už spomínanej snahe o komplexnosť a všestrannosť, keď konštatuje: „Upozorňujem p. učiteľov telocviku na upotrebenie primeraných hier ako na kráľa, na vlka a ovcu, skákanie cez druhého, podávanie skáľa, na behanie o závod, lámanie kolies, korčuľovanie, plávanie atď. a na výlety do hôr, ktoré i s vedeckým cieľom spojené byť majú a neznajúc väčšieho majetku na zemi nežli je zdravia, odporúčam knižočku moju priazni obecenstva, možnože i ona, trebárs i málo poslúži čo návod k vývinu sily a udržaniu zdravia, čerstvosti a jarosti telesnej“.

Aj keď dnes obsah učebnice vyvolá zhovievavý úsmev na tvári, treba si uvedomiť, že vo svojej dobe predstavovala dôležitú vývojovú fázu v chápaní funkcie telesnej výchovy a pohybu vôbec. Žiaľ, veľa príležitostí ovplyvniť tento vývoj v širšom meradle nedostala a svojmu účelu mohla učebnica slúžiť iba rok. V roku 1874 bolo totiž gymnázium v Revúcej násilne zatvorené a neskôr, po rokoch, upadla priekopnícka práca I. B. Zocha do zabudnutia.

Dátum vydania: 2005