Sekcia: Vzdelávanie

 

Pamätný beh v pamätný deň a tradícia - Národný beh Devín - Bratislava má za sebou už 60 ročníkov

Igor Machajdík, Národné športové centrum

Vo februári 1921 prebehla tlačou správa, že atletický odbor I.ČSŠK Bratislava pripravuje na jar usporiadanie cestného behu z Devína do Bratislavy. 24. apríla sa myšlienka stala skutočnosťou. Presne 24. apríla, ale o 85 rokov skôr (1836) sa udiala pamätná vychádzka študentov okolo Ľudovíta Štúra na historické devínske bralo. Pamätný beh v pamätný deň...

Ešte pár hodín pred plánovaným štartom bola neistá účasť pretekárov maďarských a nemeckých menšinových klubov na Slovensku, ktoré neboli členmi Československej atletickej amatérskej únie, čo malo byť podmienkou štartu, no domáca atletická diplomacia na poslednú chvíľu rébus vyriešila k spokojnosti všetkých. V nedeľu, 24. apríla 1921 sa tak pod hradnou skalou zoradilo na štartovú čiaru 37 účastníkov prvého ročníka tohto behu. Priviezlo ich sem z nádvoria Štefánikových kasární (dnešná budova SNG) otvorené nákladné auto, za ktorým si to do Devína „šinula“ ešte stará fordka, plná zapálených funkcionárov.

Práve také osobnosti, akými boli predseda atletického odboru I.ČSŠK Bratislava, M.W.Younger, agilný „všešportový“ činovník A. Máša Balík, predseda I.ČSŠK G. Rehák i členovia výboru R. Nedbálek, A. Humhal a ďalší, sa zaslúžili o vznik najstaršieho cestného behu na Slovensku.

Počasie premiére neprialo, bolo vlhko a trať rozmoknutá, no presne o 10.30 zaznel výstrel štartéra. Už v Devíne prekvapil aktérov záujem verejnosti, ktorá venovala pretekom neobvyklý záujem po celej trati. Najviac ich bolo v záverečných stovkách metrov a Hviezdoslavovo námestie, miesto cieľa pretekov bolo doslova nabité davmi. Je skoro neuveriteľné, že vo vtedajšej 90-tisícovej Bratislave bolo na bežcov zvedavých vyše 15-tisíc ľudí.

Favorit na víťazstvo bol od začiatku pomerne jasný. Václav Vohralík z AC Sparta Praha, uznávaný vytrvalec, ktorý na OH 1920 v Antverpách dobehol na 1500 metrovej trati štvrtý, to mal od prvých metrov „Devína“ rozbehnuté na víťazstvo. Nenechal nikoho na pochybách, kto sa v Bratislave postaví na najvyšší stupeň. Časom 36:56,4 odbehol svojím najvážnejším súperom približne o minútu. Aj druhé a tretie miesta získali sparťania Zika a Roth. Do cieľa dobehlo 21 pretekárov a z domácich bol najlepší Koloman Schätzel z menšinového PAC, ktorý dobehol za zvukov vojenskej kapely pred budovu SND na ôsmej pozícii.

Výrazná osobnosť slovenskej atletiky Rudolf Holzer, ktorý sa neskôr veľkou mierou zaslúžil o obnovenie „Devína“, spomínal vo svojich pamätiach, že na Vohralíka a spol. sa prišli pozrieť aj devínske a karloveské babky, ktorých zvedavosť odpútala od varešiek i kostola a lamentujúc ľutovali zablatených bežcov, ťažko chápajúc, prečo sa tak trápia, keď ich nikto nenaháňa...Víťaz Vohralík aj po rokoch spomínal na bratislavský triumf uznanlivo: „Ohromila ma najmä obrovská účasť obecenstva. Skutočne som mal za sebou vtedy už dosť pretekov v cudzine, ale toto som ešte nezažil.“

Slávnostné odovzdávanie cien za prítomnosti najvyšších spoločenských a politických špičiek vtedajšej Bratislavy na Hviezdoslavovom námestí iba podčiarklo a dodalo lesk vydarenej premiére. Organizátori vyjadrili prianie, aby sa, ako písala dobová tlač, „tieto preteky stali historickými v dejinách športu v Bratislave a na Slovensku, pretože ich športový úspech bol ohromný“.

V slávnostnom športovom duchu sa niesli aj ďalšie priekopnícke ročníky na trati z Devína do Bratislavy a každý zanechal nejakú stopu. Hneď ten druhý v roku 1922 napríklad tým, že sa konal 1. mája, vo sviatok práce a cieľ musel byť preložený spred Národného divadla pred Štefánikove kasárne. Účasť bola slabšia, z 15 účastníkov dominoval opäť sparťan, tento raz J. Liehne, najlepší Bratislavčan, člen I.ČSŠK J Hájek dobehol tretí. Tretí ročník v roku 1923 bol zase nový v tom, že bol sprístupnený aj športovým chodcom. Víťaz hlavnej kategórie V. Šindler neporušil tradíciu sparťanských prvenstiev. Stalo sa tak až v tom nasledujúcom – štvrtom, keď sa z prvenstva v roku 1924 tešil E. Kucharský zo Žiškova. Realitou od tohto ročníka sa stala účasť príslušníkov armády bežiacich s malou poľnou, ktorí neskôr v niekoľkých ročníkoch svojím počtom prevyšovali „civilov“. Spomínaný štvrtý ročník zostal v pamäti priaznivcov atletiky aj ako vzrušujúci súboj o druhé miesto medzi dvoma Bratislavčanmi – K. Schätzelom ( PAC) a F. Hulánom( VAC).

Na piatom ročníku sa na štarte objavil vynikajúci Košičan v drese Sparty Jozef Koščak, ktorý pred pretekmi absolvoval nedobrovoľné päťkilometrové rozklusanie. Vystúpiac z vlaku v Devínskej Novej Vsi mysliac si, že je v Devíne a s kufrom v ruke mal čo robiť, aby stihol štart, ale stihol aj zvíťaziť.

Keďže preteky vyhral aj v rokoch 1929, 1931 a 1932, dovtedy putovný pohár venovaný Lekárskou fakultou UK získal natrvalo.

Premiérovým víťazom z bratislavského klubu sa stal v roku 1934 na 13. ročníku F. Solti z PTE. Tento ročník sa však bežal bez českých a moravských účastníkov až na jediného – V. Šlechtu, ktorý nechýbal ani raz od roku 1921.

Prvý výpadok zaznamenalo populárne atletické podujatie v roku 1928. Dôvod neuskutočnenia „z technických príčin“ bol pravdepodobne finančný. Dôvody ďalších výpadkov boli, žiaľ, nepríjemnejšie. Druhá svetová vojna a jej následky prerušili tradíciu až do roku 1948. No 16-ročná vynútená pauza medzi rokmi 1951 až 1967 začala „povinnou ideologickou izoláciou“ nielen pohraničného devínskeho pásma v 50. rokoch minulého storočia, ale pokračovala aj následnou organizátorskou apatiou. Našťastie, rok 1967 priniesol zmenu a iniciatívu z klubu TJ Rapid Bratislava i ďalších atletických nadšencov.

Prvá či druhá aprílová nedeľa bez Devína je jednoducho nepredstaviteľná...


 

Dátum vydania: 2007