Postrehy na tému plaveckej infraštruktúry nielen na Slovensku

Igor Kováč, Národné športové centrum

Niektorí možno poznajú ten pocit, keď majú bazén len pre seba. Ponoríte sa do pokojnej vody a začnete ukrajovať metre po hladine rovnej ako zrkadlo. Cítite, ako voda obteká vaše telo a ako sa postupne dostávate do stavu, v ktorom si prestávate uvedomovať čas i okolie. Myšlienky pomaly stíchnu a v bazéne zostane len plávanie samé. Po niekoľkých desiatkach dĺžok potom precitnete, vyleziete z vody a cítite sa príjemne unavení a oddýchnutí zároveň.

Hovoriť o zdravotných prínosoch plávania je v princípe notoricky známym nosením dreva do lesa. Existujú dokonca argumenty, že už aj samotné státie vo vode zlepšuje prietok krvi v cievach. Osobne o priaznivých účinkoch plávania na zdravie nepochybujem, aj keď všetko je záležitosť prístupu. Ak človek nenájde tú správnu mieru, dokáže si aj plávaním ubližovať. Kĺby mnohých plavcov by vedeli rozprávať.

Plávanie je však zároveň, takpovediac, životne dôležitou zručnosťou, ktorá vám v niektorých životných situáciách dokáže zachrániť život. Nie náhodou sa považovalo za základný atribút gramotnosti už v časoch antického Grécka. Dnes tomu samozrejme nie je inak.

Britská amatérska plavecká asociácia v roku 2015 však upozornila, že takmer polovica žiakov základných škôl vo Veľkej Británii nedokáže samostatne odplávať 25 m. Táto alarmujúca štatistika existuje aj napriek tomu, že plavecký výcvik je súčasťou učebných osnov. Takmer 1300 základných škôl však takýto výcvik vôbec neposkytuje. Prispeli k tomu totiž aj úsporné opatrenia britskej vlády, ktoré viedli k zániku celého radu školských bazénov.

Tento trend sa pritom netýka iba britských škôl, ale aj plavární spravovaných samosprávami miest a obcí. Vo Veľkej  Británii je už dnes všeobecne známe, že v dôsledku organizácie OH 2012 v Londýne, na ktoré bolo minutých viac než 9 miliárd libier zo štátnej pokladnice, musela britská vláda zaviesť rozpočtové škrty, ktoré sa dotkli aj mestských samospráv. Tie týmto krokom prišli o časť pravidelných príjmov od štátu. V niektorých prípadoch museli mestá znížiť svoje rozpočty aj o 40%. To sa následne dotklo aj služieb, športových klubov i prevádzky športových zariadení v správe miest. Mestské plavárne pritom boli len niektorými z obetí tohto rozhodnutia. V britských denníkoch sa objavili články o tom, ako obyvatelia niektorých miest zorganizovali smútočné pochody so symbolickou truhlou, potom, čo samosprávy zatvorili dlhé roky fungujúce bazény.

Svojím spôsobom je to dôkaz toho, že ich existencia a prevádzka v mestách a obciach má aj svoj sociálny rozmer, ktorý nebýva tak často viditeľný a zrejmý. Výstižne to ilustruje príklad 92-ročného dôchodcu, ktorý bol súčasťou plaveckej komunity v anglickom Newcastli. Každý deň boli ľudia svedkami toho, ako skočil do vody a odplával svojich 32 dĺžok, aby sa následne vrátil späť k svojej takmer 24 hodín trvajúcej službe opatrovateľa svojej manželky trpiacej demenciou. Plávanie sa preňho stalo prostriedkom, ako si udržiavať fyzickú pohodu a psychicky sa vyrovnať so svojím životným údelom. Keď z dôvodu rozpočtových škrtov zavreli miestnu krytú plaváreň a kúpele, nebol jediný, koho život to neočakávane ovplyvnilo.

Dedičstvom londýnskych olympijských hier však bolo aj olympijské plavecké centrum s troma bazénmi. Jeho výstavba však trvala tri roky a bola trojnásobne predražená (269 miliónov libier). Dnes však už úspešne slúži verejnosti a miestni obyvatelia si jeho používanie nevedia vynachváliť. Deti z miestnych škôl nevedia uveriť tomu, že môžu absolvovať svoje plavecké výcviky v olympijskom bazéne. Tešia sa na to, že môžu plávať vo „vesmírnej lodi“. Tak totiž na ne pôsobí unikátny dizajn tejto stavby od známej britskej architektky Zahy Hadid. Aj rekreační plavci sa pozitívne vyjadrujú o možnosti ukrajovať svoje plavecké metre v budove plnej slnečného svetla, ktoré prepúšťajú jeho presklené fasády ponúkajúce jedinečné výhľady na olympijský park a panorámu mesta. 


Účastníci plaveckého kurzu v olympijskom plaveckom centre v Londýne. Zdroj: LLDC

Plávanie však, pochopiteľne, nie je len o výcviku a forme rekreácie, ale aj o športovom tréningu a vrcholných súťažiach. A na to je potrebná vyhovujúca infraštruktúra. Slovenská plavecká legenda Martina Moravcová v tomto ohľade svojho času skonštatovala, že na Slovensku sa budujú skôr „čvachtadlá“ pre vystrájanie vo vode, ako bazény pre skutočné dráhové plávanie.

Nedávno som sa dočítal, že na Slovensku máme 6 krytých 50 m bazénov, a aj to nie olympijských rozmerov. Podľa špecifikácií Medzinárodnej plaveckej federácie (FINA) má olympijský bazén dĺžku 50 m, šírku 25 m a hĺbku minimálne 2 m, pričom sa odporúča hĺbka 3 m. V skutočnosti je však o pár centimetrov dlhší, aby sa doňho dali nainštalovať dotykové panely pre časomieru. Pre nezainteresovaných to znamená, že takéto bazény nemajú osem, ale až desať dráh a dajú sa v nich organizovať oficiálne medzinárodné podujatia, ako sú olympijské hry a majstrovstvá sveta. Na Slovensku však takéto podmienky momentálne spĺňa len jediný otvorený bazén v Šamoríne.

Podľa jednej zo štatistík je v Austrálii viac než 600 takýchto bazénov olympijských parametrov. Krajina, ktorá má 5-násobne viac obyvateľov ako Slovensko má 600-násobne viac olympijských bazénov. Ak by sme do toho zarátali aj všetky ostatné, štatistika by zrejme nevyznela o nič priaznivejšie. V Austrálii je údajne najvyššia koncentrácia súkromných bazénov na obyvateľa. V tomto smere vyniká predovšetkým mesto Perth. Dôvod je jednoduchý. Pravidelné horúce letá s teplotami nad 40 °C a pobrežia plné žralokov nútia Austrálčanov hľadať iné riešenia, ako zúčtovať s vysokými teplotami. V meste Perth evidovali v roku 2014 35 plaveckých centier a v celej Západnej Austrálii ďalších 92. Týchto 127 plaveckých centier prevádzkuje dovedna 321 bazénov, ktoré generujú viac než 10 miliónov návštevníkov za rok a zamestnávajú viac než 3000 ľudí. Z pohľadu západoaustrálskej vlády tak majú dôležitý hospodársky význam a predstavujú veľmi hodnotné aktívum. Ich ročné prevádzkové náklady však dosahujú 68 miliónov dolárov. Aj preto sa vláda rozhodla zaviesť a podporiť opatrenia, ktoré by prispeli k ich ekonomicky efektívnejšiemu fungovaniu. S použitím solárnych, geotermálnych a ďalších riešení chcú dosiahnuť nielen odhadované prevádzkové úspory vo výške viac než 36 miliónov dolárov za obdobie 15 rokov, ale tiež prispieť k redukcii emisií skleníkových plynov o 4,2 milióna ton za rovnaké obdobie. 

Ak by sme si to zjednodušili a vzali do úvahy len 500 bazénov, v Austrálii pripadá jeden olympijský bazén na 50 000 obyvateľov. V prípade Slovenska by to znamenalo, že by malo disponovať viac než stovkou takýchto bazénov. Len v samotnej Bratislave by ich muselo byť takmer desať. Pre porovnanie jeden z internetových zdrojov však uvádza, že vo Veľkej Británii, ktorá má približne dvakrát viac obyvateľov ako Austrália, je asi len štyridsať 50 m bazénov olympijských i neolympijských parametrov. Do zoznamu sú pritom zahrnuté aj tie plánované, ktoré ešte nie sú ani vo výstavbe. Dánsko, ktoré je v porovnaní s Veľkou Britániou populačne desaťnásobne menšie a približne rovnaké ako Slovensko, má však takýchto bazénov rovné tri desiatky (31). Tých menších, 25-metrových dokonca takmer tri stovky (268). V Británii si v tomto ohľade robia zo seba vtipy, že v celej krajine je menej olympijských bazénov ako v Paríži. V skutočnosti to však nie je pravda. Na ostrovoch vraj totiž majú o jeden bazén viac. Do olympijských hier v roku 2024 sa to však môže zmeniť, pretože má dovtedy vo francúzskej metropole vyrásť 8 nových.

Dva z nich mali byť súčasťou nového plaveckého centra s kapacitou 15 000 divákov. Z úsporných dôvodov sa však od tohto projektu upustilo a namiesto neho vznikne centrum s bazénom pre skoky do vody a vodné pólo s nižšou kapacitou. Plavecký štadión s pôvodnou kapacitou bude riešený ako dočasná stavba. S podobným riešením prišli aj organizátori OH 2028 v Los Angeles. Plavecké centrá, ako to londýnske, sa zvyknú budovať na mnohých miestach po svete. Nie je to však žiadna lacná záležitosť. Tým posledným bola Duna aréna v neďalekej Budapešti, ktorá bola dejiskom MS 2017. V porovnaní s londýnskym prípadom však bola postavená v rekordnom čase necelých dvoch rokov a bez prekročenia rozpočtu (127,9 milióna eur). Po skončení šampionátu bola jej kapacita znížená na 5 000 divákov a v jej okolí vybudovaný areál s otvorenými bazénmi. Dnes už úspešne slúži rekreačným plavcom i maďarským reprezentantom na tréningy.

Plavecké šampionáty sa však dokážu zorganizovať aj bez takýchto centier špecializovaných na plavecké disciplíny. MyrthaPools, spoločnosť dodávajúca dlhé roky bazény na vrcholných podujatiach, je totiž schopná realizovať aj ich dočasné varianty, napríklad na futbalovom štadióne, ako tomu bolo počas MS 2015 v Kazani. Počas svetového šampionátu v Melbourne v roku 2007 bol takýto bazén postavený na centrálnom tenisovom kurte Roda Lavera. Podobne uvažovali aj v Hamburgu, kde v rámci kandidatúry na plavecké MS 2013 plánovali s výstavbou dočasných bazénov na miestnom futbalovom štadióne. Nemecký projekt OH 2032 dokonca navrhuje usporiadať všetky plavecké disciplíny na štadióne v Gelsenkirchene. To, že sa toto riešenie využíva aj vo viacúčelových halách, je už viac-menej notoricky známa vec. Týka sa to predovšetkým šampionátov v krátkom, 25 m bazéne. Royal aréna v Kodani a hala Jyske Bank Boxen v Herningu, ktoré tento rok hostili svetový šampionát v ľadovom hokeji, boli len v nedávnej minulosti dejiskami plaveckých ME. Niečo, čo je určite realizovateľné aj v slovenských podmienkach bratislavského štadióna O. Nepelu.


Hala Jyske Bank Boxen v Herningu počas ME v krátkom bazéne v roku 2013. Zdroj: I. Šulek


Na to, aby mal kto na týchto podujatiach Slovensko reprezentovať, sú však potrebné podmienky vyhovujúce požiadavkám vrcholového tréningu. Vyššie spomenuté zahraničné príklady z Austrálie, Veľkej Británie či Dánska ukazujú, že medailové úspechy sa dajú dosahovať z pohľadu počtu bazénov v podmienkach diametrálne odlišných. Tie slovenské sa, žiaľ, ani jednému z týchto troch príkladov nepribližujú.
Malým posunom vpred by sa v tomto ohľade mohlo stať Národné tréningové centrum plaveckých športov, ktorého projekt uzrel svetlo sveta v auguste minulého roka. Projekt s navrhovaným rozpočtom 15 miliónov eur by mal vyrásť v susedstve existujúcej plavárne na bratislavských Pasienkoch. Centrum počíta s desaťdráhovým, 50 m bazénom spĺňajúcim technické požiadavky FINA, ktorý za pomoci posuvnej deliacej steny môže byť upravený na krátky, 25 m bazén, príp. na 33 m bazén pre účely vodného póla. Počíta sa tiež s jeho využitím pre synchronizované plávanie. Nakoľko jeho hĺbka je plánovaná na 2 m s prechodom na 3 m, slúžiť by mal aj pre základný výcvik skokov do vody s použitím prenosných 1 m a 3 m odrazových dosiek. Centrum by malo disponovať tribúnami s kapacitou necelých 1200 divákov, takže bude vhodné aj pre účely plaveckých podujatí. Zároveň by malo prispieť k zlepšeniu podmienok pre rekreačné plávanie bratislavskej verejnosti.

Národné tréningové centrum by malo spĺňať náročné požiadavky, ktoré si špecifické plavecké odvetvia vyžadujú. Okrem vlastného plaveckého bazénu by malo byť v komplexe vytvorené celkové športové zázemie pre tréning a prípravu športovcov pre vrcholné podujatia. V zázemí sa uvažuje s priestormi pre tanečné štúdio, špecializovanú gymnastickú telocvičňu, univerzálnu telocvičňu, posilňovňu, plavecké štúdio s bazénom a zariadením pre videoanalýzu, zasadaciu miestnosť na rozbor zostáv, semináre a porady, miestnosť na masáž, fyzioterapiu a elektroliečbu, lekársku miestnosť so spiroergometriou, relaxačno-oddychovú miestnosť, saunu, ochladzovaciu miestnosť, kryoterapiu, regeneračnú miestnosť, sklad plaveckých pomôcok, závaží a hudobnej aparatúry, V.I.P. priestory a miestnosť pre novinárov. Centrum má tiež spĺňať podmienky bezbariérovosti a bezproblémového užívania aj pre návštevníkov s telesným znevýhodnením.

Koncepcia nového tréningového centra je navrhnutá tak, že umožňuje jeho prevádzkovanie aj samostatne, bez starej plavárne Pasienky (v správe mestskej organizácie STARZ). Vzhľadom na komplexnosť areálu, existujúci 25 m výukový bazén a 50 m bazén sa však uvažuje minimálne v čase konania významných plaveckých podujatí, nájsť spôsob prevádzkovať komplex ako celok. Počas pretekov totiž v súčasnosti chýba bazén na vyplávanie (túto funkciu by mohol plniť existujúci 50 m bazén) a to nielen z hľadiska komfortu, ale najmä vzhľadom na podávané výkony športovcov. Pri modernizácii a výstavbe nových areálov v susedných krajinách je úplným štandardom.

V budúcnosti Slovenská plavecká federácia (SPF) počíta s vybudovaním takýchto tréningových centier aj mimo Bratislavy na západnom, strednom a východnom Slovensku. Okrem týchto tréningových zariadení má však SPF rozpracovaný aj projekt Národného centra plaveckých športov, ktorý by už ponúkal podmienky porovnateľné s tými, aké sú k dispozícii aj vo vyššie spomenutých príkladoch plaveckého centra v Londýne či Duna arény v Budapešti. Na rozdiel od nich je však slovenský projekt o niečo lacnejší (cca 70 miliónov eur). Projekt počíta s výstavbou dvoch 50 m bazénov olympijských rozmerov a 25 m bazénu s posuvným dnom, spĺňajúcim podmienky pre disciplíny v skokoch do vody. Okrem potrebnej hĺbky (minimálne 5 m) teda bude disponovať aj skokanskou vežou a 1m a 3m odrazovými doskami. Centrum by malo stáť v areáli bratislavských Zlatých pieskov, aby mohlo poskytnúť aj podmienky pre diaľkové plávanie.


Štúdia Národného plaveckého centra na bratislavských Zlatých pieskoch. Zdroj: SPF

Realizácia nových bazénov by bola pre slovenské plavecké športy nespochybniteľným prínosom. S ohľadom na súčasný stav plaveckej infraštruktúry na Slovensku by sa dali považovať dokonca za nevyhnutnosť. O prínosoch pre rekreačných plavcov ani nehovoriac. Ak by som mal pridať čisto súkromný pohľad človeka s afinitou k plávaniu v tyrkysovo modrej vode, tréningové centrá s multifunkčnými, upravovateľnými bazénmi by mali byť súčasťou aspoň každého krajského mesta. Podľa vyjadrenia jedného z plaveckých odborníkov, v súčasnosti totiž na Slovensku nie je mesto, o ktorom by sa dalo povedať, že má dostatočný počet dráh pre verejnosť aj pre klubových plavcov. Na jednej strane môžu plné bazény pôsobiť pozitívne z hľadiska záujmu ľudí o zdravý pohyb. Na strane druhej je však frustrujúce a odrádzajúce, ak vo vode namiesto plávania doslova bojujete o životný priestor, takže si v konečnom dôsledku radšej zvolíte iný šport. Kvalitný plavecký tréning si totiž dnes vyžaduje maximálne 5 plavcov na dráhu. Tréningy u nás však niekedy pripomínajú skôr rekreačné plávanie v preľudnenom čínskom meste. Plávanie pritom patrí na Slovensku k jedným z najdrahších športov, nakoľko plavecké kluby musia použiť značnú časť svojich finančných prostriedkov na prenájom verejných bazénov. V susedných krajinách V4 či v Škandinávii pritom kluby dostávajú prenájmy za symbolickú cenu, alebo dokonca zadarmo. Názorom, že za takýchto okolností nám nová Martina Moravcová tak skoro nevyrastie, sa preto nie je čo čudovať.

Poznámka: Príspevok bol publikovaný v čaopise E-Športinform 03/2018.

Dátum vydania: november 2018