Sekcia: Vzdelávanie

 

Vplyv kompenzačných cvičení na svalovú nerovnováhu a pohybovú výkonnosť u 15-ročných žiakov v rámci školskej telesnej a športovej výchovy - 1. časť

Mgr. Peter Lopata, Národné športové centrum

ÚVOD

O nedostatku pohybovej aktivity a možných, dnes už žiaľ aktuálnych dôsledkoch toho bolo a zrejme aj bude popísané vo vedeckých aj nevedeckých kruhoch naozaj dosť. Vieme, že ľudské telo nebolo stvorené na zotrvávanie v statických pozíciách, ale práve naopak, aby sa hýbalo. Keď nie je pohyb, telo upadá.

Samozrejme, že športová a telesná výchova dnes so svojou 2-hodinovou týždennou dotáciou zďaleka nemôže riešiť dostatok pohybu, ktorý deti potrebujú. Ale je to zrejme jediný predmet, v ktorom majú možnosť deti „pričuchnúť“ k pohybovej kultúre, získať základné pohybové návyky, kladný vzťah k pohybu, športu atď...

Svalová nerovnováha a funkčné poruchy pohybového systému sú spolu s obezitou častým problémom už od najmladších žiakov, ktorý si so sebou vlečú počas celého štúdia. V najhoršom prípade sa prejaví závažným zdravotným handicapom v dospelosti, prípadne ešte skôr. Výskumu v tejto oblasti sa venovalo veľa autorov z domova i zahraničia, približne s rovnakými výsledkami – vysoký výskyt spomínaných porúch, bližšie to bude popísané v nasledujúcich kapitolách.

V predkladanej práci sme sa snažili podať návod, ako sa dá v procese školskej športovej a telesnej výchovy popri nezanedbávaní základného učiva venovať aj týmto poruchám a úspešne ich odstraňovať, alebo pôsobiť preventívne, navyše s kladným vplyvom aj na výkonnostnú a kvalitatívnu stránku pohybu. Popri praktických, pohybových úkonoch sme v kompenzačnom programe mysleli aj na teoretické vstupy. Ich cieľom je naučiť žiakov jednak základným technikám a správnemu vykonávaniu cvičení, ale hlavne prezentovať dôležitosť starostlivosti o svoje zdravie všeobecne pohybom a v tomto prípade aj kompenzačnými cvičeniami.

Svalová nerovnováha

Za normálny stav je považovaný tonus svalov na protiľahlých stranách kĺbu, tzv. antagonistov, udržovaný na takej výške a v takom vzájomnom pomere, aby bolo zaistené účelné, a teda i správne držanie príslušného segmentu tela. Pokiaľ tomu tak naozaj je, hovoríme o svalovej rovnováhe, pretože tonus svalov okolo kĺbu a ich podiel na jeho spevnení sú vyvážené (Čermák, 2000).

Svalová nerovnováha patrí do skupiny porúch, ktoré označujeme ako funkčné poruchy pohybového systému.

Thurzová (1992) definuje svalovú nerovnováhu ako poruchu funkcie rovnováhy svalov a poruchu vyváženosti pri pôsobení na príslušný kĺb. Ide o nerovnováhu v systéme tonických (posturálnych) a fázických svalov.

Považujeme ju za najdôležitejšiu príčinu chronických bolestí pohybového aparátu a porúch chrbtice. Nepriaznivo ovplyvňuje držanie tela, pohybové stereotypy, svalovú koordináciu, zvyšuje náchylnosť k zraneniu a okrem pôsobenia na zmenu obmedzuje rozsah pohybu v kĺboch (Bartík 2002).

Svalová nerovnováha vedie k radu závažných porúch. Dochádza pri nej k nerovnomernému zaťaženiu v kĺboch, k nefyziologickému zaťaženiu šliach, väzov, kĺbových puzdier, oporných kĺbových plôch a kostí. Zo začiatku ide len o zmeny drobného charakteru, neskôr však nastávajú zmeny negeneratívne, prakticky neliečiteľné. Svalová nerovnováha sa nemusí týkať len rôznych svalových skupín, keď proti sebe stoja skrátené posturálne svaly a oslabené fázické svaly. V niektorých športoch môže dôjsť k nerovnováhe, ktorá je spôsobená vrstvami svalov hyperaktívnych, ktoré sú optimálne zaťažované a pod nimi uloženými vrstvami svalov hypoaktívnych, ktoré sú zaťažované nedostatočne (Jirka, 1990).

Podľa Raševa (1992) rozoznávame dva typy svalovej nerovnováhy:
1.    miestnu alebo lokálnu – v určitej kĺbovo – svalovej jednotke
2.    systémovú – ktorá vznikla v celom hybnom systéme a ktorej odstránenie je zložitejšie

Príčiny vzniku svalových disbalancií podľa Lewita (1996):
1.    hypokinéza – nedostatočné zaťažovanie svalového systému
2.    chronické zaťažovanie nad hranicou danou kvalitou svalu
3.    asymetrické zaťažovanie bez dostatočnej kompenzácie
4.    zmena pohybového stereotypu, napr. vplyvom úrazu, ochorenia

Pokiaľ jedinec s chybným pohybovým stereotypom absolvuje náročný tréning bez dostatočnej kompenzácie, bude sa uňho stupňovať zapájanie hyperaktívnych svalových skupín, ktoré nemajú žiadny vzťah k vykonávaniu pohybu, alebo majú funkciu opačnú, a súčasne hypoaktívne svalové skupiny budú „vypadávať“ z pohybového stereotypu, a tým sa oslabovať (Kabelíková,1997). Následkom toho bude nielen nižší potenciálny športový výkon, ale i výrazné poruchy posturálnej funkcie s častou bolestivosťou preťažovaných segmentov pohybového systému.

Bursová (2005) upozorňuje na nesprávne vykonávanie pohybu a na nadmerné zaťaženie, ktoré môže viesť tiež k svalovej nerovnováhe. Predpokladané zapojenie väčšieho počtu svalových vlákien v danom svale pri neadekvátnej stimulácii sa naopak znižuje a dochádza k aktivácii iných svalových skupín a tým k výraznému prehĺbeniu nefyziologickej funkcie.

Literárny prehľad - slovenskí a českí autori

Problematike funkčných porúch pohybového systému u školskej populácie sa u nás aj v Čechách venovalo viacero autorov (Thurzová, 1990, 1991, 1992, Thurzová a Štulrajter 1993, Vařeková 1999, Lewit 1996, Dlhoš 1997, 2002, Kopřivová, 1998, Kopřivová, Beránková, 2002, Bursová 2005, Kanásová 2004, 2005, 2006, Medeková, 2005, Majerík 2006, Pavlovič 2006, Bartík 2006, 2007 a i.).

O vysokom výskyte svalovej nerovnováhy hovorí viacero domácich výskumov. Testovania  u väčšiny autorov boli vykonávané rovnakou metodikou podľa Jandu (1982), resp. modifikované pre účely telovýchovnej praxe Thurzovou (1992). Kováčová (2003) prispela k zmapovaniu svalovej nerovnováhy u školskej populácie a zistila vysoký výskyt skrátených svalov, oslabených svalov aj porúch pohybových stereotypov. Záverečné hodnoty svalovej nerovnováhy u chlapcov dosiahli 100% výskyt a u dievčat 97,9% v prvom a 98,2% v druhom ročníku. Svalové skrátenie bolo častejšie u chlapcov, najčastejšie skracovaným svalom boli flexory kolien. Výskytom funkčných svalových porúch a tiež výskytom skrátených svalov sa zaoberala aj Kanásová. Vo výskume  (Kanásová, 2004)  sledovala stav svalovej nerovnováhy a držania tela u 10 a 12 - ročných žiakov, autorka sledovala 91 žiakov dvoch základných škôl. Celkový výskyt skrátených svalov bol zaznamenaný v priebehu výskumu u 93% - 100% chlapcov aj dievčat. Celkový výskyt oslabených svalov bol v priebehu výskumu zaznamenaný u 83% a  98% chlapcov a u 86% - 100% dievčat.

Výskytom funkčných svalových porúch sa vo viacerých prácach zaoberala Thurzová. Vo výskume (Thurzová, 1991) sledovala  skupinu 116 žiakov základných a stredných škôl, 84 chlapcov a 32 dievčat v priemernom veku 14,5 roka (vekový rozptyl 11 - 18 rokov). Zhodne s výsledkami testovaní iných autorov, aj v súbore Thurzovej prevažoval výskyt skrátených svalov u chlapcov v porovnaní s dievčatami. Najčastejšie to boli flexory kolien -  až 65,5%. Výskyt oslabených svalov prevažoval v skupine dievčat. Autorka sa domnieva, že to môže byť prejavom prirodzených pohlavných rozdielov vo svalovej sile, ktorá je menšia u dievčat, ale tiež dôsledkom nedostatočného, či chybného zapájania fázických svalov v základných pohybových stereotypoch. Najviac dievčat malo oslabené brušné svaly - 84,4%, pravdepodobne v dôsledku chybného pohybového stereotypu sadania, poruchou koordinácie medzi brušným svalmi a ohýbačmi bedrového kĺbu. Majerík (2006) vo svojom výskume, kde sledoval stav svalového aparátu s ročným odstupom u 15 – 17 ročných žiakov, čo korešponduje s našou vekovou skupinou sa dopracoval k nasledovným poznatkom.  Nakoľko už pri vstupnom meraní  zaznamenal 100% výskyt celkovej svalovej nerovnováhy, zmena po roku u celkovej svalovej nerovnováhy nenastala, ale pri hlbšej analýze - vo výskyte skrátených svalov došlo k štatisticky významnému nárastu na hladine štatistickej významnosti (p<0,01). Ďalej k nárastu došlo i vo výskyte pohybových stereotypov, ale nie na hladine štatistickej významnosti. Vo výskyte oslabených svalov došlo po roku k poklesu. Potvrdil zistenia ďalších autorov, ktorí diagnostikovali svalové skrátenie častejšie u chlapcov ako u dievčat a oslabenie častejšie u dievčat.

V Čechách sa spomínanou problematikou zaoberá napr. Vařeková, ktorej dizertačná práca nás zaujala (Vařeková, 1999). Zamerala sa na výskum výskytu svalových nerovnováh vo vzťahu k pohlaviu, veku a telesnej konštitúcii v školskej populácii. Na základe porovnania výsledkov chlapcov a dievčat autorka konštatuje výrazné rozdiely vo vzťahu k pohlaviu, skrátenie sa častejšie vyskytovalo u chlapcov a oslabenie u dievčat. K takémuto zisteniu prišli prakticky všetky nami zmapované práce skúmajúce vzťah pohlavia k svalovej nerovnováhe. Autorka dokázala aj závislosť výskytu skrátených svalov a antropologických parametrov (napr. hmotnosti a telesnej výšky) a to výraznejšie u chlapcov. Autorka úspešne hodnotí sledovanie stavu svalových nerovnováh a kategórie somatotypu podľa motorickej výkonnosti, kde sa jej podarilo dokázať významne vyšší výskyt svalového skrátenia v kategórii s najhoršou motorickou výkonnosťou a naopak. Posledné zistenie sa nám javí významné v súvislosti s našou prácou, v ktorej overujeme vplyv kompenzačných cvičení popri svalovej nerovnováhe aj na pohybovú výkonnosť. Ďalšia česká autorka (Straková 2006) vo výskume na študentoch VŠ  prišla k záverom, že u mužov jednoznačne dominuje skrátenie posturálneho svalstva v oblasti dolných končatín a panvy a u žien to bola oblasť hrudnej a krčnej chrbtice. Najvyššia frekvencia skrátenia bola zaznamenaná na flexoroch kolien.

Všetci autori spomenutých prác sa zhodnú na tvrdení, že fukčným poruchám treba venovať patričnú pozornosť. Viacero výskumov ukázalo, že vhodne zvolený cielený kompenzačný program môže jednotlivé zložky funkčných porúch pohybového systému výrazne zlepšiť.

Kanásová (2004) sledovala vplyv cieleného cvičebného programu u 49 chlapcov a 42 dievčat vo veku 10 - 12 rokov.  Počas dvoch rokov 4 - krát, pričom medzi 3. a 4. meraním na súbor pôsobila batériou cielených cvičení realizovaných 2 - krát do týždňa počas školskej telesnej výchovy a 1 - krát týždenne v domácom prostredí. Po aplikovaní cielených cvičení dosiahla významné (p<0,01) zlepšenie v oblastiach skrátených svalov, oslabených svalov, porušených pohybových stereotypov aj celkovej svalovej nerovnováhy (100% => 97,6%).

Cielenému ovplyvňovaniu svalovej nerovnováhy u futbalistov sme sa vo svojej diplomovej práci venovali aj my (Lopata, 2011). Na futbalistoch vo veku od 15 – 17 rokov sme realizovali 2- mesačný dvojskupinový experiment a podarilo sa nám zaznamenať štatistický významné zlepšenie (p<0,01) pri skrátených aj oslabených svaloch. Ako experimentálny činiteľ pôsobili kompenzačné cvičenia vykonávané v domácom prostredí a v rámci tréningov. Zisťovali sme aj vplyv na pohybovú výkonnosť v testoch skok do diaľky z miesta a Agility Illinois Test. Štatisticky významné zmeny (p<0,01) sme zaznamenali v skoku do diaľky v experimentálnej skupine.

Cielenému ovplyvňovaniu svalovej nerovnováhy sa ďalej vo svojich prácach venujú Dlhoš a Kanásová a aj oni dokumentujú priaznivý vplyv kompenzačných cvičení na tieto poruchy.

V domácej literatúre sme nenašli príspevok, ktorý by sa venoval vplyvu kompenzačných cvičení na zmeny v pohybovej výkonnosti.

Literárny prehľad - zahraniční autori

Aj v zahraničí je svalovej nerovnováhe, skráteným svalom a celkovo funkčným poruchám pohybového systému venovaná veľká pozornosť, a to u rekreačných a vrcholových športovcov, ale aj u bežnej populácie. Výskumy, ku ktorým sme sa dostali prostredníctvom štúdia prameňov zo svetových internetových knižníc a časopisov, sa venujú tejto oblasti v rôznych kontextoch. Pozornosť a výskumy smerujú hlavne k prevencii svalovej nerovnováhy v spojitosti s predchádzaním zdravotných porúch alebo zranení, taktiež možnosti a spôsobu odstraňovania funkčných porúch. Samozrejme pri výskumoch sú používané rôzne techniky vyhodnocovania a diagnostikovania svalovej nerovnováhy, ako aj rôzne  celkové poňatia tejto témy, čo je hlavným problémom pri porovnávaní rôznych výskumov.

Feldman a kol. (2000) sa vo svojom výskume zamerali na zistenie faktorov, ktoré ovplyvňujú rozvíjanie bolesti spodnej časti chrbta počas dospievania. Výskum sa uskutočnil na vzorke 502 študentov (vo veku 13,8 ± 1,2 roka). Výskyt bolestí spodnej časti chrbta (LBP), za ktoré bola považovaná bolesť aspoň raz týždenne za dobu minimálne posledných 6 mesiacov, bol v priebehu výskumu zistený u 17% žiakov. Za hlavné rizikové faktory autori na základe výsledkov označili: zlú flexibilitu hamstringov a quadricepsov, rýchly rast, prácu v priebehu školského roka a fajčenie. Autori teda zvýrazňujú potrebu ďalších výskumov v danej oblasti aj u dospelých ľudí a podčiarkujú dôležitosť prevencie v dospievaní a to aj formou väčšej informovanosti o spomínaných problémoch.

Marshall a kol. (2011) vo svojej randomizovanej štúdii skúmali vplyv statického strečingu na extenzibilitu, pasívnu tuhosť, silu a strečingovú toleranciu hamstringov. Experimentálna skupina vo veku 22,7 ± 3,8 roka po dobu 4 týždňov vykonávala 4 strečingové cvičenia zamerané na oblasť hamstringov a bedier (3-krát 30s na obe strany). Výsledky štatisticky potvrdili priaznivý vplyv pasívneho strečingu na extenzibilitu a pasívnu tuhosť svalov. Autori vyzdvihujú priaznivý vplyv pasívneho strečingu na rozsah pohybu ovplyvňovaného hamstringmi, čo môže znamenať prevenciu pred rôznymi zdravotnými problémami. Zmeny v rozsahu pohybu v hamstringoch vysvetľujú hlavne zmenami v mechanických komponentoch svalových funkcií, skôr než zvýšením strečingovej tolerancie, nakoľko tá nebola štatisticky potvrdená.

K zaujímavým zisteniam sa dopracovali aj Nelson a kol. (2004), keď sa vo svojom výskume zamerali na zvýšenie flexibility hamstringov prostredníctvom statického strečingu (1. skupina), excentrických cvičení (2. skupina). Tretia skupina bola kontrolnou bez experimentálneho činiteľa. Výskum bol realizovaný na vzorke 69 probandov vo veku 16,45 ±  0,96 roka. Štatisticky významné prírastky v rozsahu pohybu sa ukázali v 1. (prírastok 12,05°) aj v 2. skupine (prírastok 12,79°), ale rozdiel medzi skupinami nebol štatisticky významný. V kontrolnej skupine nenastali štatisticky významné zmeny.

Výskum realizovaný Rodríguezom a kol. (2007) mal za svoj cieľ zistiť efekt programu statického strečingu na výkon v teste s dosahovaním v sede počas hodín TV, čo do určitej miery korešponduje aj s naším výskumom. Výskumu sa zúčastnilo 100 školopovinných detí vo veku od 10 – 14 rokov. Vo výsledkoch autori zaznamenali priaznivé prírastky v teste so štatistickou významnosťou (p<0,01) v experimentálnej skupine a naopak negatívne prírastky v kontrolnej skupine. Autori na základe výskumu odporúčajú zaraďovať strečingové cvičenia do programu hodín TV, aby sa predišlo zníženej flexibilite v jednotlivých kĺboch.

Spomínané výskumy jednak potvrdzujú vysoký výskyt svalových nerovnováh, odhaľujú príčiny porúch, ale poukazujú aj na možnosti riešenia. Samozrejme ani na základe výskumov v týchto prípadoch týkajúcich sa hlavne hamstringov nemôžeme povedať, že ak ich budeme staticky naťahovať nehrozia nám problémy napr. s bolesťami chrbtice. Pri posudzovaní konkrétnej poruchy treba do úvahy vždy brať konkrétny sval ako súčasť celku, ktorý nikdy nepracuje izolovane a snažiť sa dosiahnuť rovnováhu všetkých svalov a svalových slučiek a ich správne zapájanie do pohybových stereotypov.

Výskum, ktorý nás zaujal, nakoľko súvisí s našou druhou nosnou témou – vplyvom kompenzačných cvičení na pohybovú výkonnosť, realizoval Saeterbakken et al. (2011). Vo výskume zisťovali vplyv tréningu stability „core“ na rýchlosť hodu hádzanárok. Súbor tvorilo 24 hráčok vo veku 16 ± 0,3 rokov rozdelených na experimentálny a kontrolný súbor. Experiment trval 6 týždňov, v ktorom experimentálna skupina absolvovala okrem základného tréningu 2-krát týždenne špeciálny podnet. Autori zaznamenali štatisticky významné zmeny v rýchlosti hodu meranom fotobunkami u experimentálnej skupiny (p<0,01). Na základe výsledkov výskumu autori dokázali, že tréningom využívajúcim nestabilné podmienky v uzavretom kinetickom reťazci možno zvýšiť pohybovú výkonnosť – maximálnu rýchlosť hodu. Autori ďalej uvádzajú, že silnejší a stabilnejší lumbopelvicko – bedrový komplex môže prispieť k vyššej rýchlosti rotácie v multisegmentálnych pohyboch. Odporúčajú trénerom v silovej príprave zaradiť cvičenia, ktoré vystavujú kĺby nestabilným podmienkam v cvičeniach v uzavretom kinetickom reťazci. To môže podporiť nervovosvalové vzory a schopnosti produkovať vyššiu silu a tým zlepšiť špecifickú výkonnosť napríklad v hodoch. 

Allen, B. A. et. al. (2013)  realizovali štúdiu, ktorej  sa zúčatnilo 164 študentov vo veku 11,5 ± 2,5 roka. Cieľom štúdie bolo zistiť vplyv jednoduchých core cvičení  na výkonnosť v testoch zameraných na svalstvo trupu a telesného jadra u školopovinných detí. Žiaci vykonávali dynamické core cvičenia v rámci rozcvičenia raz týždenne po dobu 6 týždňov. Zásobník cvičení tvorilo 10 cvičení vykonávaných 30s. Autori zaznamenali zvýšenie výkonnosti na 1% hladine štatistickej významnosti v sledovaných testoch a odporúčajú podobné cvičenia vykonávať v rámci rozcvičenia od najmladších žiakov.

Vplyv core tréningu na bolesť chrbta u športovcov, ktorý sa prezentuje ako jeden z hlavných benefitov tohto cvičenia, však doteraz nebol dostatočne preukázaný. Stuber, K. et al.  (2014) realizovali štúdiu a na základe systematického prehľadu literatúry konštatovali, že kvalita a kvantita literatúry venovanej vplyvu core tréningu na bolesti spodnej časti chrbta (LBP) u športovcov je na nízkej úrovni. To znemožňuje formuláciu jasných záverov k téme a sú potrebné ďalšie kvalitné výskumy.

Závery a východiská k formulovaniu hypotéz

Aj zo spomenutých prác vyplýva dôležitosť a opodstatnenie venovať zvýšenú pozornosť spomínanej problematike. Vysoký výskyt svalovej nerovnováhy, nesprávnych pohybových stereotypov a zlého držania tela bol preukázaný prakticky vo všetkých vekových kategóriách u športovcov aj bežnej populácie. Našou snahou je ovplyvniť svalovú nerovnováhu u 15 - ročných žiakov prostredníctvom kompenzačných cvičení v rámci školskej telesnej a športovej výchovy (TaŠV). Telesná výchova v posledných rokoch prechádza kurikulárnou transformáciou týkajúcou sa hlavne prechodu na systém ISCED a jednotlivé podoblasti. Medzi hlavné snahy patrí zatraktívnenie obsahu a tiež orientácia na zdravie žiakov a vytváranie zdravého životného štýlu žiakov (Sedláček, a kol., 2008), čo je aj zámerom nášho projektu.

Niektoré spomenuté práce už dokumentujú priaznivý vplyv kompenzačných cvičení (v rôznych formách) na svalovú nerovnováhu. V našom experimente sa snažíme verifikovať vplyv kompenzačných cvičení zakomponovaných do obsahu TaŠV. Predmetom nášho programu sú aj teoretické bloky. Za jednu z priorít pri realizovaní experimentu považujeme edukatívny rozmer. Žiakom je potrebné vysvetliť zámer, potrebu, techniku a riziko nevenovania pozornosti kompenzačným cvičeniam a starostlivosti o svoje telo a zdravie. Edukatívny rozmer je dôležitý aj z hľadiska pochopenia potreby kompenzácie v celoživotnom meradle a prevencie možných porúch súvisiacich s pohybovým systémom aj v budúcnosti. Dobré výsledky experimentu v odstraňovaní jednotlivých porúch neznamenajú trvalý stav, ale samozrejme sa predpokladá reverzibilita stavu, pokiaľ sa experimentálny podnet úplne vylúči. Ďalším cieľom je poskytnúť žiakom a učiteľom novší rozmer kompenzačných cvičení, hlavne pomocou funkčného tréningu, balančných, stabilizačných, relaxačných cvičení podporených modernými pomôckami a cvičebnými technikami.

Pohybová výkonnosť. Z nášho pohľadu je zaujímavým zistenie vplyvu kompenzačných cvičení na pohybovú výkonnosť, resp. vplyvu predpokladanej úpravy jednotlivých porúch a zlepšenie kvality vykonávaných pohybov na výkony v motorických testoch. Na základe analýzy teoretických prameňov hlavne z oblasti tréningu zameraného na svaly telesného jadra, resp. „core“, predpokladáme, že jednotlivé kompenzačné cvičenia by mohli mať priaznivý vplyv aj na tieto zmeny. Okrem výskumov, ktoré uvádzame v teoretickom prehľade (Saeterbakken et al. 2011, Lopata, 2011, Allen, B.A. et al. 2013), sme sa nestretli s podobným výskumom, ktorý by štatisticky overoval aj tento vplyv. Napriek tomu, že pri každej zo spomenutých tréningových metód sa v rôznych zdrojoch literatúry stretneme s tvrdením, že jeden z benefitov je vplyv na zvýšenie pohybovej výkonnosti, výskumy, ktoré by overovali toto tvrdenie, sa nám nájsť nepodarilo. Limitáciu nášho výskumu vidíme v tom, že dávkovanie jednotlivých cvičení nie je jednoznačné. V našom výskume využívame viacero tréningových metód a princípov, nesústreďujeme sa len na jeden, napr. „core“ tréning. A taktiež naším primárnym cieľom nie je zvýšenie pohybovej výkonnosti, ale náprava funkčných porúch.
 

Dátum vydania: 19. 6. 2014