Sekcia: Vzdelávanie

 

Prví slovenskí olympionici

Igor Machajdík, Národné športové centrum

Do roku 1918 bolo Slovensko súčasťou mnohonárodnostného Uhorska. Jeho vonkajší prejav prakticky neexistoval a analogická situácia platila aj pre športové a telovýchovné dianie. Stále iba formujúce sa mladé olympijské hnutie sa do povedomia pospolitého človeka, zavaleného existenčnými problémami v podmienkach maďarizácie, dostávalo iba veľmi ťažko.

Až do zániku Rakúsko-uhorskej monarchie sa konali olympijské hry päťkrát. Uhorsko sa na nich zúčastnilo hneď od začiatku a na všetky vyslalo svoje výpravy reprezentantov. Boli medzi nimi aj takí, ktorí mali svoje korene na Slovensku, naši rodáci. Podľa posledných serióznych výskumov hájilo farby Uhorska na OH 1896, 1900, 1904, 1908 a 1912 najmenej 20 slovenských rodákov. Viacerí z nich boli úspešní, dosiahli skvelé umiestnenia a natrvalo sa zapísali do olympijskej histórie.

Tým prvým z nich bol Alojz Szokol, rodák z Hronca, neďaleko Brezna, ktorý na Hrách I. olympiády 1896 v Aténach potvrdil povesť kvalitného šprintéra a v behu na 100 metrov dobehol tretí. Za menom Zoltán Halmay sa skrýva postava najúspešnejšieho slovenského rodáka v uhorskom drese pod piatimi kruhmi pred prvou svetovou vojnou. Plavec pochádzajúci z Hochštetna (dnes Vysoká pri Morave) dokázal vybojovať v olympijských vodách na OH v rokoch 1900, 1904 a 1908 sedem olympijských medailí. Dve zlaté, štyri strieborné a jednu bronzovú. Aj keď by sme skôr použili termín medailové umiestnenia, pretože kompletné kolekcie olympijských medailí pre prvých troch sa udeľovali až od III. OH 1908 v Londýne.

Ďalším zlatým olympionikom slovenského pôvodu bol Košičan Alexander Prokopp, víťaz v streľbe z vojenskej pušky na 300 metrov na OH 1912 v Štokholme, ktorý dosiahol prenikavý úspech na svojich druhých hrách, keď si skúsil atmosféru na olympijskej strelnici už štyri roky predtým, na OH v Londýne 1908. Práve v meste na Temži si v onom roku výborne počínal trebišovský rodák Vojtech Zulawszky, ktorý vynikal v šerme šabľou a vybojoval si tu striebornú medailu. Tú sa mu o štyri roky neskôr v Štokholme obhájiť nepodarilo. Olympijskú medailu takého istého lesku zavesili na krk práve v Štokholme gymnastovi Ľudovítovi Kmeťkovi, košickému rodákovi, vo voľnom cvičení družstiev ako členovi toho uhorského. A zo švédskej metropoly si odniesol olympijský kov, tento raz bronzový, atlét - oštepár Mór Koczán, súťažiaci pod pseudonymom Kovács Miklós, rodák z Kocsu. Po roku 1908 taktiež zo svojej druhej olympiády.

Ani ďalší slovenskí rodáci, hoci nezískali medailové ocenenia, nesklamali. Na Hrách II. olympiády 1900 v St. Louis obsadil lučenecký rodák Zoltán Speidl piate miesto vo svojej najúspešnejšej disciplíne, behu na 800 metrov. Pod piatimi kruhmi bojovali teda za uhorské farby naši rodáci prevažne na atletických ováloch a sektoroch. Bratislavčan Juraj Luntzer súťažil na OH 1908 a 1912 v hode diskom, oštepom a v gréckorímskom zápasení, ďalší Bratislavčan, športový chodec Štefan Drubina to skúšal taktiež na oboch spomínaných hrách. V Londýne 1908 bojoval v diskárskom kruhu i oštepárskom sektore bez väčších úspechov trnavský rodák František Ješina. Nasledujúci atléti sa predstavili v Štokholme 1912: Štefan Déván, rodák z Bratislavy v behoch na 200 a 400 metrov, ďalší Bratislavčania František Facinek-Forgács v behoch na 800 a 1500 metrov a Štefan Jankovich v šprinte na sto metrov i šprintérskej štafete Uhorska, prešovský rodák Karol Kobulszky v hode diskom, Košičan František Szobota v najkratšom šprinte i štafete a aj rodák zo Solivaru Ivan Wardener, ktorý bojoval o olympijské vavríny vo výškarskom sektore.

Slovenskí rodáci mali svoje zastúpenie na olympijských hrách pred prvou svetovou vojnou aj na tenisových kurtoch, a to v osobe Vojtecha Kehrlinga, rodáka zo Spišskej Soboty, ktorý to skúšal v Štokholme vo dvojhre i vo štvorhre. Vo vodnopólovom škandinávskom olympijskom bazéne reprezentovali Uhorsko až dvaja pólisti „z našich končín“ – Ján Wenk, rodák z Čadce, ktorý sa postavil aj na štart v plaveckom bazéne – na sto metrov znak i štafete 4x200 metrov a Edmund Tóth-Hégner, ktorý spoločne s Wenkom vybojovali v hre s mokrou loptou piate miesto.

Slovenskí rodáci, účastníci olympijských hier „uhorskej éry“ dosiahli svoje úspechy a zenit výkonnosti poväčšine ako členovia budapeštianskych športových klubov. Do nich prichádzali a boli „lanárení“ kvôli lepším existenčným podmienkam, nachádzali tu kvalitnejšie tréningové i pretekárske možnosti. Takmer všetci študovali na vysokých školách a po rozpade Uhorska zostali v Budapešti, kde sa aj naďalej venovali svojej láske – športu. Či už ako pretekári, tréneri alebo funkcionári.

 

Dátum vydania: 2009