Sekcia: Vzdelávanie

 

Plavecký talent využil v plnej miere

Igor Machajdík, Národné športové centrum
 

V pomyselnom rebríčku najúspešnejších slovenských rodákov, reprezentantov Uhorska pod piatimi kruhmi v rokoch 1896 – 1912 by prvenstvo patrilo rodákovi z Hochštetna (dnes Vysoká pri Morave), plavcovi Zoltánovi Imrichovi Halmayovi (18. 6. 1881 – 20. 5. 1956), sedemnásobnému medailistovi z troch olympiád.

Ako 14-ročný vyhral svoje prvé plavecké preteky v Budapešti, kde žil spolu so svojou rodinou od svojich desiatich rokov, keď sa rodina Halmayovcov odsťahovala do hlavného mesta Uhorska. Na svoju prvú olympiádu do Paríža v roku 1900 bol nominovaný ako čerstvý maturant, ale počínal si na nej ako ostrieľaný harcovník. Čo štart, to medailové umiestnenie. Z rieky Marny, pretože v nej prebiehali plavecké súťaže, vylovil náš rodák tri medailové pozície: dve strieborné – na 200 metrov a 4000 metrov a bronzovú na tisícke. Nie síce pred početným publikom, ale v pretekárskej spoločnosti zvýšeného počtu disciplín, aj keď mnohé z dnešného pohľadu kurióznym dojmom pôsobiace, napríklad 200 metrov s prekážkami, či 60 metrov pod vodou. A po prvýkrát sa hralo vodné pólo. Na dvestometrovej trati zaostal Halmay za víťazným Austrálčanom Lanem o šesť sekúnd, na maratónskej štvortisícovke za Angličanom Jarvisom o priepastných desať minút.

Vrcholné olympijské úspechy dosiahol Zoltán Halmay na nasledujúcich hrách v americkom St. Louise, ktorých sa však vzhľadom na finančné podmienky a vzdialenosť zúčastnilo z Európy iba sedem krajín. Uhorsko reprezentovala úzka, iba štvorčlenná výprava, v konečnom dôsledku však veľmi úspešná. Opäť sa zvýšil počet plaveckých disciplín, no podmienky pri súťažiach boli za hranicou regulárnosti. Plávalo sa v asymetrickom umelom jazere, v ktorom mali pretekári problémy s orientáciou, pričom do vody skákali z pozväzovaných drevených, kývajúcich sa pontónov. S provizórnymi podmienkami sa bolo treba vyrovnať, čo sa rodákovi z Hochštetna podarilo dokonale. Ako skúsenejší a sebavedomejší borec si zvolil iba dva štarty – šprinty na 50 a 100 yardov voľným spôsobom, a v oboch triumfoval. V tom kratšom, v opakovanom meraní síl, keď najprv vybojoval s Američanom Learym mŕtve preteky, sa v tých opakovaných, iba vo dvojici, presadil a dohmatol o šesť desatín sekundy skôr, ako jeho domáci súper. Na druhý deň sa Halmay presadil aj v dlhšom šprinte, keď sa mu americkí súperi vo finiši dívali iba na chrbát.

Náš rodák sa v roku 1906 zúčastnil aj na medzihrách, ktoré usporiadali Gréci pri príležitosti desiateho výročia prvých novovekých olympijských hier. V Aténach vybojoval striebro na stometrovej trati a zlato ako člen víťaznej štafety Uhorska na 4 x 250 metrov. V roku 1908 cestoval Halmay na svoju tretiu a zároveň poslednú olympiádu a ani z ostrovov neodišiel naprázdno. V Londýne súťažil v krásnom športovom areáli s kapacitou 100 tisíc divákov, súčasťou ktorého bol aj plavecký bazén, nezvyklo, až sto metrov dlhý. Oproti St. Louis bol znížený počet plaveckých disciplín, ale v každej z nich tu padol svetový rekord. Celkovo bojovalo o olympijské vavríny 121 plavcov zo štrnástich krajín, pričom do finále vždy postúpili štyria najlepší. Halmay bojoval o olympijské méty (mimochodom, prvýkrát sa až tu, na OH v Londýne, udeľovali kompletné medailové sady, teda zlaté, strieborné a bronzové medaily pre prvých troch v poradí) v dvoch disciplínach – v jednej individuálnej, šprinte na 100 metrov voľný spôsob a v štafete na 4 x 200 metrov. V oboch získal strieborné olympijské medaily. Na 100-metrovej vzdialenosti mu Američan Daniels oplatil porážku spred štyroch rokov zo St. Louis, keď dohmatol skôr o šesť desatín sekundy. Tretí Švéd Julin doplával za Halmayom o takmer dve sekundy neskôr. V štafete nezvládla v boji o zlato uhorská reprezentácia v zostave Munk, Zachár, Les-Torres, Halmay záver. Na obrovskú radosť domácich sa finišman Angličanov na poslednom úseku Taylor doslova prehnal okolo Halmaya i Američana Richa a zvíťazil.

Od roku 1909 sa Zoltán Halmay venoval trénerskej a funkcionárskej činnosti a širokú plaveckú rodinu neopustil nikdy.

Dátum vydania: 2010