Športová lukostreľba

doc. RNDr. František Kundracík, PhD., Lukostrelecký klub Bratislava

Lukostreľba je jednou z najstarších olympijských disciplín. Hoci by sa mohlo zdať, že v dnešnej modernej technickej dobe by mal byť záujem o lukostreľbu na ústupe, opak je pravdou. Na ostatných letných olympijských hrách patrili lukostrelecké finálové súboje k tým najsledovanejším športovým prenosom vôbec.

Lukostreľba  má navyše niekoľko osobitostí, vďaka ktorým je pre športovcov veľmi atraktívna:

•    Zasiahnuť šípom stred terča vyžaduje v prvom rade veľkú zručnosť. Lukostreľba je preto hlavne technický šport. Fyzické schopnosti športovca sú síce tiež dôležité, ale sú až druhoradé. Preto sa lukostreľbe môžu venovať (a dosahovať špičkové výkony) športovci s veľmi rôznym vekom a olympijskú medailu môže získať 18-ročný aj 50-ročný lukostrelec.
•    Keďže lukostrelecké súťaže sú obvykle organizované odrazu pre celé spektrum vekových kategórií, lukostreľba je často rodinným športom, keď spolu trénujú rodičia spolu so svojimi deťmi. Tým účasť na tréningoch a súťažiach predlžuje čas, ktorý rodičia trávia so svojimi deťmi, čo je v dnešnej uponáhľanej dobe veľmi cenné.
•    Potrebné zručnosti si dokážu vypestovať aj telesne postihnutí športovci, takže na lukostreleckých súťažiach je bežné vidieť súťažiť vedľa seba v tej istej kategórii zdravých aj telesne postihnutých športovcov, ktorí dokážu tým zdravým úspešne konkurovať.
•    Lukostreľba má mnoho podôb (terčová, terénna, 3D, rôzne druhy lukov, ...), takže každý si môže nájsť ten typ súťaže, ktorý najviac vyhovuje jeho mentalite.

Na Slovensku je vznik a rozvoj lukostreľby spojený s dnes už nebohým pánom Karolom Noskovičom, ktorý sa s ňou zoznámil počas svojej vojenskej služby v Ostrave. Po návrate založil  v roku 1958 vo Viničnom prvý lukostrelecký oddiel s niekoľkými členmi. Dnes, po viac než päťdesiatich rokoch, sú na Slovensku desiatky lukostreleckých klubov a stále pribúdajú nové.

Typy športových lukov
Moderné športové luky sa postupne vyvinuli z tradičných historických lukov. V Európe bol najrozšírenejším druhom luku anglický dlhý luk (longbow), populárne boli aj krátke jazdecké luky, ktoré do Európy priniesli z Ázie Mongoli a Maďari. Z hľadiska presnosti viedol dlhý luk, ktorý používala väčšina lukostrelcov. Vyrábal sa pôvodne z tisu, drevené šípy boli najčastejšie z cédra, operenie mali z letiek vtáčích krídel a šípy boli opatrené kovovým hrotom. Dlhý luk je dodnes oficiálnou kategóriou a strieľajú z neho tradične orientovaní lukostrelci (obrázok 5).

Vývoj luku viedol k použitiu kompozitných materiálov (vrstvy rôznych druhov dreva, striedanie vrstiev dreva a zvieracích šliach a podobne). V súčasnosti je veľmi populárnym materiálom karbón, keďže má niekoľkonásobne vyššiu pevnosť než oceľ. Na pružnú časť luku sa používajú kombinácie karbónu a dreva a alebo  karbónu a iných syntetických materiálov. Väčšia rýchlosť šípu sa dosiahla aj zakrivením koncov ramien smerom od strelca (zvratný luk – recurve bow), ako vidno na obrázkoch 1 a 2. Spolu s novými materiálmi došlo k oddeleniu pružnej časti luku (ramien) od tuhej centrálnej časti luku (stredu).  Luky sa tak stali skladacími, pričom jednou z najväčších výhod je možnosť vymieňať ramená za silnejšie v súlade s vekom športovca a zosilnením jeho svalov. Aj u šípov došlo k zmene materiálov. Najkvalitnejšie šípy sú kombináciou karbónu a hliníkovej zliatiny, populárne sú aj čisto karbónové šípy a začiatočníci používajú spravidla odolné šípy z hliníkovej zliatiny. Iba strelci z tradičných lukov používajú drevené šípy.


Obr. 1: Strelec z moderného olympijského luku (Foto: autor)

Presnosti luku výrazne pomohla aj jeho ďalšia výbava – stabilizátory, zameriavač  a zariadenie na kontrolu dĺžky náťahu.  Zvratný luk v takejto plnej výbave sa na Slovensku zvykne označovať ako olympijský luk (obrázok 1), keďže tento typ luku je povolený na olympijských hrách. Luk bez takejto dodatočnej výbavy sa označuje ako holý luk (barebow) – obrázok 2. Je obľúbený najmä pri streľbe v teréne, keďže je skladnejší, ľahšie sa prenáša v poraste a je menej citlivý na nárazy.


Obr. 2: Žiaci pri streľbe z holého luku (Foto: autor)

Hoci by sa mohlo zdať, že na luku nemožno vynájsť nič revolučné, predsa sa to stalo. Umiestnením excentrických kladiek na koniec ramien sa podarila dosiahnuť nelineárna náťahová krivka luku, keď lukostrelec  pri naťahovaní luku musí síce vynaložiť veľkú silu, ale na udržanie natiahnutého luku stačí už sila výrazne nižšia. Tak vznikol kladkový luk (compound bow) – obrázok 3. Takýto luk má výborné vlastnosti: vysokú rýchlosť šípu (a teda aj malý vplyv gravitácie a vetra na let šípu) a vysokú presnosť, najmä ak sa vybaví zväčšujúcim  optickým zameriavačom a na držanie a uvoľnenie tetivy sa použije špeciálny vypúšťač. Luk je navyše pomerne krátky, takže s ním môžu strieľať aj „vozíčkari“. Kladkový luk sa rozšíril spočiatku najmä v USA, v súčasnosti má však svojich priaznivcov po celom svete.


Obr. 3: Strelci z kladkového luku (Foto: autor)

Druhy športovej lukostreľby
Klasickou (olympijskou) disciplínou je terčová lukostreľba. Strelci strieľajú sériu šípov na terče v jednej alebo viacerých vzdialenostiach, typicky 90 m – 70 m – 50 m – 30 m. V zimnej sezóne sa strieľa na menšie terče v telocvičniach, obvykle na vzdialenosť 18 m. Strieľa sa na vodorovnej upravenej ploche, takže za dobrého počasia resp. v hale závisí dosiahnutý výsledok najmä od zvládnutia techniky streľby lukom a od schopnosti strelca udržať koncentráciu (obrázok 4).

V terénnej lukostreľbe sa strieľa  sada šípov na terče v členitejšom teréne, ktoré sú v známej ale aj v neznámej vzdialenosti, typicky 5 m -70 m. Okrem zvládnutia techniky streľby musí lukostrelec vedieť odhadovať vzdialenosť k terču a zvládnuť stabilný postoj a zamierenie aj v svahovitom teréne.  Terénna lukostreľba je z tohto hľadiska pestrejšia a spojená s pohybom v prírode.

3D lukostreľba sa rozšírila najmä v ostatných rokoch.  Je to akási simulácia poľovačky – strieľa sa na verné plastové modely zvierat v neznámej vzdialenosti, na každý terč iba jeden šíp (obrázok 5). Strieľa sa prevažne z menších vzdialeností (typicky 5 m – 40 m) obvykle v lesoch alebo na lúkach. Takéto súťaže vyžadujú od strelca okrem techniky streľby najmä dobrý odhad vzdialenosti, keďže výstrel sa nedá zopakovať (u terčovej a terénnej lukostreľby sa na každý terč strieľa viac šípov). Pohyb v lese a streľba na makety zvierat v ich prirodzenom prostredí má však nesporne svoje čaro.


Obr. 4: Chvíľa veľkého sústredenia pred výstrelom z kladkového luku (Foto: autor)


Obr. 5: Strelec z dlhého luku na súťaži v 3D-lukostreľbe odhaduje vzdialenosť cieľa (Foto: autor)

 

Ako sa stať lukostrelcom
Prvým krokom by mala byť návšteva niektorého lukostreleckého klubu. Ich zoznam nájdete napríklad na stránke Slovenského lukostreleckého zväzu ( http://www.slz.sk ). Tam si budete môcť vyskúšať streľbu pod odborným vedením, v mnohých kluboch vám aj požičajú základnú výbavu (luk, šípy a chrániče). Môžete tak jednoducho prejsť začiatkami lukostreľby, kým vám nezosilnejú potrebné svaly a nerozhodnete sa, aký typ luku a aký druh lukostreľby vám najviac vyhovuje. Rozhodne nie je vhodné kúpiť si luk v nešpecializovanom obchode alebo cez internet. Sila a dĺžka luku, dĺžka a tuhosť šípov spolu s tvarom a silou tela strelca musia totiž tvoriť jeden zladený celok. Pre správny výber luku a šípov teda treba mať skúsenosti. Ďalším dôvodom, prečo treba začať pod odborným vedením, je vypracovanie si správnej techniky streľby už v začiatkoch. V lukostreľbe (podobne ako aj v iných druhoch streľby) je dôležité zautomatizovanie procesu výstrelu a úlohu hrá tiež podvedomie. Zafixovanie chybných návykov iba neskôr predlžuje dobu potrebnú na zvládnutie lukostreľby pod odborným vedením.

Zvládnutie techniky lukostreľby na špičkovej úrovni vyžaduje niekoľko rokov práce pri dvoch až štyroch tréningoch týždenne. Do veľkej miery je rozhodujúci celkový počet šípov vystrelených na tréningoch. Intenzívnejšími a častejšími tréningami  možno proces učenia urýchliť, výsledok teda bude závisieť od množstva času, ktorý chcete lukostreľbe venovať.


Dátum vydania: 3. 7. 2013