Sekcia: Vzdelávanie

 

Vášeň zvaná gymnastika (2. časť)

PhDr. Igor Machajdík, Národné športové centrum

V prvých rokoch po druhej svetovej vojne bola športová gymnastika na Slovensku veľmi nenápadným športom. Až do roku 1951 prakticky neexistovala. Nebolo gymnastov, nebolo trénerov, náraďový telocvik bol bez náradia i riadenia. Zmena nastala v roku 1952, keď bol schválený zákon o organizácii telesnej výchovy a športu a športová gymnastika, pretože tak znela čerstvá terminológia už bývalého náraďového telocviku, bola zaradená do súťaží masovo ponímaných Športových hier mládeže. Zároveň sa dostala do zoznamu ôsmich hlavných športov na Slovensku, to znamenalo, že bola zaradená do skupiny športov s prioritnou pozornosťou riadiacich štruktúr. Výrazným krokom k rozvoju tohto športového odvetvia bolo zriadenie Sekcie športovej gymnastiky pri Slovenskom výbore telesnej výchovy a športu v roku 1953.

Sekcia začala ešte v tom istom roku organizovať súťaže a aj keď poskromne, objavovali sa prvé talenty. Jednoznačne tak možno tvrdiť o Ferdinandovi Danišovi, rodákovi z Opatovej pri Lučenci, ktorý si už ako člen ATK Praha, kde boli predsa len ďaleko lepšie podmienky na prípravu ako na Slovensku, vybojoval nomináciu na OH 1952 v Helsinkách a úspešne neskôr reprezentoval aj na OH 1956 v Melbourne i 1960 v Ríme. Čo bolo dôležité, v spomínanom roku 1953 už začali vystrkovať „gymnastické rožky“ aj mladšie tváre priamo tu – na Slovensku.

V decembri 1953 sa uskutočnili vo Svite majstrovstvá Slovenska v športovej gymnastike mužov, žien a dorastu. Podujatie potvrdilo vzostupnú úroveň tohto športu u nás za krátke obdobie. Celkový počet štartujúcich prekročil číslo 140, pričom dominovali gymnasti z Bratislavy, ktorí zvíťazili vo všetkých kategóriách okrem jednej – kategórie dorastencov. „V nej získal prvenstvo prekvapujúco, ale zaslúžene prešovský Gajdoš, keď o jeho prvom mieste rozhodli iba desatiny bodov.“ Tak referovala o domácom šampionáte športová tlač. Pavel Gajdoš, pretože tak znelo celé meno nového talentu gymnastických pódií, ktorý sa do Svitu nominoval ešte predtým na pretekoch dorastu Košického a Prešovského kraja, kde taktiež vo svojej kategórii dominoval. To bol vlastne odrazový mostík k ďalším úspechom tohto rodáka z ukrajinského Veľkého Berezného.

Čo vlastne viedlo vtedy malého chlapca k tomu, že už v detskom veku dal prednosť športu, ktorý nemohol v popularite konkurovať tým známejším, povedzme kolektívnym hrám. Aj dobová slovenská športová publicistika sa zaujímala o takto položenú otázku. „Ako malý chlapec našiel si prvé cvičné náradie na konároch stromov. Tu ukazoval mladším svoju odvahu a umenie. Neskoršie si ho získala kožená lopta, ktorú ako veľká nádej Zemplína Michalovce naháňal v dorasteneckom drese po zelenom trávniku. I tejto láske neostal dlho verným. Keď po prvý raz vstúpil do telocvične dvanásťročnej školy v Michalovciach a zaúčal sa tajom gymnastiky pod vedením skúseného cvičiteľa Antonína Havla v športovej škole, ani jeden z nich netušil, že tu cvičí budúci reprezentant ČSR v gymnastike a člen olympijského družstva.“

Po rokoch si Pavel Gajdoš zaspomínal na svoje športové začiatky takto: „Keď v roku 1945 Sovietsky zväz obsadil zakarpatské územie bývalej ČSR, rodičia sa rýchlo presťahovali do Nižnej Jablonky pri Snine a otec, sám bývalý športovec, nás priviedol k mnohým druhom športu. Bolo nás šesť, nuž postavil na dvore hrazdu, aby sme sa vyšantili. Začínal som s futbalom v Tatrane Prešov, hrával som aj veľké zápasy s Košicami proti Kvašňákovi. Keď otca v ťažkom období 1950 poslali do výroby a prišla núdza o peniaze, presťahovali sme sa do Petroviec nad Laborcom pri Michalovciach, kde som na gymnáziu privoňal ku gymnastike. A už som ju neopustil.“

O športový rast mladých gymnastiek a gymnastov sa v 50. rokoch minulého storočia starali športové školy dorastu a športové školy mládeže. Vzišli z nich aj také osobnosti ako napríklad Viera Mehešová z Bratislavy, prvá slovenská povojnová gymnastická reprezentantka bývalého Československa alebo práve Pavel Gajdoš.

(pokračovanie)
 

Dátum vydania: 2009