Sekcia: Vzdelávanie

 

Z vývoja hádzanej: česká - handbal - moderna

PhDr. Igor Machajdík, Národné športové centrum

V prvých rokoch 20. storočia vytvoril pražský učiteľ telesnej výchovy Antonín Krištof pravidlá vtedy novej športovej hry, akejsi protiváhy futbalu. Vychádzal z dvoch starších viac-menej spoločenských hier s názvami „vrhaná s přenášením“ a „cílová-terčová“, pričom vniesol do nich športový charakter. V roku 1907 založil spomínaný pán športový krúžok Házená Praha, dva roky nato vydal prvé pravidlá a hra sa rozšírila aj na Moravu. V roku 1912 bola predvedená na VI. všesokolskom zlete v Prahe pred kulisou sedemdesiattisíc divákov.

Česká hádzaná sa na územie Slovenska dostala až po skončení prvej svetovej vojny už s mierne upravenými pravidlami, autorom ktorých sa stal v roku 1918 Jaroslav Tratina. V čase, keď sa naši priekopníci začínali oboznamovať s touto novou a neznámou hrou, v domácej tlači už medzičasom nazývanou „rýdzo československým športom“, sa za riekou Moravou presadzovala okrem športových klubov aj v sokolských jednotách, robotníckych telocvičných jednotách, postupne prenikala do škôl i do armády a s istým časovým posunom sa táto hádzaná snažila uplatniť v rovnakých organizáciách aj u nás na Slovensku. Zatiaľ čo v období monarchie sa v Čechách pestovaniu hádzanej venovali predovšetkým muži, po vojne sa situácia zmenila v prospech žien. To, že česká hádzaná bola spájaná so slabším pohlavím, platilo aj pre naše územie a aj pre Bratislavu. Treba povedať, že na Slovensku nedosiahla česká hádzaná nikdy širšiu členskú základňu a jej špička, ak také slovo vôbec môžeme použiť, bola veľmi úzka. O masovosti nemôže byť ani reči a vždy sa borila so základnými existenčnými problémami. Dalo by sa konštatovať, že popri ďalších hrách pôsobila dojmom doplnkového športu a v mnohých prípadoch ju akceptovali iba s ťažkosťami, alebo sa jednoducho neuchytila.

Dňa 16. augusta 1919 bol v Prahe založený prípravný výbor Československého zväzu hádzanej a ženských športov, ktorý sa chopil riadenia existujúcich 36 klubov v ČSR. Mohol byť medzi nimi už aj jeden bratislavský, pretože iba pár dní predtým sa objavila v tlači vstupná informácia o snahe pestovať seriózne túto novú hru v I. ČsŠK Bratislava. Išlo vlastne o nabádajúcu výzvu pre adeptky a potenciálne hráčky: „Dámsky odbor S. K. Bratislava vyzýva tímto veškeré dámy, které již pěstovaly házenou nebo atletiku, by se zúčastnily trainingu v klubu. Apeluje sa zvlášť na sestry sokolky. Schůzka všech, i těch, které by se o sport ten zajímaly, koná se v sobotu dne 7. srpna o 7. hod. večerní v Plzeňském dvoře, zadní klubovní místnost S. K. Bratislava.“ To bola vôbec prvá správa o bratislavskej českej hádzanej v slovenskej tlači, vtedy ešte v češtine.

Českí stredoškolskí profesori boli hlavnými propagátormi a šíriteľmi českej hádzanej na Slovensku a dialo sa tak približne v rovnakom časovom horizonte, v ktorom k nám boli americkou YMCA importované ich hry – volejbal a basketbal. A zatiaľ čo americké hry zaujali okamžite, česká hádzaná zapúšťala korene nedôrazne a zakríknuto. O to dôraznejšie sa ju snažili českí hádzanárski funkcionári presadiť do medzinárodných štruktúr a celkom sa im to darilo. V roku 1921 bola v Paríži založená Medzinárodná federácia ženských športov a tá českú hádzanú akceptovala, samozrejme, že svoj dôležitý podiel tu zohrávalo členstvo Československa v spoločnosti zakladajúcich krajín tejto inštitúcie. V 20. rokoch 20. storočia sa tak česká hádzaná hrávala aj v bývalej Juhoslávii, Poľsku, na Ukrajine a postupne vo Francúzsku, Švajčiarsku, Nemecku, Rakúsku a záujem prejavili o niečo neskôr aj Angličania. Potvrdzuje to aj účasť reprezentantiek ČSR, pravdaže bez slovenských zástupkýň, na telovýchovných slávnostiach v Monte Carle v roku 1922 i v nasledujúcom roku vybojované medzištátne stretnutie s Francúzskom a víťazstvo československej trikolóry nad francúzskou 9 : 2, ktoré potom pod hlavičkou Paríža „schytalo“ aj v Brne s tamojšou Sláviou 0 : 9.

Významné momenty šírenia českej hádzanej na Slovensku predstavovali propagačné zápasy českých a moravských klubov, ktoré odohrali v začiatkoch viacero vzájomných duelov v rôznych lokalitách. Aktívne pôsobila v tomto smere napríklad Moravská Slávia Brno či SK Židenice, ktoré predviedli v slovenských mestách v roku 1920 sériu zápasov a svoje umenie ukázali aj Bratislavčanom.

Na jeseň 1920 sa predstavili v Bratislave hádzanárky Meteoru Praha VII a po nich v polovici októbra dievčatá SK Prostějov – v predzápase domácich futbalistov I.ČsŠK s Pardubicami. Propagácia českej hádzanej pred početným publikom s jasným cieľom. „O nedeľňajší zápas javí sa zvlášť veľký záujem, lebo si naše družstvo vlastne len teraz prvý raz musí dokázať svoju silu,“ tak znela informácia  z tlače, ktorá bola zároveň pozvánkou na očakávané vystúpenie  bratislavských eškárok. Dalo sa, pravdaže, očakávať, kto bude víťazom duelu, ale domáce by pristali na možné prekvapenie. Nekonalo sa.

Novinárske komentáre v priekopníckych  časoch, keď sa ešte iba schyľovalo k zakladaniu športových rubrík, zo začiatku veľmi nenápadných, bývali mimoriadne strohé a o hádzanej takmer žiadne. Ten o predmetnom zápase sa našiel a potvrdzoval onú strohosť, ale zároveň aj výstižnosť na pár riadkoch: „Prostějov víťazí nad ŠK Bratislava 5 : 1, družstvo hosťov omnoho lepšie od domácich, u ktorých je pramálo živosti a kombinácie.“

Napriek existenčným problémom sa zdalo, že vďaka snaženiam nadšencov sa česká hádzaná na Slovensku uchytí a počty hráčok i hráčov budú narastať, keď nie geometrickým, tak aspoň aritmetickým radom. Výnimkou nemala byť ani Bratislava. Ešte 18. januára 1920 vyšiel v Bratislavskom denníku oznam: „Dámske družstvo v házené pilně trainovalo a příští saisonu vystoupí, by tenhle krásný sport propagovalo.“ Příští saisonu znamenalo aktuálny kalendárny rok 1920, pretože hádzaná sa hrávala na ihriskách pod holým nebom a čakalo sa na príjemné teplé jarné počasie a na prijateľné zápasové podmienky. A naozaj sa začalo hrávať.

Aj na Slovensku sa českej hádzanej venovali od začiatku viac dievčatá a ženy, pričom v prostredí medzi „sokolkami“ sa uchytila najrýchlejšie. To však neznamenalo, že muži túto kolektívnu hru ignorovali. V športových kluboch dávali chlapci a muži prednosť jednoznačne futbalu, prípadne iným hrám a v mužskom prostredí sa na Slovensku uplatnila česká hádzaná najviac vo vojenských posádkach. V týchto priekopníckych časoch, keď bývali pravidlá hry nezriedka prekrúcané či prispôsobované okamžitým podmienkam a improvizácia bývala samozrejmosťou, hrávali medzi sebou dokonca aj zmiešané družstvá hádzanárok a hádzanárov. Alebo sa doplnila nekompletná sedmička či deviatka hráčov, pretože v Sokole vyznávali tú druhú alternatívu, hoci aj niekým z prítomných divákov, ak sa taký našiel a bol ochotný nastúpiť na pľac. O tom, že českú hádzanú hrávali aj muži proti ženám hovorí komentár zo stretnutia dám I.ČsŠK Bratislava proti IV. oddielu československých skautov v Bratislave s výsledkom 2 : 5 zohraný v roku 1921: „Prvý polčas bol v znamení prevahy dám, ktoré Popelkovou docieľuje vedenie. Zálohy skautov hrajú trocha nervózne, ku koncu polčasu sa však rozihrávajú a zásobujú svoj výborný útok hojnými prihrávkami. V poslednej minúte Hucl vyrovnáva krásnou dlhou ranou. V II. polčase útok skautov docieľuje 3 bránky, SK Bratislava týmto úspechom súpera deprimovaný podlieha nervozite, málo kombinuje a slabo strieľa. Teprve v 5. min. pred koncom strieľa Votrúbková 2. peknú bránku, a hneď na to zvýšili skauti počet braniek na 5.“

Predstavitelia Československého zväzu hádzanej a ženských športov, ktorí sa uzniesli v marci 1921 zriadiť na Slovensku tri župy – Západoslovenskú, Stredoslovenskú a Východoslovenskú, sa snažili podporovať čo najčastejšie pôsobenie vyspelých tímov z Čiech a Moravy na našom území. Hráčky I.ČsŠK Bratislava získali takto možnosť konfrontovať si svoje sily aj so súperkami z Achilles Brno. Po prehre Bratislavčaniek 0 : 4 zhodnotil Slovenský denník dianie na ihrisku objektívne: „Brnenské družstvo bolo nesporne lepšie a vynikalo rýchlosťou, dobrou kombináciou a pohotovosťou. Z bratislavského družstva zasluhuje spomenutia Kutilková v bránke, ktorá schytala hodne rán na bránku.“ V stručných až heslovitých komentároch, v ktorých vtedy ešte chýbali zostavy, je každé uvedené meno doslova vzácnosťou a cenným faktom do „mozaiky“ hádzanárskej histórie.  Zapadne do nej istotne aj informácia o výlete bratislavských hádzanárok do Nitry začiatkom októbra toho istého roka, keď sa vybrali pod Zobor, aby tam ukončili svoju prvú sezónu v súboji s domácimi hráčkami víťazstvom 1 : 0.

Hádzanárska sezóna 1921 uzavrela svoju kapitolu v októbri aj v českej lige, kde hrali prvé husle Slávia Praha, Pardubice, Čechie Beroun, Mělník, Union Žižkov a Meteor Vinohrady. V moravskej zase Hanácka Slávia, Moravská Slávia, Židenice a Zlín. Väčšinu týchto celkov spoznali kluby českej hádzanej na Slovensku zápasovými konfrontáciami. O titul majstra republiky bojovali víťazi oboch skupín alebo líg vo vzájomnom súboji. V spomínanom roku ho získali Pardubice, ktoré ako víťaz českej ligy porazili vo finále Hanácku Sláviu, víťaza moravskej ligy. Ostatné kluby boli zaradené do okrskov a hrali svoje majstrovstvá o titul majstra okrsku.

Snaha i odvaha hádzanárok I.ČsŠK Bratislava hrať s vyspelými súperkami zo západnej časti republiky bola sympatická, ale výsledky zatiaľ dokumentovali výkonnostné zaostávanie. Tak tomu bolo aj v apríli 1922, keď si Bratislavčanky v Petržalke zmerali sily s třebíčskym Achillesom s výsledkom 1 : 8. Autor krátkej správy zo zápasu zhodnotil príčiny jasnej prehry domácich bez emócií: „Účelná hra hosťov, rýchlejší štart na míč a väčšia priebojnosť je plne vyjadrená tak veľkým rozdielom brániek. Nesúhra a patrný nedostatok racionálneho trainingu domácich najviac participuje na tejto porážke.“ Jediným mužom pohybujúcim sa po hádzanárskom ihrisku v predmetnom zápase bola známa postava medzivojnového bratislavského športového diania, tentoraz v úlohe „sudcu“, Antonín Máša Balík, dlhodobo pôsobiaci hlavne v ľadovom hokeji či ľahkej atletike.

Zdalo sa, že hádzanárky I.ČsŠK Bratislava a jeho funkcionári chceli budovať svoj ženský hádzanársky „mančaft“ cieľavedome. Odvaha nechýbala, veď odbor vycestoval za svojimi súperkami aj do jamy levovej – na Moravu. V máji 1922 si svoje získané zručnosti vyskúšali na horúcej pôde Moravskej Slávie Brno. Zo zápasu dvoch rozdielnych polčasov si odniesli očakávanú nádielku – 4 : 13, po polčase 1 : 9, keď svoj prvý gólový úspech dosiahli až tesne pred koncom prvej časti hry Otřísalovou, no v tej druhej hrali oveľa lepšie a vyrovnanejšie. Do odvety, ktorá sa hrala o desať dní v Bratislave, to vzbudzovalo určité nádeje na solídny výsledok, ale realita bola iná a výsledok 1 : 9 jednoznačný. Aj keď v predzápasových prognózach vytiahli hostitelia tromf, podľa ktorého „domáce disponujú dnes dvoma družstvy a budú hrať v najsilnejšej zostave“, proti silným Moravankám to, zdá sa, nepomohlo. Nebolo treba vidieť všetko čierno, tlačou sa mihla aj pochvala: „Lež na druhej strane treba konštatovať, že domáce hrali až na malé výnimky v celku uspokojivo. V útoku ich menovite center sl. Otřísalová a pravé krídlo sl. Strnadová boli najlepšou dvojicou.“

Mohlo byť iba prospešné, že priaznivci klubu registrovali okrem futbalistov aj hádzanárky, že sa dozvedali o klubovom živote, o pravidelných tréningoch dievčat dvakrát do týždňa i o náboroch pre záujemkyne o hádzanú. Odbor hádzanej a ženských športov I.ČsŠK Bratislava sa snažil dávať viac o sebe vedieť v oznamoch o svojich členských schôdzach v reštaurácii Praha neďaleko tržnice s nikdy nechýbajúcim dodatkom o povinnej účasti všetkých členiek odboru.

Pri nedostatku domácich súperov bol pre eškárske dievčatá každý súper dobrý, aj ten z vlastných radov. Do tejto kategórie patril napríklad dvojzápas odohraný v máji 1922 proti tímu Benjamínci ŠK. Výsledky možno v tomto prípade nehrali až takú dôležitú rolu a skóre 6:3, resp. 5:4, bez komentára veľa nenapovie, omnoho cennejšiu informáciu poskytuje konečne uvedená, aj keď iba torzovitá víťazná zostava žien I.ČsŠK: Strnadová – Otřísalová – Horáčková – Menšíková. Uvedené boli teda iba opory a súdiac podľa mien sa dá konštatovať, že aj v prípade priekopníčok bratislavskej hádzanej išlo o hráčky českej národnosti alebo pôvodu. Avšak už v čase štartu českej hádzanej na Slovensku  nebol I.ČsŠK na pustom hádzanárskom ostrove, pretože okolitý vidiek mal taktiež svoje zastúpenie. Moravské kluby sa zastavovali pri svojich šnúrach začiatkom 20. rokov k zápasom aj v Malackách či Modre, kde preferovali túto hru na Masarykovom I. československom štátnom učiteľskom ústave. Začiatkom júla 1923 zavítali do Malaciek hostia z SK Břeclav, aby boli spolu s domácim ŠK aktérmi „prvého vystúpenia žien v hádzanej v Malackách, kde bol zápas sledovaný početným obecenstvom a úfame, že hádzaná v Malackách sa pevne usadí“. Bolo to želanie domácich hráčok, ktoré v ouvertúre nesklamali a podľahli vyspelým súperkám iba 4:6.


Hádzanárky I. ČSŠK Bratislava v roku 1921

V lete 1923 sa objavil v brnianskom Sporte článok s názvom Úpadok hádzanej. Úpadok v športe, ktorý sa ešte poriadne ani nestihol adaptovať? Zlá predzvesť aj pre Slovensko, kde sa poriadne ani nezačalo hrať. „Úpadek je příkré slovo, ale pravdivé. Situace v dnešné házené je povážlivá, házená žen upadá. Podívejte se jen na ty rubriky házené v různých sportovních časopisech dnes a loni, předloni, ty jsou výmluvné. Kde loni sloupec, letos řádek,“  poukazoval na podstatu a hrozbu zároveň autor.

Pre ženský hádzanársky tím bolo stále ťažšie zohnať vôbec súpera, ale vedenie klubu strašila aj krátka životnosť hádzanárky. Jedna sa vydá, druhej zakáže hrávať lekár, ďalšej rodičia – a je po hádzanej. Problém bol už aj vtedy v oblasti vyhľadávania talentov. „Dievčatá vám nikdy neprídu na ihrisko samé od seba, o ne sa treba starať, treba ich hľadať,“ zamýšľal sa jeden z hádzanárskych činovníkov. Presvedčiť takú študentku, aby sa venovala športu, ktorý pútal v priekopníckych  časoch pozornosť už len tým, že góly sa strieľajú do bránky vyššej ako širšej (výška 2,40 m x šírka 2,0 m), nalákať ju, aby si vybehla na ihrisko rozmerov 45 x 30 metrov a chcieť od nej, aby sa spolu s ďalšími trinástimi pohybovala s loptou i bez nej podľa istých pravidiel a v určenom oblečení, na pohľad až elegantnom, ale športovo nepraktickom – to bolo ťažké.

Akokoľvek neboli výsledky dievčat odboru českej hádzanej v I.ČsŠK Bratislava príliš optimistické, dalo sa predpokladať, že aktérky potrebujú iba trocha času, že sa „oťukajú“, získajú skúsenosti, väčšiu chuť do tréningu a potom sa dostavia lepšie výsledky. Nestihli to. Pri zriaďovaní ženskej hádzanej v bratislavskom klube panoval v roku 1920 optimizmus, eufória a nadšenie, no nemalo to dlhé trvanie. Veľmi rýchlo, už na jar 1923, ho vystriedala beznádej. V športovej tlači sa zrazu objavila stručná, ale veľmi smutná správa, ktorá zasiahla priaznivcov ešte stále sa iba rozvíjajúceho a začínajúceho športu: „ŠK Bratislava neuvedie tento rok už v činnosť svoj odbor ženských športov. Dôvod? Ťažká finančná situácia klubu, ktorá nedovoľuje udržiavanie pasívnych odborov.“ Zatiaľ čo česká tlač rozoberala príčiny stagnácie a úpadku, ktoré videla v motivácii a, dnes by sme povedali, manažérskej práci s mládežou, v Bratislave pomenovali hlavný problém exaktne – peniaze.  Bratislavské hádzanárky, ktorých nebolo veľa, ale mali svoju hru rady, zostali smutné a bezradné. Nepomohli ani hlasy, na ktorých bolo kus pravdy a ktoré vinili – futbal. Ten vraj zhltne v ŠK všetky financie, iným nezostane. Žiaľ, hádzaná, aj keď iba na začiatku svojej plánovanej cesty, bola v klubovej hierarchii športov až niekde na chvoste.

Hlavným centrom českej hádzanej na Slovensku sa stali v tom čase Košice, kde fungoval v miestnej ČsŠK ženský odbor českej hádzanej od roku 1920 a onedlho aj v ďalších kluboch ako KAC, ŠK Slávia či Hakoah, pričom sa hre venovali aj muži, najmä vo vojenských posádkach, Sokole alebo skautskom hnutí. Práve v metropole východného Slovenska bola 11. mája 1924 založená Slovenská a Podkarpatská župa českej hádzanej a ženských športov.

„Házená na Slovensku není ještě na také výši, jak by si to zasluhovala. Zatím, co už východ – Košice s okolím – velmi slibne pracují, západ nejeví dosud života. Vida – ,pomezí kultury´ dává tu důkladnou lekci, ,pokročilejšímu´západu – zásluhou několika nadšenců. Přijde náprava?“ Takúto otázku si v lete 1924 položila česká športová tlač a potvrdila status quo slovenskej českej hádzanej. Západ spal, Bratislavu nevynímajúc. Tam dokonca snívali zlý hádzanársky sen v podobe zrušenia hádzanárskeho odboru I.ČsŠK. Aby sme boli presní, toto platilo iba o českej hádzanej, veď žiadna iná tu zatiaľ nebola.

V septembri 1923, teda v čase, keď už boli priekopníčky bratislavskej českej hádzanej takpovediac odstavené a ich hádzanárske ihrisko zarastalo burinou, vyšiel v Slovenskom denníku oznam, že „na ihrisku ŠK Slávia na Krajinskej ceste budú zohrané dva zápasy dorastencov TJ Sokol Bratislava proti Učiteľskému ústavu Modra a stretnú sa I. družstvá a pred nimi aj náhradné.“ Mohlo to znieť nádejne a vyvracať dojmy o akomsi „hádzanárskom vákuu“ v Bratislave, ale naozaj sa ukázalo, že čo sa českej hádzanej týka, šlo skôr o výnimku.


Dobová tlač poukazovala na problémy hádzanej na Slovensku, Športový týždeň, september 1929

 

Prekvapujúcu informáciu zaregistrovali priaznivci hádzanej začiatkom augusta 1924 v denníku Slovenská politika. Tá však iba potvrdzovala prirodzený vývoj aj vo sfére športu, v tomto prípade znásobený geografickou polohou Bratislavy ako mesta troch národností. Znela takto: „Na hrišti I.ČsŠK Bratislava bude zohraný v nedeľu propagačný zápas dámskeho „handballu“ medzi Rasensportfreunde a Elektra Viedeň. Zápas poriada PAC a ačkoľvek vie, že medzinárodne uznávanou je československá hádzaná, predsa propaguje viedeňský handball. Tomu sa ani nedivíme, lebo PAC je klub maďarský a nebude propagovať československú hru, divíme sa ale I.ČsŠK Bratislave, že dala súhlas k dispozícii, keď musí vedeť, že viedenský „handball“ je konkurentom našej hádzanej.“

Nebolo dôležité, akým výsledkom tento propagačný zápas skončil (5 : 0), no napriek takmer úplnej neexistencii českej hádzanej v Bratislave sa snažili kompetentní, pod ktorými si môžeme predstaviť nie vždy iba hádzanárov či športovcov, ale aj takých, ktorým ležali na srdci národné záujmy, ale zároveň urobili pre záchranu „rýdzo československého športu“ v metropole Slovenska pramálo. Slovenská tlač zareagovala na snahu o import cudzieho športu negatívne, snažiac sa ochraňovať našu domácu hádzanú. „Propagácia tohto nemeckého športu, konkurenta našej hádzanej, nebola skvelá, lebo družstvá hrali ostre na výsledok a celkom dobre hrať nevedely. Rozdiel medzi našou hádzanou a handballom je veľký a je nesporné, že hádzaná je lepším športom ako handball. Hádzaná je hrou elastičnou a pre ženy sa lepšie hodí. Handball dáva hodne príležitostí k unfair hre. Dľa všetkého zostane Bratislava len pri tomto propagačnom zápase.“


Handbalistky ŠK Ligeti a PTE Bratislava okolo roku 1925

 

To, že išlo iba o zbožné želanie autora, sa potvrdilo o pár dní, keď bol hlásený handbalový zápas súperov, a oboch, z bratislavských klubov – maďarského PTE proti nemeckému Zwirnfabrik SC, ktorý mal byť zohraný na ihrisku „cvernárov“ v areáli svojej továrne. Z krátkeho oznamu v novinách neboli veru nadšení hlavne stúpenci českej hádzanej a obávali sa, aby sa nenaplnila predovšetkým jeho posledná veta: „Ženský handball sa začína v Bratislave ujímať.“ Išlo stále o rok 1924 a handbal sa začínal prezentovať pri Dunaji stále častejšie, aj keď žiadne veľké rozmery, podobne ako česká hádzaná predtým, nedosahoval. Jeho priaznivci a šíritelia ale verili, že čas handbalu ešte iba príde. Z tých niekoľkých zápasov bol najväčší záujem o „match“ medzi Ligeti SC, ktorý sa pokúsil uspieť nad hosťami z blízkeho rakúskeho Hainburgeru SC a polčas sa im to aj darilo. Nakoniec ale Rakúšankám bratislavské hráčky podľahli tesne 1 : 2, keď po polčase ešte viedli 1 : 0. Denník Slovenská politika si duel nedal ujsť a komentoval: „Hostia z Hainburgu boli lepší a zvíťazili zaslúžene, vynikli hlavne dobrým behom. Inak sa hralo ostre a často boli veľké scrumage a boj o míč na zemi. Zápas potvrdil, že naša hádzaná je športom ďaleko ušľachtilejším ako nemecký handball.“

Táto, pre Bratislavčanov úplne nová hra, ktorá sa k nám dostala z Rakúska, sa vyvinula zo starších loptových hier v Nemecku, bola fyzicky náročná, pretože sa hrala na väčších plochách podobných futbalovým ihriskám. Prvé pravidlá sa ujali v Nemecku v roku 1917, kedy bol zohraný premiérový oficiálny zápas. O dva roky neskôr bola hra prenesená priamo na futbalové ihriská aj s využitím futbalových brán, pričom počet hráčov sa ustálil na jedenásť. Hru praktizovali prekvapujúco zozačiatku ženy, vzhľadom na stúpajúce nároky na fyzickú kondíciu a dynamiku sa jej s odstupom času stále viac zmocňovali muži. Prvé medzištátne stretnutie Nemecko – Rakúsko zohrali v roku 1924, o štyri roky neskôr ustanovili v Amsterdame Medzinárodnú federáciu handbalu. Medzitým sa hra rozšírila do ďalších európskych krajín a miest podobným spôsobom ako do geograficky výhodne položenej Bratislavy, kde jej vhodné zázemie pripravili najmä domáce nemecké kluby, následne i maďarské, ale postupne sa jej začali venovať aj kluby slovenské. Išlo o proces úplne prirodzený, veď by bolo nezmyslom zakazovať praktizovanie športu len preto, že nemal svoje korene doma. Práve naopak, internacionalizácia športu vo všeobecnosti mu mimoriadne pomohla.
 


Pečiatka ŠK Cvernova továreň, handbal hrali v klube už v prvej polovici 20. rokov

Po vpáde cudzieho hádzanárskeho elementu, nemeckého handbalu, do Bratislavy v polovici 20. rokov 20. storočia sa zobudili ťažkopádni obhajcovia českej hádzanej. Príležitosť niečo urobiť a nielen si zaspomínať na pomerne nedávne skvelé hádzanárske časy dal Bratislavčanom propagačný zápas moravských klubov ženskej českej hádzanej Moravskej Slávie proti Achillesu Brno. Slovenský denník si vtedy nostalgicky povzdychol: „Svojho času hrala sa krásna hádzaná v Bratislave, ale behom doby zašla. Bol to dôsledok stále zhoršujúcej sa situácie I.ČsŠK Bratislava, ktorý nemal toľko hmotných prostriedkov, aby tento šport mohol podporovať. Za to maďarské a nemecké spolky ujaly sa ženských športov a priniesly do Bratislavy nemecký handbal, ktorý sa tak ujal, že bol založený zväz handballu.“

Ľudia, ktorí sa snažili bratislavskú hádzanú oživiť, naplánovali preto duel vyspelých moravských klubov ako predzápas finále bratislavského pohára vo futbale, teda pred početnou diváckou kulisou.  Vyhlásenia hádzanárskych činovníkov podčiarkovali, že nádej ešte žije, že tento „rýdzo československý šport“ vytlačí nemecký handbal. O záchranu českej hádzanej sa pokúšal aj najväčší telocvičný spolok Sokol. Ten ale nevystupoval iba proti vzmáhajúcemu sa handbalu, ale už tradične ortodoxne aj proti futbalu, prípadne ďalším „nesokolským“ športovým hrám. „Na otázku, ´a čo budete hrať?´ človek počuje a vidí len samé football – football. A prečo? A čo vy? My tiež football...a on tiež football. Snáď niekde v blízkosti YMCA by ste počuli – wolleyball alebo basketball. Neviem ale, či by vám niekto povedal – vyjímajúc dorastencov Sokola v Bratislave I. a v Modre – my máme hádzanú.“ Asi takto vyjadrovali predstavitelia Sokola nespokojnosť s tým, že sokolské športy boli vytláčané a obľube sa tešili aj tie, ktoré spolok nepreferoval. Autor výzvy zo sokolského prostredia s názvom Bratia, propagujte hádzanú, vo februári 1925 bol konkrétny: „Dám prednosť hádzanej aj pred inými hrami, ktoré u nás YMCA zavádza nie snáď preto, že by som podceňoval cudzie hry, ale nechápem, prečo máme hrať hry cudzie, keď máme takú krásnu hru svoju, ktorá je snáď ešte viac zaujímavejšou a dokonalejšou než tieto. Tedy: hádzanú preto, lebo je to všestranná hra, nesurová a dobre nášmu duchu odpovedá. Všestrannosť záleží v dokonalom cvičení rúk, nôh, trupu a dechu a práve tým sa líši od iných hier.“ Inak, predstavitelia Sokola po čase priznávali to, čo bolo evidentné: športom číslo jeden bol u nich (ymkársky) volejbal.

Začiatkom druhej polovice 20. rokov vyjadrovali svoje pocity nespokojnosti s rozširovaním svojej hádzanej na Slovensku samotní českí predstavitelia a pomenúvali príčiny. Viacerí ich hľadali v nepružných toporných pravidlách hry, vraj je nutné zamedziť veľkému počtu gólov, pretože tie znehodnocujú víťazstvo. Ďalší uvažovali o zmenšení bránok, z tých 240 centimetrov na výšku, čo je pre dievčatá príliš, treba ubrať na 225, ba svojich zástancov mali aj dva rovné metre.  Zmenšenie bránkoviska, netrestanie prihrávok na krátku vzdialenosť a nadhadzovanie lopty, to boli ďalšie návrhy na úpravy. Všeobecná nespokojnosť panovala, podobne ako aj v iných hrách, s rozhodcami.

Na Slovensku boli problémy s českou hádzanou o niečom inom. Tu stála otázka trocha inak – existuje tu vôbec ešte táto hra? V Bratislave hádam  takpovediac  v skrytej forme, v ďalších kútoch Slovenska, kde hra začiatkom 20. rokov nádejne prenikala, sa vytrácala. Aktivitou nehýrili ani handbalisti, no v júli 1928 sa v Devíne zišlo mnoho zvedavcov, aby tento raz vzhliadli propagáciu mužských handbalových jedenástok v podaní viedenských klubov Hakoah a Amateur Sportclub, ale usporiadatelia sa pre istotu zabezpečili aj vložkou v podobe boxerských zápasov. „Mužská hádzaná je u nás novinkou, ale musíme poznamenať, že tento druh športu je veľmi pekný, zdravý a všestranný. Viedenáci predviedli veľmi pekné výkony a podaný šport bol prvotriedny.“  Také bolo stručné hodnotenie podujatia, pravdepodobne prvého handbalového zápasu v podaní mužov u nás, hry, ktorá sa uplatnila v Bratislave v širšom meradle až o vyše desaťročie neskôr.

Je príznačné, že z obdobia 30. rokov 20. storočia nemáme o českej hádzanej v Bratislave takmer ani správičku, ale, pravdupovediac, nemala byť aká, pretože táto hra v našich končinách po sľubných začiatkoch jednoducho absentovala.


Sokolský sprievod po otvorení novej sokolovne v Bratislave, 6. júl 1927  

Hádzanárske ihriská na Slovensku nejavili v prvej polovici 30. rokov 20. storočia takmer známky života. Tlač spočiatku bila na poplach, vyšlo viacero článkov veľmi podobného obsahu so silnou dávkou obáv i nádejí smerom k záchrane hry. „Bude hádzaná na Slovensku zachránená?; SOS slovenskej hádzanej; Slovenskí športovci – podporujte hádzanú; Slovenské dievčatá – pestujte hádzanú; Hádzaná na Slovensku musí povstať.“ Hŕstka nadšencov sa snažila zachrániť niečo, čo sa poriadne ani nerozbehlo. Na jar 1934 zaregistrovala Slovenská župa hádzanej so sídlom v Piešťanoch niekoľko činných odborov najmä na Považí, v polovici 30. rokov sa hovorilo v súvislosti s českou hádzanou na Slovensku ako o nových začiatkoch, v skutočnosti išlo o akési naťahovanie konca.

Slúžilo ku cti hádzanárskym činovníkom, že sa snažili zachrániť šport, no prílišný optimizmus sa vzďaľoval od reality a niektoré vyhlásenia, ako napríklad „hádzaná bude mať dvakrát toľko priaznivcov ako futbal“, boli minimálne prehnané a neuvážené. Optimizmu priaznivcov nepridal ani neúspech reprezentácie Československa na IV. Ženských svetových hrách v Londýne v roku 1934, kde naše reprezentantky prehrali v boji o prvenstvo s Juhosláviou, čo výprava niesla ťažko. Pritom sa česká hádzaná v Londýne páčila, tešila sa pozornosti publika a Angličania prejavili dokonca záujem o preklad pravidiel, aby sa jej mohli venovať.


Poznávacím znakom ženskej hádzanej bola vždy aj brána – vyššia ako širšia

Ale aj na Slovensku postupne hádzanársky optimizmus úzkej skupiny vyprchával.  Nastalo obdobie temných prognóz a komentáre z tlače neveštili nič dobré: „Upadajúci vývin hádzanej na Slovensku; Hádzaná pozvoľna umiera; Hádzaná na Slovensku zaniká“. Hľadal sa vinník a našiel sa – vedenie hádzanárskej župy. Tá chystala dokonca stretnutie Morava – Slovensko, z ktorého nakoniec nič nebolo. Hádzanársky náčelník župy Rudolf Blažek si dokonca trúfol vyhlásiť: „ Vyberieme spomedzi slovenských hráčiek tie najlepšie, ktoré budú nominované za národné družstvo ČSR.“ Ale nebolo z koho vyberať a eufória bola neadekvátna. Mieru svojho optimizmu neodhadol ani zástupca Slovenskej župy hádzanej Ladislav Maňas, ktorý zopakoval: „Som pevne presvedčený, že hádzaná na Slovensku sa v budúcom roku 1935 utešene rozvinie.“ Predmetný rok sa stal hádzanársky úplne nulový, neudialo sa takmer nič. Preto potešil aj turnaj RTJ v Bratislave v rámci športových a telocvičných slávností začiatkom júla, ktorým sa hlavné mesto Slovenska aspoň mihlo v prázdnom hádzanárskom kalendári. Zdôvodnením nečinnosti boli „klasické“ príčiny – nekompetentnosť, chýbajúce financie, neochota, nespolupráca klubov s telocvičnými jednotami, škodlivá stranícka politika.

Dlhodobú situáciu dokreslil autor komentára z marca 1937: „Zatiaľ, čo ostatné športové odvetvia sa u jednotlivých klubov tešia stále väčšiemu a vzrastajúcemu záujmu, hádzaná ešte stále prežíva silnú a mocnú krízu, z ktorej sa nemôže nijak vybrodiť. Táto kríza trvá už skoro šesť rokov.“ Tento text iba potvrdil to, čo hádzanárska verejnosť vedela – že odbory českej hádzanej existovali iba na papieri a v praxi „neprejavovaly žiadnej činnosti.“ Zo zemského povrchu u nás hra ale načisto nevymizla, ako-tak sa jej darilo aspoň na stredných školách, medzi študentstvom. „Na Slovensku je hra v nepochopení,“ trafil klinec po hlavičke Športový týždeň v lete 1936. V úvahe nazvanej Slovenky a šport stojí: „Bolo by nesmiernou škodou, keby sa nepodarilo hádzanú vzkriesiť, lebo práve v tomto obore športu sa môžu združovať dievčatá, ktorých majetkové pomery nedovoľujú im provodzovať športy nákladnejšie.“ A Športové novosti v júni 1937už iba rezignovane konštatovali: „Je to smutný osud jedného krásneho športu, ktorý sa na Slovensku krásne vyvíjal v rokoch 1919 – 1923. Slovenské hráčky maly pre túto hru vlohy a vedely svojou hrou nadchnúť...“

Až do prevratu v roku 1938 sa v českej hádzanej na Slovensku už neudialo nič, čo by signalizovalo snahu o životaschopnosť tejto hry. Odraz od dna sa udial až v nových spoločensko-politických pomeroch o pár mesiacov neskôr, ale v inej podobe hádzanej.


Pred zápasom TKNB Bratislava – Sokol Uherské Hradište v roku 1948 (medzinárodná hádzaná so siedmimi  hráčkami)

 

Z Nemecka exportovaný handbal, ktorý prenikol do Bratislavy z blízkej Viedne a prerazil tu v prvej polovici 40. rokov 20. storočia, bol hrou podobnou futbalu a výstižne ho volali aj ručný futbal. Na bratislavských futbalových ihriskách ho hrávali predovšetkým muži , na rozdiel od 20. rokov, keď bola hra doménou žien. Súťažnú podobu nadobudla v roku 1942, keď bol ustanovený Slovenský handbalový sväz (SHbS) premenovaný vo februári nasledujúceho roka na valnom zhromaždení v reštaurácii Smíchovský dvor na Slovenský sväz hádzanej (SSH). Podporné stanovisko vyjadril handbalu aj riadiaci orgán slovenskej telovýchovy a športu po roku 1939 Slovenská ústredná športová rada. Podľa vyjadrení jej členov mal tento orgán veľký záujem na rozvoji handbalu na Slovensku. Už v roku 1936 bol handbal, ako medzinárodná hádzaná s jedenástimi hráčmi, súčasťou programu olympijského turnaja v Berlíne a o dva roky neskôr usporiadala metropola Bavorska aj I. majstrovstvá sveta v tomto športovom odvetví (a zároveň už aj v medzinárodnej hádzanej so siedmimi hráčmi).  

Začiatkom júla 1942 sa uskutočnil v Bratislave prvý handbalový turnaj u nás za účasti mužstiev nemeckej menšiny DSK (Deutscher Sportklub) a FS (Freiwilliger Schutzstaffel) slovenských ŠK Bratislava a ŠK Slovan Bratislava. Víťazom premiérového turnaja sa stali bratislavskí eškári, v dresoch ktorých hral výber hlavného mesta a vo finále (6:5) šlo v podstate o prestížny súboj Nemcov a Slovákov. Vo výbere Bratislavčanov sa predstavili viaceré v tom čase známe populárne športové tváre, ako napríklad G. Gross, Letovanec, Psotka, Pohlodek, Brat, Bubák, Bobocký, Jedľovský, Frühwald, Herrmann, Kopal, teda aj basketbalisti, volejbalisti či tenisti. Univerzálnosť špičkových športovcov bola samozrejmosťou pre mnohých v časoch, keď zákony úzkej špecializácie ešte nikomu až tak veľa nehovorili a borci „stíhali“.  Noviny Slovák zdôrazňovali, že „je chybou, že hádzaná sa pestuje iba v Bratislave, kým náš vidiek nie je ešte zapojený.“ V tomto duchu sa snažil zväz propagovať handbal aspoň na priľahlom vidieku, napríklad v Ivanke pri Dunaji, Devínskej Novej Vsi, v Stupave či na Záhorí vôbec.


TJ Kovosmalt Petržalka v roku 1952 (medzinárodná hádzaná so siedmimi hráčkami)

V priebehu roka 1943 odštartovala v slovenskej metropole dlhodobá majstrovská súťaž v handbale, ktorej účastníkmi boli bratislavské kluby DSK, DTV (Deutscher Turnverein), ŠK Bratislava, ŠK Slovan Bratislava, ŠK VAS, PTE a VŠ Bratislava, tá však rýchlo odstúpila. Premiérovým, ale zároveň aj posledným víťazom, sa stal DSK, keď blížiaci sa front viac nedovolil.

Po roku 1945 sa po futbalových ihriskách či škvarových „placoch“ preháňali handbalové jedenástky, no návrat zaznamenala aj česká hádzaná. V Petržalke si v nej 9. septembra 1945 zmerali sily výbery Slovenska a Moravy (0 : 9), v odvete na moravskej pôde, v Zlíne, padli góly už aj do siete domácich – 4 : 14. Predpokladalo sa, že obe verzie hádzanej sa v Bratislave uplatnia „ex equo“, ale pod vplyvom celoeurópskeho vývoja sa úplne prirodzene, a pritom razantne, začala presadzovať  moderná medzinárodná hádzaná so siedmimi hráčmi. Hra, ktorá má pôvod v Dánsku, kde ju uviedol v roku 1898 pre svojich žiakov učiteľ Holger Nielsen, začala účinkovať na Slovensku na sklonku 40. rokov a najmä v prvej polovici 50. rokov 20. storočia. Prvý turnaj v medzinárodnej hádzanej so siedmimi hráčmi u nás bol zohraný v Bratislave v roku 1948. Moderná rýchla a dynamická hra okamžite upútala pozornosť aktérov i verejnosti a presadzovala sa stále viac na úkor ďalších dvoch konkurenčných modifikácií, strácajúcich postupne hádzanársky dych.


Mužský handbal na futbalovom štadióne ŠK Bratislava v roku 1950

Trvalo však ešte zopár rôčikov, čo sa na Slovensku, keď Bratislava vystupovala v pozícii lídra, hrali tri druhy hádzanej – česká, „jedenástkový“ handbal a „sedmičkový“ variant. Bolo to obdobie plné hádzanárskych nedorozumení, často až nevraživosti, pretože zástancovia jednotlivých modifikácií hry sa skrátka za každú cenu snažili presadiť iba tú svoju hádzanú. Vývoj sa oklamať nedal a postupne vykryštalizoval práve tú podobu hádzanárskej moderny, ktorú sledujeme na domácich i zahraničných hádzanárskych palubovkách dnes. 


Dátum vydania: 20. marec 2015