Sekcia: Vzdelávanie

 

Skvelý strednotratiar, agilný publicista

Igor Machajdík, Národné športové centrum

Po Alojzovi Szokolovi, šprintérovi, ktorý vybojoval na premiérových OH 1896 v Aténach tretie miesto, sa ako druhý slovenský rodák na olympijskom atletickom ovále predstavil Zoltán Speidl. Rodák z Lučenca (*17.3.1880), trocha zabudnutý, ale významný a svojimi výkonmi rozhodne úspešný športovec, reprezentoval Uhorsko na II.OH 1900 v Paríži.

Svoje detstvo prežil v rodine geometra  v mestečku s bohatými telovýchovnými a športovými tradíciami. Ako každý výrazný talent, ani on neušiel pozornosti atletických lanárov z juhu, z bohatých budapeštianskych klubov. Všestranný športovec sa nakoniec upísal univerzitnému klubu BEAC (Budapesti Egyetelem Atletikai Club), kde rozvíjal svoj talent a úspešne reprezentoval farby svojich chlebodarcov v behoch na stredné vzdialenosti.

V roku 1900 sa kvalifikoval na OH v Paríži víťazstvom na majstrovstvách Uhorska v behu na 1000 metrov. Na parížskych olympijských hrách Speidl nesklamal. V podmienkach, ktoré ničím nepripomínali olympijské športoviská, to nemal jednoduché. Pritom zostáva faktom, že prakticky iba atletika spĺňala v Paríži aspoň aké -také kritériá a jasne bola dominantným olympijským športom. Jej súťažné disciplíny prebiehali v Boulonskom lesíku od 14. do 22. júla a sledoval ich dokonca sám predseda Medzinárodného olympijského výboru Pierre de Coubertin. Dokonca preto, pretože ostatným športom na hrách nevenoval žiadnu pozornosť.

Medzi 23 atletickými disciplínami v Paríži bojoval Zoltán Speidl v behu na 800 metrov, teda v disciplíne, v ktorej štartovalo 15 pretekárov z piatich krajín. Spomedzi nich dobehol vo finále na piatom mieste, pričom čas víťazného Angličana Alfreda Tysoea bol 2:01,2 min. Výsledný čas bol meraný iba prvým dvom v cieli, čiže ani ten Speidlov nie je známy. 800 metrová trať bola po stovke a maratóne treťou najpočetnejšie obsadenou atletickou disciplínou parížskych hier. Svojím výsledkom sa lučenecký rodák zaradil medzi najúspešnejších členov atletickej časti uhorskej výpravy.

Po OH si Speidl udržal ešte dve sezóny domácu neporaziteľnosť na stredných vzdialenostiach a získal dva tituly  majstra Uhorska v behoch na 1000 metrov v rokoch 1901 a 1902. Taktiež sa stal vo svojej silnej disciplíne majstrom Rakúska. Podľa zachovaných dobových dokumentov sa bežecký štýl Speidla vyznačoval ľahkosťou a uvoľnenosťou, známy bol svojím poctivým prístupom k tréningu i pretekom, rešpektom i úctou voči súperom. Práve vďaka pravidelnému tvrdému tréningu, ale i vďaka prirodzenému talentu, ako aj dobrej životospráve dosahoval svoje športové úspechy.

Postupom času dostávala prednosť jeho ďalšia srdcová záležitosť – žurnalistika. Po pomerne včasnom ukončení aktívnej činnosti bežca začal spolupracovať ako novinár s Nemzeti Sport i Sportvilágom a neskôr sa stal redaktorom Sporthirlapu. Náš rodák je autorom publikácie – monografie Štokholmské olympijské hry 1912, ktorá vyšla o rok neskôr v Budapešti. Ide o veľmi cenné autentické svedectvo z OH v knižnej podobe, najstaršie v Uhorsku vôbec. Okrem novinárčenia sa Zoltán Speidl venoval aj funkcionárčeniu v BEAC, kde pôsobil ako hlavný tajomník a popritom bol zapáleným atletickým organizátorom, trénerom i rozhodcom. Žiaľ, osud bol k nemu krutý. Zomrel veľmi skoro – 3.7.1917, iba 37-ročný. Za svoj krátky život toho stihol naozaj veľa.

Dátum vydania: 2008