Repčíkovi k znovuzrodeniu pomohla cesta do Španielska

Najväčšou senzáciou slovenskej výpravy na nedávnych majstrovstvách Európy v atletike v Helsinkách boli výkony bežca na 800 metrov Jozefa Repčíka. Slovenský reprezentant a člen NŠC totiž po dlhých štyroch desaťročiach zopakoval výkon legendárneho Jozefa Plachého, ktorý zhodou okolností práve na ME 1971 v Helsinkách v drese vtedajšieho Československa bežal finále osemstovky.

Vašu účasť vo finále behu na 800 m na ME 2012 chápete ako spokojnosť s dosiahnutým výkonom, alebo ako úľavu, že tie zlé a smoliarske roky už máte šťastne za sebou, respektíve ako satisfakciu za to všetko, čo vás doteraz v atletickej kariére stretlo?

Dalo by sa povedať, že všetko dokopy. Som mimoriadne šťastný, že som sa vôbec do prvého finále môjho života na veľkých pretekoch dostal. Samozrejme, niekto by mohol teraz povedať, že mohlo to byť horšie i lepšie. Ja som však spokojný, hoci čas nebol taký, aký som chcel dosiahnuť. Veď to poznáte, kto je vo finále siedmy, chcel by byť šiesty, kto piaty, chcel by byť štvrtý... Ja som však s tým, čo som v Helsinkách dosiahol, spokojný. Veď po zdravotných problémoch, ktoré ma najmä minulý rok trápili, som musel začať prakticky od nuly. Som šťastný, že od tej nuly som sa dokázal dostať až k top výkonu, až k finále ME!“

Teraz, keď to už máte šťastne a úspešne za sebou, môžete prezradiť s akými ambíciami ste na sever Európy cestovali a čo ste v Helsinkách, kam ste sa, mimochodom, nominovali takmer na poslednú možnú chvíľu, chceli dokázať?

Mojim hlavným cieľom na ME v Helsinkách bol postup do semifinále osemstovky. Na to som sa zameral. Mal som však šťastie, že ako v rozbehoch, tak aj v semifinále som štartoval v rýchlom behu. Vďaka tomu som sa na tomto šampionáte dostal veľmi ďaleko. So súpermi oveľa zvučnejších mien som sa snažil držať krok, kým to išlo. Preto som rád, že mi táto taktika vyšla. Postup do finále bol už iba taký bónus a odmena navyše za celú tú tréningovú drinu, ktorú som pred ME pod vedením Marcela Lopuchovského podstúpil.“

Čo bolo podľa vás na vašom vystúpení v Helsinkách najťažšie? S čím ste sa najviac trápili?

Najťažšie pre mňa boli tri behy počas troch dní. Takú súťažnú záťaž som ešte v živote neabsolvoval. Bolo to vidieť aj vo finále, kde mi v úplnom závere už chýbali sily na to, aby som dobehol ešte lepšie ako na 7. mieste. Ale ja som spokojný. Veď netreba zabúdať, s kým som v tom finále bojoval. Akí bežci – a najmä s akými výkonmi - vo finále osemstovky boli. Za súperov som mal top bežcov! Väčšina z nich má na konte výkony na hranici 1:44,00 min.“

Do finále ste postúpili najmä vďaka perfektnému výkonu v semifinále, v ktorom ste skončili na výbornom 2. mieste a postupovali ste priamo. Ako ste to dokázali? Kde ste na tak dobre takticky zvládnutý výkon zobrali sily a odhodlanie?

Vedel som, že do finále idú prví dvaja priamo a ďalší s časom. Keď sa preteky pre mňa vyvíjali tak, ako sa vyvíjali, vyrátal som si v duchu, že som tretí a už musím predbehnúť iba jedného súpera. Od tej chvíle – bolo to približne sto metrov pred cieľom - som mal oči ´zavesené´ už iba na chrbte Čecha Jakuba Holešu. Chcel som ho predbehnúť, aby som ako druhý pretekár postúpil priamo do finále. Vedel som síce, že by som do finále mohol postúpiť aj časom, ale takto by to bolo istejšie (smiech). Som rád, že sa mi to podarilo, lebo mnohí ľudia mi už po niekoľkých nepresvedčivých výkonoch z minulosti vôbec neverili...“

Svojou účasťou vo finále ME v behu na 800 metrov ste ako cez indigo napodobnili legendárneho Jozefa Plachého. Čo hovoríte na to, že patrón celoštátnej atletickej súťaže pod názvom „Hľadáme nového Plachého“ našiel svojho nástupcu práve v Brezovej pod Bradlom? Ako žiak základnej školy ste boli predsa finalistom tejto celoštátnej súťaže?

Máte pravdu v tom, že som bol finalistom súťaže Hľadáme nového Jozefa Plachého, ale ja som vo finále neštartoval. Nebol som tam.“

Prečo?

Lebo som bol vtedy ešte hlúpy (smiech). Vtedy som ešte chodil do školy a keď mi telocvikár povedal, že mám ísť na finále tejto súťaže, tak som sa ho spýtal, či sa vďaka tomu ´ulejem´ zo školy. Keď mi povedal, že to bude až na konci školského roka – a vtedy sa už neučí, tak som mu odvetil, že ja nikde nejdem. Radšej budem v škole, keď sa už neučí... (smiech). Atletiku som vtedy ešte nebral nejako extra vážne, nemyslel som si, že sa jej raz budem seriózne venovať. V tom čase som v Brezovej pod Bradlom hrával ešte aj futbal. Tak atletiku som považoval iba za takú školskú povinnosť.“

Na akom futbalovom poste ste vtedy videli svoju budúcnosť? Kde ste hrávali?

Všade (smiech). Keďže už ako chlapec som bol vysoký, začínal som v útoku. Keď tréner videl , že mám dobrú kondíciu a dokážem celý zápas behať po ihrisku hore - dolu, tak ma presunul do stredu poľa - a nakoniec som skončil v obrane, lebo som bol vysoký a mal som prehľad v hre. Vedel som dobre brániť (smiech). Až neskôr, po prestupe na Športové gymnázium do Trenčína, som sa zameral naplno na atletiku.“

Pre atletiku vás získali vaši telocvikári na Základnej škole v Brezovej pod Bradlom. Ako si na tie časy spomínate? Váš vtedajší telocvikár Miroslav Božik ešte aj dnes tvrdí, že supertalent vášho typu sa na Slovensku narodí raz za desať – pätnásť rokov?

Okrem telocvikára Miroslava Bôžika ma v Brezovej trénoval aj Miroslav Mosný. Oni dvaja nás deti vedeli pre atletiku získať. Ako žiaci sme v Brezovej pod Bradlom robili všetko možné. Darilo sa nám, atletika si nás postupne ako žiakov ZŠ získala a radi sme reprezentovali školu na rôznych atletických súťažiach. Ale, že by sme sa jej seriózne venovali? To nie. Vtedy sme mali úplne iné záujmy (smiech).“

Nakoniec ste sa predsa upísali atletike. A po veľmi sľubnom začiatku športovej kariéry ste sa však začali trápiť, začali vás sužovať zranenia, začali ste o sebe dosť pochybovať – a z toho pramenili aj niektoré chyby, ktorých ste sa v kariére dopustili. Čo by ste teraz s odstupom času urobili inak v tých začiatkoch, ak by sa dal späť vrátiť čas?

Ťažká otázka. Čo by som robil inak? Asi nič. Človek musí všetkým prejsť. Asi to tak všetko malo byť. Neviem... (dlhá odmlka). To je všetko vec názoru. Asi by som sa viac motivoval na to, čo robím. Viac by som si veril. Možno by som sa rozhodol pre niečo iné... Inak by som trénoval. Ťažko povedať. Teraz sa už nedá nič z toho, čo bolo, zmeniť. Tak radšej nad tým ani takto nerozmýšľam.“

Minulý rok vaša športová kariéra visela na veľmi tenkom vlásku. Mnohí tvrdili, že pre komplikované zranenie achiloviek dáte atletike zbohom, že už nebudete behať. A zrazu o rok neskôr Jozef Repčík je vo finále behu na 800 metrov na ME! Kde sa to všetko zlomilo, čo bolo podnetom tohto vášho zázračného znovuzrodenia ?

Podnetom môjho úspešného návratu do veľkej atletiky bol Ladislav Asványi. On ma minulý rok na jeseň nahovoril na jednu cestu do
Španielska, ktorá dosť podstatne zmenila môj život.“


Máte na mysli tamojšiu svätojakubskú púť zo St. Jean Pied do Santiage de Compostela, počas ktorej ste peši za 24 dní prešli takmer osemsto kilometrov?

Áno.“

Čo vás k tomu podnietilo, že ste sa rozhodli na takú akciu? Ísť peši osemsto kilometrov! Na to treba nie iba dobrú fyzickú kondíciu, ale predovšetkým ohromnú duševnú silu? Kde sa tá vnútorná sila vo vás zobrala?

Máte pravdu, že na to treba najmä duševnú silu! A práve tú som vtedy veľmi potreboval. Potreboval som si vyčistiť hlavu, prísť na iné myšlienky a utriediť si ich v hlave. Bola to veľmi dobrá možnosť urobiť si v hlave poriadok. Keď idete peši 15 kilometrov po rovnom poli a zo smerovníka zistíte, že najbližšia dedina je až o deväť kilometrov ďalej, nemáte čas na lamentovanie. Musíte ísť jednoducho ďalej. Takto sme denne prešli 40 – 50 kilometrov. Počas tej púte sme sa s pánom Asványim veľa rozprávali. O všeličom možnom. A práve tam som sa rozhodol, že budem trénovať s Marcelom Lopuchovským. Helsinské finále ukázalo, že to bolo veľmi dobré rozhodnutie. Tak isto som rád, že som mohol zostať v Národnom športovom centre - a že som opäť našiel ľudí, ktorí pri mne stáli aj vtedy, keď mi bolo veľmi ťažko, keď som sa trápil. Našli sa ľudia, ktorí mi zabezpečili lekársku starostlivosť i rehabilitáciu. Bez nich by som momentálne určite nebol finalistom majstrovstiev
Európy.“


Možno práve tá púť v Španielsku z vás urobila pokornejšieho a skromnejšieho človeka. Lebo v minulosti ste pri definovaní svojich športových ambícii mali, dá sa povedať, oveľa širšie ramená a siláckejšie reči ako teraz, keď ste povedali, že do Helsínk ste išli ´iba´ postúpiť do semifinále. Po tej minuloročnej púti teraz viac vážite slová, ktoré poviete? Viac si premyslíte svoje vyhlásenia?

To musia posúdiť iní. Pokora je namieste. Človek by mal byť pokorný, ale na druhej strane zdravé sebavedomie človeku dodáva silu. Vnútornú silu. Človek, ktorý chce v živote niečo dokázať, musí byť aj zdravo sebavedomý. Mne sa v tomto páčia napríklad českí športovci. Aj ten, ktorý má tabuľkovo dvadsiaty čas, smelo vyhlasuje, že ide vyhrať majstrovstvá sveta! Oni sú jednoducho takí. Áno, boli časy, keď som svoje vysoké ambície vôbec netajil. Lenže mnohokrát bolo z toho iba veľké sklamanie. Aj preto teraz viac vážim slová. Alebo si tie najtajnejšie ambície nechávam pre seba. Stačí, keď ma vnútorne poháňajú dopredu, keď si ich jasne definujem a uvedomujem iba ja (smiech).“
 
Zdroj: Štefan Žilka, 6. júla 2012