Referendá sa stávajú novou olympijskou realitou

Preklad: Mgr. Igor Kováč, Národné športové centrum

Mníchov, Graubünden, Krakov, Boston, Hamburg, znova Graubünden a teraz Budapešť poukazujú na nový trend v rámci olympijských diskusií – verejné referendum. Referendá potopili päť olympijských kandidatúr za posledné dva olympijské cykly. Potenciálne referendá ukončili kandidatúru Bostonu a teraz môžu zastaviť snaženie Budapešti. Niektoré referendá ukončili kandidatúry už pred ich predložením Medzinárodnému olympijskému výboru (MOV), zatiaľ čo iné sa dostali do rôznych fáz kandidátskeho procesu.


Zdroj: hungarytoday.hu

Michael Heine, riaditeľ Medzinárodného centra olympijských štúdií na univerzite Western Ontario tvrdí, že táto verejná kritika kandidatúr a celého výberového procesu je relatívne nový a problematický fenomén pre MOV.

Referendá predstavujú jednu z mála možností občanov, ako môžu priamo ovplyvniť spôsob, akým sú olympijské kandidatúry vedené. Väčšina kandidatúr funguje na báze získavania verejnej mienky za účelom podpory projektu. Tá predstavuje kľúčový faktor, ktorý MOV berie do úvahy. Zároveň však fungujú bez zodpovednosti voči verejnosti. V súčasnej podobe kandidátskeho procesu sa MOV doslova „dvorí“, či „láka“ ochotných partnerov z vládnych kruhov a vyžaduje od nich podpis hostiteľského kontraktu, ktorý má zabezpečiť organizáciu hier. Vo vzťahu k verejnosti a jej podpore olympijských projektov však niečo také robí len zriedka. Tieto projekty sú totiž iniciatívou súkromných skupín.

Potom čo viac než 265.000 Maďarov podpísalo petíciu za vyhlásenie referenda, sa hovorca MOV vyjadril, že „je to národný proces“ a že MOV to nebude komentovať. Hovorca MOV odmietol povedať, či MOV zvažuje zmeny v rámci kandidátskeho procesu na zamedzenie toho, aby referendá ničili olympijské kandidatúry.

Heine tvrdí, že v olympijskej histórii doteraz nebola viditeľná taká „trvalá snaha“ vo vedení kampaní ohľadom referend. Tieto kampane sú často vedené ako politické kampane a podľa Heineho sú organizované za účelom zastavenia už existujúcich kandidátskych projektov alebo zamedzenia toho, aby mestá takéto projekty vôbec spustili.

„Je to úplne nový fenomén a MOV je ním vážne otrasený...predchádzajúce formy odporu totiž nemali taký vysoký stupeň organizácie“, povedal Heine. „Boston bol v tejto súvislosti modelovým príkladom a stále ním zostáva. Je to bezpochyby ten istý model toho, čo sa dialo v Hamburgu a čo sa odohráva teraz v Budapešti.“


Organizátori petície odovzdávajú viac než 265.000 podpisov na podporu vyhlásenia referenda proti organizácii OH 2024 v Budapešti. Zdroj: hungarytoday.hu

Heine tvrdí, že podstatná časť frustrácie občanov je dôsledkom enormných ekonomických investícií, ktoré sú potrebné na organizáciu hier. Referendá tak predstavujú pre daňových poplatníkov nástroj, ako sa k projektom vyjadriť.

Jules Boykoff, profesor na Pacifickej univerzite, ktorý študuje olympijské hry a je autorom knihy „Mocenské hry: politická história olympijských hier“, tvrdí, že úspech občanov Budapešti v súvislosti s referendom je „nepochybne súčasťou širších súvislostí“. Boykoff argumentuje, že posledné reformy MOV v podobe Agendy 2020 nepredstavujú dostatočný základ na to, aby ukázali občanom, že olympijské hry sú odhodlané sa zmeniť.

„V potenciálnych olympijských mestách sa objavujú vážne obavy ich obyvateľov, pretože  informovanosť ohľadom nepríjemných sprievodných javov organizácie hier sa dostáva do stále väčšej pozornosti a povedomia.“ Boykoff ďalej uvádza, že „táto situácia dostáva MOV doslova do okov. Dostávame sa totiž do bodu, kedy olympijské hry zostávajú populárne len ako všeobecná idea plávajúca v éteri globálnej predstavivosti, ale keď konkrétne mestá zvažujú kandidatúru, medzi verejnosťou sa ihneď spúšťajú varovné zvony.“

Ak by aj kandidatúra Budapešti prežila referendum, od MOV by bolo nanajvýš múdre, aby sa podrobnejšie pozrel na motivácie, ktoré stáli za poslednými referendami.

Dennis Pauschinger, doktorand na univerzite v Hamburgu a Kente venujúci sa otázkam bezpečnosti megapodujatí, podporoval referendum, ktoré ukončilo projekt Hamburgu na OH 2024. Pauschinger tvrdí, „že občania chcú aspoň jasne vidieť, aké sú možnosti predtým, než sa zaviažu enormné zdroje potrebné na organizáciu hier.“

Referendum umožnilo občanom prelomiť „silnú alianciu“ medzi miestnymi politikmi a podnikateľmi, ktorí donekonečna vytrubovali len pozitívne aspekty hier v Hamburgu. Kampaň proti organizácii hier sa zamerala najmä na nerealisticky nízky rozpočet hier a potrebu rozsiahlych investícií do infraštruktúry mesta.

Pauschinger tvrdí, „že rozhodujúcim bodom bola skutočnosť, že vláda sa snažila získavať podporu projektu cez rôzne podujatia, avšak spôsobom, ktorý sa ukázal ako zlý. V rámci týchto akcií nikdy nevyvstala otázka, ČI občania vôbec hry chcú, ale skôr to AKO ich chcú. Nakoniec však ľudia pochopili, že celý koncept hier bol založený na falošných sľuboch.“

Zásadný rozdiel vo verejnej diskusii ohľadom hier je, že občania nie sú proti myšlienke olympijských hier. Namiesto toho však vyjadrujú vážne obavy ohľadom ústupkov, ktoré musia urobiť kvôli organizácii podujatia trvajúceho jeden mesiac.

„Keď sa mesto vzdá kandidatúry, alebo občania odmietnu olympijské ambície mesta v referende, je tomu tak preto, lebo vyjadrujú odpor voči spôsobom, akými svetové športové organizácie v spolupráci s ostatnými zúčastnenými stranami a partnermi hry pripravujú...Je to vyjadrenie odporu voči zvyšovaniu rozpočtov, nepotrebným mestským transformáciám, militarizácii verejnej bezpečnosti, využívaniu sledovacích technológií či voči zdraviu poškodzujúcej mantre rýchlejšie, vyššie, silnejšie, ktorá vedie k dopingu.“

Použitý informačný zdroj:
BAUER, A. (2017): Referendums becoming new Olympic reality. Around the Rings, 20. 2. 2017, dostupné na http://aroundtherings.com/site/A__59144/Title__Referendums-Becoming-New-Olympic-Reality/292/Articles


Dátum vydania: február 2017