Sekcia: Vzdelávanie

 

Stereotyp tréningového procesu

PaedDr. Klaudia Zusková, PhD., PU v Prešove, Fakulta športu, Slovenská spoločnosť psychológie športu

Peter Váhovský, libero VKPU Prešov a absolvent PU v Prešove, Fakulta športu

Stereotyp, alebo tiež monotónnosť, predstavujú vo všeobecnom význame  opakujúci sa dej. V psychológii je to systém automatizovaných úkonov (návykov), napr. v zmysle „každodenného stereotypu“, napr.: ranné vstávanie v určitej dobe, následné hygienické úkony, raňajky, odchod do zamestnania resp. na športový tréning  a podobne. Môže to byť aj určité stereotypné trávenie sobôt a nedieľ športovca v súťažnom období. Pojem stereotyp je tiež získaný, opakovaním ustálený spôsob myslenia, správania, konania, reagovania; návykové konanie a reagovanie, ktoré má v rámci životnej dráhy športovca s pribúdajúcimi rokmi praxe predpoklad väčšieho výskytu. V rámci stereotypu môžeme sledovať i sociálny stereotyp, ktorý sa vyskytuje nie len na strane trénera. Charakterizujeme ho ako zjednodušenú a schematizovanú, často skreslenú predstavu o určitom sociálnom objekte (športovec, kolektív), ako aj formu správania, ktorá je charakteristická pre bežné správanie, komunikáciu (Strmeň – Raiskup, 1997). Týka so to vzťahu tréner – zverenec i celkove  sociálnej interakcie v prostredí športového tréningu.  Človek má tendenciu vytvoriť si „vlastné teórie osobnosti“. Z toho môže prameniť istý stereotypný prístup k zverencovi, pretože je „zaškatuľkovaný“. Pre doplnenie problematiky stereotypu je vhodné poukázať na stereotypizáciu. Tá predstavuje  upútanie sa na určitý prístup ku skutočnosti a spôsob správania, ktorý nie je adekvátny situácii, ale ktorý chráni človeka od toho, aby prežíval prekážku a narážal na ňu (Šaling – Šalingová – Maníková, 2003). V tréningovom procese (TP) u športovca to môžu byť rôzne rutiny, ktoré sa mu osvedčili ako efektívne pri zvládaní situácií neistoty, ktorú zákonite prináša situácia súťaže, strachu, straty motivácie atď., ale tiež pri riešení taktických úloh vyplývajúcich z priebehu hry, samotnej prípravy na športový výkon, napr. rozcvičenie, alebo riešenia interpersonálnych konfliktov.

Športovec, ktorý prešiel všetkými etapami od športovej predprípravy, etapy základného a špeciálneho športového tréningu až po vrcholovú prípravu, zákonite prichádza do obdobia, kedy sa preňho stáva v  životnom štýle športový tréning stereotypom.

Hráči loptu milujú, ale môžu sa dostať do štádia, kedy ju začnú nenávidieť (Svoboda - Vaněk, 1986). Známe sú situácie, keď medzi trénerom a zverencom alebo v rámci celého kolektívu panuje „ponorková choroba“. Riziko jej vzniku je väčšie obzvlášť tam, kde nie je obmena trénerov, spoluhráčov, tréningových sparingov, či tréningového prostredia. Stereotyp, dril a monotónnosť predstavujú činitele prispievajúce k syndrómu vyhorenia „burn out“. Vyhorenie je “odpoveď na  dlhotrvajúce pôsobenie chronických, emocionálnych a interpersonálnych stresorov” (Maslach – Jackson, 2001).

Všetci sme sa stretli s pocitom, že sa nám nechce, máme toho plné zuby a snažili sme sa vyhnúť tréningovým povinnostiam. Koľký z nás prišli na to, prečo je to tak? Prečo je tá strašná rozcvička deň čo deň, keď sa ani poriadne nerozcvičím? Prečo nemám aspoň jeden deň v týždni voľno, čas pre seba (PV).

Cieľom tohto príspevku je poukázať na problém stereotypu v športovom tréningovom procese v  dvoch rovinách. Prvou je stereotypne vedený tréningový proces. Táto problematika je viac rozpracovaná oproti druhej rovine, ktorou je tréningový proces ako určitý stereotyp v životnom štýle športovcov a obzvlášť vrcholových.

Z rôznych interpretácií životného štýlu môžeme uviesť to, že ho možno charakterizovať ako súhrn životných noriem osoby, skupiny, národa v určitom historickom okamihu. Teda, že je viazaný na určité obdobie, časový prierez života, alebo na jeho kratšie obdobie. Práve v športe sa môžu normy, postoje a ciele pretvoriť na vnútorné motívy a hodnoty, ktoré utvárajú životný štýl a stávajú sa účasťou osobnosti športovca. Športovec prežije značnú časť života v rôznych športových zariadeniach, obklopený inými športovcami a ľuďmi, ktorých životný štýl je často odlišný od bežnej populácie. Realizačné tímy podstatne zasahujú do organizácie životného štýlu.

Tu sa vynára otázka životnej cesty športovca, ktorá sa utvára vo vzťahu s prostredím. K základným otázkam životnej cesty patrí celková koncepcia hodnotových želaní, cieľov, plánov, postojov a preferencií. Ak ich naplnenie je  nejakým spôsobom sťažené alebo znemožnené, dochádza k záťažovej situácii. Práve vhodne postavené ciele, tak krátkodobé ako aj dlhodobé, hodnotová orientácia, štruktúra záujmov i celkove motivačná štruktúra športovca, môžu byť jedným z dobrých prostriedkov preklenutia obdobia, keď je prežívanie stereotypu športovcom nástojčivo aktuálne. Má športovec aj iné záujmy ako šport? Ako si predstavuje svoju budúcnosť po ukončení aktívnej činnosti? Čo chce v športovej kariére dosiahnuť? Je na tréningu zábava, alebo len drina? Čo s voľným časom? Tieto otázky by mali byť určite blízke aj trénerovi.

Vzhľadom na to, že u nás nie je venovaný dostatočný priestor problematike stereotypu, pokúsili sme sa zistiť, ako vrcholoví hráči prežívajú stereotyp tréningového procesu, aké ma prejavy a čo ho spôsobuje. V podstate športové hry sú činnosťou, ktorá vyžaduje kreativitu, prináša množstvo neopakovateľných, emočne vypätých situácii. V týchto športoch sa uplatňujú dobre osobnostné typy, ktoré zle  znášajú  monotónnosť, ako je to napríklad v plávaní.

Údaje k danej problematike sme získali dotazníkmi. Prvý bol nami zostavený Dotazník stereotypu športovca, ktorý bol aplikovaný v sezóne 2005/2006 u 14 extraligových hádzanárov a 11 extraligových volejbalistov. Ďalší nami vytvorený Záznamový hárok stereotypu tréningového procesu športovca (ZHS), v ktorom sme využili modifikáciu metodiky IZOF Hanina (1999), bol aplikovaný v sezóne 2006/2007 len u volejbalistov. Pre výskum sme si zvolili časť nadstavbovej časti (7 zápasov), celé štvrťfinále, celé semifinále a finále SP vo volejbale.  V súbore volejbalistov sme tiež  zisťovali úroveň syndrómu vyhorenia (Maslach - Jackson, 2001). V ZHS, boli dve škály, prežívanie stereotypu  a aktuálnej motivácie, v rámci ktorých si volejbalisti vyberali kategórie podľa aktuálneho psychického stavu. V tomto príspevku sme použili len údaje z oblasti stereotypu. Kategórie pre stereotyp, z ktorých si volejbalisti vybrali vždy tri a zaznačili ich intenzitu, boli nasledovné:odpor, frustrácia, úzkosť, roztržitosť, koncentrácia, nuda, vzťahovačnosť, apatia, agresia, deprimovanosť, empatia, taktické myslenie, podráždenosť, pochybovačnosť, neistota, znepokojenosť, smútok, ľútosť, zúfalosť, nerozhodnosť, lenivosť. Spolu vyplňovali volejbalisti ZHS 14 – krát deň pred zápasom.

Výsledky Dotazníka stereotypu športovca realizovaného v sezóne 2005/2006 resp. vybrané položky a ich percentuálne vyjadrenie sú v tabuľke 1. Zistili sme, že hráči sú citlivý na stereotyp, ale nevedeli by o ňom samostatne rozprávať, ani ho popísať. Určité situácie prežívania stereotypu nepripisovali práve tomuto javu. Bolo to obdobie, kedy „ ...sa nechce, nedarí, nudí nás to, máme toho po krk ...“ a podobne. Zistili sme, že hráči nepoznajú štruktúru tréningovej jednotky, delenie období športovej prípravy. Črtá sa teda značná medzera v teoretickej príprave športovca. Z tabuľky 1 vyplýva, že hráči ponímajú športovanie ako stereotyp najčastejšie z troch dôvodov: pravidelnosť, frekvencia tréningových jednotiek a tréner. Faktom je, že v ďalšej sezóne 2006/2007 došlo v obidvoch mužstvách k výmene na trénerských postoch. Práve citlivosť prístupu trénera k plánovaniu a riadeniu TP a jeho osobnosť, predstavujú citlivú stránku, na ktorú hráči reagujú. Prejavy stereotypu v životnom štýle športovca sa najčastejšie odrážajú v dvoch oblastiach: v zhoršenej kvalite práce a v nižšom pracovnom výkone. Za najviac stereotypnú časť TJ hráči označili prípravnú. Je to časť TJ, ktorá sa najmenej inovuje, vykonáva sa dosť rutinne a stereotypne.

Tab. 1: Vybrané položky Dotazníka stereotypu športovca a ich percentuálne vyjadrenie

Z hľadiska štyroch možných úrovní stavov syndrómu vyhorenia sa 4 hráči  nachádzali vo varovnom stave a 7 hráči sa nachádzali v dobrom stave. V ďalších dvoch stavoch podľa dosiahnutého skóre syndrómu vyhorenia, rizikovom a havarijnom, sa nenachádzal ani jeden hráč.

Na porovnanie uvádzame tri prípady hráčov s najvyšším a najnižším dosiahnutým skóre syndrómu vyhorenia a kategórie stereotypu TP

Obr. 1: Profil kategórii stereotypu volejbalistov A, G, K so zvýšeným skóre syndrómu vyhorenia

Obr. 2: Profil kategórii stereotypu volejbalistov C, D, E nachádzajúcich sa v dobrom stave syndrómu vyhorenia

Obr. 3 Percentuálne vyjadrenie kategórii v škále stereotypu ZHS v rámci celého súboru volejbalistov

Najčastejšie uvádzaná kategória stereotypu TP u všetkých hráčov bez rozdielu úrovne syndrómu vyhorenia bola miera koncentrácie, lenivosť,neistota, nerozhodnosť, znepokojenosť a taktické myslenie (obr. 3).Predpokladáme, že lenivosť ako samotný stav má súvis s únavou a nástupom syndrómu vyhorenia. Táto kategória sa výrazne vyskytla u všetkých troch vybraných hráčov s najvyšším skóre syndrómu vyhorenia (obr.1). Medzi najmenej zaznamenávané kategórie stereotypu tréningového procesu patrí smútok, zúfalosť a úzkosť.

Hráči zaznamenávali intenzitu kategórií na 7 stupňovej škále.  To znamená, že pri každom testovaní mohli vybrať 3 kategórie a u každej zaznačiť jej intenzitu prežívania od 1 (mimoriadne nízka) až po 7 (mimoriadne vysoká). Ani v jednom prípade priemer intenzít u daného hráča nepresiahol 4, čo je stredná úroveň intenzity. Tento fakt korešponduje aj so zastúpením hráčov v nižších úrovniach syndrómu vyhorenia.

Čo všetko tieto údaje hovoria v tréningovej praxi? Napríklad v prípade, že sa športovec nedokáže plne koncentrovať na záťaž počas tréningu, spôsobuje to vážne riziko zranenia. Vždy platí, že prevencia je lepšia ako kuratíva. Takže tréneri by mali identifikovať signály, ktoré sú prejavmi spúšťania syndrómu vyhorenia. Neformálny rozhovor alebo anonymné hodnotenie tréningu na vytvorenej škále dajú určite aspoň orientačnú spätnú väzbu trénerovi. V tomto smere je dôležitá komplexná evidencia tréningových plánov (vrátane psychologických ukazovateľov), a to aj individuálne v kolektívnych športoch. Túto evidenciu by si mali viesť hráči, obzvlášť na vrcholovej úrovni.

Ak sa chce športovec motivovať, mal by sa poznať. Vo vrcholovom športe by to mala byť samozrejmosť. Vysoká ašpiratívnosť, zvýšená emocionalita, všeobecne vysoké pracovné tempo a nasadenie, monotónnosť činnosti a stereotyp posúvajú osobnosť s daným profilom v smere syndrómu vyhorenia. Avšak, ak si je toho športovec vedomý, kompenzuje jednostrannú záťaž, dokáže sa v „práci“ teda na tréningu baviť, má čas na psychohygienu, potom sa vyhorenia nemusí obávať.

Literatúra

  1. Hanin, L.Y. (1999): Emotions in Sport. Human Kinetics Publishers. ISBN 0880118792
  2. Kebza,V. (2005): Psychosociální determinanty zdraví. Academia. ISBN 8020013075.
  3. MASLACH, CH. - JACKSON, S. E (2001).: Maslach Burnout Inventory:the Measurment of Experienced Burnout.Journal of Occupational Behavior, 2,p. 99-113
  4. STRMEŇ, L. – RAISKUP, CH. J. (1998). Výkladový slovník odborných výrazov používaných v psychológii. 1998. 1. vyd. Bratislava: Iris. ISBN 80-88778-69-7. 318 s.
  5. SVOBODA, B. – VANĚK, M. (1986): Psychologie sportovních her. 1. vyd. ISBN 27-013-86
  6. Šaling, s. – Šalingová, M. – Ivanová, M. – Maníková, Z.. (2003). Veľký slovník cudzích slov. Prešov: Samo. ISBN 80-891123-02-3.
  7. WEINBERG, R. S. – GOULD, D. (2003): Foundations of Sport and Exercise Psychology. Human Kinetics, ISBN 0-7360-4419-1.

Dátum vydania: 2007