Sekcia: Vzdelávanie

 

Tradičné športy a ich (ne)existencia

PhDr. Igor Machajdík, Národné športové centrum

Za tradičné športy možno vo všeobecnosti považovať tie, ktoré sa na určitom území vyvíjali v historickom kontexte od ich importu na toto územie a postupným vývojom desaťročiami získavali svoju tradíciu. V exaktne principiálnom prípade ohľadne tradičných športov v danej krajine však možno ponímať konkrétny šport ako špecifikum, ktoré má práve tu miesto svojho zrodu a genézy.

Pokúsili sme sa nájsť a konkretizovať možné športy či ich disciplíny, ktoré majú svoj pôvod na Slovensku a majú svoje charakteristiky, jedinečnosť a originalitu. Konkrétny šport (napríklad v Čechách je ním česká hádzaná, pretože tam vznikla, iba v Čechách a nikde inde a potom, v 20. a 30. rokoch 20. storočia  sa rozširovala do niektorých európskych krajín), ktorý by zodpovedal požadovanej charakteristike u nás nevznikol, nemá miesto zrodu na Slovensku.

Na území Slovenska však už v období stredoveku existovali typické pohybové aktivity, príznačné pre určité územie či lokalitu. Patrili medzi ne napríklad rôzne tance, zápas, lov. Napríklad na východnom Slovensku prekonávali rybári vodné toky na chodúľoch. Typické bolo aj uplatňovanie pltníctva, preprava saňami alebo preprava na kmeni zoťatého stromu. Igrici zasa udivovali umením žonglovania, akrobaciou, povrazolezectvom či zápasom. Takéto aktivity fyzického rázu nazývame ľudová telesná kultúra a tá si zachovávala národný svojráz, pričom jej dominantnou črtou bola tzv. pracovná telesná výchova.

Zlá hospodárska situácia, vypäté národnostné pomery a zaostalosť Slovenska v období existencie uhorskej éry sa negatívne prejavovali aj pri rozvíjaní sa počiatočného športového hnutia, ktoré bolo importované do Uhorska z Anglicka či západnej Európy v priebehu 19 .storočia. Treba však zdôrazniť, že oproti mestskej societe si práve slovenský vidiek zachovával atribúty spomínanej ľudovej telesnej kultúry a národný ráz.

Tradičnými bývali napríklad cechové hry a zvyklosti ako trhanie husí, dvojboj kováčov na koni, chodenie mlynárov na chodúľoch, typickým náčiním na území Slovenska bola valaška a s ňou boli spojené zručnosti so súťažnými momentmi. Slovenskou špecialitou bol aj zápas so skutočným medveďom, najmä v oblasti stredného Slovenska (Čierny Balog, Ľubietová), ale aj loptové hry (Na jamky, Vybíjanka, Na svinku a i.), šerm palicou i rôzne bežecké, chodecké preteky a naháňačky. Zachovali sa aj správy opisujúce pastierov na Gemeri a Horehroní, zdatných akrobatov, ktorí sa dokázali vyškrabať na najvyšší strom, odseknúť vrcholec a tam urobiť stojku na hlave. Časté bývali aj súboje v zápase za pasy a za prsty (súperi sa zakvačili za prostredníky a ťahali sa za ne) i pästné boje s holými päsťami. V zime sa pohybu chtiví jednotlivci korčuľovali na zvieracích kostiach, pričom sa odrážali železom okutou palicou. Veľmi obľúbené (dodnes) zostali preteky na krňačkách (napríklad Turecká), keď sa posádky spúšťali na nich z kopca a spúšťajú sa dodnes.

Moderný šport, ktorý sa aj na Slovensku rozvíjal od druhej polovice 19. storočia, sa ale v Uhorsku praktizoval v maďarskej modifikácii, na národnej báze nemal šancu. Podnety z ľudových hier, cvičení a zábav našich predkov do etablujúceho sa športového hnutia prenikali iba veľmi skromne. Za znalosti o tom, že slovenský vidiek zasiahol do vývoja moderného športu a diania v ňom aspoň sporadicky a o tradičných formách ľudovej telesnej kultúry vďačíme prácam domácich a zahraničných etnografov a cestovateľov.

Záver je teda taký, že ide teda skôr o akési disciplíny v podobe prvkov ľudovej telesnej kultúry, nie o športy či športové odvetvia, ktoré by sa rozvinuli ako originálne a tradičné a pokračovali či praktizovali sa aj dnes. Okrem toho mali viaceré spomínané pohybové aktivity spoločné, totožné alebo príbuzné prvky s aktivitami v iných krajinách, aj keď niektoré z nich práve u nás boli naozaj originálne až nenapodobiteľné.

Dátum vydania: máj 2016