Sekcia: Vzdelávanie

 

Profesionál musel zaujať

Igor Machajdík, Národné športové centrum

Atletika patrí medzi absolútne najstaršie športy, jej „čiastková“ podoba je známa vyše štyri tisíc rokov. Samotné slovo atlét, pochádzajúce z gréckeho athletes – borec, silák, pretekár, vyjadrovalo zároveň povolanie, profesiu svojho nositeľa. Výraz atletika z gréckeho athlon znamenala pôvodne zápas, cvičenie, ale tiež cenu, o ktorú sa pretekalo. To signalizuje, že už v antickom Grécku atletika znamenala pre mnohých živobytie.

S výraznými zmenami, charakteristickými znakmi vývoja v rôznych činnostiach života spoločnosti, sa stretávame aj v novodobom svete modernej atletiky. Jej kolískou sa stalo Anglicko, kde sa šírila od polovice 19. storočia, najprv hlavne na školách, vzápätí sa stal tento šport doménou študentov univerzít, príslušníkov vrstvy šľachty a časti inteligencie. V takomto anglickom duchu sa atletika dostávala rýchlo na európsku pevninu i do USA.

Prirodzený „atletický import“ zaznamenalo, pochopiteľne aj Uhorsko, súčasťou ktorého bolo v tom čase aj územie Slovenska. Prvé „čisté“ atletické podujatie u nás zaznamenal kronikár 21. 4. 1846 v Prešove, kde v rámci telovýchovných slávností usporiadali dve súťaže. Zaujímavé preteky v priekopníckom období sa konali v Petržalke na dostihovej dráhe v roku 1863. Prekážkový beh na 354 krokov, ako znel ich názov, mal stávkový charakter. Jeho aktérmi boli dvaja mladí šľachtici, atletickí nadšenci, ktorí bojovali o víťazstvo medzi sebou za finančnú odmenu. Dalo by sa povedať, že v tomto prípade išlo už o prejav profesionalizmu.

Za atletické preteky sú vo všeobecnosti považované také, na ktorých sa zúčastnia minimálne dvaja atléti. Z tohto pohľadu môžeme hovoriť o zaujímavej akcii v Bratislave, ktorá sa mala uskutočniť 2. februára 1827 o tretej popoludní. Nešlo o preteky, skôr o exhibíciu, keďže na štart, ktorý bol na Dlhej ulici (dnešná Panská), sa postavil jediný účastník behu. Ako oznamuje dobový informačný leták pozývajúci Bratislavčanov na atraktívne predstavenie, jeho hlavný aktér „známy rýchlobežec (doslovne schnelllaufer) Göhrich má tú česť predviesť sa, s povolením vrchnosti, ctenému publiku, ak to počasie dovolí.“ V stanovenom termíne chce absolvovať „svoj druhý a posledný rýchlobeh z Dlhej ulice až na Szabedhedy“, miesto vzdialené približe tri a pol kilometra od miesta štartu v mierne stúpajúcom teréne. V ďalšej časti textu sa dozvedáme, že Göhrich sa na výkon podujme „v plnej zbroji, teda v prednom a zadnom brnení, s prilbou, šabľou, vysokými čižmami s ostrohami.“ Teda tak, ako vo svojom prvom behu, ktorý absolvoval v čase 29 minút, pričom teraz chce čas stlačiť na 19 minút. Prosí úctivo dámy i pánov, aby sledovali jeho výkon po celej trati a preto sa uchádza o veľké množstvo divákov a vysoký príjem zo vstupného.

„Stojaci platia dobrovoľne, ostatní po 12 grajciarov, deti polovicu“, tak znie informácia o vstupnom. Pod čiarou sa nachádza ešte odkaz pre tých, „čo by chceli beh sledovať na koňoch alebo vozoch, Sú taktiež vítaní, ale počas behu desať krokov odstupu za rýchlobežcom.“ Celý text končí ubezpečením o serióznosti podujatia a vyjadrením nádeje na jeho konečný úspech. Verne pôsobí ilustrácia aktéra behu vo výzbroji a výstroji tak, ako je opísaný v texte. Pozornosti nemôžu uniknúť hodinky, ktoré zviera v ľavej dlani. Tým akoby dával najavo svoj zámer – boj s časom. Vytyčuje si predsa svoj cieľ – prekonať sa o desať minút, teda o viac ako tretinu celkového času z predchádzajúceho pokusu.

Tento cenný archívny dokument z obdobia „(pred)atletického romantizmu“ svedčí o mnohom. Aj keď nešlo o atletické preteky, pretože na štarte bol iba sám a vzhľadom na výzbroj a výstroj by mohlo ísť skôr o akúsi brannú individuálnu disciplínu, každopádne možno tento výkon dávať do súvisu so športom ako takým i s atletikou. Tá pravá kráľovná športov začala na uhorskej športovej scéne účinkovať vo väčšej miere v posledných dvoch decéniách 19. storočia. Jej prudký rozvoj nastal najmä po Hrách I. olympiády 1896 v Aténach.

Dátum vydania: 2005