Reflexie dua na hladkej vode

Naše dve kajakárky sú v poslednom čase na roztrhanie. Tréningy, sústredenia, preteky, štúdium...Majú to ťažké, ale rýchlostná kanoistika je ich živel, na vode sa cítia ako doma. Trocha tvorivého nepokoja na suchu bez fyzickej záťaže a bez pádla, keď frekvencia záberov ide úplne bokom a frekvenciu tepov môžu dvihnúť iba naše otázky, si na našu radosť i radosť čitateľov dopriali na sústredení v Račiciach. A tak uzrel svetlo sveta náš rozhovor na mediálnej vlne.

Ivana Kmeťová (*30. 1. 1985), rýchlostná kanoistika, DAK Kiaba Nováky
Martina Kohlová (*16. 11. 1984), rýchlostná kanoistika, TJ Slávia UK Bratislava

Sled medzinárodných úspechov:

  • MEJ Záhreb, 2002 (K2 500m) - 2. miesto
  • ME do 23 rokov, Poznaň, 2004 (K2 500m) - 4. miesto
  • MS Záhreb, 2005 (K2 200m) - 5. miesto
  • ME Poznaň, 2005 (K2 200m) - 2. miesto, (K2 500m) - 4. miesto
  • ME do 23 rokov, Plovdiv, 2005 (K2 500m) - 2. miesto
  • MS Szeged, 2006 (K2 200m) - 5. miesto
  • ME Račice, 2006 (K2 200m) - 5. miesto
  • Svetový pohár, Záhreb, 2007 (K2 200m) - 1. miesto, (K2 500m) - 1. miesto
  • Svetový pohár Szeged, 2007 (K2 200m) - 1. miesto, (K2 500m) - 1. miesto

V spoločnej lodi sme vás po prvý raz zaregistrovali v roku 2002. Dovtedy ste jazdili každá zvlášť a v odlišnom zložení posádok. Kde, v akých lodiach a s kým ste trávili na vode obdobie pred rokom 2002, resp. kedy ste teda s kanoistikou na hladkej vode začínali, pokračovali v žiackom, dorasteneckom i juniorskom veku?

Martina: Ja som začínala v bratislavskej karloveskej zátoke ako 11-ročná. Keďže obaja moji bratia sa kanoistike venovali už dávno predo mnou, zaviedli aj mňa do lodenice, aby som si to vyskúšala. Zapáčilo sa mi a ostala som až doteraz. V žiackom, dorasteneckom veku som vystriedala veľa deblistiek, ale najdlhšie som jazdila z Janou Oršulovou z Novák. S ňou som sa zúčastnila aj juniorských majstrovstiev Európy 2000 a juniorských majstrovstiev sveta 2001. Ale až s Ivanou to v roku 2002 začalo naberať tie správne obrátky.

Ivana: S rýchlostnou kanoistikou som začala v jedenástich rokoch, keď sa mi zapáčili preteky, na ktorých som sa bola cez prázdniny pozrieť. Bola to „Novácka 500-vka“. Do roku 2002 som vystriedala veľa deblistiek, dá sa povedať, že každý rok to bola iná kajakárka. Ale to išlo hlavne o slovenské preteky, na regatách som zväčša jazdila „singla“.

Čo vás motivovalo k tomu, aby ste sa začali venovať kanoistike na pretekárskej úrovni? Ide predsa o mimoriadne náročný šport, pestovanie ktorého na vrcholovej úrovni sa vlastne stáva životným štýlom a kompletne svoje „obete“ pohltí.

M: Motivovali ma k tomu moje výsledky. A taktiež aj moji tréneri. Tým, že mi verili, som v sebe cítila povinnosť ich nesklamať. A mňa kanoistika a celkovo športovanie baví, takže môžem povedať, že športovanie je môj štýl života, ktorý som si vybrala. Prinášať obete je prirodzené pri plnení si každého sna a keď mi to pomôže, tak prečo nie. Raz tie „obete“ predsa dobehnem...  

I: Dopomohol mi k tomu hlavne náš prvý „veľký výsledok“ v roku 2002. To bol pre mňa určite prelom, po ktorom sa len tak ľahko nedá skončiť a stále vás motivuje k lepším výkonom. Pre každého športovca to je zadosťučinenie, keď sa mu podarí získať medailu.

Vo svojej kariére ste sa venovali, alebo sa venujete viacerým disciplínam – K 1, K 2, K 4 i rôznym dĺžkam tratí – 200m, 500m, 1000m, rozdiely medzi nimi sú na pohľad jasné, ale predsa len, ktoré sú tie hlavné odlišnosti, napr. z hľadiska techniky, taktiky, alebo i pocitovo, ktoré my len ťažko zbadáme?

M: Ja s Ivou sa na svetových podujatiach  venujeme predovšetkým disciplínam K2-500 a K2-200. Tie sú také viac šprintérske disciplíny a my sme šprintérky. Najdôležitejšou disciplínou je však K2-500, pretože je olympijskou. Najradšej však máme 200-vku. Na nej máme najlepší pocit.

I: Venujeme sa hlavne K2 a je pre nás veľmi dôležitá 500-metrová trať, ale na domácich pretekoch štartujeme aj singlové disciplíny. Určite je veľký rozdiel v spomínaných troch tratiach, hlavne na 1000m je dosť dôležité vedieť ísť takticky. 500-vka a 200-vka sú typické šprintérske a tam treba, aby boli kajakári oveľa viac silovo zdatnejší a hlavne výbušní, čo mi dve s Martinou určite sme.

Z rokov 2001 až 2003 máte zaznamenané bohaté domáce úspechy z majstrovstiev republiky (najčastejšie v zložení Kohlová – Oršulová, resp. Ježíková – Kohlová – Oršulová – Kmeťová, resp. Kmeťová – Oršulová, resp. Kadnárová), ale už aj prvý medzinárodný úspech v podobe druhého miesta na MEJ v Záhrebe 2002 v K 2 na 500m už v zložení Kmeťová – Kohlová. Nie je to síce tak dávno, ale už ste výkonnostne vyššie. Ako spomínate na tieto časy?

M: Na juniorské časy sa vždy spomína s úsmevom. Juniorské majstrovstvá Európy, kde sme boli strieborné, boli určite dobrým odrazovým mostíkom pre vkročenie do seniorskej kategórie, hlavne čo sa týka motivácie.

I: S Martinou sme sa spolu do lode dostali až mesiac pred MEJ, keď sme sa rozhodovali, v akej disciplíne budeme štartovať na týchto pretekoch. Rozhodli sme sa pre K2 a určite sme urobili dobre, lebo v inom zložení by sme medailu pravdepodobne nezískali. Rada spomínam na tieto preteky, pretože sa mi to tam veľmi páčilo. Hlavne naša finálová jazda :-)

Od roku 2004, ale najmä v priebehu roku 2005 ste sa začali postupne presadzovať už v kategórii dospelých (striebro z ME, víťazstvo vo svetovom pohári). Znamená to, že ste zvládli ten u mnohých problémový prechod z juniorskej kategórie k seniorom bez väčších ťažkostí, tak ako to skonštatoval v jednom z rozhovorov reprezentačný tréner Pavel Blaho?

M: Myslím, že náš prechod k seniorkám bol celkom úspešný. Určite k tomu pomohlo, že sme začali viac trénovať spolu, ale samozrejme aj zmena trénera. Spoločný tréner Filip Petrla vniesol do našich tréningov zmenu, ktorú sme pri tomto prechode potrebovali.

 

I: Prechod medzi týmito obdobiami sme zvládli určite celkom dobre. V roku 2004 sme sa len oťukávali a úspechy začali až v roku 2005, keď sme získali aj pár medailí. Myslím si, že ten rok určite potrebuje každý na to, aby zistil, či má význam ďalej pokračovať a drieť na sebe. My sme to zistili a oplatilo sa, aj keď treba priznať, že nie vždy máme chuť trénovať.

V roku 2006 napredovanie vašej posádky pribrzdilo zranenie Ivany. Ako ste riešili vzniknutú situáciu, čo sa týka obmedzenia v tréningoch a pretekoch? Čo všetko znamenalo podstúpiť liečbu a rehabilitáciu?

I: Na začiatku sezóny 2006 som na sústredení v Chorvátsku začala mať problémy s chrbticou. Bolo to pre mňa veľmi smutné obdobie, pretože som sa nemohla naplno venovať tréningom a pripravovať sa na nadchádzajúce preteky. Vynechala som pomerne dôležité tréningy hlavne na začiatku sezóny a potom, aj po ME, som bola dva týždne na liečení. Sezóna tak vyzerala byť takmer stratená, ale nakoniec to nedopadlo až tak najhoršie. Dúfam však, že tento rok ma to neovplyvní a zajazdíme ešte dobré výsledky, či už na ME alebo na MS, ktoré budú pre nás veľmi dôležité, čo sa týka miesteniek na olympijské hry v Pekingu.  

Aktuálna sezóna 2007 sa javí jednoznačne ako vaša najúspešnejšia. Je skvelé, že na tratiach 500 i 200m ste zatiaľ nenašli premožiteľky. Pripisujete to pravdepodobne aj tvrdej príprave ešte na jeseň minulého roka (tréningový pobyt na Floride) i zimnému sústredeniu v kalifornskom San Diegu. Dá sa povedať, že práve tam je základ, z ktorého ste sa „odrazili“? Ako vyzerá taká náročná a kvalitná príprava?

M: Isteže k našej terajšej forme veľmi prispeli tieto dve sústredenia. Myslím si dokonca, že San Diego bolo pre nás kľúčovým sústredením. Bolo to veľmi náročné sústredenie, kde sme sa zlepšili vytrvalostne, ale aj technicky. Musím však pripomenúť, že naša forma je odrazom niekoľkoročného každodenného pripravovania sa.

I: Myslím si, že nám sústredenia v Amerike veľmi pomohli, hlavne sme si zvýšili kondíciu a zlepšili techniku pádlovania. No základ to určite nie je, lebo základ si budujete v skoršom veku, ale za taký sezónny odrazový mostík to môžeme pokladať. Naša príprava bola najnáročnejšia hlavne v San Diegu, kde sme strávili veľa času v tréningových procesoch. Trénovali sme cca 5 hodín denne. Bolo to náročné, ale stálo to za to, teraz sa nám to vracia na pretekoch, kde sa nám zatiaľ dobre darí...

Výborné tohtoročné výsledky nezostali bez odozvy ani v táboroch vašich najväčších súperiek – Maďariek a Nemiek, ktoré boli donedávna zvyknuté ukazovať v cieli našim lodiam iba chrbát. Situácia sa zmenila, v kanoistickom svete si získavate rešpekt. Vaše víťazstvá na pretekoch svetového pohára v Záhrebe a Szegede vás katapultovali až medzi favoritky smerom k nadchádzajúcim vrcholom sezóny – ME a MS, ktoré už rozhodujú o pekinských miestenkách. Už ste si stačili zvykať na novú situáciu?

M: Neviem, či sa na to dá zvyknúť, jasné však je, že sa cítime teraz na vode lepšie a sebavedomejšie, čo rozhodne nie je na škodu.  Všetku svoju energiu teraz venujeme na vyjazdenie si miesteniek na OH. Či sa na to dá zvyknúť, vám budem môcť povedať možno po majstrovstvách sveta.

I: Do novej sezóny sme vstúpili s vynikajúcimi výsledkami, o ktorých sa nám ani len nesnívalo. Bolo to pre nás príjemné prekvapenie, ktoré nám dodalo trošku viac sebavedomia a určite aj chuti do trénovania. Miestenky si máme šancu tento rok vyjazdiť iba na MS a to len do šiesteho miesta na 500-metrovej trati. Bude to veľmi ťažké, ale urobíme preto všetko, len aby sme sa na tú našu „vytúženú“ olympiádu dostali.

Byť vysoko a na očiach, je známkou úspešnosti, ale i očakávania ďalších úspechov ľuďmi okolo kanoistiky, ale i verejnosti. Pociťujete to ako nápor na psychiku, alebo sa zbytočne nesnažíte pripisovať tomuto stavu prílišnú dôležitosť?

M: Jasne, že by som nechcela sklamať ľudí, ktorí sa okolo mňa pohybujú a veria mi. Je to istý nápor na psychiku, ale na druhej strane je to šport a tu sú všelijaké zvraty na dennom poriadku.

I: Určite, že teraz od nás každý očakáva nejaké dobré umiestnenie na ME a MS, ale šport je vratký a každý sa snaží byť k blížiacim sa MS čo najrýchlejší. Konkurencia nespí! Teraz to však za nápor ešte nepokladám, ale na spomínaných pretekoch to bude asi horšie, no nenecháme sa tým ovplyvniť. Budeme sa snažiť zájsť čo najlepší výsledok a verím, že nám to vyjde.

Pôvodne ste jazdili v kajaku v poradí Ivana na háčiku, Martina vzadu, potom ste sa vymenili, vzápätí ste sa ale zháčili a vrátili ste sa k pôvodnému zasadaciemu poriadku. Čo bolo hlavnou príčinou opätovného „čendžu miesteniek“ v lodi?

M: Bol to pokus ako zmeniť stagnáciu, ktorú sme pociťovali. Je dobré, že sme to skúsili a zistili, čo je pre nás najlepšie. Teraz už vieme, že Iva je skvelý háčik a ja to zas lepšie potlačím vzadu.

I: Ako už Nina (Martina) spomenula, bolo to jedno z riešení ako zmeniť stagnáciu, ale nepomohlo to. Preto sme sa vrátili späť k pôvodnému stavu. Je to takto určite lepšie, každá sme proste na správnom mieste, ja ako háčik a Nina ako „zadáčka“.

Podmienky pri pretekoch by mali byť pre všetkých rovnaké, nie vždy to však je pravidlom, niekedy o úspechu rozhoduje aj určitá dávka šťastia. Prezradíte nám, ako si predstavujete „šťastné“ a ideálne podmienky jazdy (napr. voda, počasie, miesto konania, dráha atď.)?

M: Myslím, že my sa nebojíme žiadnych podmienok, ale také dokonalé by boli asi v peknom slnečnom počasí, v bezvetrí a  na regulárnej dráhe. Ja mám viac obľúbených miest na pretekanie, tak by to mohlo byť napríklad v nemeckom Duisburgu alebo maďarskom Szegede.

I: Mne sa páči, keď je na pretekoch bezvetrie, alebo ľahký vánok. Na debli nám však vyhovuje aj protivietor, vtedy vieme tiež zájsť kvalitné preteky. Čo sa týka dráhy, tak je určite najlepšie, keď sa nachádzame v strede štartového poľa, pretože máme kontakt s tými najlepšími loďami. To sa týka hlavne finálových jázd.

A čo podmienky na prípravu? Ako sa vám pozdáva vaša spolupráca s NŠC? Je vaše pôsobenie v ňom dostatočnou zárukou vášho úspešného napredovania? Aký podiel na vašich úspechoch pripisujete svojmu trénerovi Filipovi Petrlovi, mimochodom tiež pôsobiacemu v NŠC?

M: Filip je mojím osobným trénerom aj doma, nielen na sústredení. V mojich úspechoch zohráva veľmi dôležitú úlohu. Pomohol mi, samozrejme, napredovať na vode, ale zmenil aj môj pohľad na niektoré veci okolo kanoistiky aj čo sa týka predštartového stresu.

Podmienky v NŠC máme s Ivou vynikajúce. Keďže sme každá z iného mesta, pomocou mnohých sústredení nám pomáha trénovať spolu častejšie. A to je pre nás dôležité pri napredovaní.

I: Podmienky v NŠC máme výborné, pretože sa môžeme veľa pripravovať na sústredeniach, ako už Martina povedala, čo je pre nás veľmi dôležité vzhľadom na to, že nie sme z toho istého mesta. Každý tréner určite dopomáha k výsledkom zverencov, tak to je aj v našom prípade. Bez trénera by to asi príliš nešlo. 

Hovorí sa o vás, že si výborne rozumiete v lodi i mimo nej. Čo si ceníte navzájom najviac jedna na druhej?

M: To je pravda. Ivka nie je iba moja deblistka, ale aj dobrá kamarátka. Je fajn, že si rozumieme, lebo spolu trávime veľa času. Cením si na nej, že sa na ňu môžem vždy spoľahnúť a vie mi vždy poradiť. A je s ňou veľká sranda.

I: Tiež môžem potvrdiť, že si s Martinou veľmi dobre rozumieme, či už v lodi alebo mimo nej. Je to určite lepšie ako keby sme sa len tvárili, že sme kamarátky. Som veľmi rada, že nám to takto klape, pretože sme spolu často a vôbec si neprekážame. Je fajn, že sme dobré kamarátky, lebo si vieme v rôznych veciach, vrátane súkromia, poradiť.


 

Dátum vydania: 2007