Sekcia: Vzdelávanie

 

Osud olympijského štadióna v Londýne

Mgr. Igor Kováč, Národné športové centrum

Olympijské hry 2012 v britskej metropole sa považujú za jedny z najvydarenejších v histórii. Organizátori prezentovali hry so všetkými ekologickými a trvalo udržateľnými atribútmi. V porovnaní s inými dejiskami je treba priznať, že Londýn svojich predchodcov naozaj predstihol a bez akýchkoľvek pochýb je možné organizátorom priznať snahu urobiť veci čo najlepšie. Týka sa to samozrejme aj športovísk, ktoré boli dejiskom olympijských zápolení. Ako už tradične aj v Londýne pútal asi najväčšiu pozornosť hlavný olympijský štadión. Štyri roky po skončení hier je však zrejmé, že v jeho prípade sa organizátorom nepodarilo dosiahnuť to, čo očakávali.


Zdroj: dailymail.co.uk

Prečo nie Wembley?
UK Athletics je názov britského atletického zväzu, ktorý získal v roku 2000 právo organizácie atletických MS 2005 v Londýne. Medzinárodná asociácia atletických federácií (IAAF) už dlhé roky chcela zorganizovať svoje najvýznamnejšie podujatie v tejto mekke atletického športu a Londýn bol na to ideálnym mestom zaručujúcim divácku kulisu i dostatočný marketingový potenciál. Malo to len jednu chybu. Mesto nemalo žiadny atletický štadión s dostačujúcou kapacitou. Počas kandidatúry UK Athletics ponúkol možnosť zorganizovať šampionát na rugbyovom štadióne Twickenham, kde by musela byť vybudovaná dočasná atletická dráha na vysunutej plošine. Zároveň však deklaroval, že to  nie je jediná možnosť, ktorá sa v Londýne ponúkala. Mal na mysli predovšetkým štadión vo Wembley, ktorý mal byť do roku 2005 vybudovaný nanovo ako národný multifunkčný štadión, podobný Stade de France v Paríži.

Jeho výstavba však so sebou priniesla množstvo komplikácií a napokon sa ho podarilo otvoriť až v roku 2007. Od začiatku pritom prebiehal spor medzi britskou futbalovou asociáciou a UK Athletics o tom, či vytvoriť vo Wembley atletický ovál alebo nie. UK Athletics totiž upustil od štadióna Twickenham pre MS 2005 a spoliehal sa na možnosť vybudovať aspoň dočasnú dráhu na plošine aj vo Wembley. Výstavba na štadióne však meškala a atléti boli nútení hľadať iné riešenie.

Tým mal byť nový čisto atletický štadión v Picketts Lock na severe Londýna, ktorého výstavba mala byť spúšťačom transformácie a regenerácie v tejto lokalite. Táto voľba však tiež nebola najšťastnejšia, nakoľko by sa nachádzal v blízkosti skládky a riziko, že počas šampionátu budú ľudia vystavení závanom toxického odpadu, bolo veľmi reálne. Jeho otázne financovanie a stále rastúce náklady nakoniec viedli k tomu, že výkopové práce na ňom nikdy nezačali.

Následkom toho UK Athletics navrhoval zmeniť dejisko MS z Londýna na Sheffield, kde už štadión bol, ale si vyžadoval dočasné úpravy pre šampionát. Tento nápad sa však nestretol s pochopením predstaviteľov svetovej atletiky a šampionát bol Britom odobraný a pridelený Helsinkám.
 

Ako to však súvisí s olympijským štadiónom?


Olympijský štadión – áno či nie?
MS 2005 v atletike mali byť pre Londýn ukážkou jeho organizačných schopností. Britská olympijská asociácia sa totiž s mestom dohodla na podaní kandidatúry na organizáciu OH 2012, o ktorých dejisku sa malo rozhodnúť práve v roku 2005. Všetko bolo teda dobre načasované, ale realizácia mala svoje trhliny. Projekt OH v Lodnýne počítal s lokalitou East End ako hlavným dejiskom hier. Je zrejmé, že štadión vo Wembley by bol ideálnym miestom pre otvárací a záverečný ceremoniál aj pre atletické súťaže v prípade použitia dočasnej vysunutej plošiny. Argument organizačného výboru bol však taký, že MOV vyžaduje minimálnu kapacitu 75 000 divákov pre ceremoniálny štadión a v prípade Wembley by sa jeho 90-tisícová kapacita s atletickými úpravami znížila na 72 000. V tejto súvislosti len môžeme pripomenúť, že ani olympijský štadión v Aténach počas OH 2004 nemal požadovanú kapacitu. Bola dokonca nižšia ako 70 000 divákov. Tento argument teda nie je až taký opodstatnený. Ďalším argumentom bola  vzdialenosť Wembley od olympijskej dediny. Organizátori chceli podať atraktívny projekt pre Medzinárodný olympijský výbor (MOV) a tak sa ho snažili prispôsobiť tak, aby čo najviac športovísk bolo do 30 minút od olympijskej dediny. Pochopiteľne priestorová koncentrácia športovísk vyzerá pri prezentácii projektu veľmi dobre. Jej následné dodržiavanie však už nebýva také jednoduché. Príklad OH 2020 v Tokiu je toho zjavným dôkazom, keď v snahe znížiť finančné náklady organizátori dodatočne premiestňujú dejiská súťaží do existujúcich vzdialenejších športovísk, aj keď v kandidátskom projekte navrhovali niečo iné a z pohľadu MOV oveľa prijateľnejšie. Počas OH 2016 v Rio de Janeiro bola dokonca vzdialenosť medzi olympijskou dedinou a ceremoniálnym štadiónom Maracana podobná tej medzi plánovanou olympijskou dedinou v Londýne a štadiónom Wembley. Je teda zrejmé, že tomuto zjavne najekonomickejšiemu riešeniu nestálo v skutočnosti nič v ceste.


Národný štadión vo Wembley (Zdroj: rdsradio.hn)

Šéfom londýnskej kandidatúry bol však Sebastian Coe, atlét, dvojnásobný olympijský víťaz v behu na 1500 m z Moskvy 1980 a Los Angeles 1984, ktorý mal zároveň ambíciu stať sa šéfom svetovej atletiky (stal sa ním v auguste 2015). Práve on bol hlavným obhajcom plánu vybudovať na East Ende olympijský štadión, ktorý by po skončení hier zostal k dispozícii pre potreby britskej atletiky. Pochopiteľne k tomu prispeli aj jeho ambície vrátiť späť do Londýna atletické MS, ktoré sa nepodarilo zorganizovať v roku 2005. UK Athletics má však v Londýne k dispozícii štadión Crystal Palace, ktorý už celé dekády slúži atlétom všetkých vekových kategórií a je súčasťou miestneho národného športového centra spolu s inými zariadeniami. Každý rok sa pritom na ňom konala atletická Grand Prix, jeden z najkvalitnejších atletických mítingov na svete. Pre nezainteresovaného človeka by bolo celkom prirodzené, aby bol štadión dejiskom MS aj atletických súťaží počas OH. Štadión, ktorý s dočasnými tribúnami dosahuje kapacitu 24 000 divákov z nepochopiteľných príčin nefiguroval v plánoch UK Athletics počas kandidatúry na MS 2005. Jeho rekonštrukcia tak, aby spĺňal požiadavky MS a OH pritom vyznieva viac než logicky a opäť ekonomickejšie ako výstavba nového olympijského štadióna.

Ani Twickenham, ani Crystal Palace sa nestali súčasťou olympijského projektu a potenciál štadióna Wembley zostal nevyužitý a obmedzil sa iba na pár zápasov futbalového turnaja. Rozhodnutie padlo na to najmenej ekonomické riešenie a keďže kandidatúra Londýna bola úspešná, nový olympijský štadión sa nakoniec postavil.


Čo s ním po skončení hier?
Počas kandidatúry bol štadión prezentovaný na vizualizáciách vo veľmi atraktívnej a exkluzívnej podobe. Ako to však už býva zvykom, po pridelení hier sa plány zmenili. Organizátori si totiž uvedomovali, že nový štadión v meste, ktoré ich má toľko, že by mohlo samo zorganizovať ME vo futbale, je luxusom. Neale Coleman, zástupca šéfa organizácie LLDC (London Legacy Development Corporation) to povedal jednoznačne: „Ak organizujete olympijské hry, musíte postaviť 80-tisícový štadión, ktorý nikto nebude chcieť.“ Hľadalo sa teda riešenie, ktoré nájde pre štadión prijateľné poolympijské využitie a hlavne presvedčí, či skôr ospravedlní v očiach daňových poplatníkov jeho financovanie zo štátnej pokladnice.


  Vizualizácia olympijského parku prezentovaná počas kandidatúry bola úplne odlišná od reality. V pozadí pôvodná verzia olympijského štadióna. (Zdroj: farshidmoussavi.com)

Organizátori prišli s nápadom postaviť polopermanentnú stavbu pozostávajúcu z vrchnej, dočasnej tribúny pre 55-tisíc divákov a spodnej trvalej časti s 25-tisícovou kapacitou. Na štadióne mala zostať atletická dráha a slúžiť pre potreby atletiky v meste a krajine. Mimochodom pri jeho výstavbe stavbári narazili na rádioaktívny odpad ešte z čias druhej svetovej vojny, ktorý bol jednoducho len zaliaty betónom. Na okraj môžeme spomenúť, že pri prestavbe štadióna vo Wembley zasa narazili na základy nikdy nedostavanej Watkinsovej veže, ktorá svojou výškou mala byť konkurenciou Eiffelovej veže v Paríži.

Zainteresovaným bolo jasné, že prevádzka nového atletického štadióna nebude jednoduchá záležitosť. Najmä keď v meste už existoval podobný a dobre fungujúci štadión v Crystal Palace. Neale Coleman priznal, že tento zámer sa nakoniec ukázal ako nesprávny. Vtedajší primátor mesta Boris Johnson sa tiež vyjadril, že ak chce mať štadión po hrách trvaloudržateľné využitie, musí sa doňho presťahovať futbalový klub.

Od zámeru čisto atletického štadióna sa teda upustilo a pristúpilo sa k jeho pretvoreniu na ďalšiu multifunkčnú arénu, podobnej tej vo Wembley. Organizácia LLDC, ktorá je spoluvlastníkom štadióna spoločne so samosprávou miestnej časti Newham (v pomere 65/35), mala na starosti celý transformačný proces. V prvom rade sa hľadal dlhodobý nájomca štadióna, ktorý by mu dal kľúčové trvalé využitie. Do výberového procesu sa prihlásili dva miestne futbalové kluby Tottenham Hotspur a West Ham United. Ten prvý prišiel s návrhom, ktorý jednoznačne počítal s odstránením atletickej dráhy a úpravou tribún tak, aby boli čo najbližšie k ihrisku. Majitelia klubu to odôvodňovali tým, že si nemôžu kvôli fanúšikom dovoliť dráhu ponechať. Ohrozilo by to totiž návštevnosť zápasov a tým aj financovanie prevádzky štadióna. West Ham United však s atletickou dráhou súhlasil, aj keď sa medzi fanúšikmi a hráčmi klubu ozývali nesúhlasné hlasy. Pre LLDC to však bola dobrá správa. Štadión tak dostal West Ham United do prenájmu za 2,5 milióna libier ročne s podmienkou, že bude každý rok na celý mesiac júl sprístupnený pre potreby UK Athletics. Ten dostal  50-ročný záväzný kontrakt na jeho prednostné používanie v tomto mesiaci. Zároveň ho dostala na starosti aj súkromná event manažmentová organizácia, aby na ňom organizovala ďalšie doplnkové podujatia, ako sú koncerty a pod.


Nová podoba olympijského štadióna v Londýne (Zdroj: epse.org)

Všetko teda vyznieva celkom dobre až na nedostatok, ktorý sa stal terčom najväčšej kritiky. Štadión, ktorého výstavba pre potreby OH stála 429 miliónov libier, musel byť totiž kompletne prebudovaný tak, aby si zachoval atletickú dráhu a zároveň spĺňal požiadavky futbalového klubu. To malo za následok použitie ďalších miliónov libier zo štátnej pokladnice. Za ne bola vybudovaná nová strecha zakrývajúca všetky sedadlá, ktorá je svojou konštrukciou jediná svojho druhu v Európe. Základy pôvodného štadióna však neboli projektované na takéto úpravy, čo malo za následok zvýšenie nákladov. Z pôvodných 95 miliónov sa tak suma vyšplhala až na 323 miliónov libier. Zároveň sa však hľadalo riešenie demontovateľných spodných tribún, ktoré by prekryli počas futbalovej sezóny atletickú dráhu a aspoň trochu priblížili fanúšikov klubu k ihrisku. Paradoxom je, že časť olympijského štadióna, ktorá bola plánovaná ako dočasná, teda vrchné tribúny, zostala namieste a časť, ktorá bola projektovaná ako trvalá, sa musela odstrániť a vybudovať nanovo. V Londýne však nepoužili hydraulický výsuvný systém, ako je to napríklad na štadióne Stade de France, ale prišli s nápadom, aby sa spodné tribúny demontovali manuálne. Tímu robotníkov to pritom trvá 15 dní, ak pracujú 24 hodín denne a ten istý čas treba na to, aby tribúny dostali naspäť. Z pôvodných 300-tisíc libier ročne sa  tak náklady na demontáž tribún navýšili na 8 miliónov. Zároveň to čiastočne obmedzuje jeho efektívnejšie využitie v letnom období na organizáciu koncertov. West Ham United už prejavil obavy, že nebude schopný pokryť jeho prevádzkové náklady. Objavili sa preto názory, že by bolo lepšie, keby atletická dráha zmizla úplne. Rozhodnutie jej ponechania sa totiž ukazuje ako komplikácia pri prevádzke celého štadióna. S ohľadom na 50-ročný kontrakt UK Athletics to však momentálne nie je považované za reálne.


Interiér nového štadióna s manuálnou montážou dočasných tribún (Zdroj: whufc.com)

Nový primátor mesta Sadiq Khan sa na margo financovania štadióna vyjadril veľmi kriticky, následkom čoho odstúpili ľudia z vedenia LLDC. Suma za tento štadión sa totiž vyšplhala do závratných výšok 752 miliónov libier. Súkromný futbalový klub sa pritom k nemu dostal za štátne peniaze len preto, že súhlasil s niečím, čo by za vlastné peniaze nikdy nepostavil. Andrew Boff, člen vedenia londýnskeho magistrátu na margo celej záležitosti len poznamenal: „Ak by sme nesúhlasili so zachovaním atletickej dráhy na olympijskom štadióne, tomuto všetkému sme sa mohli vyhnúť. Namiesto toho však máme stovky miliónov libier daňových poplatníkov pochované pred očami Londýnčanov.“

Existencia nového štadióna má však aj ďalšie dôsledky. Ohrozuje totiž už aj existenciu štadióna Crystal Palace. Pravidelný atletický míting, ktorý sa na ňom konal, sa totiž presunul práve na ten olympijský. V roku 2017 sa na ňom zároveň uskutočnia aj atletické MS. Miestny futbalový klub Crystal Palace F.C. už predložil návrh na prebudovanie dlhoročného atletického centra v Londýne, samozrejme bez atletickej dráhy. Paradoxom je, že pri jeho transformácii pôsobila aj poradenská firma Sebastiana Coea. Ten sám sa však v médiách vyjadril, že osobne je zástancom zachovania atletickej dráhy na tomto štadióne. Podobne sa vyjadrujú aj britské atletické hviezdy, ktoré na ňom dennodenne trénujú.


Záver
Ako je vidieť, osud olympijských štadiónov nebýva jednoduchý potom, čo si odkrútia svoju úlohu počas olympijských hier. Je stále zreteľnejšie, že slúžia viac krátkodobým potrebám hier a ich prispôsobenie pre obyvateľov mesta so sebou prináša aj ďalšie neočakávané náklady. Zaujímavé bude sledovať aj budúcnosť Maracany v Rio de Janeiro, ktorá bola tiež nepochopiteľne prebudovaná dvakrát za enormné náklady. V Tokiu, dejisku OH 2020, bol zasa pôvodný návrh olympijského štadióna za 2 miliardy dolárov zrušený, aby sa vytvoril nový, lacnejší variant. To, čo táto zmena prinesie, však tiež ukážu až roky po skončení hier.

História nám ukázala aj dobré príklady. Štadión v Atlante bol od začiatku projektovaný tak, aby bol po hrách ihneď jednoducho prebudovaný na baseballový štadión miestneho klubu. Všeobecne sa považuje za ekonomicky najúspešnejší model. Po tridsiatich rokoch ho však čaká demolácia, pretože klub sa sťahuje na nový štadión mimo mesta.

Olympijský štadión má svoje špecifiká a je preto dôležité, aby bol MOV veľmi flexibilný a otvorený takým riešeniam, ktoré by dokázali eliminovať také neželané následky, akých sme svedkami v Londýne. Pre MOV to totiž nevyznieva vôbec dobre, ak považuje takéto prípady za pozitívny príklad olympijského dedičstva.


Použité literárne zdroje
Bond, D. (2001): Government „no“ to Picketts Lock. The Evening Standard, 3. október 2001, dostupné na http://www.standard.co.uk/sport/government-no-to-picketts-lock-6300949.html

Escobales, R. (2014): Top athletes criticise plan to demolish Crystal Palace track. The Guardian, 16. november 2014, dostupné na https://www.theguardian.com/sport/2014/nov/16/athletes-criticise-plan-demolish-crystal-palace-track

Gibson, O. (2015): Inside West Hams new home: how football came to 2012s Olympic Stadium. The Guardian, 18. júl 2015, dostupné na https://www.theguardian.com/sport/2015/jul/18/west-ham-football-2012-olympic-stadium

Gibson, O. (2016): London Stadium chairman David Edmonds quits amid costs investigation. The Guardian, 3. november 2016, dostupné na https://www.theguardian.com/sport/2016/nov/03/london-stadium-chairman-david-edmonds-resigns-costs-investigation

Gibson, O. (2016): The London Stadium: an unloved venue resulting from expensive mistakes. The Guardian, 5. november 2016, dostupné na https://www.theguardian.com/sport/2016/nov/05/xxxx

Mackay, D. (2001): We cannot trust Britain, says IAAF. The Guardian, 6. október 2001, dostupné na https://www.theguardian.com/sport/2001/oct/06/athletics.duncanmackay

Spurs hit back at Olympic Stadium decision as they consider legal action. Mail Online, 12. február 2011, dostupné na http://www.dailymail.co.uk/sport/football/article-1355972/London-2012-Olympics-Spurs-consider-legal-action-West-Ham-stadium-decision.html

Treanor, J., Chaudhary, V. (2002): Wembley may be rebuilt with athletics track. The Guardian, 9. február 2002, dostupné na https://www.theguardian.com/uk/2002/feb/09/football.athletics

2005 World Championships – London presents its bid. 31. január 2000, dostupné na https://www.iaaf.org/news/news/2005-world-championships-london-presents-it


Dátum vydania: november 2016