Sekcia: Vzdelávanie

 

Prvotné podoby plávania

Igor Machajdík, Národné športové centrum

„Nikto nevie, kto bol prvým plavcom. Možno nejaký prehistorický človek, ktorý pri honbe na mamuta zakopol o koreň a spadol do jazera, či snáď záletný Riman, ktorého žiarlivý manželský partner hodil napospas Neptúnovi. Rovnaké šance má Indián alebo suchá egyptská múmia.“ V podstate možno súhlasiť s touto úvahou z roku 1948, ktorá sa objavila v týždenníku Ruch, isté však je, že plávanie vzniklo ako nevyhnutnosť v živote človeka žijúceho v blízkosti mora, jazera či rieky.

Starí Egypťania nám zanechali množstvo malieb znázorňujúcich plávajúceho človeka a sošky plavcov alebo záznamy na papyrusoch už z 5. – 4. tisícročia pred n. l. Asýrčania plávali okolo roku 800 pred n. l. rôznymi spôsobmi, používajúc pritom nafúkané kože zvierat. Antické Grécko poznalo plávanie aj ako súčasť prípravy vojakov i uzákonený plavecký výcvik chlapcov a dievčat. Podobný vzťah k plávaniu mal aj starobylý Rím, kde lákali tisíce záujemcov aj neslávne gladiátorské hry na život a na smrť, v takomto prípade utopením. V stredoveku záujem o telesnú prípravu bojovníkov upadol, cirkev v plávaní videla diablove pôsobenie, nahota bola neprijateľná a tak plávanie zostalo aspoň súčasťou siedmich rytierskych cností, aj keď len niekde na chvoste.

Veľa bojovníkov sa v bitkách utopilo, pretože plávanie bolo pre nich tabu, tí čo pohyb vo vode ovládali a ťažké brnenie im neprekážalo, prežili. Pravdepodobne najstaršia správa v súvislosti s plávaním na našom území sa zachovala z roku 1052. Istý muž menom Zothmund zabránil svojimi výnimočnými plaveckými schopnosťami vpádu nemeckého cisára Henricha III. do Bratislava a tým vlastne aj do Uhorského kráľovstva. Pri obliehaní Bratislavy Nemcami v spomínanom roku podplával tento plavec v Dunaji nepriateľské lode, navŕtal do nich diery a tak ich potopil. Nemecké vojská boli donútené k ústupu a obyvatelia Bratislavy si vydýchli.

Príjemnejšiu stránku pohybu vo vode i plávania predstavovali kúpele, aj keď samotné plávanie nebolo v kúpeľoch prvoradé a predstavovalo iba časť vodných radovánok. Susedná Viedeň disponovala už koncom stredoveku 29 verejnými kúpeľmi a podobne sa onedlho rozšírili aj do Bratislavy.

Tak, ako možno považovať za najstarší plavecký výkon ten, ktorý patril anglickému romantickému básnikovi lordovi Byronovi v roku 1810, keď preplával Dardanelskú úžinu len preto, aby si overil báj o Leandrovi a Hére, tak možno spomenúť jeho bratislavský „ekvivalent“. V roku 1827 preplával veľký priaznivec športu, gróf Š. Szechényi s priateľmi E. a K. Zichyiovcami široký Dunaj, čo vyvolalo značný ohlas verejnosti. Napokon, už od roku 1820 sa začal v našom hlavnom meste organizovať plavecký výcvik pri vojenskom internátnom ústave a zúčastnili sa ho nielen vojaci, ale aj civili a dokonca ženy. Ako informoval Pressburger Zeitung v máji 1820, vítanou pomôckou pre frekventantov kurzu bola aj učebnica plávania od J. Lauda.

Výcvik plavcov a budúcich plavcov prebiehal v rekonštruovanej krytej plavárni z roku 1818, kde sa nachádzalo okrem samotného bazéna ešte 23 kabín a vane. Išlo tak o druhé najväčšie zariadenie v celej monarchii. Bolo zákonité, že aj v „našich končinách“ sa začalo v 1. polovici 19. storočia plávanie „pošportovávať“.
 

Dátum vydania: 2009