Sekcia: Vzdelávanie

 

Okupácia mala dať tenisu mečbal - bol odvrátený (14)

PhDr. Igor Machajdík, Národné športové centrum

Zo slovenských tenisových žúp mala v roku 1935 najviac klubov Západoslovenská – pätnásť (stredoslovenská jedenásť, Východoslovenská trinásť), ale Maďarská tenisová župa so sídlom v Banskej Bystrici až dvadsaťdva. V bilancii československého športu za rok 1936 sa píše: „Slovenskí tenisti dosiaľ neprenikli, hoci sa nedá povedať, že by sa na Slovensku tomuto športu nevenovala dostatočná pozornosť.“ Obdobie rokov 1931 až 1938 možno považovať za úspešnú etapu československého tenisu, veď reprezentanti ČSR postúpili štyrikrát do finále európskeho pásma Davisovho pohára. Zo slovenských hráčov sa však presadil iba Ladislav Hecht, ktorý v roku 131 vystriedal na čele celoštátneho rebríčka Jana Koželuha. Predsa však potešilo, že v celoštátnom meradle sa presadili aj Bratislavčania – Nedbálek, Klein, Danzig a Fischerová.

V roku 1938 zasiahol tvrdý úder aj tenis. Dôsledky pre ten bratislavský boli katastrofálne. Takmer ochromili tenisový život hlavného mesta Slovenska. Odrezaná Petržalka, plná tenisových kurtov, patriacich viacerým špičkovým klubom, po ktorých sa preháňali s raketami nielen dospelí, ale v značnej miere už aj detské a mládežnícke talenty, znamenala pohromu. Až tridsaťtri kurtov viac nemohlo slúžiť svojmu účelu, pričom na ľavej strane Dunaja zostalo Bratislavčanom iba šestnásť. Štyri z nich patrili železničným úradníkom pod hlavnou stanicou, ďalšie štyri vlastnila Cvernova továreň, tretia štvorica bola majetkom Dynamitky a štyri kurty zostali nemeckej DSK. Na okupáciu teda doplatili zvlášť kluby bratislavských Maďarov a niekdajší najlepší tenisti PTE prakticky skončili. LTK sa chceli udržať za každú cenu a pred Vianocami 1938 vyšla táto správa: „LTK Bratislava mal v utorok valné zhromaždenie, na ktorom pri voľbách zvíťazila nemecká kandidátka, a tak LTK stal sa nemeckým klubom. Klub pevne dúfa, že bude môcť vyvíjať činnosť na dvorcoch v Petržalke.“

Tvrdý tenisový knokaut sa snažil riešiť Slovenský lawn-tenisový zväz, založený vo februári 1939. Obrovským prínosom bolo najmä vybudovanie štyroch kurtov na provizórnom futbalovom ihrisku na Tehelnom poli, ktoré bolo uvoľnené pre tieto účely na jeseň 1940. Onedlho k nim pribudli ďalšie dva dvorce, pričom v roku 1943 ich stálo v areáli spolu jedenásť a k nim pribudla aj nová klubovňa. ŠK Bratislava urobil pre rozvoj tenisu v tých časoch kvantum práce a „eškári“ vládli aj na klubovom poli medzi bratislavskými i slovenskými tímami. V roku 1941 sa rozbehla súťaž o majstra Západoslovenskej župy, víťazom ktorej sa stal podľa predpokladov ŠK Bratislava, keď dominoval postupne v súbojoch s ŠK Železničiari (bývalý LTCŽÚ), ŠK Kábel, ŠK Trnava, DSK, PTE Bratislava a ŠK Žilina. V rovnakom roku boli novovybudované dvorce na Tehelnom poli miestom konania medzinárodných majstrovstiev Bratislavy, na ktorých figurovali aj reprezentácie Nemecka, Talianska, Chorvátska a Čiech a Moravy. Priaznivci tenisu si prišli na svoje aj pri medzištátnych zápasoch s Rumunskom a Chorvátskom.

Novou tenisovou hviezdou a slovenskou jednotkou sa stal hráč ŠK Bratislava Marián Fillo, ktorý prišiel do hlavného mesta Slovenska v roku 1936 z Banskej Bystrice. Túto skutočnosť potvrdil samotný tenista aj vo svojom nepublikovanom Curriculum Vitae: „Vrcholným obdobím tenisových úspechov boli roky 1939 – 1940, v ktorých Fillo nenašiel medzi domácimi hráčmi premožiteľa a suverénne bol najlepším na Slovensku, či už v dvojhre alebo štvorhrách. Vojnové roky a stým súvisiace zriedkavé zahraničné styky na turnajoch zapríčinili, že po kulminačných rokoch Fillovej kariéry prišla stagnácia výkonu, lebo na Slovensku nemal súpera, ktorý by ho nútil v gradácii výkonnosti ďalej pokračovať...“ Okrem neho vynikali svojimi schopnosťami na domácich kurtoch aj Illéš, Vrba a Košinár, sledovaní Krajčím, Brežným (na obr. hore), Ambrosom, Hrankovičom, Krajčíkom a ďalšími.  Najúspešnejšími dámami boli Krytinárová, Pulcová a Veverková.


Marián Fillo pri medzištátnom stretnutí s Rumunskom v roku 1943


Zachoval sa rebríček tenistov za rok 1943, ktorý potvrdzuje povedané. V „Top ten“ bolo takéto poradie: 1.Vrba, 2.Košinár, 3.Fillo, 4.Illéš, 5. Krejčí, 6. Brežný, 7. Ambros, 8. Hrankovič, 9. Bořuta, 10. Krajčík.  Prvých päť miest v ženskom rebríčku si rozdelili: 1. Krytinárová, 2. Pulcová, 3. Veverková, 4. Miffeková, 5. Madarászová.  To boli zároveň posledné tenisové rebríčky vojnového obdobia, pretože blížiaci sa front viac nedovolil. Na čele riadiaceho orgánu – Slovenského tenisového zväzu, stál v rokoch 1939 – 1943 Štefan Mihál, v roku 1944 Vojtech Závodský.

Bolo skvelé, že napriek existenčným problémom slovenský tenis pokračoval aj po oslobodení, aj keď to mal v istých obdobiach socializmu ako „šport buržujov“ ťažké a nútene ho charakterizovalo slovo stagnácia. Našťastie iba dočasne.

Dátum vydania: február 2016