Sekcia: Vzdelávanie

 

Svojrázna oštepárska osobnosť

Igor Machajdík, Národné športové centrum

Keď dobre stavaný, 17-ročný stredoškolák Móric Koczán ( *1885 Kocs) zvíťazil na atletických hrách v Levoči vo vrhu guľou, „lanári“ z BTC Budapešť zbystrili pozornosť. Rodičia sa síce rozhodli mať zo syna kalvínskeho kňaza a hrozilo, že atletiky sa tento talent vzdá, no v jeho prípade si teológia a kráľovná športov, našťastie, neodporovali.

Ako dosť neznámy atlét sa predstavil vo vážnejšej akcii v októbri 1907 v drese BTC na medzinárodných pretekoch PTE Bratislava. Zvíťazil v oštepe, ale iba priemerným výkonom 38,61 m, čo mu stačilo na zisk svojho prvého titulu majstra Bratislavy. V tomto období sa mladý muž, pochádzajúci z početnej učiteľskej rodiny, venoval prevažne guli a disku. V roku 1908 dokázal vrhnúť guľu do vzdialenosti 11,88 m, o rok neskôr 12,14 m. Avšak už vtedy mal jasno v tom, že jeho najsilnejšou disciplínou je oštep. Na nominačných pretekoch v Budapešti sa zapichlo jeho náčinie do vzdialenosti vtedy nevídanej – 57,05, čo znamenalo víťazstvo pred druhým v poradí, Františkom Ješinom, o takmer sedem metrov i nomináciu do Londýna. Žiaľ, v meste na Temži mu olympijské preteky vôbec nevyšli, keď hodil iba 35 metrov a „vybuchol“ aj v hode diskom.

Vo svojich pôsobiskách, v Zlatnej na Ostrove a od roku 1912 v Čiližskej Radvani, kde pôsobil po absolvovaní teológie ako kaplán, resp. farár, pokračoval aj v kariére športovca, a ukázalo sa, že urobil dobre. Potvrdilo sa to na medzinárodnom podujatí pri príležitosti osláv výročia založenia PTE Bratislava v júni 1910, kde zvíťazil Koczán v konkurencii špičkových vrhačov z Uhorska i Rakúska výkonom 55,56 m. Výnimočným výkonom sa blysol 22. októbra 1911 na pretekoch PTE na petržalskom ihrisku, keď jeho oštep doplachtil až do vzdialenosti neuveriteľných 60,74 m. To znamenalo dovtedy najlepší výkon na svete. Škoda, že oficiálne svetové rekordy začala IAAF registrovať až od roku 1913. Do tohto roku sa oštep hádzal ľubovoľným spôsobom, IAAF ale rozhodla, že sa bude hádzať tzv. švédskym spôsobom (držaním náčinia v strede) a určila aj presné rozmery oštepu. Koczán dovtedy hádzal tak, že palec mal na konci oštepu a pri švihu využíval svoje silné zápästie a dlhé ruky. Musel sa teda rýchlo preorientovať, pretože olympijské hra už klopali na dvere. Napriek časovej tiesni sa mu to podarilo.

Na OH 1912 v Štokholme získal náš rodák, tu štartujúci pod pseudonymom Miklós Kovács, bronzovú medailu výkonom 55,60 m, pričom súťažil aj v hode oštepom obojruč, teda ľavou i pravou rukou a obsadil v tejto disciplíne súčtom 86,39 m konečné 12. miesto. V hode diskom, ako doplnkovej disciplíne, sa nepresadil. V životnej forme hádzal Koczán v roku 1914, stal sa napríklad medzinárodným majstrom Anglicka a na tréningoch mu vraj oštep lietal cez 60-metrovú hranicu.

Prvá svetová vojna zmarila rozlet a nádeje športovca aj v prípade nášho oštepára, no po jej skončení Mór Koczán pokračoval v atletickej kariére ďalej. Po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie už v nových podmienkach, v drese Československa. Problémy so získaním československého občianstva ho prinútili odísť do Prahy, kde obliekal od roku 1923 dres s veľkým „S“ na prsiach. V ňom prekonal dovtedajší československý rekord výkonom 55,57 m, stal sa lídrom domácich oštepárskych sektorov i tabuliek, pričom doma prakticky nemal súperov.

Je obdivuhodné, že vo veku 39 rokov sa zúčastnil aj svojej olympiády. Na OH 1924 v Paríži v bielo-modro-červenom drese neuspel, bol vyradený v kvalifikácii. Ešte ako 50-ročný dokázal hodiť oštepom 48 metrov. Olympijský medailista Mór Koczán, päťnásobný majster Uhorska (1911 až 1914 a 1918), svojrázna postava uhorskej, slovenskej a československej atletickej scény zomrel vo veku 87 rokov v roku 1972.

Dátum vydania: 2008