Sekcia: Vzdelávanie

 

Rýchlostná kanoistika - pohľad na štruktúru športového výkonu, fyziologické parametre a športovú diagnostiku

Mgr. Peter Lopata, Národné športové centrum

Kanoistika ako športové odvetvie patrí medzi športy s  bohatou tradíciou a dlhodobo patrí k našim najúspešnejším športom. Delí sa na rýchlostnú kanoistiku, jazdu na divokej vode a slalom. Rýchlostnú kanoistiku zaraďujeme medzi silovo-vytrvalostný šport s cyklickým charakterom pohybu, kde sa kladú zvýšené nároky na srdcovo-cievny systém, nervovo-svalovú koordináciu, kde vo veľkej miere koordináciu pohybov podmieňuje aj dynamická rovnováha či už v kľaku alebo v sede (labilita lode).

Choutka, Dovalil (1991) rýchlostnú kanoistiku umiestňujú na rozhranie vytrvalostno-rýchlostno-silových športov a podľa Szantoa (2004) je to technický a dynamický šport zahrňujúci symetrické (kajak) a asymetrické (kanoe) rytmické pohyby.

Rýchlostná kanoistika je športom individuálnym (K1, C1), v niektorých prípadoch i kolektívnym, vykonávaným vo dvojiciach (K2, C2) alebo štvoriciach (K4, C4). Jazdí sa na kanoe s označením C a kajaku s označením K a samotná číslica označuje počet súťažiacich zastúpených v jedenej lodi (K1, K2, K4...). Rýchlostná kanoistika je realizovaná v prírodných podmienkach. Športovec je v lodi otočený v smere jazdy a poháňa loď pádlovaním. Pádlovanie sa vykonáva pádlami.

Cieľom pretekov je, aby či už jednotlivec alebo posádky prepádlovali presne vymedzenú pretekársku dráhu, vymedzenú bójami v čo najkratšom čase v súlade s pravidlami.
 

Športový výkon a štruktúra športového výkonu v rýchlostnej kanoistike
V publikovaných prácach môžeme nájsť množstvo definícií športového výkonu. Rozdiely sú viac-menej v štylistike a podrobnostiach opisu faktorov, ktoré športový výkon ovplyvňujú.
Podľa Choutku (1987) sú v športovom výkone obsiahnuté:

• vrodené dispozície – vlohy, nadanie, talent
• vplyv prírodného a sociálneho prostredia, ktoré podmieňujú vývoj jedinca a jeho
vrodených dispozícií – materiálne podmienky a časové možnosti
• vplyv tréningového procesu, ktorý predstavuje dlhodobé a cieľavedomé pôsobenie tréningového a súťažného zaťaženia.

Športový výkon je jednou z hlavých kategórií športu a športového tréningu, na ktorý sa sústreďuje pozornosť športovcov, trénerov a ďalších odborníkov. Športový výkon sa realizuje v špecifických pohybových činnostiach, ktorých obsahom je riešenie úloh, ktoré sú vymedzené pravidlami príslušného športu a v ktorých sa športovec usiluje o maximálne uplatnenie výkonových predpokladov. Vysoký výkon charakterizuje dokonalá koordinácia prevedenia, ktorého základom je integrovaný prejav mnohých telesných a psychických funkcií človeka, podporené maximálnou výkonovou motiváciou (Dovalil, et al., 2002).
V rýchlostnej kanoistike je športový výkon bezprostredne meraný časom, ktorý je ovplyvnený všetkými vyššie uvedenými faktormi, vrodenými dispozíciami, prostredím. Ide tu o čo najrýchlejšie absolvovanie stanovenej trate  podľa pravidiel.

Podľa Selingera (1966) je v kanoistike športový výkon určovaný presnosťou a synchronizáciou pohybov pri záberoch a prenášaním pádla nad vodou, silou záberu a rýchlosťou, akou sa celý cyklus pohybov opakuje. Ak sa chceme zaoberať športovým výkonom ako celkom a chceme naň pôsobiť (ovplyvňovať ho), vtedy je dôležité poznať štruktúru športového výkonu v športovom odvetví a v disciplíne. Aj Kampmiller (1996) akcentuje, že poznanie štruktúry športového výkonu rozhoduje o úspešnosti a iba vtedy dokážeme úspešne modelovať zaťaženie, keď poznáme najdôležitejšie faktory ovplyvňujúce športový výkon a hierarchiu vzťahov medzi nimi.

Choutka (1976) definoval štruktúru športového výkonu v rýchlostnej kanoistike na základe skúmania vzťahov medzi športovým výkonom a somatickými, dynamickými parametrami a úrovňou pohybových schopností. Kajakársky výkon je podľa neho na 78 % podmienený špeciálnou pohybovou výkonnosťou a na 22 % všeobecnou pohybovou výkonnosťou. Uvádza, že „na úrovni športového výkonu u sledovanej skupiny kajakárov sa 49 percentami podieľa dlhodobá vytrvalosť, 18 % maximálna rýchlosť, 6 %aeróbna vytrvalosť, 5 % štartová akcelerácia, 9 % statická sila flexorov a 2 % všeobecná telesná pripravenosť“.  Dominantnou pohybovou schopnosťou pri výkone kajakára je podľa uvedenej citácie dlhodobá vytrvalosť. Treba však pripomenúť, že Choutka svoj výskum realizoval na členoch reprezentačného družstva ČSSR v čase, kedy súčasťou programu MS boli okrem disciplín na 500 a 1 000 m aj súťaže na 10 000 m, avšak disciplíny na 200 m ešte v programe neboli (Buček, 2008).

Štruktúru športového výkonu v rýchlostnej kanoistike môžeme načrtnúť v nasledujúcej tabuľke podľa Issurina (1986), In Zaťko (2003).
 

Tab. 1: Štruktúra športového výkonu v rýchlostnej kanoistike

Z tabuľky je zrejmé, že rozhodujúcimi faktormi pre športový výkon v rýchlostnej kanoistike sú:
•    technika – ovplyvnená telesnými a somatickými faktormi
•    kondícia – ovplyvnená fyziologickými faktormi
•    osobnosť – ovplyvňujú psychické faktory
•    podmienky – kde je športová príprava realizovaná.

Autor zdôrazňuje fakt, že ak jeden z uvedených faktorov nebude prítomný, tak nie je pravdepodobné, že športovec dosiahne v tomto športe významnejší úspech.

Harre (1980) zaraďuje medzi určujúce faktory v rýchlostnej kanoistike maximálny ťah paží  a ako limitujúcu pohybovú schopnosť silovú vytrvalosť.

Faktory determinujúce športový výkon v rýchlostnej kanoistike sú: faktory telesného rozvoja a pohybovej výkonnosti, ktoré sa úplne, alebo do istej miery ovplyvňujú alebo podmieňujú, a preto nie je často možné určiť ich presný podiel na športovom výkone. Čo sa týka limitujúcich faktorov, do veľkej miery tu hrá veľkú úlohu aj genetická podmienenosť. Ukazuje sa, že podiel vrodených dispozícií je nezastupiteľný (Kutlík, 1992).
Za pomoci pohybových činností, teda aj samotným tréningom, sa niektoré z dispozícií aktivujú a postupne rozvíjajú do čo najväčších kvalít. V kanoistike pozorujeme :
a)    somatické predpoklady: rozpätie paží, výška, výška v sede, akromiálna šírka, prípadne aj hrúbka a pevnosť kostí.
b)    psychické predpoklady: senzorické schopnosti a temperament.
c)    motorické predpoklady: sú schopnosti rýchlostno-silové, rýchlostno-vytrvalostné, rýchlostné, vytrvalostné, koordinačné.

Čo sa týka somatotypického hľadiska, tak u rýchlostných kanoistov, podľa Kutlíka (1992), telesná stavba tvorí jednak morfologický základ funkcií organizmu a jednak predstavuje dôležitý moment v technike športového pohybu. Uviedol, že zo základných antropometrických ukazovateľov majú vzťah k výkonnosti najmä: výška, váha, výška trupu a pomer výšky trupu k dolným končatinám.

Vzhľadom na svoju silnú genetickú podmienenosť majú somatické faktory význam hlavne pre výber a vyhľadávanie vhodných typov pre jednotlivé disciplíny. Hľadaním vzťahov medzi antropometrickými parametrami a kajakárskym výkonom sa zaoberal Popescu (1963). Určil 7 ukazovateľov telesného rozvoja (rozpätie paží, dĺžka trupu v sede, meraná po siedmy krčný stavec, bideltová šírka ramien, výška v sede vo vzpažení, pracovná poloha kajakára, hĺbka presahu/záberu v sede), ktoré nazval „špeciálne“. Od všeobecných sa líšia tým, že súvisia hlavne s pohybovou činnosťou kajakárov a kanoistov. Úroveň týchto ukazovateľov má podľa Popesca (1963) priamy vplyv na dosiahnutie maximálnej biomechanickej efektívnosti pohybu a tým vyššej výkonnosti (Buček, 2008).

Potočný (1986) vo svojom výskume sledoval rozvoj 15 – 18-ročných pretekárov v rýchlostnej kanoistike a na základe výskumu a pozorovaní zaradil všetky mužské vekové kategórie do skupiny ektomorfných mezomorfov. Kajakárky zaradil do skupiny endomorfných mezomorfov.

Zistenie Martirosova (1986, In Zaťko, 2003) poukázalo, že kajakári a kanoisti, čo sa týka mužov a žien, sa významne odlišujú od nešportovcov nasledovnými hodnotami: celkovými rozmermi tela (telesná výška, telesná hmotnosť a obvod hrudníka), telesnými proporciami (dĺžka  trupu a končatín), svalovou hmotou (väčšie množstvo), % podkožného tuku (nižšie hodnoty).

Z fyziologického hľadiska podľa Kutu – Bunca – Hellera (1982) sa z celého radu faktorov podieľajúcich na športovom výkone v rýchlostnej kanoistike vyčleňujú ako najdôležitejšie predpoklady podmieňujúce úspešný výkon:
•    aeróbna kapacita – vyjadrená maximálnou spotrebou kyslíka (VO2 max), relatívna spotreba kyslíka na kilogram telesnej hmotnosti (VO2 max/kg) a kyslíkový pulz, alebo pulzový kyslík (VO2 max/PF max),
•    anaeróbna kapacita, ktorú charakterizuje koncentrácia laktátu v krvi (LA) a respiračný kvocient (RQ),
•    ekonomika dýchania, ktorú do istej miery vyjadruje percento využitia kyslíka z ventilovaného vzduchu,
•    silové a silovo-vytrvalostné schopnosti.

Všetky uvedené faktory podľa autorov musia byť v určitej rovnováhe. Nemožno preferovať jednu oblasť na úkor druhej.

Môžeme povedať, že špecifická činnosť kanoistu predstavuje prácu zahrňujúcu dynamickú, cyklickú a rýchlostno-silovú zložku, vo veľkej miere s využívaním pákového prenosu síl. Celková práca kanoistu je závislá od mechanizmov zabezpečujúcich energetické zabezpečenie s vysokou hladinou aeróbnej kapacity organizmu, ktorá je definovaná ako maximálne množstvo z prijatého kyslíka, ktoré je organizmus schopný spracovať pri svalovej práci (Grasgruber, P, Cacek, J. 2008 ).


Kondičné faktory
Rýchlostná kanoistika je charakterizovaná ako silovo vytrvalostný šport. To znamená, že dominantné pohybové schopnosti podmieňujúce športový výkon sú sila a vytrvalosť.  Na základe dĺžky trvania jednotlivých disciplín môžeme odhadnúť mieru aktivity energetických systémov podieľajúcich sa na tvorbe energie. Z porovnania zón relatívnej intenzity (Zaciorskij, 1970 In Buček, 2008) v plávaní, atletike a rýchlostnej kanoistike je zrejmé, že krivky dosahovaných časov v rôznych disciplínach sledovaných športov majú podobný vývoj. Evidentné sú 3 úseky. Prvý v rozmedzí od 0 do 20-30 sekúnd zodpovedá intervalu tvorby energie z ATP-CP systému, druhý, do 2-3 minút, zodpovedá intervalu tvorby energie anaeróbnym laktátovým systémom a tretí úsek od 3 minút zodpovedá oblasti tvorby energie zmiešaným anaeróbno - aeróbnym systémom a aeróbnym systémom (Buček, 2008).

Vzhľadom na rôznu dĺžku trvania disciplín sú požiadavky na tvorbu energie odlišné. Pri pohľade na tabuľku 2 môžeme vidieť, že pokým na 200 m trati, ktorá u seniorov trvá približne 40 s, výrazne prevláda anaeróbne krytie energie ATP-CP systémom a anaeróbnou glykolýzou, na 1000 m trati, kde seniori dosahujú časy pod 4 min, je výrazným spôsobom zastúpené i aeróbne krytie energie. Aj tu však významnú úlohu zohráva dobre rozvinutý anaeróbny systém, čoho dôkazom sú aj vysoké hladiny  laktátu (11 – 17 mmol), ktoré sa aj nám podarilo namerať po 1000 m trati priamo na pretekoch.

Tab. 2: Podiel aeróbneho krytia energie pre jednotlivé disciplíny (Kearney, 1998)


Dôležitosť aeróbneho aj anaeróbneho energetického systému pri predikcii výkonu zvýrazňuje lineárny vzťah premenných. Baker a Hardy (1989) zistili biopsiou zo širokého svalu chrbta, že po 9 týždňoch intenzívneho tréningu kajakárov nedošlo k zmene v distribúcii svalových vlákien typu I (oxidatívnych, pomalých) ani typu II (rýchlych, glykolytických). Ani plocha prierezu pomalých vlákien sa významne nezmenila, avšak plocha prierezu rýchlych vlákien sa zväčšila o 82%.

Tesch (1983) skúmal fyziologické charakteristiky elitných kajakárov. Sledoval zloženie tela, svalovú silu, vytrvalosť, VO2max pri záťažových testoch v laboratóriu aj v teréne. Zistil, že pri behaní na bežiacom páse dosiahli kajakári VO2max 5,36+0,25 l/min, pri zaťažení na rumpáli 4,3+0,29 l.min-1 a 4,67+0,16 l.min-1. Po súťaži na 1 000 m zistil koncentrácie laktátu 11-17,5 mmol.l-1 na nepotvrdil štatisticky významný vzťah medzi VO2max a športovým výkonom. Podobne Joachimsthaler (1966) nezistil štatisticky významný vzťah medzi výkonom kajakárov na 1000 m a maximálnou spotrebou kyslíka.

Hamar  (1995) zistil, že v priebehu roka (začiatok prípravného obdobia a súťažné obdobie) sa sledovaní kajakári – reprezentanti pri 4-minútovom „all-out“ teste na izokinetickom pádlovacom trenažéri zlepšili vo výkone v úvodnej a v záverečnej fáze, v ktorých je vyšší podiel produkovanej energie z anaeróbnych procesov. Naproti tomu v strednej časti úseku sa hodnoty významne nezmenili. Parameter oxidatívnych procesov VO2max a rovnako aj celková spotreba kyslíka v priebehu testu sa v sledovanom období takmer nezmenila.

Z porovnania záznamov dlhodobého sledovania ventilačných parametrov a ukazovateľov sily špičkových slovenských kajakárov špecializujúcich sa na disciplíny na 200 m a 1 000 m (Buček, 2000) sa zistilo, že v období  rokov 1994 až 2000 nedošlo – pri vyjadrení trendovou čiarou - takmer k žiadnemu nárastu VO2max na kilogram hmotnosti a kyslíkového pulzu. Spomínané sledovanie potvrdzuje tvrdenia, že Vo2max sa v priebehu kariéry športovca (po dosiahnutí určitej úrovne) výrazne meniť nezvykne a hodnotnejšie sa v tomto prípade zdajú byť údaje ako posun ANP smerom k VO2max a HRmax.

Naproti tomu pri sledovaní vývoja silových parametrov bol preukázaný štatisticky významný nárast maximálneho výkonu (súčin sily a rýchlosti kontrakcie) v príťahu na lavičke a v tlaku na lavičke v teste s postupne zvyšovanou hmotnosťou závažia. Parametre maximálnej sily (1RM) v príťahu a tlaku na lavičke sa však zmenili len minimálne (Buček, 2008).


Obr. 1: Trendy vývoja maximálneho výkonu v príťahu a tlaku na lavičke
u špičkových kajakárov (Buček, 2000).


Spomínané sledovanie potvrdzuje vhodnosť diagnostiky silových schopností na základe zisťovania maximálneho silového výkonu  ako jednoznačne vhodnejšiu ako zisťovanie parametra 1RM. Pri pohľade na obr.1  možno pozorovať aj strmší nárast trendovej čiary Pmax pri príťahu na lavičke v porovnaní s tlakom na lavičke. Môžeme z toho dedukovať tesnejší vzťah príťahu na lavičke k samotnej športovej disciplíne. Spomínané tvrdenia nám potvrdili aj tréneri mládežníkov, ktorí po sezóne registrujú väčší úbytok sily v tlaku na lavičke ako v príťahu na lavičke v porovnaní s predsezónnymi maximami.

Szanto (2004) vo svojej publikácii zdôrazňuje maximálnu silu a silový gradient (RFD), ktoré hrajú veľmi dôležitú úlohu na štarte, kde samotná loď musí akcelerovať z pokoja (0 rýchlosť), do maximálnej rýchlosti v čo najkratšom čase, kde skúsenosti ukazujú, že silnejší pretekári štartujú lepšie než slabší pretekári s rovnakou technickou znalosťou  pohybu. Výborný silový gradient spolu s rýchlou silou a následným výkonom je nevyhnutný pre špecialistov na 200-metrové trate.

Ďalej dodáva, že každé percento maximálnej sily použité v každom zábere je dôležité, pretože podmieňuje individuálnu únavu. Silnejší športovci môžu udržiavať optimálny záber, ktorý rastie s väčším listom (väčšou záberovou plochou) alebo dlhším pádlom, z ktorého vyplýva vyššia rýchlosť. Maximálna sila záberu závisí na základe techniky športovca a schopnosti, ktorá je: Aký veľký silový výkon môže podať v zábere.

V kanoistike je sila každého záberu približne 16 – 30 kg, ktorá závisí na druhu lode (kajak, kanoe) a na pohlaví. Maximálny výkon je nevyhnutný na štarte. Neskôr sila poklesne približne na 20 kg/na záber v kajaku a v kanoe na 25 kg/na záber. Pri pádlovaní musí byť poskytovaná opakovaná sila v priemere 48 – 160 záberov za minútu, čo závisí na type lode. Preto sa vyžaduje udržať výkonné pádlovanie s dôležitou schopnosťou silovej vytrvalosti s relatívnym vysokým výkonom. Dá sa povedať, že vytrvalosť v sile tvorí akýsi základ jazdy na kajaku a kanoe, pretože určuje schopnosť odolávať únave. Je to tiež potrebný výkon (sila) využitý pre každý záber, ktorý by sa nemal skracovať počas celej dĺžky jazdenej trate, či už na tréningu alebo v pretekoch (Lengvarský, 2009).

Maximálna spotreba kyslíka dosahuje u kajakárov a kanoistov počas maximálneho úsilia približne 5,5 – 6,5 l/min. Tieto hodnoty sa vzhľadom na váhu tela zhodujú s 50 – 80 ml/kg/min. Pre kajakárky sú tieto hodnoty nižšie a to približne 3,0 – 4,5 l/min a 45 – 60 ml/kg/min (Szanto, 1989, In Šimočko 2004).

Poznatok potvrdzujú aj Hamar – Lipková (1998), kde uvádzajú, že hodnoty u kanoistov VO2 max sa pohybujú 5 – 5,5 l/min. V publikácii definujú VO2 max ako najvyššie množstvo kyslíka, ktoré je organizmus pri intenzívnom telesnom zaťažení schopný prijať za 1 minútu a vyššia maximálna spotreba kyslíka vytvára predpoklady pre vyššiu intenzitu vytrvalostného zaťaženia a v konečnom dôsledku i lepší vytrvalostný výkon.

Mcardle (1996) udáva, že priemerná VO2max na kilogram hmotnosti je u rýchlostných kanoistov a kajakárov okolo 60 ml.kg-1.min-1 . Podobné výsledky boli zistené aj u slovenských vrcholových kajakárov a to v rozmedzí od 42 do 73 ml.kg-1.min-1, v priemere 60 ml.kg-1.min-1 (BUCEK, 2000). Na základe analýzy dosiahnutých výkonov v testoch z posledných rokov (2011 - 2012) môžeme spomínané hodnoty potvrdiť aj my.

Dal monte (1989) porovnával fyziologické parametre vrcholových kajakárov a bežcov na stredné trate počas maximálneho záťažového testu na bežiacom páse a kajakárskom ergometri. Zistil, že bežci dosiahli na bežiacom páse priemerné hodnoty VO2max 69,7 ml.kg-1.min-1 a na kajakárskom ergometri 39,7 ml.kg-1.min-1 a kajakári 56,46 ml.kg-1.min-1, resp. 61,42 ml.kg-1.min-1. Potvrdil, že špecializácia na určitú športovú činnosť vedie k javu, že jednotlivec dosahuje vyššiu úroveň VO2max pri tej činnosti, ktorú rozvíja v tréningu vo väčšej miere. Nám sa táto teória pri analýze výsledkov testov z roku 2011, kedy sa naši najlepší kajakári podrobili testovaniu tesne po MS, nepotvrdila. Takmer všetci športovci z testovaného súboru (n=14) dosahovali vyššie hodnoty VO2max na bežeckocom trenažéri v porovnaní s pádlovacím a to v priemere 56,5 , resp. 52,7 ml.kg-1.min-1. Treba ale povedať, že hodnoty z pádlovacieho trenažéra boli pravdepodobne z časti ovplyvnené, že test sa konal v ten istý deň po absolvovaní testu na behátku. Hodnoty srdcovej frekvencie na úrovni anaeróbneho prahu medzi behátkom a pádlovacím trenažérom dosahovali rozdiel priemerne 10 pulzov (HR/ANP = 166, resp 176 PF/min).

Podľa Bučeka (2008) z analýzy štruktúry pohybu pri pádlovaní na kajaku vyplýva, že dominantnými svalovými skupinami, ktoré sa podieľajú na generovaní sily využívanej pre pohyb dopredu sú flexory a extenzory horných končatín, svalstvo ramenného pletenca, široký sval chrbta a skupina rotátorov trupu. Z výsledkov jeho dizertačnej práce vyplýva, že najtesnejšiu koreláciu so špecifickým kajakárskym výkonom majú práve rotátory trupu. Rotátory trupu, o ktoré sa vo výskume opieral boli hlavne: m.  obliqus abdominis a rectus abdominis. Na základe hlbšej analýzy kyneziológie pohybu by sme k spomínaným svalom pridali m. transversus abdominis a vôbec ostatné svaly tzv. „core“ systému, ktoré pri správnej funkcii vykonávajú dôležitú úlohu pri každom pohybe a pri ich dobrej kondícii „odľahčujú“ fázickým svalom starosti so stabilizačnými úlohami pri pohybe.

Testovanie všeobecných a špeciálnych pohybových schopností v rýchlostnej kanoistike
Rýchlostní kanoisti  aj vďaka dlhodobej spolupráci s NŠC v pravidelných cykloch vykonávajú rôzne testovania s rôznym zameraním závislým od aktuálneho obdobia športovej prípravy.

Popri pravidelných  preventívnych lekárskych a funkčných prehliadkach a testoch, ktoré sa týkajú špičkových pretekárov seniorskej a juniorskej kategórie, sa konajú aj pravidelné testovania a testovacie zrazy zamerané na diagnostiku silových, všeobecných pohybových schopností či špeciálnych pohybových schopností už od mládežníckej kategórie.

Od roku 2011 Slovenský zväz rýchlostnej kanoistiky začal realizovať projekt testovacích zrazov pre kategóriu mládežníkov, juniorov a kadetov, ktoré sa konajú na jar, v jeseni a zime. Testovacích zrazov sa zúčastňujú najlepší pretekári svojich kategórii. Testovania sa zameriavajú na diagnostiku všeobecných pohybových schopností a základných antropometrických ukazovateľov. Na jar a v jeseni sa počas zrazov tréneri zameriavajú aj na tréning na vode a špeciálne testovanie. Spomínané zrazy sú okrem spomenutých aktivít vhodné aj na edukačné aktivity zamerané na niektorú z oblastí  športovej prípravy pre mladých pretekárov.

Projekt vznikol aj za účelom monitorovania všeobecnej pohybovej výkonnosti, nakoľko je základom pre dosahovanie špičkových výkonov v seniorskej kategórii a zároveň zrazy vyplňujú pomerne dlhý časový úsek medzi sezónami a dávajú tak priestor konfrontácie všeobecnej pripravenosti medzi pretekármi z rôznych klubov.

Čo sa týka juniorov a kadetov, diagnostika sa sústreďuje na základné kondičné faktory potrebné pre tento šport – silu a vytrvalosť. Najkomplexnejším testom je záťažový test na bežiacom trenažéri, ktorý popri všeobecnej lekárskej prehliadke, biochémii a záťažovom EKG absolvujú najlepší kajakári 1 – 2-krát ročne. Na základe merania ventilačných  a ostatných parametrov sa tu zisťujú parametre ako maximálna spotreba kyslíka, atď. Testovanie silových schopností sa zameriava hlavne na zisťovania maximálneho silového výkonu v teste s postupne sa zvyšujúcim závažím v cvikoch, tlak a príťah na vodorovnej lavici. Schopnosť produkovať čo najväčší silový výkon dlhšiu dobu zisťujeme testom 30 s väčšinou s hmotnosťou 50 kg v spomenutých dvoch cvikoch. Špeciálne testovania sa vykonávajú na kajakárskom trenažéri, kde sa najčastejšie využíva 4-minútový „all out“ test do maxima a laktátová krivka, kde na základe odberu laktátu a snímania pulzovej frekvencie určujeme AP a ANP a  jednotlivé tréningové zóny.

Testovanie a príklady z praxe
Športová diagnostika nám ponúka rôzne možnosti diagnostiky niektorej z kondičných schopností či testy a merania v špeckejších podmienkach k danému športu, z ktorých jednotlivé testy viac či menej korelujú so športovým výkonom v pretekoch.
   
Príkladom špeciálneho testovania v rýchlostnej kanoistike je testovanie na pádlovacom trenažéri. Samozrejme, že aj tu vstupujú, resp. nevstupujú faktory pre ktoré nemôžeme výkon na pádlovacom trenažéry dávať do rovnosti so špecifickým výkonom kajakára na vode. Na druhej strane,  napr. test laktátovej krivky vykonanej na pádlovacom trenažéri má pre kajakára  výpovednejšiu hodnotu ako tento test vykonaný v behu (pokiaľ nie je cieľom určenie záťažových zón pre beh).

Pádlovací trenažér nám okrem možnosti tréningu môže napovedať aj o výkonnosti pretekára, najmä v období kedy klimatické podmienky neumožňujú trénovanie na vode. V nasledujúcom grafe (obr. 2) môžeme vidieť priemerné výkony podľa vekových kategórií v 4–minútovom „all out“ teste na pádlovacom trenažéri uskutočnené pred sezónou  2012. Z takéhoto grafu sa okrem priemerných hodnôt výkonu, času či frekvencie dajú analyzovať aj faktory ako taktika  a taktická vyspelosť pretekára (rýchlejší začiatok, slabší koniec...), resp. celková a čiastková výkonnosť jednotlivých energetických systémov. Na obr.2 môžeme na základe priebehu krivky (stúpajúca tendencia v závere) seniorov hovoriť o lepšie vybudovanom anaeróbnom systéme tvorby energie, keďže tento systém je vo veľkej miere využívaný práve na začiatku a na konci pretekov. Na druhej strane pri porovnaní celkových priemerných výkonov seniorov a juniorov do 23 rokov v tomto teste na tom boli lepšie juniori do 23 rokov.

Obr. 2: Priebeh 4 – minútového testu na pádlovacom trenažéri


O tom ako výkon na pádlovacom trenažéri koreluje s výkonom na vode sa môže tréner presvedčiť počas sezóny pri porovnaní výsledkov testovaní z trenažéra a pretekov na vode. Výhodou trenažéra sú prakticky nemenné a relatívne stále podmienky a analýza jednotlivých parametrov nám môže napovedať aj o výkonnosti jednotlivých pretekárov danej kategórie. V nasledujúcom grafe je znázornený priebeh rovnakých testov našej kajakárskej špičky pred sezónou 2012, ktorí v úvode sezóny zviedli boj o pozíciu v olympijskej posádke K4. Z tohto grafu vidieť, že na základe výkonu má oproti ostatným výraznejšie navrch kajakár E. V., ktorému na záver ostalo najviac energetických zásob na vyprodukovanie vyššieho výkonu v závere. Tento pretekár je zároveň jeden z našich najlepších kajakárov posledných rokov. 

Obr. 3: Priebeh 4 – minútového testu na pádlovacom trenažéri


Na druhej strane, ako sme spomínali, na základe pádlovacieho tranažéra nemožno úplne predpovedať výkonnosť pretekára na vode, kde na výkon vplýva množstvo ďalších faktorov. Taktiež treba povedať, že ak sa pri pádlovacom trenažéri orientujeme len na výkon, výhodu majú silovejšie typy pretekárov, ktorí dokážu na trenažéri produkovať väčší počet wattov (aj za cenu horšej a pre vodu menej ekonomickejšej techniky). V nevýhode sú tu  pretekári, ktorých štýl je naopak  menej silový, ale na vode tento handicap vedia kompenzovať lepším citom pre vodu, či vyššou frekvenciou, čo sa nám potvrdilo aj v praxi. Okrem sledovania výkonu nám software a následná analýza dovoľuje sledovať aj rýchlosť či frekvenciu záberov. V obrázku 4 máme priebeh testu z pohľadu rýchlosti.

Obr. 4: Priebeh 4 – minútového testu na pádlovacom trenažéri


Ďalším v kanoistike využívaným testom zameraným na posúdenie aeróbnych schopností je laktátová krivka. Krivky sa vykonávajú v pravidelných cykloch, kde sa hodnotí výkonnosť v jednotlivých energetických zónach. Testom zisťujeme úroveň aeróbneho prahu (AP), anaeróbneho prahu (ANP), nepriamo aj úroveň maximálnej spotreby kyslíka (VO2max). Výstup z laktátovej krivky obsahuje aj stanovenie tréningových zón.  Obrázok číslo 5 znázorňuje laktátovú krivku vykonanú s časovým odstupom u toho istého pretekára. 

Obr. 5: Laktátová krivka rýchlostného kanoistu na kanoistickom trenažéri


Na testovanie silových schopností využívame testovacie zariadenie Fitrodyne pracujúce na princípe registrácie polohy a rýchlosti pohybu pri známej hmotnosti závažia. Na základe známej hmotnosti závažia a zrýchlenia  systém vypočítavá okamžitú silu (súčin hmotnosti závažia a zrýchlenia), výkon (súčin sily a rýchlosti) a polohu (časový integrál rýchlosti). Týmto spôsobom zariadenie poskytuje základné parametre silového cvičenia, t.j. silu, rýchlosť, výkon, zrýchlenie a polohu. Maximálny výkon ako parameter silových schopností teda zahŕňa aj rýchlosť vykonávaného pohybu, čo je pri diagnostike silových schopností v športe dôležité, ako to bolo spomenuté aj v úvode.
 
Pri diagnostike silových schopností sa testy vykonávajú v tlaku a príťahu v ľahu na vodorovnej lavici. Spomínali sme test maximálneho výkonu s postupne sa zvyšujúcou záťažou a test svalovej vytrvalosti za 30 s. V nasledujúcom grafe môžeme vidieť priebeh výkonov v 30 s teste s 50kg hmotnosťou vykonaného 3-krát po sebe s 3 - minútovým intervalom odpočinku. Pri analýze grafu vidíme klesajúcu tendenciu počtu opakovaní aj výkonu jednotlivých opakovaní v jednotlivých sériách. Po ukončení testovania bol tomuto juniorskému pretekárovi v 3. minúte odoberaný laktát z kapilárnej krvi a hodnoty dosahovali 11 mmol.l-1, čo svedčí o výraznom zapojení glykolitického systému a náročnosti takto vykonávaného cvičenia. Do praxe nám tento poznatok hovorí aj o náročnosti kruhového či intervalového tréningu v posilňovni pri podobnom dávkovaní zaťaženia.

Obr. 6: Priebeh testu silovej vytrvalosti v príťahu


Na ďalšom grafe máme ten istý test vykonaný seniorským reprezentantom. Pri pohľade na produkované watty, počty opakovaní a indexu únavy môžeme  v tomto prípade konštatovať lepšiu silovú pripravenosť pretekára.
 

Obr. 7: Priebeh testu silovej vytrvalosti v príťahu

 

Pri teste kde sa  zisťuje maximálny silový výkon proband, vykonáva postupne opakovania so zvyšujúcou sa záťažou. Pomocou testovacieho zariadenia a softwaru Fitrodyne potom hodnotíme prírastok výkonu na jednotlivých váhach, resp. zlepšenie výkonu (obr.4), ktoré by sa mali pozitívne meniť počas dospievania pretekára či po absolvovaní zimnej prípravy, resp. mezocyklu na to určeného.

Obr. 8: Zmeny výkonu v tlaku na lavičke po 6-týždňovom cykle s ťažkými váhami


Zozbierané údaje z jednotlivých meraní slúžia jednak na porovnanie a vyhodnotenie aktuálneho stavu pretekára, ale aj na spracovanie a vytváranie výkonových databáz jednotlivých kategórii. Príklad uvádzame v nasledujúcom grafe.

Obr. 9: Dlhodobé sledovanie mládežníckych reprezentantov v rýchlostnej kanoistike v rokoch 2001 – 2009 (Petriska, R., Šimočko, P., Kužel, R., Liptáková, K.)


Všetky spomenuté testy samozrejme nepostihujú všetky oblasti (z pohľadu kondičných faktorov), ktoré rozhodujú o úspechu v rýchlostnej kanoistike. Materiálne podmienky nám neumožňujú testovanie napr. rotárotov trupu, ktoré na základe práce Bučeka (2008) majú najužší vzťah ku kajakárskemu výkonu. Dôležitou oblasťou, na ktorú netreba zabúdať je starostlivosť o fázický a posturálny svalový systém hlavne smerom k prevencii svalovej nerovnováhy. Dobrá posturálna stabililita môže napomôcť dosahovaniu lepších výkonov a hlavne prevencii zadravotných problémov, ktoré neobchádzajú ani kanoistiku. Neustále zaťažovanie hlavne chrbtových svalov a svalov ramenného pletenca si vyžaduje patričnú dávku regenerácie a vhodnej kompenzácie.

Výsledky a možnosti športovej diagnostiky by nám okrem porovnávania, hodnotenia progresu mali slúžiť aj na intenzifikáciu športovej prípravy. Či už z pohľadu dávkovania zaťaženia a následnej optimalizácie regeneračných procesov. Pri hodnotení regeneračných procesov prebiehajúcich v organizme počas či po zaťažení sa ako bezprostredné ukazovatele využívajú hlavne hodnota pulzovej frekvencie a laktátu a na postihnutie zotavených procesov v dlhšom časovom úseku hodnoty urei, kreatinkinázy či spektrálna analýza. Za najobjektívnejší ukazovateľ z hľadiska sledovania zotavných procesov v dlhšom časovom úseku  sa na základe výskumov a praxe zdajú byť hodnoty kreatinkinázy. Najväčší problém je materiálna, technická a časová náročnosť takéhoto sledovania.

Zoznam bibliografických údajov
BAKER, S. - HARDY L., 1989.  Effects of high intensity canoeing training on fibre area and fibre type in the latissimus dorsi muscle In: British Journal of Sports Medicine, 23(1), 1989, s. 23-26
BUČEK, R. 2010. Sila kľúčových svalových skupín a špecifický kajakársky výkon. Dizertačná práca. Univerzita Komenského v Bratislave. Fakulta telesnej výchovy a športu. Katedra kinantropológie. Školitel: prof. MUDr. Dušan Hamar, PhD.  93s. Bratislava, 2008.
BUČEK, R. 2000.  Hodnotenie výkonnosti kajakárov v roku 2000, Správa
technického oddelenia Strediska štátnej športovej reprezentácie MV SR, Bratislava, 2000, s. 12
CHOUTKA, M. 1976. Studium strukury sportovního výkonu, Praha Universita Karlova, 1976
CHOUTKA, M., DOVALIL, J.1991. Sportovní trénink. Praha: Olympia, 1991. ISBN 80-7033-099-6
CHOUTKA, M., DOVALIL, J. 1987. Sportovní trénink. Praha: Olympia 1987. 318s.
DOVALIL, J. a kol. 2002. Výkon a trénink ve sportu. Praha: Olympia, 2002. 336 s. ISBN 80-7033-760-5.
GRASGRUBER, P., CACEK, J. 2008. Sportovní geny.1 vydanie. Brno: Computer press, a.s, 2008. ISBN 978-80-251-1873-3.
JOACHIMSTHALER, F. 1967. Studium závislosti mezi sílou záberu pádlem a vnejší formou poybu pri pádlování. Sborník Vedecké rady ÚV CSTV, Olympia, Praha, 1967, s. 117-142
HAMAR, D., LIPKOVÁ, J. 1998. Fyziológia telesných cvičení. Bratislava: Univerzita Komenského, 1998. 2 vydanie. 174 s. ISBN 80-223-1283-50.
HARRE, D. 1980. Náuka o sportovním tréninku. Praha: Olympia 1980, 279 s
KAMPMILLER, T. 1996. Štruktúra športového výkonu a rozvoj špeciálnych pohybových schopností vrcholových šprintérov. In Zborník slovenskej vedeckej spoločnosti pre TV a šport. Bratislava: 1996, s. 14-16. ISBN 80 967487-3-4.
KEARNEY, J.1998.  The physiology and energetic profile of kayak sport. In: International Seminar on Kayak-Canoe Coaching and Science – Proceedings, Brussels, 1998, s. 15-18
KUTLÍK, D. 1992. Výber talentov v rýchlostnej kanoistike z hľadiska telesného rozvoja a motorickej výkonnosti: Rigorózna práca. Bratislava: FTVŠ UK, 1992. 153 s.
KUTA, I.- BUNC, V.- HELER, J. 1982. Ke koncepci celoroční prípravy v rýchlostní kanoistice. In Vodní sporty, 1982, roč.34
LENGVARSKÝ, L. 2010. Vzťah medzi silovým výkonom v posilňovni a športovým výkonom v rýchlostnej kanoistike. Diplomová práca. Bratislava. Univerzita Komenského, FTVŠ, 2010.
MCARDLE, W. - KATCH, F. - KATCH, V. 1996. Exercise Physiology, Williams & Wilkins, 1996
POPESCU, O. 1963 Masvratori antropometrice specifice, lakciacisti, Snagov, 1963. In: Zborník prekladov pre vnútornú potrebu CSZK, 1972, s. 31
POTOČNÝ, V. 1986. Telesný rozvoj ako predpoklad športového výkonu v kanoistike, In: Sborník referátu z vědecké konference Bratislava 29.-30. řijna 1985. Praha: ÚV ČSTV- Vedecko-metodologické oddelení, 1986, s. 409-466.
SELINGER, V. a kol. 1966. Přehled fyziologie telesných cvičení, Praha: Státni zdrav. nakl. 1966
SZANTO, C. 2004. Racing canoeing. 2.vydanie. Argentina: Gráfica Vuelta de Página Ltda, 2004. 263s.
ŠIMOČKO, R. 2004. Posudzovanie stavu všeobecnej a špeciálnej trénovanosti v priebehu ročného tréningového cyklu u členov reprezentačného družstva juniorov v rýchlostnej kanoistike: diplomová práca. Bratislava : Univerzita Komenského, FTVŠ, 2004.
TESCH, P. - KARLSSON, J.1983. Muscle fiber type characteristics of M. deltoideus in wheelchair athletes. Comparison with other trained athletes. In: Am. J. Phys. Med., 1983, 62(5), s. 239-243
ZAŤKO, J. 2003. Dynamika zmien všeobecných silových schopností u reprezentačného družstva juniorov v rýchlostnej kanoistike: Diplomová práca. Bratislava : Univerzita Komenského, FTVŠ, 2003.

Dátum vydania: 26. 2. 2014