Sekcia: Vzdelávanie

 

Ťažké časy ťažkých atlétov

PhDr. Igor Machajdík, Národné športové centrum

V čase uhorskej éry, teda do roku 1918, boli všetky vznikajúce ťažkoatletické kluby, krúžky či odbory na Slovensku maďarské alebo nemecké. Po rozpade monarchie a vzniku Československej republiky sa situácia pozvoľna mení, no v iba postupne sa etablujúcich tzv. malých športoch, medzi ktoré patrilo aj zápasenie ako súčasť ťažkej atletiky (spolu so vzpieraním), hrala prím zlá finančná skutočnosť a boj o holú existenciu. Nezriedka sa stal  zánik ešte iba mladého športového subjektu smutnou nevyhnutnosťou. Tak tomu bolo v Bratislave, kde ich bolo najviac, ale aj v niektorých ďalších slovenských mestách, pričom vidiek to mal najťažšie.


Záspasníci PTE Bratislava

Začiatkom februára 1919 bol v Prahe založený riadiaci orgán, Československý zväz ťažkej atletiky, zatiaľ bez účasti slovenských zástupcov. Na Slovensku podobný orgán nefungoval, no zápasníci nečinní neboli. Jednou skupinou boli profesionálni zápasníci riadiaci sa svojimi vlastnými pravidlami, ktorí lákali milovníkov „šou zápasenia a atrakcií na žinenkách“ do petržalskej Arény, ktorú navštevovali hviezdy profesionálnych zahraničných i domácich žineniek. V priebehu roka 1919 vystúpili viacerí na čele s Gustávom Frištenským v Aréne i Redute, ale sympaticky sa pokúšali o aktívne vystupovanie aj predstavitelia amatérskeho zápasenia, ktoré poskytovalo aktérom i divákom to pravé športové vystupovanie zdôrazňujúce objektivitu, pravú súťaživosť a fair play bez divadelných či cirkusových vložiek.

„Těžko-athletický odbor při I.Československém sportovném klubu „Bratislava“ v Bratislavě koná pravidelná cvičení těžkoathletická v úterý, ve čtvrtek a v sobotu vždy o 7.hod. več. v tělocvičně dívčiho učitelského ústavu v Bratislavě, Szecsényiho ulice č.3. Příznivci těžko-athletického sportu zvou sa ke návštěvě cvičení a schůzí, kdež se noví členové přijímají.“ Takto lákali zápasníci do svojich radov potenciálnych adeptov žinenky v I.ČsŠK Bratislava v Bratislavských novinách v roku 1920. Činovníci odboru ťažkej atletiky I.ČsŠK na čele s predsedom J. Přecechtělom, vôbec prvého v Bratislave po skončení vojnovej apokalypsy, burcovali: „Vyzýváme všechny Čechoslováky – sportovce ke vstoupení do odboru těžko-athletického. Sport těžko-athletický, jeden ze sportů všestranných nutno zde na Slovensku všemožně podporovati přihláškami nových členů.“

                               ŠK Makkabea Bratislava                                                ŠK Slávia Bratislava
 

V medzivojnovom období, najmä však po vzniku Slovenského zväzu ťažkej atletiky (ustanovujúca schôdza sa konala 13. februára 1924) so sídlom v Bratislave sa o totožné alebo obdobné náborové aktivity pokúšali aj predstavitelia ďalších bratislavských zápasníckych klubov či odborov. Napríklad ŤAK Hungaria, dočasne premenovaný na ŤAK Frištenský, následne na Klub mäsiarov a o tri roky neskôr (1926) na AK Ursus Bratislava, podľa toho, odkiaľ prichádzal hlavný zdroj príjmov, čiže vlastne záchrany klubu. Ďalšími živoriacimi boli aj Pressburger Athleten club Herkules, AK Stráž bezpečnosti, VAS, ŠK Slávia Bratislava so zakladateľskou osobnosťou P. Hudcovičom či ŠK Makkabea na čele s agilným J. Lichtenfeldom st. Niekde menej, niekde viac, ale ťažkí atléti to mali jednoducho veľmi ťažké a často balansovali na hrane existencie a zániku. Finančná situácia (nielen) športu absolútne nepriala. Konkrétne v ŠK Bratislava, ako spomínal známy zápasnícky funkcionár J. Šiška, najmä preto, že v klube venovali pozornosť i prostriedky vtedy hlavne futbalu. Šťastie pociťoval klub, ktorý bol v pozornosti a priazni mecenáša, ochotného podporovať ho a investovať doňho. Tak tomu bolo aj v klube s neustále sa meniacim názvom až po spomínaný rok 1926, kedy sa stal Ursusom a o ktorého rozvoj sa zaslúžil majiteľ kaviarne Šport a jeho čestný predseda L. Ratkovský i výkonný predseda T. Chorvát.

Napriek realite nehostinných povojnových časov bolo obdivuhodné, akým spôsobom sa zápasníci ruvali o svoj šport, potvrdzovali svoju životaschopnosť a odhodlanie nevzdať sa za žiadnych okolností. Zapálenie sa za svoj šport dokumentovali napríklad „eškárski“ usporiadatelia „majstrovstva župy bratislavskej v zápase grécko-rímskom“, ktoré sa malo uskutočniť v júni 1920, keď informovali verejnosť: „Celkový počet 50 zápasníkov bude závodiť v piatich triedach. Dnes si prvý raz zmerajú sily československí zápasníci s kolegami tunajších maďarských a nemeckých klubov. Zúčastnené kluby vysielajú svojich najlepších borcov a boje v jednotlivých triedach budú veľmi zaujímavé. Zápasy amateurov, ktorí zápasia o česť, nesmú sa porovnávať k podvodným zápasom profesionálov, ktorých výkony idú pod športovú úroveň. Dúfame, že športumilovné obecenstvo odmení hojnou návštevou snahu borcov, ktorí prevedú prvotriedny šport.“


AK URSUS Bratislava

Aj bratislavským zápasníkom prospievali čoraz častejšie kontakty so zápasníkmi z Prahy či Viedne, s ktorými si merali sily v medzimestských dueloch. Práve so svojimi súpermi z mesta valčíkov mali Bratislavčania takmer nadštandardné kontakty, keď sa s Viedenčanmi stretli v 20. a 30. rokoch 20. storočia v súbojoch na žinenkách dvanásťkrát, pričom Rakúšania zvíťazili iba v štyroch meraniach síl. Všeobecne však platí konštatovanie, že v medzivojnovom období sa slovenskí ťažkí atléti, presnejšie povedané zápasníci zo slovenských klubov na medzinárodných žinenkách nepresadili a nepresadili sa ani na majstrovstvách Československa. Podľa štatistík I. Kormaňáka v rokoch 1920 až 1938 udelili spolu 278 titulov majstrov republiky, pričom zápasníci zo slovenských klubov a oddielov nezískali ani jeden.


Dátum vydania: marec 2016