Športovanie detí - nekradnime deťom detstvo

Alexander Vajda, ALVA Cenntrum

Je veľa dôvodov, prečo viesť dieťa k športovaniu. Je aj jeden dôvod, prečo je to nebezpečné. 
Lekári hovoria, že pravidelná športová činnosť zvyšuje obranyschopnosť, otužilosť a celkové vyhliadky dieťaťa lepšie zvládať všetky zdravotné problémy, ktoré nás môžu počas nášho života postihnúť. Psychológ vám vysvetlí, aký blahodarný vplyv na psychiku detí pohybová aktivita má. Či už z pohľadu psychohygieny, alebo len zo základných potrieb detí, ich vysokej túžbe, ale hlavne potrebe vyvíjať pohybovú činnosť a s tým spojené uspokojenie zo sebarealizácie. Športový pedagóg poukáže na potrebu rozvoja jednotlivých funkčných schopností dieťaťa, ako základného predpokladu pre možnosť dosahovať v období biologickej zrelosti kvalitné športové výkony v jednotlivých športových odvetviach, vždy podľa miery talentovanosti pre niektorý šport. Odborník na výživu vie, aké veľké riziká už v detskom veku znamená nedostatok pohybu z pohľadu nezdravých metabolických návykov, čo znamená detská obezita a z toho vyplývajúce problémy. Učitelia potvrdia, že deti, ktoré majú dostatok pohybovej aktivity vykazujú vyššiu sústredenosť na mentálnu prácu, ich cieľavedomosť a húževnatosť v športe sa často krát uplatňuje aj v učení a potrebe dosahovať úspech v ktorejkoľvek oblasti, a že deti, ktoré si v rannom veku zvykli na aktívny a plnohodnotný denný program, ktorý má jasný cieľ, za ktorým deti kráčajú, sa neskôr uplatňuje vo všetkých oblastiach existencie jedinca. Sociológovia to všetko zhrnú a poukážu na nenahraditeľnú funkciu pravidelných pohybových programov pre deti z pohľadu sociálnej prevencie pred zlými návykmi, ako prevenciou pred kriminalitou, drogovým závislostiam a celej škále problémov spojených s potrebou sebarealizácie, ktorá je v častých prípadoch smerovaná úplne iným smerom, než by si rodičia a spoločnosť predstavovali. V predkladaní rozumných dôvodov pre športovanie detí by sa dalo pokračovať, ale chcem hovoriť o niečom úplne inom. Čo som postavil do protiváhy k takému množstvu argumentov, ako jediný protipól? DETSTVO. Toto slovíčko v sebe zahŕňa veľmi širokú spleť predstáv, činností, jasne definovaných pravidiel a kritérií a je jasne vekovo ohraničené. Asi mi dá každý za pravdu, že slovná kombinácia UKRADLI MI DETSTVO až mrazí, v protiklade so slovíčkami MAL SOM KRÁSNE A ŠŤASTNÉ DETSTVO.. Dôvod je jednoduchý. Je to nenapraviteľná škoda na deťoch s následkami na celý život.

Ako sa dá ukradnúť detstvo? Každé obdobie v našom živote má svoj význam. Malinké dieťa vyžaruje neodolateľnú atmosféru prítulnosti, láskania, túžby po milom a prívetivom prístupe. Je to dané absolútnou odkázanosťou na svet nás dospelých a tento prejav a správanie dieťa svojím spôsobom ochraňuje pred tým, aby sme sa naň pozerali ako na dospelého človeka a doslovne ho trápili našimi predstavami a ambíciami. Každý povie, aké je milučké, zlaté, netrápte ho, veď je ešte maličký a blažený úsmev dieťaťa s krásnymi guľatými zahľadenými očami odzbrojí takmer každého a dá za pravdu potrebám dieťaťa.

Ambícia dosahovať výkony v akejkoľvek oblasti je zákonité kritériom vývoja spoločnosti ako takej. S touto vlastnosťou narábajú aj malé deti a pretrváva v ľuďoch celý život. Často sa stáva, že človek, ktorý celý život aktívne a s radosťou dosahoval rôzne úspechy, či už v osobnom alebo pracovnom živote, utrpí vážnu ujmu, keď stratí možnosť sebarealizácie. Či už stratou práce, odchodom do dôchodku, stratou partnera a možnosti realizácie sa v osobnom živote. Táto vlastnosť v žiadnom prípade neobchádza ani športových pedagógov, trénerov, cvičiteľov a v neposlednom rade aj samotných rodičov. Problematické však zostáva to, že pre pedagógov (tréner aj rodič sú v tomto prípade chápaní hlavne ako pedagógovia) sa stáva nástrojom pre riešenie rôznych ambícií dieťaťa.

Prečo musí malé dieťa každého okoloidúceho pozdraviť? Rodičia chcú ukázať, že ich dieťa je vychované a pritom úplne stačí, keď pozdravia. Dieťa sa viac riadi tým, čo vidí v svojom okolí, ako tým, čo od neho vyžadujeme. Preto keď vidí, že jeho rodičia zdravia, bude to považovať za samozrejmosť a bude zdraviť tiež. Ale až vtedy, keď to príjme ako formu svojej hry, alebo začne rozumieť významu takéhoto správania. Prečo potrebujeme prostredníctvom detí dokazovať okoliu, že mi stojíme za ich prevratnými úspechmi zlyžovania celého svahu a to ešte nemajú ani tri roky? Lebo nevieme upútať iným zmysluplnejším spôsobom svoje okolie? Prečo si rodičia myslia a tréneri ich v tom usvedčujú, že keď päťročné dieťa nebude denne búchať raketou do loptičky, nebude z neho nikdy svetový tenista? Lebo často krát ekonomické záujmy prerastajú zdravé záujmy v rodinách? Neviem. Ponúka sa množstvo vysvetlení a zdôvodnení, ale žiadne neospravedlní fakt, že kradneme deťom detstvo. Potrebujeme klesnúť až na úroveň takzvaných vyspelých demokratických krajín, kde dieťa a detstvo ako také je chápané ako ekonomicky nezaujímavé odvetvie? Len si vyžaduje a nič neprodukuje? A to predsa nezapadá do filozofie trhového hospodárstva a ekonomickej prosperity.


Náš región disponuje veľmi kvalitnými rodinnými tradíciami. Fungovanie rodiny má hlboké tradície. Rodičia sa vo väčšine nepozastavujú nad tým, že o deti sa treba postarať osobne, že potrebnú lásku a istotu svojim deťom nedávajú prostredníctvom au pair, alebo akýmkoľvek pre dieťa cudzím človekom. Je krásne vnímať, že slovenská rodina je stále v drvivej väčšine tou, ktorá si svoje dieťa veľmi váži. Má ambície vytvárať preň kvalitné zázemie. Byť s dieťaťom pri jeho dennodenných krôčikoch napredovania, pri každom jeho úspechu. Deti prežívajú najsilnejšie emotívne zážitky hlavne pri prvých úspechoch. V detskom veku sa takmer stále deje niečo prvýkrát a dieťa má šancu byť dennodenne v našich očiach na stupni víťazov a dennodenne byť obdarované naším uznaním a šťastím.

Viete si predstaviť, že by špičkový športovec ukázal, že dokáže udržať rovnováhu na bicykli a zožal zato úspech? Alebo keď vzpierač, alebo špičkový manažér postaví jednu kocku na druhú, že by sa im dostalo za takýto výkon akéhokoľvek ohodnotenia, slávy? Prečo sa stáva, že dieťa zaťažujeme činnosťami, ktoré majú v jeho živote logické miesto, až keď sa z dieťaťa začína stávať dospelý človek a začína chápať reálny svet a jeho pravidlá v tom pravom slova zmysle?

Máloktoré dieťa vníma svoje športové víťazstvá v rannom veku, ako svoje víťazstvo. Ak sa tak stane, je to práve to geniálne dieťa (a vymyká sa z radov „normálnych“), veľký talent, ktorý je jeden z milióna a takto talentované deti potrebujú veľmi odborný prístup. A to hovoríme ešte len o jednej, aj keď veľmi dôležitej súčasti talentovanosti a to o psychickej. Obzvlášť u týchto detí máloktorý tréner dokáže odolať nutkaniu byť stále lepší a lepší a talentovanosť utopiť už v začiatkoch životnej kariéry dieťaťa. Víťazstvá detí sú nimi samými vnímané hlavne ako víťazstvá tých, ktorí ich k tomu vedú, ktorí im neustále hovoria, aké sú a budú dobré, ako všetkých porazia, ako sa treba stále snažiť, aby ich nikto nepredbehol a oni všetkých porážali. Uvedomme si, ako často hovoríme svojim deťom: nešportuješ pre trénera, nevšímaj si ho, neučíš sa pre učiteľa, vykašli sa na neho, učíš sa hlavne sám pre seba. Toto všetko sa deje hlavne preto, že málokto zo zúčastnených strán si uvedomuje, do akej nepríjemnej situácie sa dieťa dostáva. Nestačí jeden takýto problém v živote dieťaťa, ktorý musí riešiť a tým je samotná škola? Musíme deťom nesprávnym prístupom podsunúť aj druhý problém – šport? Je to začarovaný kruh, z ktorého v danom momente niet úniku. Dieťa vie, že si nemôže dovoliť oponovať. Vie, že je bytostne odkázané na svojich rodičoch a nemá šancu sa z takéhoto kruhu dostať. Tréner sa pre takéto dieťa stáva spolupáchateľom rodiča a nemá žiadnu šancu získať si autoritu ani potrebné uznanie, ktoré potrebuje, aby dokázal u detí vytvárať skutočné hodnoty. Športovanie detí by malo byť hlavne o hodnotách. Nie o výkonoch. Keď sa zahľadíte na vyzretého vrcholového športovca, ako vystupuje na stupne víťazov, vyžaruje z neho vnútorná sila a neohrozenosť. Krásnym príkladom bola neprávosť rozhodcov na výkone Michala Martikána na Olympiáde v Aténach. Kde ani verdikt, ktorý ho pripravil o titul neohrozil jeho sebavedomie a len podporil jeho schopnosť dokázať vlastne celému svetu, kto vyhral. Nie zlato, ale osobnosť, vnútorná sila a schopnosť byť najlepší. Poznám aj komerčný náhľad na tento problém, ale to je už vec morálky a svedomia každého z nás. Keď si v porovnaní s týmto pozriete ako vystupuje na stupne víťazov dieťa, vidíte, ako je odkázané na tých, čo okolo neho stoja, čo ho povzbudzujú. Ako často s malou dušičkou prijíma gratulácie a neustále sa obzerá, či ho naozaj jeho okolie podrží, či mu zatlieskajú, či ho pochvália, či naozaj uspokojilo všetky očakávania rodičov a trénera. Keď takémuto dieťaťu odoberiete titul, nikdy to nepochopí. Nedokáže ešte vnímať hodnoty cez svoje vlastné schopnosti do takej miery, aby mu to neublížilo. Potrebuje byť neustále pred takýmito vplyvmi chránené, aby malo šancu vyzrieť a stať sa tou pravou osobnosťou. A táto šanca sa dá ukradnúť práve vtedy, keď sa dieťa učí dobýjať prvé športové méty. Tak ako zrelý vrcholový športovec dokáže odolať odobratiu titulu olympijského víťaza, tak v kontraste s tým dieťa nedokáže pochopiť, keď už raz vyhralo, prečo musí znova? Keď vyhralo, prečo sa môže stať, že nabudúce ho môžu poraziť druhí? A to sa deje jednoducho preto, že to tak je, bez potreby odborne rozvádzať problematiku športového výkonu a širokej športovej základni detí, čo dieťa aj tak nemá šancu pochopiť v pravom význame problematiky. Orientáciou na víťazstvo v súťaži deti vystavujeme veľkému stresu. Naopak, orientácia na osobné víťazstvá, na kolektívne víťazstvá, orientáciou na pocit z víťazstva aj pri druhom, štvrtom, desiatom mieste je pre psychiku dieťaťa oveľa prijateľnejšia a znižuje riziko pocitu z porážky. Veď za veľký úspech – víťazstvo treba považovať už len to, že sa pravidelne venujú pre ne veľmi prospešnej činnosti, pretože z nej môžu mať radosť a môže ich napĺňať obrovským bohatstvom pozitívnych prežitkov a skúseností. Kde má šancu prežívať množstvo drobných úspechov, ale aj neškodných sklamaní. Žiadne dieťa nemá radosť z len neúspechu svojho, ale ani z neúspechu svojej kamarátky či kamaráta. Ako vysvetlíte dieťaťu, že porazilo svojho kamaráta a že má mať z toho radosť? V princípe veľmi jednoducho, že všetkých pochválite a dáte im cítiť, že je to ich spoločné víťazstvo. Že nie je dôležité byť tým prvým, ale oveľa dôležitejšie je dokázať mať z akéhokoľvek úspechu radosť a vedieť z neho ťažiť. Preto môžu byť pre mnohé deti umiestnenia ďaleko v súťažnom poli často oveľa hodnotnejšie a prínosnejšie, ako to, ktoré získal ten, čo stojí na prvom mieste. Rodičia, ale aj tréneri si neuvedomujú, akú krivdu na deťoch páchajú drobné slovíčka charakteru, neboj sa, nabudúce ho porazíš... Musíš viac v tréningu zabrať a vyhráš... Vidíš, on vyhral preto, že trénuje viac ako Ty.... Prečo sa rétorika okolo detí netočí v zmysle: bol si perfektný. Bolo to krásne, veľmi sa mi páči, ako pekne plávaš, beháš, skáčeš... Vidíš, že sa stále zlepšuješ... Dieťa možno nemusí aktuálne prežívať zo svojho výkonu radosť, ale tú mu môžeme dodať mi našou radosťou. Ale nesmie byť falošná. To vie dieťa veľmi rýchlo vycítiť. A už len samotná úvaha o tom, že dieťa nie je začo pochváliť je zvrátená a z môjho pohľadu trestná.


Keď Vám tréner povie, že Vaše dieťa nemá začo pochváliť, zabudnite, že od takéhoto človeka môže Vaše dieťa získať niečo pozitívne. Naopak. Snažte sa svoje deti pred takýmto prístupom chrániť. Žiadny rekord ani osobný, nestojí za to, aby ste deťom kazili detstvo. Oveľa viac si Vaše deti budú ceniť to, že ste sa postavili na ich stranu a že ste ich ochránili. Potreba bezpečia nie je cudzia ani nám dospelým. V každom veku je nám veľmi príjemné a veľmi nám pomáha každý, o koho sa môžeme oprieť. U detí je to takmer bytostná potreba, pretože svetu dospelých nedokážu samy aktívne čeliť. Keď sa do takej situácie dostanú, riešia to potom rôznymi extrémami. Červené vlasy, náušnica v nose... Odsudzovať deti za rôzne extrémne prejavy nie je v takomto prípade správna cesta, ako riešiť problémy mládeže. Žiadne dieťa to nerobí kvôli nám dospelým. Mladí ľudia sú moc hrdí na to, aby si len tak bezdôvodne prepichovali obočie, jazyk, farbili vlasy na červeno. Často býva príčinou túžba získať to, čo im najviac chýba. Pozornosť, uznanie, pochopenie, podpora, istota. To všetko nie u činností, ktoré na nich páchame my dospelí. Ale v činnostiach, ktoré zvládajú samy, o ktorých samy rozhodujú, ktoré cítia, že sú výsledkom ich snaženia a nie snaženia niekoho druhého. Toto je to nádherné umenie kvalitných pedagógov, ktorých deti milujú a rodičia môžu byť šťastní, že ich deti sú v takých rukách. Takýto pedagóg totiž naopak podporí autoritu rodiča, pomôže mu hlavne v tom, že dieťa vníma snahu rodiča ako hodnotu pre život, ako výzbroj do džungle náročného prostredia osobných sporov, krívd a neprávostí, kde len tí, ktorí to dokážu zvládať, majú šancu na úspech. K tomuto potrebujú deti prežiť šťastné a obohacujúce detstvo. To nenahradí žiadny športový rekord, to nenahradí žiadne víťazstvo, ktoré dieťa nevníma ako svoje víťazstvo. Denne si ľahnúť do postele s vedomím, že moji rodičia sa so mnou nebudú zajtra hrať, ale budú chcieť, aby som znova vyhral, je istá cesta k známemu konštatovaniu rodičov, pri závažných negatívnych prejavoch už dospievajúcej mládeže: veď som mu dal všetko, nič mu nechýbalo, prečo sa tak správa, prečo to spravil...?
Nedá mi ešte sa nepozastaviť nad tým, ako zabezpečiť, aby jedna z najdôležitejších motivácií, ktorú je dieťa schopné nefalšovane vnímať, bola zachovaná. Ide o potrebu neustále zlepšovať svoje osobné úspechy, výkony. Len rozumný tréner dokáže využiť prirodzený nárast fyziologických schopností dieťaťa k jeho neustálemu napredovaniu vo výkonoch. Chorobná ambícia „vytĺcť“ z detí športový kapitál, ktorej sa dokonca vie niekedy povedať, že to je trend, ktorý sa všade uplatňuje, má nenávratné následky.

Pre dieťa je hlavne z dôvodu perspektívy veľmi dôležité, aby cítilo, že sa stále zlepšuje a že túto šancu má aj neskôr. Najzraniteľnejšie obdobie je obdobie puberty. Pre toto obdobie by mal mať tréner v zálohe taký kapitál prostriedkov, aby dokázal aj v tomto, pre dieťa veľmi nepriaznivom období, posunúť jeho schopnosti znova o kúsoček ďalej a nezahatal mu cestu k jeho ďalšiemu napredovaniu. Toto deťom tréneri ukradnú veľmi jednoducho a ľahko. Vtedy, keď deti nepotrebujú k napredovaniu špeciálnejší tréning, pretože napredujú prirodzene, vlastným fyziologickým nárastom svojich schopností, zaraďujú prvky, ktoré ich výkonnosť posúvajú do rekordných tabuliek. Toto je zaručený recept k tomu, že napredovanie takéhoto dieťaťa v období jeho fyziologického dozrievania sa buď zastaví, alebo je pre každého ďalšieho trénera práca s takýmto dieťaťom nesmierne náročná a často neúspešná. A že toto je naozaj trend a už dlhodobý, je skutočne pravdou. Mnohí tréneri mu tak slepo veria, že poukazujú, koľko detí končí svoju športovú kariéru v období svojho dozrievania a preto z nich treba „vytĺcť“ čo najviac ešte keď nemajú svoj vlastný rozum. Ale to je jeden obrovský omyl. Preto vyhlásenia, že niektorý športový oddiel vykazuje v žiackych kategóriách historické úspechy, hovoria jasnou rečou. Rozhodli sme sa pre trend, ktorý však nie je ničím novým. Len priradenie ďalšieho vozňa do obrovského vlaku nepochopenia významu športu v živote detí. Z časti sa to deje aj preto, že niektoré športové zväzy finančne motivujú kluby a oddiely hnať deti v žiackych kategóriách za vysokými výkonmi. To však žiadneho trénera, ale ani rodiča neospravedlňuje a nezbavuje zodpovednosti - NEKRADNÚŤ DEŤOM DETSTVO.

Dátum vydania: 2005