Sekcia: Vzdelávanie

 

Pred sto rokmi sa narodil Jozef Herda

Život na žinenke

Igor Machajdík, Národné športové centrum

Keď sa 17- ročný tovariš s výučným listom vo vrecku zamýšľal po „vykopnutí“ z trnavského Coburgu ako ďalej, pretože zlá doba všade naokolo velila prežiť a práce bolo málo, pomohla zhoda okolností. Mladík sa dostal do Prahy a ako vyučený zámočník sa uchytil v továrni na výťahy. Ako pohybový talent chcel od života viac. Šport, dynamika, súťaženie – to mu chýbalo.

Keď ho kamaráti zaviedli do AFK Stráž bezpečnosti, kde dominovala ťažká atletika, s prostredím sa stotožnil okamžite. Techniku vzpierania, ktorým začal, zvládol zakrátko, no ako ryba vo vode sa začal cítiť až na zápasníckej žinenke.  Telocvičňa, kde zvádzali súboje zápasníci, sa stala jeho novým domovom. Ku konci roka 1928 vyhral Jozef Herda na klubových pretekoch svoj prvý zápas a onedlho získal na majstrovstvách Moravy a Sliezska aj premiérové turnajové prvenstvo. Zápasil v ľahkej váhovej kategórii vyše osem rokov, čo si vyžadovalo disciplínu pri strážení kilogramov a udržovaní hmotnosti. Sám Herda neskôr spomínal: „Často som musel zhodiť pred zápasom aj tri kilogramy, aby som v nej zostal. Myslím, že za tých osem rokov som zhodil vyše 400 kilov.“

Juniorský titul majstra republiky v roku 1930 výrazne signalizoval kvality i ambície zápasníka, na konte ktorého pribúdali úspechy na žinenke akoby úplne samozrejme a bez problémov. Bez svojej povestnej húževnatosti a tréningového úsilia spojeného s talentom by však úspechy neprišli. V nasledujúcom roku sa Herdovi definitívne podaril prienik do zápasníckej elity. Dokázal poraziť napríklad olympijského medailistu Jindřicha Maudra, ale už aj zahraničných súperov. Olympijské hry 1932 v Los Angeles mal na dosah, chýbalo jediné – peniaze na cestu a pobyt. Na olympijskú loď sa rodený Trnavčan nedostal. O dva roky neskôr bojoval Herda na rímskych majstrovstvách Európy, výsledné šieste miesto sa mu málilo.

Rok 1935 bol v športovej kariére Jozefa Herdu prelomový. Prestup z AFK do nového klubu Waldesu Praha mu prospel a spolu s ním aj jeho dvom bratom, Emilovi a Jánovi, ktorí sa taktiež v „stovežatej“ uchytili a taktiež zápasili. Počas siedmich rokov vybojoval Jozef v drese AFK štyri stovky domácich a tri desiatky medzinárodných stretnutí s vyše 90 percentnou úspešnosťou. Waldes bol v čase jeho príchodu miniklubom s troma borcami a jedným funkcionárom, o sedem rokov sa klub rozrástol na 120 členov. Po zlomyseľnom ročnom dištanci zo strany jeho bývalého klubu AFK, počas ktorého sa Jozef venoval aj atletike, tvrdo trénoval, udržiaval sa vo fyzickej pohode, ale získaval do klubu aj nové talenty, po príchode na súťažné žinenky priam exceluje.

Jeho bilancia olympijského roka 1936 je obdivuhodná. Suverénne potvrdil oprávnenosť olympijskej nominácie, a to nielen vo „svojom“ gréckorímskom štýle, ale aj v tom voľnom, v ktorom potom prepustil miesto ďalšiemu borcovi. Olympijské vystúpenie Jozefa Herdu je už známe, na žinenke v Duetschlandshalle dominoval postupne nad Švajčiarom Hollingerom, Maďarom Kálmánom a po voľnom treťom kole aj nad Talianom Molfinom, ktorý nemohol uveriť, že po 13 minútach a 37 sekundách ho Herda zdolal. Škoda tesnej prehry 1 : 2 s Fínom Koskellom, hlavne, ak sa vynorili pochybnosti o objektivite rozhodcov. Aby mal striebro, musel náš zápasník zdolať Estónca Välliho, čo sa mu podarilo. Jozef Herda v drese Československa získal ako prvý slovenský športovec olympijskú medailu (ak nerátame slovenských rodákov v drese Uhorska do roku 1918). Návrat domov bol pre úspešného olympionika veľkolepý. Pozvania a stretnutia na každom kroku, zaslúžená sláva, no najlepšou odmenou boli pre Jozefa následné zápasnícke cesty do Lotyšska, Estónska, Maďarska, Rumunska, Turecka, Grécka i Egypta, plné víťazných duelov a emotívnych zážitkov.

Ďalšie plánované olympijské hry zlikvidovala vojna. V marci 1942 sa vracia Jozef Herda na Slovensko. Už nielen v úlohe zápasníka. Veľmi cennou skutočnosťou bolo získavanie nových adeptov zápasenia z radov detí a mládeže, čo sa mu darilo. Mal 39 rokov, keď si obliekol poslednýkrát reprezentačný dres – v roku 1949 v bývalom Sovietskom Zväze, ale ten záverečný medzinárodný zápas vybojoval až v roku 1956 v bratislavskom PKO ako 46-ročný. Náš 124-násobný reprezentant pôsobiaci postupne v Stráži bezpečnosti, Waldese Praha, bratislavskom ŠK, Ursuse, Lokomotíve či Dunajplavbe ako pretekár, tréner, funkcionár i rozhodca strávil na žinenke a v jej okolí celý život. Jeho legenda žije dodnes.

Dátum vydania: 2010