Sú stále dejiská správnou odpoveďou na problémy s organizáciou olympijských hier?

Igor Kováč, Národné športové centrum

„Tektonické dosky sa pohli.“ To sú slová Julesa Boykoffa, profesora politických vied na univerzite v Oregone, ktoré mi povedal pri našej poslednej konverzácii na tému aktuálneho diania v olympijskom hnutí. Rok od skončenia olympijských hier v Rio de Janeiro totiž MOV zažil dosť turbulentné časy, ktoré vyústili do nedávneho rozhodnutia prideliť netradične naraz OH v roku 2024 aj 2028. Tie prvé vezme s najväčšou pravdepodobnosťou Paríž. Zatiaľ čo tie druhé, o štyri roky neskôr zrejme pripadnú Los Angeles.


Zdroj: visitmelbourne.com

S nástupom internetu a sociálnych sietí sa stáva prakticky nemožným kontrolovať informačné toky o tom, čo sa dostane do vedomia verejnosti. Olympijské hnutie nie je v tomto smere žiadnou výnimkou. Informácie o olympijských hrách sú stále ľahšie dostupné a stále ľahšie šíriteľné po celom svete. To výrazným spôsobom napomáha nie len šíreniu oficiálnej rétoriky MOV, ale aj šíreniu posolstiev antiolympijských kampaní. Tento trend je navyše podporovaný stále rastúcim počtom fundovaných odborných analýz poukazujúcich na rôzne neželané dôsledky organizácie hier. Tie dávajú antiolympijským aktivistom silný nástroj na presviedčanie verejnosti o svojich argumentoch. Zreteľne sa im pritom darí oslovovať nie len verejnosť ako takú, ale aj lokálnych politikov, ktorí ich reprezentujú. Aj tí totiž začínajú chápať, že podpora olympijských kandidatúr už neprináša automaticky aj očakávaný politický kapitál.

Niekoľkonásobné prekračovanie rozpočtov, korupcia, neférový biznis model hier dotovaný financiami daňových poplatníkov, pochybné olympijské dedičstvo, džentrifikácia, milióny vysťahovaných obyvateľov či úbytok dostupného bývania – to sú len niektoré z hlavných problémov, ktoré boli odhalené, a ktoré sú dôkazom toho, že olympijské hry nie sú až takým nespochybniteľným prínosom, za aký sa zvyknú verejne prezentovať. Všetky pritom majú jedného spoločného menovateľa - olympijskú výstavbu.

Na jednej strane zvykne bývať prezentovaná MOV a propagátormi olympijských kandidatúr ako jeden z hlavných prínosov hier. Na druhej strane je však vnímaná ako hlavná príčina škôd zo strany daňových poplatníkov, ktorí na konci platia väčšinu účtu. Netýka sa to pritom len športovísk, ale aj olympijských dedín či dopravnej infraštruktúry, ktoré dokážu so sebou priniesť nečakané problémy. Zdá sa, že skúsenosti z posledných dekád nám dávajú dôležitú lekciu. A to, že namiesto na dedičstvo zameraný model, inšpirovaný OH 1992 v Barcelone, sa MOV mal radšej držať viac jednoduchosťou orientovaného prístupu OH 1984 v Los Angeles.

Barcelonské hry boli skutočne výnimočné. Boli však organizované za veľmi špecifických podmienok, ktoré sa nedá len tak jednoducho zopakovať. Rio de Janeiro malo veľkú šancu dokázať niečo podobné. Nesprávnymi rozhodnutiami predstaviteľov mesta však stratilo šancu na svoju pozitívnu transformáciu. Los Angeles naproti tomu ponúklo v roku 1984 čisto súkromne financovaný projekt, organizovaný na univerzitných športoviskách a zorganizovalo hry, ktoré sa dodnes považujú za veľmi úspešné.

Dnes je však situácia iná, pretože si MOV zvolil nie len cestu zisku, ale aj gigantizmu. Je zbytočné zachádzať do väčších detailov a poukazovať na mnohé nepriaznivé následky tejto voľby, o ktorých už aj tak bolo napísané veľa. Prospešnejšie by skôr bolo dať priestor aj riešeniam, ak v situácii, v akej sa hry nachádzajú, nejaké vôbec existujú.
 

Eliminovanie výstavby športovísk
Na svojom poslednom júlovom zasadnutí MOV schválil pravidlo, ktoré bude vyžadovať od organizátorov, aby minimalizovali výstavbu nových zariadení. V prípade ZOH došlo navyše k dohode s medzinárodnými federáciami v bobovom a sánkarskom športe, že v prípade, ak organizátor nedisponuje existujúcou dráhou, tak mu nebude dovolené vybudovať novú, ale bude musieť použiť najbližšie už existujúce športovisko. Osobne považujem toto rozhodnutie za veľmi pozitívny krok, nakoľko je nemysliteľné, aby bol svet „kolonizovaný“ s každým vydaním hier novým športoviskom, ktoré reálne používa len veľmi marginálny počet ľudí.

Na mieste MOV by som však v tomto prípade zašiel ešte ďalej a pravidlo rozšíril aj na skokanské mostíky či zjazdové trate. Najmä ten druhý prípad totiž dokáže spôsobovať úplne zbytočné a ťažko napraviteľné škody, ktorým sa s trochou flexibility príslušnej federácie, dá pokojne vyhnúť. Dôkazom je konkrétny prípad mužskej zjazdovky pre ZOH 2018 v Pyeongchangu, ktorá bola vybudovaná v lokalite s najvyšším stupňom ochrany. Ten bol kórejskými úradmi jednoducho zrušený len preto, že kopec zodpovedal pravidlám FIS o 800-metrovom prevýšení. V dôsledku toho došlo k výrubu viac než 20 ha vzácneho 500-ročného lesa. V samotnom Pyeongchangu sú pritom k dispozícii zjazdové trate, ktoré by sa dali dobudovať na prevýšenie viac než 700 m. Pri troche dobrej vôle a súcitu sa v tomto prípade dalo jednoducho prispôsobiť. Nie len zo strany FIS, ale aj lyžiarov samotných. Podobný osud už pritom čaká aj dejisko zjazdových disciplín počas ZOH 2022 v Pekingu, ktoré sa tiež nachádza v zákonom chránenej oblasti.


Predstavitelia medzinárodných ochranárskych organizácií pod horou Mt. Gariwang, dejisku zjazdárskych súťaží počas ZOH 2018. Zdroj: ilyoweekly.co.uk

V súvislosti s týmto opatrením je však namieste otázka, či sa MOV podobným spôsobom snažil uvažovať aj v prípade športovísk na letných hrách? Nepoznám síce odpoveď, ale adepti by sa určite našli. Hlavný atletický štadión je bežne považovaný za veľkú príťaž pre hostiteľské mesto, ak ho má nanovo vybudovať. Ten londýnsky je pripomienkou, že je veľmi relatívne považovať za pozitívne dedičstvo niečo, čo muselo byť po hrách dodatočne prispôsobované za ďalšie stovky miliónov zo štátnej pokladnice, aj keď ho používa súkromný futbalový klub, organizujú sa na ňom medzinárodné podujatia a jeden mesiac do roka slúži na atletické súťaže. Podobne by sa dalo pozerať napríklad aj na veslársky a kanoistický kanál, cyklistický velodróm a pod.

Za posun vpred sa určite dá považovať prístup, aký MOV zvolil k organizátorom nadchádzajúcich OH 2020 v Tokiu. Aktívne sa totiž snaží hľadať riešenia, ktoré minimalizujú náklady na ich organizáciu. Z pôvodne navrhovaného rozpočtu vo výške viac než 20 miliárd dolárov sa podarilo dospieť k jeho zníženiu na 12 miliárd. MOV si uvedomoval, že japonskí organizátori majú finančné prostriedky i sponzorské zázemie, ktoré by im umožňovalo použiť na hry oveľa viac. Pochopil však, že vysoké náklady nevrhajú dobré svetlo na podujatie ako také, pretože to odstrašuje budúcich kandidátov a ohrozuje jeho budúcnosť. Aj preto došlo k dohode o využití viacerých existujúcich a vzdialenejších športovísk, ktoré v pôvodnom návrhu projektu hier nefigurovali.

Zvýšená geografická flexibilita je logickým krokom zo strany MOV nie len z pohľadu zimných, ale aj letných olympijských hier. S ohľadom na svoje nároky sa pritom môže stať zaujímavým riešením pre neduhy olympijskej výstavby a organizácie hier.

Len pred pár dňami bol v Nemecku verejne prezentovaný projekt olympijských hier, ktoré má organizovať 13 miest dohromady. Ide o Rýnsko-rúrsku konurbáciu s mestami ako Düsseldorf, Dortmund, Kolín, Essen, Gelsenkirchen atď., v ktorej žije 12 miliónov obyvateľov. Projekt ponúka zaujímavú alternatívu s množstvom existujúcich športovísk i ďalšej potrebnej infraštruktúry. Nejde však o ojedinelý prípad. Düsseldorf už predkladal podobný projekt počas národnej kandidatúry pre OH 2012 (uspelo v nej Lipsko). Pre OH 2004 ponúkala zasa francúzska konurbácia Lille projekt s viac než 70 lokalitami. V tomto prípade sa však značná časť infraštruktúry musela ešte len postaviť. Na svete však nie je veľa takýchto polycentrických sídelných útvarov, ktoré by navyše disponovali vhodnými podmienkami pre olympijské hry. V minulosti sa objavili úvahy o spoločnej kandidatúre Vancouveru a Seattlu, v tzv. regióne Cascadia, ktorý zasahuje až do Portlandu. Na opačnom americko-mexickom pohraničí sa zasa plánoval olympijský projekt San Diega a Tijuany. Na európskom kontinente sa objavili úvahy o hrách v Öresundskom regióne s hlavnými centrami Kodaň a Malmö.


Návrh priestorovej organizácie OH 2032 v Rýnsko-rúrskej konurbácii. Zdroj: insidethegames.biz

Z pohľadu sídelného geografa však ide len o miernu obmenu toho, čo sa pri organizácii OH už aj tak uplatňuje. V histórii hier sa totiž ešte nestalo, aby sa konali výlučne len v jedinom meste. Týka sa to dokonca aj tých prvých na prelome 19. a 20. storočia. Aj toľko ospevované OH 1992 sa nekonali len v Barcelone, ale až v 26 mestách a obciach. Za najväčší extrém sa pritom môžu považovať OH 2004, na ktorých organizácii sa podieľalo okrem Atén ďalších 50 spoluhostiteľov. Väčšina z nich je však súčasťou aténskej aglomerácie. Z pohľadu laika sa tak môže zdať, že ich organizovalo len jedno mesto.

S tým, čo organizácia hier stále obnáša, MOV nemá jednoducho ustlané na ružiach. Čo by teda mohol ešte urobiť, aby sa jeho podnik menom olympijské hry zefektívnil a zároveň niesol viac v duchu hodnôt, ktoré propaguje?
 

Nový koncept olympijskej dediny
Aj keď to s ohľadom na položenú otázku môže znieť rozporuplne. Určite by bolo vhodné a prospešné predefinovať koncept olympijskej dediny. Tá sa síce stala synonymom a stelesnením olympijskej myšlienky a ducha. Jej výstavba však zároveň v nejednom prípade dokázala spôsobiť nemalé komplikácie. Je známe, že sa spoločne s olympijským parkom stala nástrojom na urýchľovanie procesu džentrifikácie. Ten so sebou prináša aj nepriaznivé sociálne dôsledky, ako je vysťahovanie nízkopríjmových skupín obyvateľstva, rast cien nehnuteľností a z toho vyplývajúci pokles počtu cenovo dostupného nájomného bývania. Stačí si spomenúť na to, čo sa dialo minulý rok v Riu. V Londýne sú aj po skončení hier obyvatelia žijúci v susedstve olympijského parku vystavovaní tlaku developerov a predstaviteľov samospráv, aby im predali svoje domovy, pretože chcú na ich mieste realizovať svoje vlastné zámery. Olympijská dedina navyše predstavuje ekonomicky veľmi náročný projekt, ktorého realizácia bez problémov presahuje miliardu dolárov. Pri príprave ZOH 2010 a OH 2012 nastala situácia, keď súkromní developeri odstúpili od realizácie projektu olympijskej dediny a finančné záväzky tak musel neplánovane prevziať štát. Ich výstavba tak bola financovaná z peňazí daňových poplatníkov, ktoré mohli byť použité na úplne iné účely.

Je možné, že by pomohlo, keby sa pre ubytovanie športovcov používalo viacero menších projektov, ktoré by boli zároveň geograficky rozmiestnené s ohľadom na dejiská súťaží. V prípade ZOH nemá MOV s týmto žiadny problém. Veľmi dobrým riešením je použitie existujúcich univerzitných campusov, čo podstatným spôsobom redukuje náklady na hry. Netrúfam si odhadnúť, či na svete existuje iné mesto okrem Los Angeles, ktoré disponuje takými univerzitným kapacitami ideálne vhodnými aj pre potreby olympijskej dediny a zároveň by disponovalo aj ostatnou potrebnou infraštruktúrou. Na mieste MOV by som preto preveril aj možnosť použitia výletných lodí, ako alternatívy pre ubytovanie športovcov. Je to riešenie, ktoré sa uplatňuje pri organizácii hier už celé roky na doplnenie hotelových kapacít. V Barcelone bolo takto použitých až 15 lodí a v Aténach 11. Je otázne koľko lodí by bolo potrebných pre ubytovanie zhruba 17000 obyvateľov olympijskej dediny. Moderné výletné lode sa však dnes budujú pre 5 tisíc i viac pasažierov a myslia aj na potreby telesne postihnutých, takže by mali byť použiteľné aj v prípade paralympijských hier. Rezidenčnú časť olympijskej dediny by predstavovali lode samotné, zatiaľ čo medzinárodná zóna s dočasnými tréningovými plochami by bola v susedstve na pobreží. Pochopiteľne by takéto riešenie malo byť menej nákladné a zároveň veľmi flexibilné, pretože lode môžete ukotviť v každom meste, ktoré má na to vhodný prístav. Nepoznám dôvody, prečo sa takéto riešenie nepoužíva aj v súčasnosti. Olympijské hry by sa však mohli vyhnúť komplikáciám, ktoré výstavba dedín bežne sprevádza.


Služby výletných lodí boli použité aj počas OH 2012 v Londýne. Zdroj: avidcruiser.com


Finančný model hier
S organizáciou olympijských hier pochopiteľne súvisí aj rozsah stavebných projektov, ktoré si vyžadujú nemalé investície. Ich financovanie by si pritom zaslúžilo zamyslenie nad zmenami. Na svete sa totiž už objavila nejedna analýza a štúdia ekonómov, ktorí doslova krútia hlavami nad tým, akým MOV celé tie roky v tejto súvislosti pustupuje.

V olympijskom cykle 2013-2016 dosiahol MOV zisky 5,7 miliardy dolárov. Z nich si tradične ponecháva 10% na chod svojej administratívy, takže mu zostalo viac než 5 miliárd. Časť z nich putovala na konto amerického NOV (0,404 miliardy). Ďalšie peniaze distribuoval na programy Olympijskej solidarity, vrátane podpory ostatných NOV, medzinárodným športovým federáciám, na činnosť Medzinárodnej antidopingovej agentúry, Medzinárodného paralympijského výboru, Medzinárodného športového súdu i Medzinárodnej olympijskej akadémie. Tiež z nich prispel organizátorom olympijských hier mládeže v Nankingu 2014 a Lillehammeri 2016. Najväčší podiel z nich však išiel na organizáciu ZOH 2014 (0,833 miliardy), OH 2016 (1,531 miliardy) a na služby olympijského vysielania (OBS) počas oboch hier, ktoré stáli dovedna 0,575 miliardy dolárov.

To, čo niektorých ekonómov doslova udivuje, je však nasledovná matematika: ak dá MOV na organizáciu svojho súkromného podniku príspevok vo výške približne 2,9 miliardy dolárov, pričom jeho organizácia stála 66 miliárd (51 miliárd v prípade ZOH 2014 a 15 miliárd v prípade OH 2016), kto a za akých okolností bol ochotný s ním do takého podniku ísť, aby z toho ešte aj profitoval? Ak by bol financovaný čisto so súkromných zdrojov, tak by mohlo byť každému jedno, prečo do toho niekto peniaze vložil. Problém je však v tom, že väčšina účtu je platená z verejných financií hostiteľskej krajiny. MOV tak prevádzkuje bizarný PPP projekt, ktorý však nie je obojstranne výhodný, aj keď sa ho jeho predstavitelia snažia všemožne obhajovať. Používa na to obľúbenú mantru menom olympijské dedičstvo. Tvrdí, že mestá získavajú prostredníctvom hier príležitosť na realizáciu svojich rozvojových projektov. To, že sa často zvyknú predražovať, a že sa k nim pripájajú aj také, ktoré skoro nik nepotrebuje, je pre MOV veľmi nevítaná realita. Zdá sa, že si však na ňu dokázal zvyknúť. Tvrdí, že hry majú v skutočnosti dva rozpočty – organizačný a investičný – a že MOV prispieva práve do toho prvého, čo je v preklade rozpočet organizačného výboru. A ten dokáže byť financovaný čisto zo súkromných zdrojov. V tom prípade je však namieste otázka: Prečo prevádzkuje podnik, ktorý nie je schopný týmto rozpočtom financovať? A prečo si už celé dekády vyberá hostiteľské mestá, ktoré potrebujú budovať v priebehu siedmych rokov tak veľa, že sa investičné rozpočty dvíhajú do závratných výšok?

Podľa ekonómov sa tento podnik, kde väčšinu nákladov znášajú hostiteľské mestá a krajiny a prakticky ho dotujú z peňazí daňových poplatníkov výmenou za prísľub pozitívnych efektov do budúcnosti, ukazuje ako nefunkčný. Nie však z pohľadu MOV, ktoré aj naďalej generuje nemalé zisky, ale z pohľadu obyvateľov hostiteľských miest samotných. Ako povedal nedávno zosnulý, bývalý člen MOV Hein Verbruggen „...ešte som nevidel žiadny iný kontrakt, ktorý by bol tak prispôsobený jednej strane...“

Každý má pochopiteľne právo na svoj názor i otázku, či je toto fair play hra? Ak by sa človek riadil v duchu tohto obľúbeného olympijského hesla, tak by olympijské hry mali skutočne len jeden rozpočet a ten by bol financovaný čisto zo súkromných zdrojov. Jediná účasť štátu by bola v podobe zaistenia bezpečnosti podujatia. Tak ako to navrhoval H. Verbruggen. Pochopiteľne by model hier musel byť tak efektívny, aby zostali peniaze aj na ďalšie projekty MOV. Pri súčasnej výške a distribúcii ziskov MOV a ziskov z predaja vstupeniek a sponzorských programov organizačných výborov to znamená, že ZOH by sa museli zmestiť do sumy 3 miliárd dolárov a OH by nemali prekročiť 4 miliardy. Los Angeles vo svojom projekte OH 2024 ponúka takýto model už teraz. Jeho rozpočet však prekračuje 5 miliárd. Americký trh však poskytuje tak silné sponzorské zázemie, že je schopný jeho podstatnú časť pokryť. Z pohľadu MOV to znamená, že by musel urobiť zmeny v spôsobe, akým distribuuje svoje zisky a/alebo zvýšiť príjmy zo svojich marketingových programov. Pravdepodobne by pomohlo, keby MOV riadil všetky marketingové programy, teda aj tie, ktoré boli v kompetencii organizačných výborov, vrátane predaja vstupeniek.
 

Stále dejisko (dejiská) hier
Ako posledné riešenie spomeňme to, ktoré sa v súčasnosti skloňuje asi najčastejšie - stále dejisko letných a pravdepodobne aj zimných olympijských hier. Pochopiteľne by išlo o lokality, kde okrem dočasných stavieb už neexistuje žiadna potreba čokoľvek budovať – týka sa to športovísk, ubytovania i dopravnej infraštruktúry. Čas, ktorý by bol potrebný na prípravu podujatia, by sa tým výrazne skrátil. Podobne by sa tým odstránili aj sprievodné javy olympijskej výstavby obmedzujúce každodenný život obyvateľov hostiteľského mesta.

Je otázne, aké by boli ekonomické prínosy organizácie takéhoto modelu hier v jednom meste a krajine pravidelne každé štyri roky. Väčšinou som sa však stretol s názorom, že by sa mohli prejaviť oveľa zreteľnejšie ako v prípade ich jednorazovej organizácie raz za niekoľko dekád. Jeden z argumentov ekonómov, že ich organizácia neprináša mestu a krajine dlhodobý prínos, by tým stratil na význame.

Ktoré mesto by to však bolo? Los Angeles vyzerá pri týchto úvahách najprijateľnejšie. Z pohľadu americkej televíznej spoločnosti NBC, ako najväčšieho prispievateľa do rozpočtu MOV by to mohlo byť vítané riešenie, pretože mu poskytuje ideálne vysielacie časy. Osobne neviem posúdiť, aký vplyv majú sponzori MOV na jeho rozhodovanie. Pre stále dejisko hier však pripadajú do úvahy aj iné varianty. Tokio ako hostiteľ OH 2020 bude tiež veľmi dobre pripravené na túto funkciu. Sydney a Melbourne majú tiež svoje kvality, ktoré by ich kvalifikovali do tejto pozície.

Atény sa v tejto súvislosti tiež spomínajú veľmi často, pretože majú svoje nesporné historické opodstatnenie. Je celkom reálne, že by pravidelné organizovanie efektívnejšie nastaveného modelu olympijských hier prospelo aj miestnej ekonomike. Vyžadovalo by si to však vstupné náklady. Infraštruktúra po OH 2004 totiž nie je vo vyhovujúcom stave. Na mieste bývalého letiska Hellinikon však už roky čaká na svoju realizáciu projekt metropolitného parku, ktorý by určite našiel svoje uplatnenie aj v prípade olympijských hier. Pre MOV s jeho aktívami vo výške viac než troch miliárd je možné zvážiť aj kapitálový vstup do tohto projektu a zabezpečiť tak, aby plnil aj olympijské funkcie. Treba byť však opatrný a neopakovať chyby z minulosti. Aj toto je totiž typický prípad džentrifikácie. Jeho projektanti sa netaja tým, že sa nechali inšpirovať aj olympijským parkom v Londýne. Pri tomto riešení si preto treba preveriť jeho sociálne dôsledky. Nakoľko Atény v súčasnosti nedisponujú univerzitným komplexom s dostatočnými ubytovacími kapacitami. Aj v tomto prípade by olympijská dedina mohla byť každé štyri roky riešená pristavením niekoľkých výletných lodí.


Vizualizácia metropolitného parku Hellinikon. Zdroj: thehellinikon.com

V prípade zimných hier pochopiteľne ich použitie nie je až tak vhodné. Možno len s výnimkou Vancouveru či Osla. Tieto mestá sú pravdepodobne najväčšími adeptmi na funkciu stáleho dejiska ZOH. Inak by sa muselo nájsť riešenie v podobe univerzitného campusu, ktoré by bolo k dispozícii každé štyri roky. Tie boli použité pre funkciu olympijskej dediny počas ZOH 1988 v Calgary a ZOH 2002 v Salt Lake City.

Stále dejisko hier dáva MOV aj ďalšie možnosti. Organizácia hier by sa kompletne presunula do kompetencie MOV. V súčasnosti už aj tak plánuje presun niektorých ďalších úloh z organizačných výborov na seba. Otvárací i záverečný ceremoniál by už neboli prezentáciou hostiteľskej krajiny, ale príležitosťou prezentovať námety a témy, ktoré sú blízke globálnemu publiku a ľudstvu ako takému. Prípadne je to príležitosť prezentovať kultúry, ktoré by sa inak k takejto príležitosti ani nedostali. Tiež sa tu ponúka možnosť dať príležitosť podieľať sa na ich príprave najlepším umelcom z celého sveta, nie len jednej krajiny. Každé štyri roky by sa na ich príprave mohol podieľať niekto nový.

Argument, že by sa hry stali takto nudnými, príliš neobstojí. Stačí si vziať príklad z cyklistických klasík. Tie sa konajú každý rok na tých istých tratiach a na nudu či nezáživnosť sa pri nich nikto nesťažuje.

Ktorékoľvek mesto a krajina by to boli, referendum je v tejto otázke nevyhnutnosťou. Ide totiž o záväzok plniť globálnu úlohu na dlhé roky a musí prinášať prospech pre obe strany. Je možné uzavrieť dohodu s jedným mestom napríklad na 20 rokov. Keď mesto zorganizuje hry päťkrát za sebou, bude možné lepšie vidieť prínosy i možné úskalia takéhoto riešenia. Existuje však mesto, ktoré by sa podujalo na taký experiment? Toto mesto by totiž napríklad muselo zahrnúť do svojej rozvojovej koncepcie aj novú olympijskú funkciu. A je celkom možné, že by to znamenalo, že niektoré z pozemkov v meste by museli zostať voľné pre potreby dočasných olympijských zariadení. Americký ekonóm Andrew Zimbalist to považuje za jeden z nedostatkov organizácie hier, pretože sa tým znemožňuje ich využitie pre iné prospešnejšie účely.

Je zrejmé, že pre budúcnosť olympijských hier neexistuje jednoduché riešenie. Spôsobujú to však nároky a požiadavky jeho účastníkov. Aj preto sa kľúčovým slovom pre MOV, športovcov a ostatných „spolutvorcov“ hier stáva „flexibilita“. Stále dejisko hier však určite stojí za vyskúšanie. Existujú len dve možnosti. Buď ich niekto opäť raz vyvedie z omylu, alebo im povie, že je to dobrý nápad.


Dátum vydania: júl 2017