Synchronizované plávanie

Jana Labáthová

Synchronizované plávanie bolo oficiálne uznané za samostatné športové odvetvie v roku 1952 a v roku 1956 zaradené medzi plavecké športy. Prvé záznamy o vytváraní rôznych obrazcov na hladine vody pochádzajú už z roku 1816. Začiatok synchronizovaného plávania, i keď pod názvami ako „vodný balet“ a „umelecké plávanie“, môžeme badať v rokoch 1934 až 1955. Práve v roku 1934 v Chicagu skupina študentiek pod vedením Kay Curtis nacvičila a predviedla zostavu, ktorá je považovaná za vznik synchronizovaného plávania. V 40. rokoch sa synchronizované plavkyne ocitajú aj vo vodných šou a vo filmovom priemysle v Hollywoode. V Európe sa tento šport rozvíja až po 2. svetovej vojne najmä v Holandsku a vo Francúzsku. V roku 1960 boli napísané pravidlá,  prvé majstrovstvá sveta sa konali v roku 1973 v Belehrade a prvé majstrovstvá Európy o rok neskôr. Premiérovo na OH sa synchronizované plávanie predstavilo v Los Angeles v roku 1984. Prvý oddiel na Slovensku vznikol v roku 1974. Donedávna bolo synchronizované plávanie oficiálne čisto ženským športom. Na majstrovstvách sveta v roku 2015 sa do programu zaradila disciplína zmiešaný pár.

Disciplíny synchronizovaného plávania sú sólo, pár, zmiešaný pár, tím (8 ľudí) a kombinovaná zostava (10 ľudí). V seniorskej kategórii sa súťaží vo voľnej a technickej zostave, v nižších vekových kategóriách vo voľnej zostave a  povinných cvikoch. Každá súťažiaca sa do súťaže v povinných cvikoch zapája individuálne. Pri tejto súťaži musia byť oblečené čierne plavky a biele čiapky, používajú sa aj plavecké okuliare. V zostavách sú plavecké čiapky a okuliare zakázané. Na olympijských hrách sa súťaží len v párovej a tímovej (voľnej a technickej) disciplíne. Technická zostava je o niečo kratšia ako voľná. Technické elementy sa do technickej zostavy zapájajú v presne stanovenom poradí. Technické elementy a povinné cviky sa menia každé štyri roky. Každá zostava sa začína nástupom na pódium. Nástup trvá okolo 30 sekúnd, samotné zostavy trvajú od dvoch až po štyri a pol minúty. Zostavy sa hodnotia od 0-10 bodov, sú 3 panely rozhodcov, každý panel má 5 rozhodcov a hodnotí niečo iné, vo voľných zostavách sa hodnotí prevedenie zostavy, umelecký dojem a obťažnosť zostavy, v technickej zostave sa posledný panel vymení za hodnotenie elementov. Výsledná známka je od 0-100 bodov.

Pre synchronizované plavkyne alebo u nás používaný názov akvabely, je dôležitá príprava aj na „suchu“, aj vo vode. Začína sa  gymnastickou a baletnou prípravou spolu s plaveckým výcvikom. Až neskôr sa deti učia základné polohy ako ležanie na vode či šliapanie vody, nazývané „šlapanie/šlapačka“. Synchronizované plávanie vyžaduje koordináciu viacerých športových odvetví, kladie požiadavky na spoluprácu plavkýň a využíva hudobný sprievod. Pritom každú z uvedených oblastí treba neustále zdokonaľovať. Zároveň je nutná presnosť, dôslednosť, vytrvalosť a trpezlivosť. Základný element predstavuje zostava, ktorá je výsledkom všetkých týchto prvkov a na jej zvládnutie treba mať široký pohybový aparát, je potrebné zvládnuť základy gymnastiky a baletu, byť výborne kondične pripravená vo vode a na suchu a mať správny technický základ vo vode. Každý pohyb musí byť presný a rovnaký, veľa sa pracuje s detailmi a  videom, analyzujú sa tréningy a hľadajú sa nepresnosti. Často je jeden pohyb opakovaný nekonečne veľakrát. Dôležité sú aj diskusie o choreografii, o pohyboch, o sklonoch rúk, nôh, o držaní prstov. Toto všetko sa trénuje aj na suchu, rozdiel je v tom, že to čo sa vo vode cvičí nohami, sa na suchu cvičí rukami.

Do choreografie vstupuje aj postavenie dievčat v útvaroch, rýchle presuny a zmeny útvarov. Keď sú už dosiahnuté správne postavenia dievčat v útvaroch, nevyhnutné je, aby boli akvabely neustále čo najbližšie pri sebe. Dôležité je aj to, aby zostava bola v neustálom pohybe a posune a bol využitý celý bazén. A aby sa choreografia odohrávala rovnomerne dlho pred každým panelom rozhodcov. Popri tom je nutné predviesť zostavu čo najvyššie, to znamená, ak je nad hladinou vody nejaká časť tela, mala by byť vytlačená čo najvyššie. Toto je dosiahnuté správnou technikou, využitím rúk, keď sú dievčatá dolu hlavou a využitím nôh pri „šlapaní“. Techniku podporuje sila, ktorú treba zdokonaľovať kondičnými tréningami a v posilňovni. Aby choreografia mohla byť čo najvariabilnejšia, je potrebné, aby bol pohybový rozsah čo najväčší. Preto je dôležité, aby boli do prípravy zahrnuté aj cvičenia na rozvoj ohybnosti. Choreografia sa zväčša stavia tak, aby sa tempo menilo, aby bolo vidieť ladnosť prevedenia, ale aj ostrosť, rýchlosť a výbušnosť. Zostava by mala byť odcvičená s plným napnutím končatín, ale aj s eleganciou a ľahkosťou. Celkový dojem choreografie je dokreslený adekvátnym výrazom tváre. V tímových zostavách sú kľúčové aj tréningy akrobacie kvôli nácviku odskokov a zdvíhaných figúr, tzv. vytláčačiek počas zostáv. Nezabúda sa ani na kondičnú prípravu vo vode, ktorá zahŕňa plávanie a akvabelovú techniku. Pri cvičení zostáv vo vode sa používajú aj závažia na nohy alebo okolo pása. A na záver zostava musí byť prevedená synchronizovane, s otvorenými očami pod vodou, s neustálou tímovou spoluprácou a úsmevom na tvári. Popri tom sa celý športový výkon uskutočňuje s obmedzenými možnosťami dýchania. Športovať bez prísunu kyslíka je náročný aspekt tohto športu.

Pred štartom na súťaži je akvabela kontrolovaná, zakázané je mať šperky, hoci aj drobné náušnice. Pozerajú sa aj na make-up, nemôže byť veľmi dramatický a teatrálny. Posudzujú sa taktiež plavky, ktoré musia byť dostatočne zahaľujúce. Nepovoľuje sa ani tetovanie, ktoré musí byť prekryté silným make-upom. Taktiež sa nepovoľujú žiadne doplnky a ani plavecké okuliare. Je iba jediná súťaž, ktorá si vyžaduje doplnky. Je ňou svetová trofej, kde sa súťaží v tematických zostavách. Tam sa vymýšľajú rôzne rekvizity a kostýmy.

Spomeňme zopár odpovedí na otázky, ktoré akvabela dostáva veľmi často. Áno, hudbu pod vodou je počuť, existujú podvodné reproduktory a je to počuť tak isto ako nad vodou. Každá hudba na zostavu je rozpočítaná na doby, na ktoré sa robia určité pohyby, preto keď sa necvičí na hudbu, cvičí sa na počítanie. Keď sú dievčatá nad vodou, tak si počítajú nahlas, ale pod vodou si počítajú pískaním, čiže zvukom pripomínajúcim delfína alebo tuleňa. Niekedy udáva tempo trénerka klepkaním o rebrík kovovým predmetom, často aj príborom.

Napriek tomu, že sa ľudia často pýtajú, ako dlho akvabely vydržia pod vodou, nevieme, nikdy sa to nestopuje, ani sa netrénuje systémom, že sa ide pod vodu a čaká, pretože v našom športe je dôležité vydržať bez dychu, ale počas pohybu. Výdrž bez dychu sa trénuje tak, že sa pláva bez dychu alebo pod vodou (približne 50 cm pod vodnou hladinou so zadržaným dychom). A áno, plávať akvabely vedia, a dokonca všetky štýly, každý tréning začína rozplavbou a končí sa vyplávaním, pričom každé kondičné obdobie obsahuje veľa plávania.

Make-up sa používa úplne bežný, vyberané sú trochu mastnejšie očné tiene, ale inak klasický make-up, jedine špirála sa používa vodeodolná, aj to iba zriedka.

Na nos sa používa špeciálny štipec a na súťaž akvabely nastupujú aj s náhradným, aj s dvomi, ktoré sa ukrývajú pod plavkami pri bedrách, alebo sa nosia ako prstene na prstoch. A na vlasy je natretá jedlá želatína. Po súťaži sa zmýva síce ťažko, ale vlasy pod ňou držia veľmi pevne.

Ideálna hĺbka bazéna sú tri až štyri metre a odrazenie od dna počas súťaže sa trestá zrážkou bodov.

Synchronizované plávanie je šport rozvíjajúci nevšednú pohybovú schopnosť vo vode aj na suchu, dáva vyniknúť tímovej spolupráci a širokým možnostiam koordinácie tela.

Dátum vydania: február 2017