Volko zlatý, Veszelka šiesty na HME v Glasgowe

Glasgow 3. 3. 2019 (SAZ-Gabriel Bogdányi) - Deväťčlenná slovenská výprava obsadila v konečnej medailovej bilancii na 35. halových majstrovstvách Európy v škótskom Glasgowe zásluhou zlata šprintéra Jána Volka lichotivé 10. miesto spolu s ďalšími 4 krajinami. Najúspešnejšie bolo takisto ako pred dvoma rokmi v Belehrade 2017 Poľsko (5 – 2 – 0) pred Veľkou Britániou (4 – 6 – 2) a Španielskom (3 – 2 – 1). Slovensko sa paradoxne ocitlo pred atletickou veľmocou ako je Nemecko, ktoré ostalo bez zlatej medaily (0 – 4 – 1). Česku patrila s jedným bronzom 23. pozícia.

„Celkovo možno vnímať vystúpenie našej výpravy pozitívne – splnili sme stanovený cieľ a získali sme dve umiestenia v prvej osmičke. Zlato Jána Volka na šesťdesiatke je niečo výnimočné, vysoko hodnotím aj vystúpenie trojskokana Tomáš Veszelku, ktorého 6. miesto má tiež kvalitu. Oni dvaja boli lídri výpravy a vyčnievali nad ostatnými. Okrem toho sme u ostatných videli štandardné výsledky, no boli aj sklamania,“ hodnotil účinkovanie slovenského tímu šéftréner Slovenského atletického zväzu Martin Pupiš.


Foto SAZ: Výprava v Glasgowe

V bodovaní krajín (1. – 8. miesto) nazbierala 9-členná slovenská výprava 11 bodov a skončila na 22. priečke. Volko prispel do tejto bilancie 8 bodmi za prvú priečku a trojskokan Tomáš Veszelka 3 bodmi za šiestu. V tomto poradí jasne triumfovala Veľká Británia (122,5) pred Poľskom (2), Francúzskom (72), Španielskom (69), Nemeckom (66,5) a Ukrajinou (48,5). Česko skončilo šestnáste s 19 bodmi.
 

SLOVÁCI V GLASGOWE (veľká väčšina z nich boli v posledných dvoch sezónach členmi NŠC)
PREHĽAD UMIESTENÍ

1. miesto: Ján Volko-bývalý člen NŠC, (60 m, 46 účastníkov) 6,60 (1. vo IV. rozbehu 6,69, 1. v II. semifinále 6,61)
6. miesto: Tomáš Veszelka-bývalý člen NŠC, (trojskok, 18 účastníkov) 16,35 (4. v kvalifikácii 16,78 – absolútny osobný rekord)
10. miesto: Matúš Bubeník-bývalý člen NŠC, (výška, 19 účastníkov) 225 v kvalifikácii (sezónne maximum)
17. miesto: Lukáš Beer-bývalý člen NŠC, (výška, 19 účastníkov) 216 v kvalifikácii
18. miesto: Stanislava Lajčáková (60 m prek., 28 účastníkov) 8,28 v rozbehu (6. v III. rozbehu)
20. miesto: Alexandra Štuková-bývalá členka NŠC, (800 m, 21 účastníkov) 2:06,58 (6. v III. rozbehu)
23. miesto: Šimon Bujna (60 m, 46 účastníkov) 6,86 v semifinále (8. v III. semifinále, 4. v II. rozbehu 6,78)
35. miesto: Iveta Putalová-bývalá členka NŠC, (400 m, 37 štartujúcich) 54,19 v rozbehu (5. v V. rozbehu)
39. miesto: Monika Weigertová (60 m, 43 účastníkov) 7,54 v rozbehu (7. v III. rozbehu)

Volko: Boh chcel, aby to takto dopadlo. Vďaka nemu som nemal pocit, že to bude nad moje sily

Janko, čo si pamätáte zo zlatého glasgowského finálového behu?

„Veľmi málo. Viem, že som celkom dobre vyštartoval a pamätám sa ešte aj na to, že sme sa s vedľa bežiacim Barnesom jeden o druhého rukou trochu zachytili. Potom nič, len úplný záver, posledné metre.“

Kedy ste vôbec zistili, že ste majster Európy?

„V cieli som netušil, ako som skončil, vôbec som si  cieli nebol istý, že som vyhral. Vedel som, že asi budem v prvej štvorke. V závere som sa trochu pozrel doľava, kde som na mojej úrovni videl Holanďana Van Goola, no ťažko sa mi odhadovalo, či som vyhral alebo nie. Až keď som sa po dobehu otočil a na veľkej svetlenej tabuli ako prvé zasvietilo moje meno, vedel som, že som majster Európy. Zalial ma úžasný a nenapodobiteľný pocit. Priznám sa, prekvapilo ma, ako rýchlo začali na tabuli výsledky nabiehať.“

Čo vám napadlo ako prvé, keď ste videli, že ste finálovú šesťdesiatku vyhrali?

„V prvom rade som sa poďakoval Bohu, že som to celé zvládol, a že noha vydržala obrovskú záťaž aj napriek tomu, aké to bolo všetko náročné. Potom som sa na okamih ocitol v duchu so všetkými blízkymi a poďakoval som sa im, že boli pri mne a modlili sa za mňa.“

Koho ste po rozbehoch a semifinále považovali za svojich najväčších súperov v súboji o najvyššie méty?

„Jednoznačne jamajského Turka Barnesa, mal z nás na konte najlepší výkon a bol asi najväčší favorit. Od neho sa medaila čakala naisto. Nepodceňoval som ani Brita Edoburuna a ani obhajcu titulu Kiltyho, u ktorého nikdy neviete, čo od neho čakať. K favoritom som na základe tohtoročného výkonu radil aj Nemca Kranza a po semifinále pribudol Holanďan Van Gool. S ním sa poznám z jesenného sústredenia v tureckom Beleku. Vtedy za mnou prišiel aj s trénerom a pýtal sa ma na nejaké veci týkajúce sa tréningu. No a dnes je na medailovom pódiu spolu so mnou. Nečakal som, že až takto vyletí…“

Kedy ste začali veriť, že sa to v Glasgowe môže pre vás skončiť šťastne?

„Prvý raz dva dni pred štartom. Po oficiálnom tréningu so štartérom som cítil že problémový zadný stehenný sval sval drží, neťahá ma a nebolí. Postupne som naberal istotu pri štartoch aj výbehoch z blokov.“

Čo vám prebehlo mysľou, keď ste poľahky vyhrali rozbeh za 6,69? Objavila sa myšlienka: je to fajn, som na dobrej ceste?

„Presne tak! V rozbehu som sa cítil dobre, vsugeroval som si, že som v pohode a mohlo by to vyjsť. Necítil som žiadnu bolesť, to ma upokojilo. Po tom všetkom, čo som zažil, to bolo úžasné, tešil som sa, že je to takto.“

Lenže po semifinále udrela bolesť znova. Povetrím lietali všelijaké informácie: s Jankom to nie je dobré, noha ho dosť bolí, ktovie, či to vydrží… Ako ste sa snažili dostať z hlavy pred finále fakt, že sa bolesť znova ozvala?

„Pomyslenie, že nie som v poriadku, a či noha vydrží, bolo pred štartom obmedzujúce. V blokoch takéto veci už neriešim, tam je toľko adrenalínu, že žiadnu bolesť už necítite, Samozrejme, počas behu sa môže stať všeličo, no nestalo sa a je z toho takýto výsledok.

Môj tím mi v krátkej pauze medzi semifinále a finále pripomenul fakty, ktoré nám prezentovali lekári: toto zranenie sa nemôže zhoršiť ani skomplikovať. To ma upokojilo. Povedal som si: už som vo finále a nech to bolí akokoľvek, dobehnem do cieľa. Sú to majstrovstvá Európy a na nich sa nevzdáva. Necítil som extrémnu bolesť, ale už to nebol komfort ako predtým. Vyšla mi rozcvička pred finále a postupne som nadobudol presvedčenie, že to zvládnem. Keď som pri predstavovaní finalistov vybehol na ovál, necítil takmer nič. Adrenalín zjavne zaúčinkoval…“

Vôbec ste nemali pred finále strach?

„Cítil som miernu nervozitu a bezprostredne po semifinále trochu aj strach. Nebol som si istý, či noha vydrží a budem znova schopný šprintovať naplno. Evidentne sa však za mňa modlilo  veľa ľudí. Chceli to, aby som to všetko zvládol. Chcel to aj Boh, a tak sa to podarilo.“

Povedzte, má Vás Boh rád?

 „Myslím si, že áno. Ale mal by má rád rovnako, aj keby som nebol majster Európy. Boh chcel, aby to dopadlo dobre. Posúval ma ďalej, krok za krokom, beh za behom. Vďaka nemu som nemal pocit, že to bude nad moje sily. Moje víťazstvo je jeho zásluha, takisto aj všetkých, ktorí pri mne stáli a podporovali ma. Nebolo ich málo.“

Č bolo kľúčové, že to napokon takto dobre dopadlo a vy ste majster Európy?

„Viera a pozitívne myslenie. Celý môj tím sa snažil – Robo Kresťanko, Janka Závacká, no najviac asi trénera Naďka, ktorá ma pozná asi najlepšie, lebo s ňou trávim najviac času. Vie, ako sa cítim, ako reagujem. Stála pri mne, aj keď to nevyzeralo dobre, a to mi veľmi pomohlo.“

Práve Naďa Bendová však mala najväčšie obavy, či vôbec v Glasgowe na štart nastúpite…

„Myslím si, že ona nie je pesimistka, len sa bála, aby sa mi nič nestalo. Nešlo jej o to, či budem štartovať alebo nie. To ju, myslím si, vôbec nezaujímalo. Jej postoj som vnímal tak, že jej na mne záleží a nechce, aby som trpel.“

Definitívne rozhodnutie, že v Glasgowe zakľaknete do blokov, sa rodilo ťažko?

„Takto sme sa rozhodli spoločne, celý môj tím. Boh ma dotlačil k tomu, aby som do Glasgowa išiel a ponúkol mi možnosť štartovať. Chcel, aby som tu bol a – toto je výsledok.“

Kedy ste sa za posledné dva týždne, odkedy ste riešili problém so zraneným svalom, cítili najťažšie?

„Najhoršie to bolo hneď po finále majstrovstiev Slovenska v Bratislave. Bolesť po dobehu som pred vami, novinármi, dobre ukrýval, ale nebolo to jednoduché. Vtedy mi bolo najťažšie. S plynúcim časom bolesť odoznievala, môj stav sa zlepšoval aj vďaka pozitívnemu prístupu celého môjho tímu. Nič sme nenechali na náhodu.“

Objavil sa moment, keď ste sa už v duchu lúčili s účasťou na európskom šampionáte?

„Myšlienka, že do Glasgowa nepôjdem, sa neobjavila ani raz. Vždy som si dával nejakú šancu, že budem štartovať“

Ktorá cesta k medaile bola náročnejšia – strieborná belehradská pred dvoma rokmi, keď s vami vôbec nik nepočítal,  alebo zlatá glasgowská, kde sa síce s vami počítalo, ale na štart ste nastupovali s hendikepom zranenia?

„Púť za glasgowským titulom bola určite viac vydretá a oveľa náročnejšia. Množstvo vyšetrení a konzultácií, ktoré som podstúpil pred ME v záujme zlepšenia môjho stavu, ma stálo veľa síl i bolesti. Zlatá glasgowská cesta bola určite ťažšia i krivoľakejšia, no o to väčšia je moja radosť z titulu.“


Foto SAZ: Finálový beh Jána Volka