Pár úvah o športe a zdraví

Mgr. Igor Kováč, Národné športové centrum

Po olympijských hrách v Londýne v roku 2012 bola v britských médiách zverejnená zaujímavá štatistika, v ktorej sa poukazovalo na skutočnosť, že vo Veľkej Británii športovalo o 700-tisíc menej ľudí ako v období pred ich konaním. Dôvodom bola likvidácia športovísk a klubov vo viacerých mestách a obciach, pretože samosprávy nedostali od štátu financie na ich prevádzku a podporu s odôvodnením, že boli použité na olympijské hry. Záver bol jednoznačný: štát  uprednostnil „výrobu“ medailí pred podporou zdravého životného štýlu väčšiny obyvateľov.

V tejto súvislosti sa paradoxne spomínal ako kontrast projekt Parkrun, ktorý funguje na dobrovoľníckej báze prostredníctvom internetovej stránky a organizuje 5 km behy v mestských parkoch po celej Británii pre záujemcov rôznych vekových kategórií a výkonnosti. Z jedného podujatia s 13 bežcami v roku 2004 vznikla komunitná iniciatíva, ktorá len v minulom roku združovala 74000 bežcov týždenne v rámci 390 podujatí. Projekt si získal veľkú popularitu a v porovnaní s olympijskými hrami nestál vôbec nič. Dnes už funguje aj s finančným prispením štátu.

Nedávno prebehla v Bratislave konferencia o vzdelávaní v športe. Okrem iných tém na nej zazneli aj už pomerne tradičné názory na význam športu z hľadiska fyzického a duševného zdravia. Opäť bola zdôrazňovaná potreba opatrení, ktoré by mali zabezpečiť zvýšenú pohybovú aktivitu mládeže aj dospelých. Je však namieste otázka, či sú tieto opatrenia skutočne funkčné, keď už dlhé roky stále počúvame tie isté nelichotivé štatistiky o obezite a ďalších spoločenských neduhoch.

Osobne zastávam názor, že všetky tieto riešenia, ktoré hľadáme a vytvárame na fyzickej úrovni, neprinášajú svoj želaný efekt preto, lebo príčina nelichotivého stavu je skôr duševná. Rozhodujúce je skôr to, čo sa deje vo vnútri ľudí, ktorí nešportujú a nestarajú sa o svoje zdravie.

Spýtajte sa detí a mladých ľudí, ktorí sa prejedajú, vysedávajú pred obrazovkami, či dokonca fetujú, alebo prepadajú alkoholu, či sa cítia skutočne šťastní. Ak by boli k sebe úprimní, odpoveď by znela záporne. Akákoľvek podoba závislosti, ktorú sa snažíme športom odstrániť, má totiž jedinú funkciu a tou je potláčať neželané emócie. Je treba pochopiť, že mladí ľudia cítia strach, rôzne podoby strachu, ten existenčný nevynímajúc. Cítia bolesť, nedôveru, prázdnotu. To všetko sú emócie, ktorým sa svojím návykovým chovaním snažia vyhnúť, pretože ešte nevedia s nimi narábať. S ich rodičmi, dospelými to však zvyčajne nie je iné.

Človek, ktorý športuje pravidelne, pre ktorého je pohyb súčasťou životného štýlu, sa cíti, keď už nie šťastný, tak aspoň do značnej miery spokojný a vyrovnaný. Ak sa teda snažíme podnecovať deti a dospelých k zdravému životnému štýlu, je potrebná veľká dávka súcitu a porozumenia toho, čo sa v dušiach týchto ľudí odohráva. Treba však tiež vedieť, ako im pomôcť, aby sa dokázali uzdraviť od nepríjemných emócií tak, aby sa opäť dokázali cítiť šťastne.

Vnútorná radosť človeka sa totiž sama o sebe prejavuje aj úmyslami starať sa o seba a o svoje zdravie. Je to prirodzený prejav lásky k sebe samému. Nie je potom prekvapením, keď takýto ľudia nachádzajú sami od seba spôsoby, ako túto radosť vyjadrovať, napríklad aj vytvorením podujatia a iniciatívy akou je spomínaný Parkrun v Anglicku.

Vo Veľkej Británii fungujú v sektore športu štátom financované inštitúcie, ktoré majú na starosti podporu vrcholového športu, ale aj tie, ktorých úlohou je motivovať ľudí k pohybu a zdravému životnému štýlu. Ich činnosť je zameraná napríklad na mediálne kampane, ktoré sa orientujú na špecifické cieľové skupiny – ženy, deti, seniorov a pod. To, na čo sa v princípe zameriavajú, je prelomenie určitej psychickej bariéry, ktorá ich od športu odrádza, napríklad v podobe emócii hanby za vlastné telo v prípade žien, či pocitov neschopnosti a nedokonalosti z dôvodu nedostatočných pohybových zručností.

V tejto súvislosti je však vhodné upozorniť aj na druhú stranu mince. Je totiž veľa takých, ktorí športujú, avšak za cenu vlastných zranení a vedomého poškodzovania vlastného zdravia. V niektorých prípadoch vystavujú svoje telo až do extrémov. Je pochopiteľné, že takýchto jedincov nemotivuje k takémuto chovaniu pocit lásky či radosti. Aj v tomto prípade ide totiž o snahu „zbaviť“ sa neželaných emócií. Na športe si totiž človek tiež dokáže vytvoriť závislosť, čo sa však nedá považovať za zdravé a nasledovania hodné chovanie. Prehnaná ambicióznosť, stanovovanie si nezmyselných cieľov a prekračovania limitov, potreba si niečo dokazovať sám pred sebou a pred druhými, to všetko má svoj pôvod v emócii menejcennosti. Ak by človek dokázal uzdraviť túto emóciu, zrejme by tým zmenil aj svoj prístup k fyzickej aktivite.

Pochopiteľne sa to môže týkať aj vrcholových športovcov, ktorí sú nám predkladaní ako vzory. Bolo by nesporne zaujímavé zistiť, koľkí z nich považujú svoj spôsob života za zdravý a čo prežívajú vo svojom vnútri, keď vystavujú svoje telo takým tréningovým dávkam a zaťaženiu? Aké úmysly ich k tomu motivujú? Osobne som dostal odpoveď od jedného z vrcholových športovcov a reprezentantov a ten bez váhania odpovedal, že jeho fyzická aktivita má so zdravím málo spoločné.

Akékoľvek riešenia v súvislosti s motiváciou ľudí k pohybu a zdraviu teda budeme hľadať a presadzovať, mali by sme mať na pamäti, že fyzické zdravie je odrazom duševného zdravia. Inými slovami, náš vnútorný svet je primárny a ten vonkajší sekundárny. Pokiaľ nedokážeme ľuďom pomôcť, aby sa cítili skutočne šťastní, všetky naše opatrenia sa budú aj naďalej míňať účinkom.


Použité literárne zdroje:
CONN, D. (2015): Olympic legacy failure: sports centres under assault by thousand council cuts. The Guardian, 5. júl 2015
OWEN, G. (2015): Olympic legacy failure: sporting numbers plummet amid confusion and blame. The Guardian, 5. júl 2015
OWEN, G. (2015): Andy Burnham fears devastating cuts to sports funding in review. The Guardian, 19. november 2015

Dátum vydania: september 2016