Sekcia: Vzdelávanie

 

Tréning môže olympionika dostať na vrchol, alebo ho zničiť

Rachel Nuwer

Preklad: Mgr. Igor Karaba

Športovci na najvyššej úrovni vyžadujú viac ako len technickú podporu. V auguste minulého roka sa najlepší športovci sveta predstavili na atletických ováloch, štadiónoch či bazénoch v brazílskom Riu na letných olympijských hrách. Avšak niektorí boli ďaleko lepší ako ostatní a pozbierali početné množstvo medailí. Výskumníci majú pre túto kategóriu najlepších špeciálny názov: „Supertalenty“.


Zdroj: nycim.com

Čo odlišuje supertalent od „obyčajného“ vrcholového športovca, ktorý síce súťaží na olympiáde, ale ide domov s prázdnymi rukami? Nový výskum naznačuje, že môže ísť aj o vzťah tréner-športovec. Podľa zistení, prezentovaných na novembrovej konferencii World Class Performance v Londýne minulého roka, sa tieto supertalenty vyjadrili, že ich tréneri boli schopní uspokojiť ich emočné potreby svojím správaním ako ich priatelia, mentori a neoblomní podporovatelia - samozrejme aj s poskytnutím perfektného technického zabezpečenia. Vrcholoví športovci bez medaily sa takto necítili. „Toto zistenie stavia na hlavu dlho zaužívaný pohľad, že ak chceme dosahovať vrcholné výkony, musíme jednoducho spárovať takticky a technicky najlepších trénerov s našimi najlepšími športovcami.“, tvrdí Matthew Barlow, výskumník športovej psychológie z Bangor University vo Walese, ktorý túto štúdiu viedol.

Barlow a jeho kolegovia boli poverení štátnou organizáciou UK Sport, ktorá podporuje vrcholový šport a športový rozvoj v Británii, aby zistili, čo obnáša získať niekoľko zlatých medailí. Vedci najskôr identifikovali 43 činiteľov, ktoré spoľahlivo predpokladajú pravdepodobnosť, s akou sa niekto môže stať „supertalentom“. Jedným z týchto faktorov bol práve aj vzťah tréner - športovec. Preto sa UK Sport rozhodlo, že bude financovať druhú hĺbkovú analýzu zameranú len na tento faktor.

Barlow spolu so svojimi kolegami tak vybrali 16 ženských a mužských „supertalentov“, z ktorých všetci získali aspoň jednu zlatú medailu na najvýznamnejších podujatiach typu OH. Taktiež vybrali 16 športovcov, ktorí sa tiež zúčastnili týchto podujatí, ale nikdy medailu nezískali. Skupiny boli roztriedené podľa športu, veku a pohlavia. Vedci potom vykonali hĺbkové rozhovory so všetkými športovcami, ako aj s ich rodičmi a trénermi. Po vyhodnotení výsledkov sa zistilo, že všetci športovci povedali, že boli technicky podporovaní ich trénermi, ale boli to práve „supertalenty“, ktoré sa vyjadrili, že cítili od svojich trénerov okrem technickej aj emočnú podporu. Barlow tvrdí, že „supertalentovaní športovci vnímali, že ich emočné potreby a potreba úcty boli uspokojené spôsobom, ktorý sa ostatným športovcom nedostával.“

Tréneri „supertalentovaných športovcov“ sa správali takmer ako ich náhradní rodičia, chválili ich úsilie s dôrazom na to, že im neustále veria, dávali im pozitívnu spätnú väzbu, a tiež sa zaujímali o ich osobný život. „Cyklista môže prísť k trénerovi a ten mu hovorí: Ahoj, vyzeráš, že sa s tebou niečo deje, poďme na kávu a porozprávajme sa o problémoch, čo máš doma.“, tvrdí Barlow. „Majú puto, ktoré prekračuje tabuľky, grafy a iné trénerské pomôcky. Na druhej strane „obyčajní“ vrcholový športovci, sa niekedy pred svojimi trénermi cítili neviditeľní, alebo cítili, že ich tréneri očakávali zlyhanie v momentoch, kedy najviac potrebovali podporu.“

Trénovanie, samozrejme, nie je jediný faktor, ktorý prispieva k rastu športovca až k statusu „supertalentu.“ Pôvodná štúdia, ktorá je doteraz najkomplexnejším pohľadom na najvýkonnejších vrcholových športovcov, tiež odhalila značné psychologické a historické rozdiely medzi superhviezdami a ich „iba“ elitnými protivníkmi. Napríklad u „supertalentovaného“ športovca je väčšia tendencia, že v detstve zažil traumu alebo nejaký kariérny zlomový bod. Barlow a jeho kolegovia sú však presvedčení, že vzťah tréner-zverenec hrá významnú úlohu, keď príde čas na to, aby športovec zažiaril na olympijskom štadióne.

Podľa Johnatana Fadera, klinického a športového psychológa z New York City, táto štúdia poskytuje také dôkazy o tréningu, o ktorých experti dovtedy viedli iba hypotézy. Feder vysvetľuje, že najlepší tréneri „Trávia svoj čas využívaním svojich vlastných športových skúseností a trénerských postrehov s cieľom pomôcť svojmu zverencovi vybudovať a udržať dôveru v základné a nemenné schopnosti, ktorými disponuje. To zvyčajne zahŕňa pozitívny, starostlivý a chápavý vzťah.“, tvrdí vedec, ktorý do spomínaného výskumu zapojený nebol.

Až doteraz UK Sport párovalo športovcov a trénerov na základe schopností športovca a trénerovom zozname dosiahnutých úspechov. V súčasnej dobe však organizácia pracuje s Barlowom a jeho kolegami na vytvorení novej metódy, ktorá berie do úvahy  celkový vzťah medzi trénerom a športovcom. UK Sport tiež dúfa, že sa mu podarí vytrénovať športovcov tak, aby si v určitých ohľadoch dokázali byť svojimi vlastnými trénermi. „Ďalšia výzva, na ktorej pracujeme, je, ako vyvinúť sebestačných športovcov.“, hovorí Barlow. „Byť si vedomí potrieb športovca a vytvoriť im okolo toho vhodné podmienky je iné, než len snažiť sa vyhovieť každému ich rozmaru.“

 
Použitý informačný zdroj:
Nuwer, R. (2016): Coaching Can Make or Break an Olympic Athlete. Scientific American, 5. 8. 2016, dostupné na https://www.scientificamerican.com/article/coaching-can-make-or-break-an-olympic-athlete/


Dátum vydania: apríl 2017