Sekcia: Vzdelávanie

 

Snaha o tenisové zmeny a realita (13)

PhDr. Igor Machajdík, Národné športové centrum

V mierne pokročilých, ale ešte stále priekopníckych časoch tenisu na Slovensku, boli zaznamenané rôzne pokusy o novinky či zmeny, ktoré boli možno mienené v dobrom, ale často tenisové dianie iba skomplikovali. V tomto duchu  sa napríklad v oblasti terminológie vyžaloval v roku 1936 konateľ Západoslovenskej župy Ľudevít Kühn: „Pri každom turnaji a zápase bývame svedkami nedorozumení a chýb, ktoré bývajú zapríčinené tým, že na sudcovskom stolci obyčajne sedia ľudia, ktorí neovládajú anglický jazyk, v ktorom sa dosiaľ sudcovalo. Anglický jazyk svojou nejednotnou výslovnosťou je iste najmenej vhodný, aby bol užívaný ako medzinárodná reč pri akomkoľvek športe...Myslím si, že už prišla doba, aby sme sa odpútali od nesympatickej angličtiny a zaviedli si názvoslovie svoje, domáce.“ Svoj postreh mal odvodený z vlastnej praxe a iste to myslel úprimne, ale nepresadil ho medzi hráčsku základňu, ktorá kvalitatívne rástla a tí lepší tenisti, zúčastňujúci sa už aj zahraničných turnajov, logicky nesúhlasili. V domácej tenisovej spoločnosti sa dokonca rozprúdila v tomto čase iná závažná polemika – či počítať na 0, 15, 30, 40 a či by nebolo rozumnejšie zaviesť spôsob počítania bodov na jeden, dva, tri... Hrozba medzinárodnej izolácie kvôli internej úprave pravidiel by bola istá. Našťastie, tieto iniciatívne a im podobné návrhy zostali v slepej (ne)tenisovej uličke, keď logika mala navrch.

Toto všetko sa dialo v časoch, keď kompetentní vedeli a aj upozorňovali na postupný odliv tenisových nádejí, slabú propagáciu hry, kvantitatívny pokles členskej základne i celkovú pasivitu funkcionárskych kruhov. S dávkou nostalgie sa spomínalo na zlaté časy, keď sa „kedysi hralo na LTK už vo februári a na I. ČsŠK končili v decembri, kedy hráči priamo z courtu utekali sa zohriať teplým čajom“.

Aj v druhej polovici 30. rokov minulého storočia zaostával slovenský tenis za tým českým. Do desiatky najlepších v celoštátnom rebríčku sa okrem Žilinčana Hechta, žijúceho a hrajúceho v Prahe, nedostal žiaden iný Slovák. Naposledy v ňom figurovali začiatkom 30. rokov Bratislavčania Nedbálek a Klein, po nich už nikto. Tabuľkové zastúpenie mal slovenský tenis medzi najlepšími vďaka Bratislavčanke Fischerovej (na obrázku hore), zaradenej v roku 1935 na tretie miesto a o rok neskôr na 3. až 4. miesto celoštátneho rebríčka v dvojhre žien. Bolo to najmä vďaka pozoruhodným úspechom na českých kurtoch i finálovej účasti Fischerovej na majstrovstvách republiky, ale suverénne triumfovala aj na medzinárodných majstrovstvách Slovenska, ktoré sa konali v roku 1936, keď dominovala v dvojhre i štvorhre s Markovičovou.


Hráči LTK Bratislava v roku 1936, zľava Fillo, Nový, Krejčí, Weiss


Zlá hospodárska a sociálna situácia sťažovala predpokladaný rast úrovne tenisu u nás, nedostatok financií robil škrt cez rozpočet klubom i jednotlivcom. Výstižnú definíciu tenisového amatéra priniesol týždenník Star v lete 1936: „Amatér je športovec, ktorý nevie toho toľko, aby mu niekto niečo za jeho umenie dal.“ A týždenník Športový týždeň počítal v marci 1937 financie aj takto: „raketa – 150 korún, nohavice – 40 korún, dve tenisové košele – 40 korún, tenisové topánky – 20 korún, tenisové príspevky – 150 korún a členské príspevky – 60 korún, spolu 460 korún na sezónu.“ Obyčajný smrteľník si rozmyslel, či investuje do bieleho športu svoje ťažko nadobudnuté korunky.

Ešte na jeseň 1930 hodnotila správa o štátnom kurze športových hier pre učiteľov v Banskej Bystrici, že „kurzu sa zúčastnilo vyše 20 poslucháčov (9 mužov a 12 žien), 13 zahlásených neprišlo asi preto, že si mali doniesť so sebou rakety, lebo sa učilo i lawn-tennisu.“ Približne o šesť rokov neskôr mohla byť príkladom ťažkej situácie v slovenskom športe, konkrétne v tenise, správa o činnosti z roku 1936 v niekdajšom špičkovom tenisovom odbore PTE Bratislava: „Tennis. Tento odbor v nedostatku dostatočného počtu závodníkov mal veľké ťažkosti, takže odbor musel sa venovať reorganizačným úlohám.“  Podobnú nepriazeň doby pociťovali, žiaľ, aj tenisoví nadšenci v ďalších kluboch, a aj keď to mali existenčne vo viacerých nahnuté, tenis predsa len nepatril medzi „inkriminovanú“ skupinu takzvaných malých športov, ktorých odbory museli v mnohých kluboch skončiť kvôli financiám.  

Dátum vydania: február 2016