Šport detí a mládeže v Slovenskej republike začiatkom tisícročia

Prof. PaedDr. Ján Junger, PhD., Prešovská univerzita v Prešove, Fakulta športu

Ak sa má telesná výchova a šport v širšom význame slova stať  pevnou súčasťou životného štýlu človeka, počnúc dieťaťom  predškolského veku, pokračujúc žiakom povinnej školskej  dochádzky a končiac vysokoškolákom ako dospelým jedincom,  prvým krokom všetkých výchovno-vzdelávacích činiteľov a  inštitúcií musí byť snaha o vytvorenie pozitívneho postoja vychovávaného jedinca k tejto činnosti.

A keďže ide o celoživotný proces, nikdy nie je neskoro. Dávno sú za nami časy, keď platilo, že deti po návrate hodili tašku na zem a rodičom oznámili: Idem von! Dnes sa ich záujem sústreďuje na výpočtovú techniku, osobitne časť týkajúcu sa rôznych videohier, filmov, internetu a pod. Je alarmujúce, že pohybové aktivity predstavujú náplň voľného času zhruba iba u desiatich percent detí a to aj napriek tomu, že majú evidentne k športu kladný vzťah.

Už z takto postaveného úvodu vyplýva, že skôr ako prejdeme k samotnej analýze športu detí a mládeže v nových spoločenských podmienkach, je našou povinnosťou bližšie charakterizovať význam použitých termínov. A ako je možné presvedčiť sa hneď prostredníctvom nasledujúceho textu, tým najmenej jednoznačným sa javí definícia samotného športu.

Z historického hľadiska môžeme termín šport odvodiť od latinského slova disportáre = baviť sa, stráviť príjemne voľný čas. Lenže oblasť zábavy, resp. voľného času bola v tom období spojená iba s kategóriou slobodných ľudí. Tento fakt predurčoval aj pôsobnosť a zámer vtedajšieho športu. S takýmto názorom vyjadril nesúhlas o. i. zakladateľ novodobých olympijských hier barón Pierre de Coubertin. Coubertin bol presvedčený, že šport nemá byť záležitosťou iba vybraných skupín – elít. Okrem iného povedal: „Šport nie je žiadnou luxusnou zábavou, činnosťou pre pár zámožných jedincov, ani formou, ako svalmi kompenzovať duševnú prácu (tu môžeme dnes pripustiť Coubertinov omyl, ale z pohľadu vtedajšieho spôsobu života išlo o stanovisko bezpochyby správne). Dáva každému mužovi, žene či dieťaťu príležitosť na zdokonalenie, nehľadiac na ich profesiu alebo miesto na svete. Je prirodzenou súčasťou všetkých rovnako, v rovnakej miere a nemôže byť ničím nahradený“ (BASU, 1988, 19).

Telovýchovné aktivity rozdelil na:

- šport pre všetkých

- pretekársky šport

- elitný šport

Postupne sa však šport stále častejšie vnímal ako synonymum posledných dvoch skupín, t.j. činnosti, ktorá je v rámci súťaže určená tým záujemcom, ktorí si ju zvolia ako niečo špecifické. V tom zmysle sa ustálila aj jeho definícia, že v športe ide o ...o špecifickú, organizovanú súťažnú činnosť, ktorá je zameraná na dosahovanie maximálnych (relatívnych, resp. absolútnych) športových výkonov (SÝKORA a kol., 1995). Takto sme sa s ňou mohli roky oboznámiť aj v našej odbornej literatúre.

Rozvoj vedy a s ňou súvisiaci rozvoj odborného jazyka však stále jednoznačnejšie smeroval k vytvoreniu takej terminológie, ktorá by obsahovala čo najmenej polysémie s možnosťou medzinárodného prekladu. Za jeden z takýchto pokusov môžeme považovať prijatie Európskej charty o športe (1992). V nej sa v tejto súvislosti môžeme dočítať: „ Šport zahŕňa všetky formy pohybovej činnosti, ktorých cieľom je prostredníctvom príležitostnej alebo organizovanej činnosti preukázať alebo zvýšiť telesnú zdatnosť a duševnú pohodu ľudí, formovať sociálne vzťahy alebo dosiahnuť výkon v súťažiach na všetkých úrovniach“ .

Napriek týmto všetkým pokusom o vytvorenie akejsi univerzálnej definície športu môžeme v nich postrehnúť niekoľko spoločných znakov. Prvým je prostriedok pôsobenia (pohybová činnosť, telesné cvičenia), prostredníctvom ktorého sa predpokladajú zmeny v organizme človeka. Druhým znakom je porovnávanie schopností medzi jedincami navzájom, ktoré za istých okolností nazývame súťažou. Úspech v obidvoch z nich predpokladal dôkladnú prípravu jedinca a jeho istú špecializáciu. V tomto duchu prebiehala aj vlastná športová príprava. Jej základom bola všestranná telesná príprava detí a mládeže, ktorej základy spočívali v ich spôsobe života a športový tréning akceptujúci znaky ontogenetického vývoja ľudského jedinca. A tretím znakom športu je vysoká variabilita jeho cieľa a z toho vyplývajúca heterogenita úrovne výkonov i súťaží. V dôsledku toho s istou inováciou pretrváva delenie športu tak, ako to naznačil zakladateľ novodobých olympijských hier – školský, výkonnostný, vrcholový, zdravotne oslabených a šport pre všetkých

Aká je však situácia dnes? Zmeny politického systému, ktorými naša spoločnosť prešla v závere 20. storočia, sa výrazným spôsobom zapísali aj do oblasti športu, najmä športovej prípravy. Odborná nepripravenosť, absencia skúseností a váhanie nad možnosťou ponechať to, čo sa v telovýchovnej a športovej praxi osvedčilo spôsobili, že systém športovej prípravy detí a mládeže dostal vážne trhliny a neukončenou reštrukturalizáciou športového hnutia zanikli mnohé jej organizované formy a prostriedky. Vlády Slovenskej republiky síce vo svojom programovom vyhlásení permanentne deklarovali záujem podporovať rozvoj telovýchovných a športových aktivít občanov, počnúc športom na školách a končiac štátnou športovou reprezentáciou, ale vo väčšine prípadov zostalo iba pri vyhlásení. Ministerstvo školstva SR, ako ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za oblasť športu v intenciách programového vyhlásenia vypracovalo, resp. vo veľkej miere iba inovovalo a oživilo činnosť útvarov talentovanej mládeže. Tvoria ich školské športové strediská, športové triedy, športové školy, centrá talentovanej mládeže a zväzové centrá prípravy mládeže. Celkovo evidujeme na Slovensku 1 544 takýchto útvarov, v ktorých je zaradených 43 987 mladých športovcov, čo však predstavuje iba 4,99 % z populácie navštevujúcej základné a stredné školy. Navyše aj v ich prípade môžeme vidieť niekoľko nedostatkov týkajúcich sa fungovania celého systému výučby telesnej výchovy a športovej prípravy na školách.

Na základe množstva vedeckých výskumov je známe, že 5 - 6 ročné dieťa by malo pohybovým činnostiam venovať približne 60% času bdenia, pričom aspoň 3 hodiny by intenzita pohybovej činnosti mala zodpovedať minimálnemu priemernému pásmu stimulácie obehového systému 150% pokojových pulzových hodnôt. Naše dlhoročné vedecko-výskumné skúsenosti postavené na týždenných časových záznamoch detí uvedeného vekového obdobia ukazujú, že v rámci pobytu v materskej škole je na jednotlivé druhy pohybovej činnosti vymedzených v priemere 3 hod. 12 minút. Pritom väčšina činností je organizovaná s nízkou intenzitou záťaže. Napriek tomu tvorcovia základných pedagogických a metodických materiálov i samotné ich realizátorky (učiteľky materských škôl) tejto problematike nevenujú dostatočnú pozornosť. Veľmi často sa stáva, že učiteľky chápu pohybovú výchovu detí ako vlastný oddych od náročného zamestnania, resp. ako ostatné zložky výchovno-vzdelávacieho programu, vyžadujúce vzornú organizáciu a disciplínu.

V domácom prostredí sa pohybovej činnosti deti venujú počas pracovných dní približne 2 hod. 20 minút a počas víkendov necelých 5 hodín. V tomto prípade už bez pobytu v predškolskom zariadení. Z celkovej doby bdenia to v materskej škole predstavuje cca 39% a doma 41% času venovaného pohybovým aktivitám. Počas víkendu ide iba o necelých 38% celodenného času bdenia dieťaťa (JUNGER, 2000).

Najvážnejším problémom tohto vekového obdobia v športe je podľa nášho názoru:

- predčasná športová špecializácia - podmienky pre začiatok športového tréningu nastávajú až koncom obdobia mladšieho školského veku (KUČERA a kol., 1998)

- nerešpektovanie zákonitostí vývinu ľudského organizmu v danej etape ontogenézy (biologický vek). Veľký rozsah kĺbovej pohyblivosti, nazývaný aj laxnosťou väzivového aparátu, láka aby sa táto ohybnosť využila v príprave na dosiahnutie športového výkonu, čo môže mať v neskoršom období pre organizmus vážne patologické dôsledky.

Mnohoročné skúsenosti zo športovej praxe i teoretické poznatky potvrdzujú, akú osobitnú pozornosť je potrebné venovať výberu pohybovej aktivity detí mladšieho školského veku. Súvisí to najmä so zmenami v ich živote, vyvolanými nástupom do školy. Nástup dieťaťa do školy znamená pre neho ďalšiu kritickú periódu živote, typickú iba pre ľudského jedinca. Sedenie v školskej lavici prináša pre dieťaťa doposiaľ nepoznané zaťaženie, ktoré je považované za nevyhnutné, zatiaľ čo dynamická stimulácia ako výsledok pohybovej činnosti je stále výraznejšie obmedzovaná. Z toho dôvodu KUČERA, M.- KORBELÁŘ,P., (1994) odporúčajú pri deviáciách chrbtovej osi a u Scheurmanna dodržiavať zásadu rovnakej doby spontánnej pohybovej aktivity, ako je doba sedenia v škole.

Pretože deti v tomto období ešte samostatne nerozhodujú o náplni svojho denného režimu, dochádza v dôsledku nárastu iných povinností k zmenšovaniu časového obdobia, ktoré v minulosti venovali pohybovým aktivitám. Určitou psycho-hygienickou náhradou v tomto smere by mohla byť školská telesná výchova. Tej však nepribúda, ba naopak, nenapĺňa sa ani osnovami stanovené minimum. V súčasnosti môžeme iba obdivovať projekt britskej vlády „Physical Education School Club Links“, ktorého cieľom je dosiahnuť, aby na všetkých základných a stredných školách boli pre všetky deti zabezpečené 4 hodiny telesnej výchovy týždenne (ANTALA-LABUDOVÁ, 2006). Pozitívne v tomto smere reagujú aj niektoré východoeurópske krajiny, kde takisto nastal nárast povinnej telesnej výchovy (Poľsko, Ukrajina, Slovinsko a pod.). Za veľmi negatívny môžeme považovať aj moment, že už v tomto období sa objavuje značné percento detí, ktoré sa nezúčastňujú hodín telesnej výchovy (cca 11 %), pričom skoro polovica na to nemá zdravotný dôvod (HALMOVÁ – ŠIMONEK – KANÁSOVÁ, 2005).

Tento fakt má nesporne negatívny význam pre športovú prípravu detí, ku ktorému sa v špecializovanom tréningu pridružujú ďalšie nedostatky:

- najdôležitejším kritériom výberu detí do útvarov sú výsledky testovania motorickej výkonnosti (v dôsledku čoho sa často uprednostňujú deti vývinovo akcelerované)

- nedodržanie pomeru špeciálnej a všeobecnej časti prípravy, ktorá by mala byť v začiatkoch športového tréningu maximálne v pomere 20:80 % v prospech všeobecnej prípravy

V strednom a staršom školskom veku je potrebné ešte stále nielen akceptovať, ale klásť osobitný dôraz na vývinové zákonitosti. V dôsledku pubertálnych zmien sa mení stavba tela, vnútorné prostredie, vybavenie organizmu, ale aj pohybová potreba. Výsledkom je množstvo vývinových disbalancií. KUČERA a kol., (1998) napr. v súvislosti so športom poukazujú na rozvoj svalovej sily, ktorému však nezodpovedá rozvoj šliach, väzív ani zrenie kostí. Nerešpektovanie tejto zákonitosti môže mať za následok až patologické preťaženie. Nebezpečie je o to väčšie, že v tomto období je už špecializovaná športová príprava vo väčšine športov na vysokej úrovni a v dorasteneckom veku už dosahujú deti slušnú výkonnostnú úroveň.

Práve v tomto období, ktoré je charakteristické ukončením prípravy na ďalšiu životnú fázu, tak v povolaní ako aj v športovej príprave, je potrebné venovať zvýšenú pozornosť vytváraniu stereotypu potreby pohybu v rámci kompenzácie na celodenné zaťaženie. Výsledky uskutočnených výskumov ako aj naše osobné skúsenosti však potvrdzujú, že je tomu skôr naopak. Okrem klesajúceho počtu hodín povinnej telesnej výchovy sa negatívne prejavuje aj nízka kvalita výučby telesnej výchovy. Tá je zapríčinená o. i. nedostatočným finančným ohodnotením učiteľa, stagnujúcou a znižujúcou sa zdatnosťou detí, nedostatočnými telovýchovnými zariadeniami s vysoko amortizovanými pomôckami, ale často aj nepodloženým zľahčovaním práce „telocvikára“. Výsledky výskumov poukazujú na nepríjemnú skutočnosť, že narastá počet prípadov, kde na školách vyučujú telesnú výchovu nekvalifikovane – učiteľom inej aprobácie, učiteľom z 1. stupňa ZŠ, či vychovávateľom (ZUSKOVÁ – STEJSKAL, 2003, BEBČÁKOVÁ – LUKÁČ, 2005).

Ďalším veľmi vážnym problémom tohto obdobia je radikálny nárast žiakov, ktorí sa nezúčastňujú hodín telesnej výchovy. Počet necvičiacich chlapcov sa pohybuje od 27,7 % do 39,6 % a počet necvičiacich dievčat od 38,2% do 48,1 % (ŠIMONEK –HALMOVÁ –KANÁSOVÁ, 2005, SLEZÁK, 2004).

Do roku 1989 nebolo potrebné sa osobitne zaoberať významom telesnej výchovy v rámci vysokoškolského štúdia. Vyplývalo to o. i. aj z toho, že súčasťou štátnej politiky bola aj branná povinnosť, za ktorou stála mocná lobby – armáda. V dôsledku spoločenských zmien došlo k oslabeniu aj tejto funkcie štátu. Žiaľ, na úkor zdravotného významu pohybovej aktivity. Nesprávnou interpretáciou princípov demokracie sa aj otázka zdravia začala považovať za osobnú hodnotu, t.j. vec súkromnú a zasahovanie do súkromných vecí je neprijateľné (HRUBÝ, 2005).

V oblasti kognitívnej dochádza na základe informácií, s ktorými jedinec prichádza do styku prostredníctvom rodiny, vyučovacieho procesu, inštitúcií a médií k vytváraniu názoru na význam a potrebu pohybu v živote človeka. Ukončiac školskú dochádzku by mal byť každý jedinec informovaný o význame pravidelnej a adekvátnej pohybovej aktivity, spôsobu jej realizácie z hľadiska obsahu, intenzity, objemu a frekvencie. Potom si môže každý na základe vlastného rozhodnutia vybrať svoj šport a druh pohybovej aktivity.

V tomto smere by mala byť realizovaná aj výučba na vysokých školách. Zavádzaním kreditového systému štúdia a znižovaním hodín priameho kontaktu však dochádza na prvom mieste k vyraďovaniu telesnej výchovy zo základného programu. Trend dávno existujúci na väčšine zahraničných škôl. S rozdielom, že študenti týchto škôl sú od malička vedení k dôležitosti zdravého spôsobu života (každé zabudnutie a vynechanie dôležitého faktoru má o. i. výrazný finančný dosah) a k realizácii výberového predmetu existuje dokonalé materiálne a priestorové vybavenie.

Zdôvodnenie „kompetentných“ na našich vysokých školách spočíva v preferencii iných, „dôležitejších“ disciplín. Veď obzor poznania sa pochopiteľne rozširuje. Čo na tom, že kalokagatiu chápeme ako historicky potvrdenú pozitívnu filozofiu harmónie ducha a tela, keď ju môžeme v pokoji vysvetliť v rámci niektorej teoretickej disciplíny, ktorá sa do základného programu dostala práve na úkor telesnej výchovy. Čo na tom, že na vysokej škole dochádza v zásade k ukončeniu vývinových procesov základných systémov organizmu, keď v tomto veku sa ešte výrazne neobjavujú dôsledky hypokinetického spôsobu života. A čo je azda najhoršie, takýmto prístupom dochádza k narušeniu komplexného rozvoja jedinca, pretože každý človek je tvorený určitým telesným základom, na ktorom sa buduje jeho duševné vybavenie. Fyziologický základ mysle je vedecky preukázaný. Jej vitalita závisí od vitality celého organizmu. Stav mysle sa prejavuje aj vo fungovaní organizmu a opačne. Poruchy organizmu môžu vyvolať aj poruchy myslenia. Telo jednoducho od mysle (duše) oddeliť nie je možné. K takému záveru došiel aj vynikajúci psychológ Jaroslav Hlavsa, keď si dovolil parafrázovať klasický Descartov výrok „ Cogito ergo sum“ na „Moveo, ergo cogito, ergo sum“

Je zaujímavé, že problémy týkajúce sa významu pohybu v živote človeka, problémy výučby telesnej výchovy, sa vyskytujú pri každej reforme školstva. Ako príklad môžem uviesť reakcie na obsah učebných osnov pre mešťanské školy, ktoré odzneli pred vyše 70 rokmi. „ Má vzniknúť nová škola. Dieťa bude činné. V skutočnosti dostane v každom predmete programy, nad ktorými bude sedieť a písať denne 5 – 8 hodín v škole a niekoľko hodín doma. Jediným telesným pohybom mu bude prechod z triedy do triedy a 15 minútová prestávka, na ktorej musí stihnúť vykonať svoje potreby a pripraviť sa na ďalšie vyučovanie. Pretože mešťanské školy navštevujú prevažne deti z chudobnejších rodín, u ktorých je v dôsledku nedostatočnej výživy vysoká náchylnosť k zakriveniu chrbtice, nebude, zdá sa, pomáhať ani stála výzva, aby deti sedeli vzpriamene. Oni jednoducho nebudú schopné udržať hmotnosť trupu v správnej polohe“ (Těl. Vých. Sport. Mlád., 2001).

Aká neuveriteľná podoba s dnešnou situáciou. Akurát, že problém výživy primárne nespočíva v chudobe, ale v preferencii nezdravých jedál, resp. diétach zameraných na chudnutie, prejavujúci sa najmä u dievčat. A koľko z nich vie, že dobre vyzerajúca postava je priamo úmerná svalovej činnosti, pohybu? V názoroch verejnosti – a to nielen laickej, ale aj odbornej - sa pohybom rozumie iba dynamická pohybová činnosť, charakteristická izotonickou kontrakciou. O tej sa diskutuje, tá je predmetom záujmu, resp. nezáujmu človeka. Jej význam na fungovanie organizmu bol a je neustále vedecky potvrdzovaný z pohľadu zdravotného, funkčného, sociálneho, psychického a pod. Ale len málokoho zaujíma, že pri udržaní polohy tela má veľmi dôležitú úlohu aj druhá forma svalovej činnosti – statická kontrakcia posturálneho svalstva. Jej prítomnosť, resp. absencia sa okamžite odráža v spätnoväzbovom aferentnom pôsobení na podkôrovú oblasť centrálnej nervovej sústavy, ako aj na množstvo ďalších systémov a orgánov. Priamym pôsobením tak ovplyvňuje celkový stav organizmu. Výrazne to vidíme napr. pri ležiacich pacientoch, kde ani intenzívna rehabilitácia nezabráni rýchlemu vývoju osteoporózy, atrofii posturálneho svalstva a poruche vegetatívneho systému. Dôsledky takéhoto stavu sa potom ešte vo väčšej miere prejavujú oneskorene, keď sa pacient uzdraví a je schopný základnej lokomócie (OBODYNSKI, 1985, RADVANSKY, J.-KUČERA, M., 1999).

Ďalším novodobým problémom, ktorý na druhej strane potvrdzuje predchádzajúce konštatovania, je zaraďovanie, resp. nezaraďovanie detí do školskej telesnej výchovy. Lekárske vyšetrenia potvrdzujú, že najčastejším dôvodom nezaradenia dieťaťa do cvičenia je porucha pohybovej sústavy. Je ešte stále veľa praktických lekárov, ktorí sa z rôznych dôvodov rozhodnú pri akejkoľvek odchýlke od normy na prvom mieste zakázať telesnú výchovu. Pritom je dokázané, že práve pri takýchto poruchách prináša jednostranná statická záťaž s dlhodobým udržiavaním polohy podstatne väčšie riziko ako dynamická pohybová aktivita. Nerovnováha zhoršuje väčšinu porúch pohybového systému, a to tak štrukturálnych, ako aj funkčných (RADVANSKY, J.-KUČERA, M., 1999).

Tento „inštitucionalizovaný“ proces formovania spôsobu života nachádza výdatného pomocníka medzi rodičmi i samotnými žiakmi a študentmi. Výsledkom je spomenutý nárast žiadostí o uvoľnenie a oslobodenie od telesnej výchovy z dôvodu akejkoľvek zdravotnej odchýlky. Pritom samotné oslobodzovanie, odsúhlasené „rodinnými lekármi“, je nezmyselné. Za jeden z dôvodov tohto stavu považujeme prijatie zákona 277/1994 Z.z. o slobodnej voľbe lekára. Zatiaľ čo do tohto roku museli napr. študenti vysokých škôl absolvovať vstupnú lekársku prehliadku u školského lekára, výsledkom čoho bolo aj zaradenie, resp. nezaradenie do telesnej výchovy, po tomto stačí potvrdenie od ľubovoľne zvoleného lekára. Na základe takéhoto postupu sa radikálne zvyšuje počet študentov oslobodených od telesnej výchovy. Na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave sa týmto problémom dlhodobo zaoberajú a zistili, že napr. na Chemicko-technologickej fakulte bolo pred prijatím zákona oslobodených 50 študentov z 1909 prijatých. Po prijatí spomínaného zákona sa počet prijatých študentov zvýšil o 67%, ale počet oslobodených od telesnej výchovy vzrástol desaťnásobne (BOBRÍK a kol., 1999). Je až neuveriteľné, že podobný problém, aj keď z iného dôvodu, nachádzame aj v minulosti. Spisovateľ Jaroslav Žák v knihe „Cesta do hlubin študákovy duše“ v roku 1938 píše: „Je dojemné, jak předobří rodičové podporují všemožne svá dítka v boji proti tělocvičnému diktátoru a jsou ochotni opatřit miláčikovi lékařské vysvědčení s potvrzením, že je v zájmu synkova zdraví, aby nechodil umazán jako prase. Jen ať to tělocviční nadšenec zkusí a dá svým dětičkám deset minut poklusu. Druhý den přinese polovina mladých sportovců omluvenku podepsanou rodiči, že pan syn není připraven z toho a toho předmětu, protože byl úplně vysílen a fyzicky i duševně zničen v hodině tělocviku“ (PROCHÁZKA, 2001).

Z pohľadu súčasného spôsobu života detí a mládeže je najkritickejšou oblasť konatívna, predstavujúca praktickú realizáciu telovýchovnej a športovej činnosti v každodennom živote. Väčšina z nás uznáva dôležitosť pohybovej činnosti pre zdravý vývoj, ale po ukončení školskej dochádzky, v rámci ktorej sa máme možnosť zapojiť do cvičenia na hodinách školskej telesnej výchovy, dochádza k radikálnemu zníženiu záujmu o pravidelnú telovýchovnú a športovú činnosť. Málokoho z nás trápi, že táto cesta nezodpovedá doterajšiemu fylogenetickému vývoju ľudstva a popiera význam zdedených motorických znakov, akými sú vzpriamená postava, bipedálna chôdza, jemná motorika rúk, obrátený palec atď. Keďže ide o dlhoročný vývojový proces, ktorého zmeny neregistrujeme počas vlastnej ontogenézy, zabúdame, že tam, kde neprichádzajú rozvíjajúce impulzy, nenastávajú ani žiadne pozitívne reakcie. Nanajvýš degeneratívne a deštruktívne. Málokto si uvedomuje, že človek sa v rámci svojho vývoja síce vymanil z ríše prírody, ale nie z pôsobenia prírodných zákonitostí. Biologické normy, sformované v priebehu celej fylogenézy, sú zakotvené v jeho genetickom kóde a sú v rozmedzí niekoľkých generácií nemenné.

A práve tento posledne menovaný, navonok veľmi všeobecne formulovaný problém, nás musí z pohľadu športu detí a mládeže paradoxne zaujímať najviac. Všetkým nám je jasné, že pohyb patrí medzi základné ľudské potreby – podobne ako jedlo, pitie, spánok. Prostredníctvom pohybu sme sa fylogeneticky formovali. Ako sa teda môžeme oslobodzovať od biologickej potreby? Prečo to neskúsime s jedlom, resp. pitím?

Výsledkom takéhoto postoja, prejavujúceho sa na väčšine slovenských škôl, evidentne vyplývajúceho z narušenia rovnováhy života, je výrazné zhoršenie držania tela detí prejavujúce sa už v predškolskom veku, nárast zdravotne oslabených detí, nižšia pohybová výkonnosť a zdatnosť a presunutie plne uznaného významu telesnej výchovy a športu do verbálnej roviny na úkor jej praktickej realizácie. Na obranu učiteľov a čiastočne aj rodičov môžeme dodať, že táto ich iniciatíva je poznačená vlastným životom v detstve a dodnes sú toho názoru, že deti majú k pohybovej aktivite kladný vzťah, čo prezentujú v rámci svojho voľného času. Tento záver potvrdil vo svojom výskume PAJTÁŠ (2005), kde vo výskume na vybraných stredných školách prezentovali rodičia a učitelia názor, že pohybová aktivita patrí medzi najobľúbenejšie činnosti detí, zatiaľ čo samotné deti uprednostňujú neformálne spoločenské aktivity, pasívny odpočinok resp. rôzne druhy zábavy.

Na záver nám len zostáva veriť, že kompetentné inštitúcie zaujmú k postaveniu telesnej výchovy na školách a rozvoju športu detí a mládeže zásadný a jednoznačný postoj, čo bude tým prvým krokom k naplneniu hesla vytýčeného v Národnom programe rozvoja športu na Slovensku – „Vráťme šport do škôl“. Lebo pokiaľ budú naše deti zápasiť s problémami základného lokomočného fondu a výkonnosti organizmu nezabezpečujúcej jeho fungovanie v bežnom živote, sú všetky investície vložené do reformy týkajúcej sa štruktúry organizácie a riadenia športu zbytočné, lebo šport bez základne a všeobecnej prípravy nebude mať kto na zodpovedajúcej úrovni robiť! Musíme si uvedomiť, že tam, kde bytie zaostáva za vedomím, kde sú názory odlišné od postojov, musíme reformovať vedomie, aby pomohlo bytiu. Aj za cenu, že sa tak stane takpovediac „ex offo“, prostredníctvom zodpovedajúcich legislatívnych opatrení. Nezabúdajme, že hovoríme o živote a hodnotovej orientácii 95 % detí navštevujúcich základné a stredné školy, ktoré sú potenciálne nevyčerpateľnou zásobárňou výberu talentov pre výkonnostný a vrcholový šport. Ale hlavne nezabúdajme, že dobrá všeobecná príprava je nevyhnutnou podmienkou kvalitnejšej športovej špecializácie tých 5 %, ktoré sú zaradené do útvarov talentovanej mládeže.

Iba takto chápaná a v praxi aj realizovaná školská telesná výchova sa môže stať prvým, ale zároveň rozhodujúcim predpokladom pre vytváranie pozitívneho prístupu k realizácii jednej z dôležitých životných potrieb človeka a tým aj k vytváraniu hodnotovej orientácie detí a mládeže k športu. A vzhľadom na to, že cez školský systém prejde počas svojho života každý jedinec od zdravého po zdravotne oslabeného, získaný systém hodnôt sa neskôr v rámci výmeny generácií prenesie do rodín, pre vznik ktorých nie je potrebná žiadna kvalifikácia a vzdelanie, ale vo výchove detí zohrávajú rozhodujúcu úlohu.

 

Literatúra
1. ANTALA, Branislav – LABUDOVÁ, Jela: Školská telesná výchova v (r)evolúcii alebo v ohrození? Tel. Vých. Šport. 2006, č.1, s.2 – 5,ISSN 1335-2245
2. BASU, S. S.: Sport pro všechny jako faktor spolupráce, vzájemného poznávání a pomoci. In: Zborník z 2. medzinárodného kongresu Šport pre všetkých. Praha. 1988, s. 19-21
3. BEBČÁKOVÁ, Viera – LUKÁČ, Karol: Súčasný stav v realizácii učiva z telesnej výchovy v základných školách. In.: Labudová, Jela a kol.: Súčasný stav školskej telesnej výchovy a jej perspektívy. Bratislava, ICM AGENCY, 2005, s. 14-26, ISBN 80-969268-6-1
4. BOBRÍK, Miroslav a kol.: Problémy vyučovania telesnej výchovy na vysokých školách. Tel. Vých. a šport., 1999, č. 3-4, s. 18-22
5. HALMOVÁ, Nora – ŠIMONEK, Jaromír – KANÁSOVÁ, Janka: Príčiny neúčasti žiakov na pohybových aktivitách v rámci hodín telesnej výchovy na I. stupni ZŠ v nitrianskom regióne. In.: Labudová, Jela a kol.: Súčasný stav školskej telesnej výchovy a jej perspektívy. Bratislava, ICM AGENCY, 2005, s. 43-46, ISBN 80-969268-6-1
6. ŠIMONEK, Jaromír –HALMOVÁ, Nora –KANÁSOVÁ, Janka: Príčiny neúčasti žiakov na hodinách telesnej výchovy na II. stupni ZŠ v nitrianskom regióne. In.: Labudová, Jela a kol.: Súčasný stav školskej telesnej výchovy a jej perspektívy. Bratislava, ICM AGENCY, 2005, s. 46-51, ISBN 80-969268-6-1
7. HRUBÝ, Martin: Proč je tělesná výchova na vysoké škole potřebná? Těl. Vých. Sport Mlád. 71, 2005 č. 1. s. 9-12
8. JUNGER, Ján: Telesný a pohybový rozvoj detí predškolského veku. Prešov, FHPV PU, 2000, ISBN 80-8068-003-5
9. JUNGER, Ján: Telesná výchova a šport na vysokých školách. In: Východiská programu rozvoja športu na Slovensku. MŠ SR, Sekcia športu detí a mládeže. Bratislava, 2000, s. 22 – 23.
10. JUNGER, Ján: Športová humanistika v príprave telovýchovných pedagógov. In: Zborník referátov z medzinárodnej konferencie Športová humanistika v systéme štúdia športových pedagógov. Bratislava, FTVŠ UK, 2003, ISBN 80-89075-19-3
11. KUČERA, Miroslav a kol.: Pohyb v prevenci a terapii. Praha, Karolinum, 1998, ISBN 80-7184-042-4
12. KUČERA, Miroslav. – KORBELÁŘ, Petr.: Význam pohybové aktivity pro předškolní děti. In.: Sborník Dítě – pohyb – rodina. Praha, Asociace sportu pro všechny. 1994, s. 39-48
13. OBODYŃSKI Kazimierz: Rozwój kultury fizycznej studentów. W: Kultura fizyczna młodzieży akademickiej/ pod red. Obodyński K, ZN 11, s. II, Tow. Nauk. Rzeszów 1985, ss. 9 – 31.
14. PAJTÁŠ, Ivan: Telesná výchova v hodnotovom systéme žiakov stredných škôl, ich učiteľov a rodičov. Rigorózna práca, Fakulta športu PU, 2005
15. PROCHÁZKA, Miroslav: Jak viděl tělocvikáře spisovatel Jaroslav Žák. Těl. Vých. Sport. Mlád., 2001, č. 3, s. 10-13
16. RADVANSKY, Jiří.- KUČERA, Miroslav.: Indikace a kontraindikace pohybových činností v povinné a zdravotní tělesné výchově. , Těl. Vých. Sport. Mlád., 1999, č.4, s. 2-7
17. SLEZÁK, Ján: Analýza príčin absencie žiakov stredných škôl na pohybových činnostiach v telesnej výchove. In.: Labudová, Jela a kol.: Súčasný stav školskej telesnej výchovy a jej perspektívy. Bratislava, ICM AGENCY, 2005, s. 51-57, ISBN 80-969268-6-1
18. SÝKORA František a kol.,: Telesná výchova a šport. Terminologický a výkladový slovník. Bratislava, F.R.&G. spol. s.r.o. 1995
19. Unum Necessarium. Těl. Vých. Sport. Mlád., 2001, č. 3, s. 7-9
20. ZUSKOVÁ, Klaudia – STEJSKAL, Tomáš: Podnety na individualizáciu telovýchovného procesu z oblasti športovej psychológie. In: Elektronický zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Telesná výchova a šport v treťom tisícročí. Prešov, Prešovská univerzita, 2003, s. 624-631, ISBN 80-8068-198-8

Dátum vydania: 2007