Sekcia: Vzdelávanie

 

Povojnové tenisové pokroky (3)

PhDr. Igor Machajdík, Národné športové centrum

Posledných päť rokov pred vypuknutím prvej svetovej vojny obsahoval tenis vo svojej špičkovej podobe aj v Prešporku atribúty plnohodnotnej športovej hry. Športová tlač prispievala k osvete tak, ako napríklad týždenník Sport a hry, ktorý referoval po Olympijských hrách 1912 v Štokholme fundovane: „Rýchlosť hry sa stále stupňuje a menia sa aj údery. Kým prv sa klasický drajv hral čo možno s najväčším rozmachom, dnes vracajú hráči loptu krátkym úderom. Krátkym rozmachom k rane stratí hráč prirodzene menej času a tým, že sa loptička tlčie takmer hneď po odskoku, je tajomstvo zrýchlenej hry jasné. Rýchla hra si vyžaduje aj rýchlejších ľudí a omnoho lepšiu loptovú techniku.“

Biela hra, ako tenis nazývali vzhľadom na biele oblečenie tenistov,  získavala očividne vo svojich začiatkoch  popularitu. V programe olympijských hier figurovala hneď od roku 1896 (až do roku 1924). Aj naši tenisti začínali „čítať hru“ a reagovať na progres vo svete. Kto chcel na kurte uspieť, musel akceptovať zmeny, osvojiť si ich a neustále sa vzdelávať. Platilo to, čo aj dnes: tenis sa hrá (aj) hlavou. Športová tlač rozdávala, stále ešte v ére monarchie, rady a odporúčania najmä tým, ktorí brali lawn tenis smrteľne vážne, a nebolo ich málo ani v našich končinách.

Žiaľ, dobre mienené rady a ich praktické využitie v zápasoch boli na dlhší čas zabrzdené. Vojnové zlo v rokoch 1914 – 1918 zlikvidovalo aj tenistov. Športový život v Bratislave ustrnul, a aj keď sa na niekoľkých dvorcoch príležitostne „pinkalo“, väčšina z nich zarástla burinou a mnohé z nich sa už po vojne neobnovili. Po štvorročnej apokalypse sa tenisový život pomaly postavil na nohy a čoraz viditeľnejší pohyb na kurtoch sa nedal prehliadnuť. Moravský týždenník Sport si všimol, že „tenisový ruch zasahuje už značnou mierou aj Slovensko, kde pred vojnou bol tento ušľachtilý šport hojne pestovaný, ale iba vládnucou, vtedy maďarskou triedou.“


Tenisoví priekopníci uhorskej éry pred 1. svetovou vojnou v Petržalke

V roku 1918 bola založená Československá lawn-tennisová asociácia, ktorá, vlastne ako predchádzajúca česká korporácia, rozšírila svoje pôsobenie smerom na východ (podobne aj v iných športoch). Česká lawn-tennisová asociácia ako riadiaci orgán vznikla na jar 1906 a jednou z jej základných priorít bolo dosiahnutie samostatnosti a nezávislosti od Rakúskeho tenisového zväzu, ktorý limitoval kontakty českých tenistov so zahraničím. V novom štátotvornom usporiadaní sa už nemenili pravidlá hry na kurtoch, zato v tenisovom hnutí áno.

Tendencie zakladať nové tenisové kluby sa hlásili o slovo aj v Bratislave hneď od začiatku 20. rokov 20. storočia. V januári 1920 uvažoval Bratislavský denník, vychádzajúci vtedy v češtine, v súvislosti s úspešným futbalovým mužstvom 1. ČsŠK Bratislava aj o tenisovej budúcnosti: „Klub obdrží-li hřiště, míní tam zřídit vlastním nákladem tenisové dvorce, na kterých by hlavně studentstvo i čs. veřejnost mohla pěstovati tento krásný sport a postaviti krytou tribunu s kabinami a sprchami a tím vším poskytnouti příjemný pobyt na hřišti.“ Priaznivci sa v roku 1923 dočkali založenia tenisového odboru 1.ČsŠK, ktorého rekreačnú činnosť však zatiaľ charakterizoval skôr pojem krúžok, pričom členskú základňu napĺňali v počiatočných rokoch jeho  existencie najmä prívrženci hry českej národnosti.  O pár rokov nato sa bratislavskí „eškári“ zaradili medzi absolútnu slovenskú špičku.

Slovenský tenis si začiatkom 20. rokov získaval stále silnejšiu pozíciu, aj keď s tým českým si rovnocenné sily merať nemohol. V roku 1921 bol v Bratislave usporiadaný prvý povojnový tenisový turnaj ako majstrovstvá Bratislavy. Jeho premiérovým víťazom sa stal v dvojhre mužov Ferdinand Adamovich a v dvojhre žien Salamonová-Mannová. Zaujímavé postavy sa stretli na petržalskom kurte vo finálovom dueli mužskej štvorhry, víťazstvo dobyla dvojica Adamovich – Bulla, ktorá porazila svojich súperov, dvojicu Dowden – Knobley. Prvý z porazenej dvojice pôsobil na Slovensku vo funkcii anglického vicekonzula, pričom sa o pár rokov preslávil na inom ihrisku – ragbyovom. Stal sa hrajúcim trénerom a dušou ragbistov bratislavskej Slávie. Knobley bol jeho tajomníkom. Víťazi neboli o nič neznámejší. Adamovich sa stal prvým tenisovým majstrom mesta vôbec a jeho spoluhráč Ajči Bulla bol osobnosťou, víťaziacou nielen na kurtoch a futbalových ihriskách, ale aj vo všakovakých anketách popularity.  

Dátum vydania: 12. október 2015