Sekcia: Vzdelávanie

 

Ruch na starých olympijských strelniciach

Igor Machajdík, Národné športové centrum

1. atletika, 2. gymnastika, 3. šerm, 4. gréckorímske zápasenie, 5. streľba, 6. vodné športy, jachting, 7. cyklistika, 8. jazdectvo, 9. atletické hry, tenis. Takýto zoznam vypracoval barón Pierre de Coubertin ako základňu športov pre premiérové olympijské hry novoveku v Aténach 1896. Hoci sa tento pôvodný program čiastočne zmenil, bod číslo 5 zostal zachovaný. Športová streľba je teda úzko spätá so vznikom a rozvojom olympizmu, čo svedčí o jej význame i popularite v ére ešte iba rozvíjajúceho sa svetového športového hnutia koncom 19. storočia. Toto obdobie je charakteristické nástupom pre svetový šport veľmi dôležitého momentu – medzinárodného prepojenia a odizolovania „rodiny športovcov“. Prispeli k tomu podstatnou mierou práve Hry I. olympiády 1896. Mimoriadne priaznivo ovplyvnila olympijská ouvertúra strelecký šport, veď od roku 1897 sa začali organizovať majstrovstvá sveta pravidelne.

Športová streľba zostala v programe všetkých OH okrem OH 1904 v americkom St. Louis a OH 1928 v Amsterdame. Aj vývoj disciplín a s ním spojený ich počet na jednotlivých hrách má svoje opodstatnenie v rozvíjajúcom sa technickom i organizačnom napredovaní, čo bolo zreteľné najmä v priekopníckom období olympijského hnutia. Prudké zmeny sa udiali na olympijských strelniciach ešte pred prvou svetovou vojnou (OH 1896, 1900, 1904, 1908, 1912).

Športová streľba patrí medzi deväť športov (okrem nej ešte atletika, plávanie, gymnastika, zápasenie, vzpieranie, šerm, cyklistika, tenis), ktoré v dňoch 6. až 15. apríla 1896 pútali pozornosť davov na aténskych olympijských športoviskách a prispeli k šíreniu novodobej olympijskej  tradície a zároveň dnes už najsledovanejšej športovej udalosti novovekých dejín. Súčasťou novopostavenej strelnice, kde prebiehali olympijské súťaže, bola honosná budova s tribúnou, salónikmi, šatňami i terasou s výhľadom až smerom na vzdialené brehy Peloponézu. Strelci bojovali o olympijské pocty v piatich disciplínach. Už sám Coubertin konkretizoval vo svojom prvotnom návrhu disciplíny, keď pod bod číslo 5 – streľba,  napísal: z vojenskej pušky a pištole. Aténske disciplíny teda boli: vojenská puška 60 výstrelov na 200m, vojenská puška 40 výstrelov na 300m, ľubovoľná pištoľ 30 výstrelov na 25m, rýchlopalná  pištoľ 30 výstrelov na 25m a armádna pištoľ 30 výstrelov na 25m. Prvými olympijskými víťazmi v športovej streľbe sa stali v troch prípadoch domáci Gréci, vo zvyšných dvoch reprezentanti USA.


Súťaž v streľbe kanónov v neolympijskej súťaži vo Vincennes na OH 1900

Hry II. olympiády 1900 v Paríži mali program streleckých súťaží rozšírený o disciplíny loveckého charakteru, čo prispelo spoločne so zavedením súťaží družstiev k značnému nárastu disciplín až na číslo 27. Medzi atraktívne disciplíny sa hneď zaradili streľba na terč diviaka, trap a v Paríži prvý a aj posledný raz zaradená nepríjemne raritná streľba na živé holuby. Množstvo disciplín i účastníkov si vyžadovalo dobrú organizáciu i prehľad, čo však o parížskych hrách vôbec nemožno povedať a ani strelnica nebola výnimkou. Stačí argument, že hry, o ktorých mnohí ich účastníci ani nevedeli, že sú olympijskými, pričom súťaže boli natiahnuté na takmer pol roka a boli iba súčasťou svetovej výstavy, ignoroval aj ich zakladateľ Coubertin. Medzi najúspešnejšími krajinami na strelnici „olympiády chaosu“, ako boli neskôr tieto hry výstižne označené, nachádzame športových strelcov domáceho Francúzska, Švajčiarska a Veľkej Británie. Z množstva neolympijských súťaží, ktoré sa snažili spestriť program, pútala pozornosť návštevníkov napríklad aj tá v streľbe z vojenského 75 mm kanónu na strelnici vo Vincennes, kde dominovali členovia parížskeho Streleckého spolku kanonierov, ktorí vyhrali tri súťaže...

Po „streleckej olympijskej pauze“, keď usporiadatelia Hier II. olympiády 1904 St. Louis, prvých OH na americkom kontinente, športovú streľbu do programu nezaradili, sa olympijskí strelci opäť stretli o štyri roky neskôr na Hrách IV. olympiády 1908 v Londýne. Čiastočne okresaný program na olympijskej strelnici sa skladal tento raz z 15 disciplín obsiahnutých v puškách, pištoliach, malorážkach a loveckých disciplínach. Živé holuby boli vystriedané, chvalabohu, tými asfaltovými...Angličania si dali na sviatku športovcov záležať, čo sa prejavilo aj na strelnici. Do histórie sa zapísali najmä švédski strelci Swahnovci – otec Oscar a syn Alfred, členovia víťazného štvorčlenného družstva svojej krajiny v streľbe na bežiaceho jeleňa, ale aj účastníci súťaže v streľbe jednotlivcov v malorážke na 50 a 100 y, keď z devätnástich účastníkov tejto disciplíny obsadili prvých deväť miest domáci Angličania.


Družstvo Švédska v zostave s Oskarom a Alfredom Swahnovcami získalo na OH 1908 a 1912 zlaté medaily

Z OH považujeme celkovo za najúspešnejšie po všetkých stránkach  pred prvou svetovou vojnou tie posledné – Hry V. olympiády 1912 v Štokholme. O veľkej popularite športovej streľby svedčia oficiálne štatistiky, ktoré hovoria, že v počte disciplín (18) patrilo tomuto  športu po atletike druhé miesto, rovnako ako aj v počte zúčastnených pretekárov (288 zo 16 krajín). Pre nás má osobitnú príchuť aj skutočnosť, že jednou z týchto krajín bolo Uhorsko, ktoré vyslalo do Škandinávie početnú 117-člennú výpravu olympionikov, medzi ktorými figurovalo až 15 slovenských rodákov, reprezentujúcich vtedy väčšinou bohaté budapeštianske kluby vo viacerých športových odvetviach s prevahou atletiky. Čo je zvlášť dôležité, je skutočnosť, že v Štokholme reprezentoval farby Uhorska náš rodák aj v športovej streľbe a jeho meno znelo Alexander Prokopp. Tento rodený Košičan (*7.5.1887 Košice - +4.11.1964 Budapešť) sa stal jednou zo senzácií hier. V čase konania OH študent budapeštianskej univerzity, ešte predtým košický gymnazista a až do roku 1924 člen univerzitného klubu Budapesti Egyetemi Atlétikai Club – BEAC, sa venoval špeciálne individuálnej disciplíne, streľbe z vojenskej pušky na 300 metrov.


Olympijský víťaz z roku 1912 Alexander Prokopp

Prvým väčším pretekárskym úspechom sa Prokopp prezentoval na pretekoch českých strelcov v Prahe v roku 1900. Účasť na OH 1912 nebola preňho prvou olympijskou skúsenosťou. Tou bola už londýnska olympiáda 1908, ktorá však skončila sklamaním, pretože 43. miesto bolo prepadákom. Snáď aj to ovplyvnilo nomináciu do Štokholmu, v ktorej napriek svojim streleckým kvalitám chýbal. Pomohla náhoda, keď po odhlásení iného pretekára nastala možnosť olympijskej účasti košického rodáka, avšak s podmienkou, že si uhradí polovicu nákladov z vlastného vrecka. Nebol proti...

Jeho disciplína, streľba z vojenskej pušky na 300 metrov, sa skladala z dvoch častí. Prvý terč s rozmermi 170 x 140 cm bol rozdelený do piatich kruhov a strelci ho triafali štyrikrát v ľahu, štyrikrát v kľaku a dvakrát v stoji. Prokopp si vystrieľal desiatimi ranami 47 bodov. Ešte kvalitnejší výkon predviedol početnému publiku i svojim súperom v druhom kole. Do terča s rozmermi 90 x 50 cm, pričom sa strieľalo päťkrát v stoji a päťkrát v ľahu, mieril bezchybne – stopercentne. Trafil maximum – 50 bodov. Súčtom oboch kôl, ktorý bol 97 bodov, vytvoril nový olympijský rekord a zároveň to znamenalo zisk zlatej olympijskej medaily, v poradí prvej pre Uhorsko v Štokholme vôbec. Olympijský víťaz Sándor Prokopp bol pre všetkých obrovským prekvapením s ktorým nikto nerátal, veď za vysokých favoritov boli považovaní skvelí strelci z USA, Veľkej Británie, Francúzska a trúfali si aj domáci Švédi. Práve domáci severania vedeli, na čo mali a v strede s legendárnymi Swahnovcami získali sedem zlatých – iba o jednu menej ako Američania. Keď k nim prirátame zostávajúce dve vtedajšie strelecké mocnosti – Francúzsko a Veľkú Britániu, štatistiky potvrdia, že okrem nich získalo zlato už iba Uhorsko – práve vďaka Prokoppovi. Druhého v poradí, Američana Osburna i bronzového nórskeho reprezentanta Skogena porazil „zlatý strelec z našich končín“ o dva body, keď obaja dosiahli po 95 bodov. Je skvelé, že víťaz dobyl olympijský vrchol v spoločnosti až 91 pretekárov z 12 krajín sveta.

Žiaľ, olympijské hry plánované na rok 1916 sa kvôli vojnovej tragédii  nekonali. Bolo pre ľudstvo katastrofou, že  zbrane netriafali terče na olympijských strelniciach, ale na frontových bojiskách a boli to terče živé – ľudské...

Dátum vydania: 2013