Sekcia: Vzdelávanie

 

V zlatom ringu (3. časť)

Igor Machajdík, Národné športové centrum

Na Majstrovstvách Európy 1949 v Oslo panovala nespokojnosť s výrokmi rozhodcov. Tí odrovnali už v prvom kole Zacharu, Švarka vypoklonkovali z ringu v treťom, no Tormu nemohli. Nedal im k tomu najmenší dôvod. Naopak, náš šampión bol vyhlásený za najtechnickejšieho účastníka majstrovstiev a zaslúžene sa stal majstrom Európy.

Začiatkom 50. rokov nemá Torma v domácich podmienkach súpera a ťažko sa mu hľadal aj za hranicami. Veľkou udalosťou tej doby bol priamy duel dvoch olympijských víťazov v rámci medzištátneho stretnutia Československo – Maďarsko v Prahe – Július Torma verzus László Papp. Komentáre zo zápasu sa v dobovej tlači zhodovali: „Stretnutie dvoch olympijských víťazov bolo skutočne vrcholnou ukážkou boxingu. Torma proti dravému Pappovi ukázal celé svoje nenapodobiteľné majstrovstvo a prehral iba u zaujatých rozhodcov. Torma nemá vo vedení boja a v technickej vyspelosti rovnocenného súpera, naozaj bol porazený iba na papieri.“

Škoda, že nášmu olympijskému víťazovi nevyšla v roku 1952 repríza v Helsinkách. V boji o postup do semifinále na olympijskom turnaji v hlavnom meste Fínska narazil na disponovaného Poliaka Chychlu, neskoršieho víťaza welterovej váhy. Torma, zoslabnutý núteným zhadzovaním prebytočných kilogramov, pričom posledné dva vypotil prakticky prenocovaním v saune bezprostredne pred zápasom, nemohol boxovať naplno.

Ani ďalší olympijský rok 1956 nepriniesol nášmu pästiarovi úspech. V tom čase sa už čoraz viac venoval v Prahe trénerským aktivitám. Tam si vybojoval aj posledný titul majstra Československa a zaslúžene bol nominovaný na olympiádu v Melbourne. Rok predtým získal na majstrovstvách Európy v Západnom Berlíne bronzovú medailu a doma bol stále najlepší. V Austrálii mu však ruže nekvitli. V prvom kole olympijského turnaja porazil domáceho súpera, ale kritika mu vyčítala príliš riskantnú taktiku, nízke držanie pästí a slabšie krytie. V druhom kole sa stretol s Čilanom Tapiom. Ich súboj autenticky priblížil Karel Bureš v knihe Stretnutie pod južným krížom: „Torma provokuje súpera nechránenou tvárou. Tapia je ale opatrný. Tancuje okolo súpera, bleskurýchle priskočí, snaží sa zasiahnuť a už je opäť v bezpečnej vzdialenosti. Tormova prevaha je jasná. V druhom kole vsádza Čilan všetko na jednu kartu. Jeho zbraňou je sila úderu. Musí ju využiť. Zatlačí Tormu k povrazom. Torma chce uniknúť doprava, čiernovlasý postrehne jeho úmysel, mohutný úder ľavou na nechránenú bradu súpera, ktorý je v pohybe proti rane, a Torma padá ako podťatý. Diváci, ktorí povzbudzovali československého pästiara, stíchnu. Rozhodca počíta nad ležiacim bojovníkom. Starý známy, maďarský tréner Adler, Tormov sekundant a poradca, nechce zdvihnúť hlavu, aby nespoznal, ako mu je.“

Čas plynie rýchlo aj mužom medzi dvanástimi povrazmi. Torma pôsobil po skončení aktívnej kariéry ako tréner v Prahe, kde mal na starosti vojakov, neskôr pästiarov Uhoľných skladov. Aj v trénerskom remesle bol svojský, sám sebou. V tomto duchu odpovedal týždenníku Štart roku 1968: „Viete, je mám takú čudnú povahu. Ťažko nesiem, keď moje rozhodnutia a metódy práce musím s niekým konzultovať. Nemám náturu na to, aby mi podpisovali plán, podľa ktorého mám robiť. Z platených trénerov sa stali administratívni pracovníci a ja som – pästiar. Pracujem v Uhoľných skladoch ako skladník a popri tom trénujem. Dostávam primeraný mesačný plat a ten nám s manželkou vystačí. Moja jediná dcéra sa už vydala.“

Július Torma zomrel v jeseni roku 1991 v Prahe. Platí o ňom to, čo kedysi napísal športový novinár Rado Burian: „Torma mal dar zaujať diváka. Razom každého upútal. Všade s ním vstúpil život, spontánnosť a čaro bezprostrednosti.“

 

Dátum vydania: 2010