Z posilňovne do študovne

 JOZEF KRNÁČ (*30. 12. 1977 Bratislava), džudo, Pozemné stavby Bratislava

 Sled medzinárodných úspechov:

  • MEJ 1995 Valladolid - bronz
  • MSJ 1996 Porto - zlato
  • MEJ 1996 Monte Carlo - striebro
  • MEJ 1997 Ľubľana - zlato
  • ME 2001 Paríž - bronz
  • ME 2002 Maribor - striebro
  • OH 2004 Atény - striebro
  • 1 x zlatý (2000) a 2 x bronzový na akademických majstrovstvách sveta
  • 2 x bronzový na svetových letných univerziádach

Národné športové centrum mu poskytuje podmienky, ktoré si pochvaľuje. V športovej hale Mladosť je častým návštevníkom, v posilňovni je takmer  ako doma. Tu sme si ho aj „vyčíhali“ a po drine pozvali do študovne NŠC na rozhovor. Sme radi, že strieborný olympionik Jozef Krnáč ochotne súhlasil.

Ako vyzerá taký tréning v posilňovni?

Trénujem v ŠH Mladosť pod vedením môjho osobného trénera Rastislava Mezovského, ktorému vďačím za najväčšie úspechy mojej doterajšej kariéry a nemôžem nespomenúť ani môjho kondičného trénera Ivana Jamrišku. Atmosféra v posilňovni je „in“ najmä vtedy, keď sa tu stretneme viacerí z našej tréningovej skupiny, napríklad šermiar Attila Ersek, vodný pólista Michal Kratochvíl či gymnasta Samo Piasecký, ale aj ďalší. Inak, ide kompletne, okrem mňa, o členov Slávie STU Bratislava, vrátane všetkých mojich sparingpartnerov i trénera Mezovského.

Prečo práve džudo, prečo nie iný šport? Náhoda či zámer?

V podstate som si nevyberal, urobili to za mňa moji rodičia a s tým súvisiace rodinné pomery. Pamätám sa, že keď mala sestra asi šesť rokov a ja štyri, ona už na džudo chodila a mňa mama párkrát zobrala na jej tréningy. Najprv som sa tam len tak „motal“ okolo žinenky a potom som si obliekal kimono už aj ja, takže za mojimi začiatkami stoja jednoznačne rodičia.

V takom veku zaujímajú chlapcov väčšinou kolektívne športy, hry. Vo vašom prípade to tak nebolo?

Ako som naznačil, dosť skoro som na tatami začínal a prakticky od detstva dosahoval slušné výsledky. Na Kvačalovej džudo po dvoch rokoch skončilo, tak som prešiel ako kadet do Pozemných stavieb, ktoré mali telocvičňu pri hoteli Nivy. Nad iným športom som vlastne vôbec neuvažoval. Ale predsa len... Skúšal som to so streľbou, no nedalo sa vážne venovať jednému i druhému, bolo náročné stíhať a prednosť dostalo bez váhania džudo.

Aj vo vašom športe je veľmi dôležitý relax, uvoľnenie tela i mysle. Ako to riešite vy?

Ide naozaj o veľmi dôležitú stránku športu, v správnom čase jednoducho vypnúť, odbúrať starosti. Pomáha to a podľa mňa vplýva na samotný športový výkon. Džudo nie je výnimkou a myslím si, že väčšina špičkových, vrcholových pretekárov sa dokáže odosobniť, dokáže sa zbaviť psychických tlakov vtedy, keď to treba. Príkladom môže byť aj moja účasť na OH v Aténach, kde mi veľmi pomohla prítomnosť môjho sparingpartnera Libora Pulca. Pomáhal mi nielen na žinenke, ale aj mimo nej, vďaka nemu sa moje myšlienkové pochody netýkali iba súťaže samotnej, ale dokázal som sa odosobniť, darilo sa mi „neuvedomovať si“, že ide o olympiádu, že atmosféra je vypätá, že ide o všetko. Išiel som do toho, akoby to bol normálny turnaj. Liborova prítomnosť na OH mi dala veľmi veľa, jednak som mal možnosť výborne sa s ním rozcvičiť, jednak sme sa spolu bavili na iné témy. Povedal som si vtedy, že keď sa tu má niekto stresovať, nech sa stresujú moji súperi.

Pocítil váš šport po výraznom olympijskom úspechu určité známky zlepšených podmienok či väčšiu podporu?

Treba priznať, že finančný rozpočet sa nám navŕšil, dostali sme viac prostriedkov na prípravu. Jednak zo strany Národného športového centra, ktorému vďačím za výraznú podporu i pomoc a prostriedky na prípravu sme získali aj z ministerstva školstva. Myslím, že viac sa v tomto smere mohlo udiať na zväze, ale je dobré, že sme urobili aspoň dobrú propagáciu nášho športu. Ja som absolvoval viacero stretnutí po Slovensku, záujem priaznivcov o mňa a náš šport najmä z radov detí a mládeže bol značný, autogramiády nemali konca kraja.

Deti boli, predpokladáme, nadšené...

To určite áno, aj ja som pobudol medzi nimi rád, odniesol som si príjemné zážitky. Musel som vtedy tieto akcie absolvovať aj napriek návalu iných povinností, zo zväzu na mňa tlačili. Predovšetkým som chcel dokončiť štúdium na vysokej škole, trocha mi to teda kolidovalo, ale, našťastie, dopadlo to pre mňa všetko dobre.

Zdravotné problémy sužujú športovcov často v tom najnevhodnejšom čase. Stalo sa to aj Vám, čo sa dá s tým robiť? Pociťuje športovec v takýchto prípadoch bezmocnosť a nabúra to psychiku? Aké najčastejšie zranenia šarapatia u Vás?

Džudo je úpolový šport, kompaktný šport, v podstate sa bijeme, to znamená, že v každom prípade vzniká riziko zranenia. Ja ich už mám za sebou nespočetne veľa. Ide najmä o nápor na kĺby, človek natrénuje, dostane sa na určitú úroveň, zrazu príde zranenie a je to „v keli“, treba začínať prakticky odznova,  pád dolu bolí, musíme sa však otriasť a ísť ďalej.

Čas je v tomto prípade nepriateľom, trvá dlhšie, kým sa športovec dostane opäť do starej formy?

Myslím si, že je to individuálne a potom – každý šport má svoje špecifiká. Keď si futbalista zlomí ruku, nemá taký problém, lebo hrá nohami. Zranenia sú rôzne. Keď som mal v roku 2000 vykĺbený prst, znemožňovalo mi to urobiť uchop, tri týždne predtým ma „prepadla“ salmonelóza a olympiáda mi ušla na poslednom turnaji. Na „Európe“ ma preskočili dvaja ľudia a Sydney mi ušlo o jeden „flek“. Pred Aténami som bol konečne rok v poriadku, zranenia ma obchádzali, no olympiáda skončila a ja som si utrhol  kľúčnu kosť, operovali mi koleno... Takže to, čo som si vybral pred olympiádou – mám na mysli obdobie bez zranení, sa mi vrátilo po nej aj s úrokmi.

Každé zranenie je nešťastím, ale bolo by horšie, keby sa prihodilo o pár mesiacov skôr...

To by bolo naozaj nepríjemné, ale dúfam, že som si už to zlé vybral (Jozef si zaklopal na drevený stôl) a tento i nasledujúci rok, kedy ma čaká kopec turnajov a kvalifikácií, už bude zdravotne bezproblémový. Už nie som najmladší, takže už to lepšie asi nebude (smiech).

Ako sa s odstupom času pozeráte na obdobie druhej polovice 90. rokov minulého storočia, obdobie vašich prvých úspechov v juniorskej kategórii i postupný prechod k dospelým?

Začalo to v podstate ešte v roku 1995, kedy som ako dorastenec vyhral doma „trojmo“, teda zároveň aj prvé miesto juniorov i mužov. Dostal som sa na juniorskú „Európu“ i svet, kde som „vyletel“ hneď v prvom kole, na európskom šampionáte som zvládol dva súboje. Prehral som síce, ale skúsenosti to boli na nezaplatenie. Oplatilo sa, pretože hneď na mojej nasledujúcej juniorskej „Európe“ som získal bronz, čo bolo hodnotené ako veľký úspech. Nasledujúce sezóny sa mi darilo a vybojoval som si medailové umiestnenia na MS i ME. Prechod k mužom bol už ťažší, predsa len kategória dospelých je vyzretejšia, čo sa týka techniky, taktiky i psychickej odolnosti, treba zmeniť štýl boja. Vyniknúť v tejto kategórii sa mi podarilo v roku 2000 v podobe zisku prvej seniorskej medaily z ME. Za môj úspešný prechod do kategórie dospelých vďačím aj akademickým súťažiam, na ktorých sa mi podarilo dosiahnuť dobré výsledky na univerziádach a akademických MS. V mojom prípade teda išlo o celkom plynulý prechod o „poschodie vyššie“.

Vo všeobecnosti často diskutovaný problém prechodu juniorov k dospelým je problémom aj v zápase džudo. Kde hľadať príčinu?

Celé je to o veku dospievania. Záleží na tom, aké má človek sociálne zázemie, predovšetkým ide o obdobie, keď väčšina začína uvažovať ako ďalej. Čiže sú tu veľké tlaky existenčné, ktoré často znemožňujú venovať sa športu naplno. Príklad: Keď sa nedostanem na vysokú, čím sa budem živiť? V mládežníckych kategóriách sa talenty ešte nezaťažujú hlbšími úvahami nad budúcnosťou, neskôr, keď dospievajú, chcú sa osamostatniť. Po prechode k dospelým nejeden zistí, že už je to o niečom inom. Kým sa naštartuje a získa skúsenosti, nie každý to vydrží, keď dostane zopárkrát „nakladačku“, povie si: nestojí mi to zato – a zabalí to.

Na OH 2004 sta už nechceli chýbať, bolo treba bodovať na kvalifikačných turnajoch, ale zároveň bolo treba, aby sa vám vyhýbali zranenia. Išlo o akúsi súhru komponentov, že to všetko vyšlo podľa predstáv?

Ja som si vydýchol vlastne až na „Európe“, na tom úplne poslednom turnaji, lebo aj napriek tomu, že som bol stále na postupovej ôsmej priečke, na OH mohlo ísť iba deväť borcov, teda bolo to tak na hrane. V prípade výbuchu na niektorom z podujatí ma mohli viacerí preskočiť, podobne ako sa mi to stalo v roku 2000. Veľmi mi pomohlo najmä víťazstvo v Prahe, kde sa mi stabilne dlhodobo darí, kde mám, takpovediac, obľúbené tatami i dobré zázemie. Chodí ma tam povzbudzovať aj môj fanklub, jednoducho sa mi tam dobre zápasí a dosiahol som tu viaceré kvalitné výsledky. Po turnaji v Budapešti, kde som skončil tretí, sa stala Praha mojou víťaznou, nejaké bodíky som už mal vo vrecku predtým a ako sa ukázalo, veľmi sa mi zišli, lebo následne šla forma dole. Podstatné ale bolo, že gradovala potom v Aténach. Jej načasovanie bolo presné, išlo mi to presne vtedy, keď bolo treba. A čo je dôležité, vydržalo aj zdravie.

Od OH v Aténach uplynul už nejaký ten čas. Ako sa dnes, s odstupom času, keď emócie opadli, pozeráte na váš úspech. Čo sa deje vo vnútri olympijského medailistu a čo je s medailou?

Vo vnútri je to stále super pocit, rovnako sa teším z dosiahnutého úspechu, medaila leží doma na poličke s ostatnými trofejami. Sem-tam ju ešte zoberiem ukázať záujemcom, je mierne „upatlaná“, keď ju donesiem deckám, pochytajú si ju, potešia sa, ľudia sa s ňou pofotia. Vcelku som rád, že je tak mierne amortizovaná. Boom okolo nej bol, prirodzene, najmä v olympijskom roku, ešte aj v nasledujúcom často putovala, potom záujem mierne upadal. Problém je možno v tom, že džudo je malý šport. V rámci ZOH 2006 som, napríklad, sledoval reláciu, kde moderátor vymenoval všetky možné medaily, ktoré Slováci na olympiádach získali, iba tú moju džudistickú nespomenul. Uznávam, že to bolo vtedy v Aténach prekvapenie pre všetkých, eufória bola logická, ale iba dočasná. Už zhasla. Malé športy to majú jednoducho ťažké.

Z toho záveru cítiť trocha pocitu nespravodlivosti...

A to ani nehovorím, že bývali časy, keď za prvú získanú medailu na olympiáde bývalo auto, no ja už som to šťastie nemal.

Zisk medaily v Aténach videl na vlastné oči v dejisku aj váš otec. Bolo ho v hľadisku cítiť?

Otca i chalanov. Títo dvojmetroví chlapi prišli do Atén na mojej Felícii a nebola to pre nich asi žiadna zábava. A ešte k tomu zabudli doma papiere od auta, takže na olympiádu i z nej išli načierno.

Dalo by sa povedať, že vás presvedčili vaše už bohaté skúsenosti, že vynaložiť úsilie sa opláca a prináša radosť?

Športovec v časoch pána Coubertina žil predsa len inak ako dnes. Doba sa posunula, dnes ide aj v športe o prežitie. Súčasný šport praktizovaný na špičkovej úrovni sa jednoducho bez finančných dotácií nezaobíde, nedá sa robiť bez podpory či už štátu alebo určitej inštitúcie. Tak je to aj v mojom prípade, veď keby som nebol v Národnom športovom centre, vôbec si nedokážem predstaviť, ako by som vôbec mohol robiť šport na úrovni, akej ho robím. Chlapci, ktorí so mnou trénujú a robia mi sparingpartnerov, chodia normálne do práce. Presadiť sa dnes v kategórii dospelých a s tým súvisí aj to, o čom sme už hovorili, že ak sa nepodarí niekomu presadiť sa rok - dva, ešte je šanca, ak však ide o tretí rok, je to už veľmi ťažké.

Myslíte si, že vám šport prospieva fyzicky i po duševnej stránke? (zámerne nepoužívame v tomto prípade slovo kalokagatia)

Som v pohode, aj psychicky. Žiadny stres, fyzicky to už lepšie nebude,  ale celkovo sa cítim vyrovnaný. Sú však veci, ktoré ma dokážu vytočiť. Nie je toho veľa, ale napríklad bicyklista na úzkom chodníku Starého mosta do Petržalky, ktorý ma tam ide zramovať, tak to mám chuť hodiť ho do vody.

Na záver praktická otázka: spomínaná záhrada, ktorú ste si chceli dopriať už existuje?

Povedal by som, že teraz mám prozaickejšie radosti i starosti. Konečne som si v 29-tich rokoch kúpil byt, takže som si splnil jednu veľkú túžbu, som spokojný a šťastný. Začínam pracovať na jeho zariaďovaní a teším sa, až sa doňho nasťahujem.

Ďakujem za rozhovor.            

Dátum vydania: 2006