Za bariérou 120 sekúnd

LUCIA KLOCOVÁ (*20. 11. 1983, Martin), atletika, Atletický klub ZŤS Martin

Prehľad medzinárodných výsledkov

  • MSJ 2000, Santiago de Chile - 3. miesto
  • MEJ 2001, Grosseto - 1. miesto
  • MSJ 2002, Kingston - 2. miesto
  • MS 2003, Paríž - 11. miesto
  • ME do 23 rokov 2003, Bydgoszcz - 2. miesto
  • OH 2004, Atény - 19. miesto
  • MS 2005, Helsinki - 14. miesto
  • ME do 23 rokov 2005, Erfurt - 5. miesto
  • ME 2006, Goteborg - 10. miesto
  • IAAF Grand Prix 2007, Záhreb - 1. miesto
  • IAAF Super Grand Prix 2007, Londýn - 1. miesto

Pravdepodobne nie veľa dievčat vydrží pri kráľovnej športov. Tvrdé a pravidelné tréningy odradili už mnohé nádeje. Čo viedlo vás zostať pri atletike už od detstva a úspešne prejsť juniorskou kategóriou? Ako sa vám to podarilo, ovplyvnili vás aj iné športy?

Vždy som bola športový typ a neviem si predstaviť život bez pohybu. A tak som začínala pri hádzanej už keď som mala asi 11 rokov, až som sa dostala k tomu, čo ma najviac baví – atletike...No vtedy som ešte neplánovala a ani len v kútiku duše nedúfala, že sa dostanem na veľké súťaže mimo Martina a budem reprezentovať Slovensko. Nebol to môj cieľ a brala som atletiku viac-menej ako koníček, z ktorého mám radosť a baví ma. Až keď som prešla k trénerovi Sloukovi, začala sa moja atletická kariéra vyvíjať. Tréningy boli už náročnejšie a keďže sa to odzrkadlilo aj na dobrých výsledkoch, ani som nepomyslela na skončenie a začalo ma to baviť stále viac a viac...
Zaujímajú ma aj iné športy, ale myslím si, že beh na stredné trate je v živote najviac využiteľný (napríklad keď nestíhate niečo vybavovať, tak si dosť často pobehnem) No určite v rámci kondičky je dobré, keď sa mimo sezóny venujem aj iným športom...U mňa je to predovšetkým plávanie (aj počas sezóny), korčuľovanie a bicykel (až po sezóne).

Skúšali ste aj iné bežecké disciplíny? Sem-tam si zabehnete štyristovku, ale čo napríklad také šprinty, príp. prekážky? Alebo naopak, neuvažujete neskôr o prechode na dlhšie trate? Veď kombinácia 800 a 1500m je bežnou praxou v ženskej atletike.

Nad inými bežeckými disciplínami som ani len neuvažovala. Keď ma učiteľka na základnej škole prvýkrát vybrala na Turčianske hry mládeže, bežala som 60m a 800m. Už vtedy ma viac bavila 800vka, lebo kým som sa rozbehla na 60tke, bola som v cieli. A to isté platí aj dnes. Postupne to ukázali aj špeciálne testy, že som skôr vytrvalostný typ a nie šprintérsky. A aj sama to tak cítim. 400m je asi najkratšia trať, ktorú ma baví behať. Ale 1500vka? To  ešte nejaký ten čas potrvá, kým nazbieram odvahu...najprv sa musím naučiť behať 800vku, s čím ešte stále nie som spokojná, a potom pôjdem hore. A napokon...asi by ma nebavilo rozcvičovať sa 2 hodiny pred pretekmi kvôli 100 alebo 200m.

Po prvýkrát ste sa úspešne na medzinárodnej scéne predstavili v roku 2000, keď ste na MSJ vybojovali bronzovú medailu. Aj nasledujúce roky 2001 a 2002 boli úspešné (medailové umiestnenia na MEJ a MSJ). V roku 2003 už medzi ženami na MS v Paríži ste obsadili 11. miesto. No po roku 2003 nastala u vás (tak to hodnotia atletickí odborníci) výkonnostná stagnácia. Bolo to tak? Ako to vnímate teraz s časovým odstupom?

V tejto otázke bolo takmer všetko správne, až na jednu zaujímavú vetu. „Po roku 2003 nastala u vás (tak to hodnotia atletickí odborníci) výkonnostná stagnácia.“ Ja som nikdy verejne neprehlásila že stagnujem a veľmi by ma zaujímali tí atletickí odborníci, ktorí to tak zhodnotili. My s trénerom sme vedeli, v čom je chyba, no niektoré veci sa nedajú ovplyvniť. Pre každého atléta nie sú príjemné zdravotné problémy a vždy sa, žiaľ, podpíšu pod negatívny úspech. Preto si myslím, že atletickí odborníci, ktorí hovoria o mojej 3-ročnej stagnácii, by si v každom prípade mali dať do súvislosti všetky fakty a až potom hodnotiť. Ale napríklad  10. miesto na ME v Goteborgu 2006, s 2-týždňovým výpadkom v horúčkach týždeň pred majstrovstvami a zabehnutie času na úrovni „ osobáku“ podľa mňa nie je stagnácia. Nikto nemôže lepšie zhodnotiť môj výkonnostný rast ako JA S TRÉNEROM! To nie sú len výsledky podávané na vrcholných súťažiach, ale hlavne podmienky a ostatné okolnosti, ktoré tento výkon ovplyvňujú.

Čo sa deje v hlave špičkovej bežkyne počas pretekov na 800m. Dá sa vôbec na niečo myslieť počas tých necelých dvoch minút? Sú myšlienkové pochody (všeobecne či vo vašom prípade) iné pred štartom, krátko po ňom, príp. pred koncom behu?

V mojom prípade sa to dá. A niekedy dokonca stihnem myslieť na viac vecí ako počas celej rozcvičky pred samotnými pretekmi.  Neviem, ale asi je to individuálne. No ja sa pred štartom snažím nemyslieť na preteky a čo najlepšie sa rozcvičiť. Počas celej 800vky (hoci sú to necelé 2 minúty)mi hlavou preletí veľa myšlienok. Dá sa povedať,  že myslím na každý jeden krok,  lebo stačí jedna kolízia a už je čas o sekundu horší. Nie vždy sa mi to podarí a menšie taktické chyby sú v každom behu. Bez toho sa to snáď ani nedá. To by sme museli bežať dve a po 780m by tá jedna odstúpila. Vtedy by som asi presne odbehla 800m. No a po dobehnutí je tu už buď radosť alebo preberanie chýb, ktoré ovplyvnili zlý výsledok.

„Najlepšie výsledky dosiahla Klocová v behu na 800m väčšinou na vrcholných podujatiach atletickej sezóny vyrovnanými výkonmi. Výhodná je jej vlastnosť – schopnosť podať maximálny výkon tam, kde ho treba“, to skonštatoval váš tréner Pavel Slouka. Ste teda asi súťaživý typ, ktorý dokáže zabrať v správnom momente, a ktorý prípadný neúspech prežíva o to ťažšie, alebo naň rýchlo zabudnete? Veď taký je šport...

Keď to povedal tréner, tak to tak asi bude, veď napokon som výsledky začala mať, až keď som prišla k nemu. No pravdou však je, že ako som začala atletiku trénovať, tak zatiaľ sa mi darí každý rok podať maximálny výkon na vrcholných podujatiach sezóny. Asi som na seba dosť prísna, no každú prehru dosť prežívam a ťažko sa s ňou dokážem vyrovnať. Vtedy si aj hovorím „taký je šport“, no z mojej pamäte to dokáže vymazať až dobrý výkon.

Každé preteky sú iné, na vrcholných šampionátoch i mítingoch ide predovšetkým o víťazstvo, resp. umiestnenie. Taktické víťazstvo, hoci aj v relatívne slabšom čase môže byť omnoho cennejšie ako skvelý čas v rýchlom behu s horším umiestnením. Pre pretekárov s rýchlym záverom je to výhodou. Zdá sa, že aj vašou. Cítite to aj vy tak?

Ako ste povedali, každé preteky sú iné. Je ťažké povedať, ktoré preteky mi viac vyhovujú. Či preteky na rýchly záver alebo rýchlo rozbehnuté preteky. Skôr to závisí od toho, ako sa na daných pretekoch cítim, aké je počasie a konkurencia. Nepatrím medzi 800vkárky s veľmi rýchlym záverom a predsa sa mi už na niektorých pretekoch (aj v tomto roku) podarilo zdolať pretekárky, ktoré majú oveľa rýchlejší záver ako ja. No keď nie je príliš priaznivé počasie (prší a je zima), tak je jasné, že sa pobeží na čo najlepšie umiestnenie a nie na čas. V tých taktických behoch je to aj dosť o šťastí, najmä čo sa týka MS, ME alebo OH. V behu nás je 8,  väčšinou s jednou favoritkou a piatimi takými, ktoré majú časy s rozdielom par stotín sekundy a postúpiť môžu len 3. Vtedy stačí jedno malé zaváhanie a je po šanci...

Nastal niekedy aj u vás stav pretrénovania? Je to pocit alebo skutočnosť? Ako sa dá zistiť, že organizmus je pretrénovaný? Existuje nejaký univerzálny recept na odbúranie takéhoto stavu, alebo je to viac individuálna cesta?

Ja som pretrénovaná ešte nebola. Takže Vám k takémuto stavu veľa toho nepoviem. Neviem, aký je to pocit. S trénerom sa tomu snažíme predísť.
No stav pretrénovanosti je možný, ale v dnešnej dobe sa už robia mnohé testy, vďaka ktorým sa tomu dá predísť. Preto ak niečo takéto cítite, platí heslo „v najlepšom  treba prestať.“

Ako riešite počas pretekov prípadnú kolíziu? Je to okamih, ktorý môže nastať napríklad pri predbiehaní, môže ísť o neúmyselné zavinenie, ktoré ale často ovplyvní ďalší priebeh behu, niekedy však ide aj o taktický a nešportový ťah. Sú široké lakte povinnou „výbavou“ osemstovkára?

Každopádne sú široké a ostré lakte výhodou pretekára. Ja ich mám, ale tiež ich treba vedieť použiť a nie vždy sa to dá. No kolízie sú tie, ktoré ovplyvňujú Váš celkový výsledok. Ako som už o pár riadkov vyššie spomínala, stačí jedna menšia kolízia a sekunda navyše je na svete. Tieto kolízie väčšinou nastanú vtedy, keď je v behu veľa pretekárok alebo vyrovnané pretekárky. Vtedy sa každá hrnie dopredu a je len otázkou, kedy nejaká zakopne a ak tá za ňou to neočakáva, môže to skončiť aj pádom. Vždy je to najhoršie asi pri tom zbiehaní po 100m a potom tých 250 – 300m pred cieľom. To sú najčastejšie úseky kolízií.  Ale patrí to k tomu. Inak by tie dve kolá boli asi nudné a nemali by ste nad čím rozmýšľať.

Pred nedávnom ste zmenili svoje domovské pôsobisko, keď ste sa vlastne vrátili späť do Atletického klubu ZŤS Martin. Čo vás k tomu viedlo? Prispela aj táto zmena k vašim skvelým výkonom, ktoré nasledovali?

Keď som v roku 1999 prestúpila do klubu Slávia UK Bratislava, umožnilo mi to zúčastniť sa viacerých zahraničných pretekov. To by sa v Martine v tej dobe nedalo realizovať. Nezanedbateľná bola aj podpora zo strany klubu. V posledných rokoch sa veľmi znížil počet pretekárov v Slávii UK a vďaka svojej výkonnosti sa za pomoci manažéra zúčastňujem zahraničných pretekov. Tréningové podmienky sú rovnaké aj po prestupe do klubu ZŤS Martin. Pociťujem aj väčší záujem a podporu zo strany  mesta Martin, a tak sa snažím o čo najlepšiu propagáciu atletiky a reprezentáciu mesta.

Časy pod dve minúty, to je už v ženskej osemstovke absolútna svetová špička. Trúfate si ešte ďalej skresávať smerom nadol váš najlepší čas? Ste treťou Slovenkou, ktorá sa dostala pod stodvadsať sekundovú hranicu (po Čerchlanovej-Ozorákovej a Sedlákovej). Predsa len existujú určité hranice a limity. Kratochvílovej svetový rekord radšej ani nespomíname...

Zatiaľ ukončenie mojej kariéry neplánujem, takže dúfam, že ten čas ešte dole pôjde...no naplánovanie je jedna vec a splnenie sna druhá. Zatiaľ je mojím snom pokoriť slovenský rekord a ten je ešte veľmi ďaleko.

Výkonnostným zlomom, ktorý ste zaznamenali koncom júna tohto roku tie „večné“ tlaky okolia i novinárskej obce konečne pominuli. Bola to úľava, alebo ste už tie permanentné otázky so slovným spojením „dve minúty“ brali rutinérsky s nadhľadom?

Samozrejme som sa to snažila brať s nadhľadom, i keď niekedy po prečítaní určitých článkov sa to dalo len ťažko ignorovať. Ale úľava to každopádne bola...nie je moc príjemné, keď niekto o vás stále píše dookola jednu a tú istú vetu a aj keď to vysvetľujete akokoľvek, nezbavíte sa toho. No oveľa viac ma teší čas ako to, že novinári musia rozmýšľať nad novou vetou, ktorou sa teraz budú pýtať.

Je krásne zdolať, tak ako sa to darí vám v posledným mesiacoch, finalistky a medailistky MS a ME (Čerkasovová, Kľuková, Čeplaková). Bezprostredné pocity radosti po vydarenom behu aj napriek únave si vychutnávate sama, ale neskôr radšej v spoločnosti tímu, kolegov, či svojich blízkych. Posilňujú takéto úspechy vaše ego?

Každé preteky sú iné a času na tešenie sa z dobrých výsledkov nie je veľa. V sezóne idem z jedných pretekov do druhých a teraz najmä od zlatej tretry v Ostrave mám stále preteky. Určite sa po dobehnutí teším, no dôjde mi to aj tak až neskôr. Takže oslávim to vždy až po vrchole v sezóne, čo je vždy už okrem nejakých dvoch- troch  pretekov aj koniec sezóny. A potom to oslávim spolu s priateľom, rodinou a kamarátkami.

Moje ego to neposilňuje, pretože ako som už spomínala, atletika je lotéria a raz to vyjde jednej a raz druhej. Moje ego skôr posilňuje čas, a ten ešte stále nie je taký, ako by som si predstavovala. Takže mám pred sebou ešte dlhú cestu.

Môžete nám aspoň stručne priblížiť ako vyzerá príprava atlétky na sezónu, na preteky? Akú úlohu zohráva posilňovňa, čo doplnkové športy. Je aj otázka výživy nezanedbateľnou súčasťou „fungovania“?

Stručne opísať prípravu na sezónu či preteky sa nedá. Je to zdĺhavý proces. Môj kalendárny rok sa skladá zo 7 mesiacov tréningu, 4 mesiacov pretekania a 1 mesiaca regenerácie a oddychu. Svoju úlohu v ňom určite zohráva posilňovňa a aj výživa. No priznám sa, že v tej som „lajdák“. Po návrate z MSJ z Jamajky (kde som mala žalúdočné problémy) sa stravujem skôr ako to mne vyhovuje a ako si môj žalúdok zaželá. No nie ako by sa mal športovec stravovať. Preto nie som veľmi vhodný kandidát ako vzor. Samozrejme si dávam pozor na niektoré nezdravé jedlá (hlavne v sezóne), ale po sezóne si ich veľmi rada doprajem. V príprave je dôležitá hlavne regenerácia. Keďže ja mám strašne rada vodu, je to môj najúčinnejší regeneračný spôsob ako sa dať dokopy. Či je to už plávanie alebo rôzne perličky a tiež masáže.

Na iné športy však času ani energie nazvyš nemám. Po sezóne chodím s priateľom na bicykel alebo turistiku. Ale to je len pár mesiacov, kým nie je sneh. Nakoľko neobľubujem zimné športy, chodím v zime a počas prípravy len na plaváreň. Po dvojfázovom tréningu je niekedy aj to problém.

V čom to bude, že vaše výsledky v tejto sezóne sú výborné, že vás súperky berú už veľmi vážne, že musia s vami rátať, pretože patríte jednoducho k špičke? Dá sa povedať, že ste atleticky dozreli a máte pred sebou ešte viacero vrcholných sezón?

Na túto otázku je ťažké odpovedať. Ale táto sezóna ma veľmi teší hlavne po stránke zlepšenia osobného rekordu, či už na 800vke alebo aj 400vke. Po iné roky ma trápili zdravotné problémy a na pretekoch som nebojovala len so súperkami, ale hlavne so sebou. Napokon sa mi podarilo zabehnúť čas aspoň na úrovni „osobáku “. Tento rok som sa opäť priblížila k svetovej špičke a dúfam, že sa priblížim ešte viac. No to, že som predbehla niekoľko veľmi kvalitných 800vkáriek, beriem skôr ako výkon v pravú chvíľu na pravom mieste.

Ste zároveň členkou NŠC. Pomáha vám táto inštitúcia vo vašej príprave a podieľa sa nejakým spôsobom na vašej úspešnej športovej kariére?

NŠC je v prvom rade môj zamestnávateľ. Mám tu stanovené svoje ciele a od ich plnenia závisí vždy podpora v nasledujúcom roku. Spolupráca je na požadovanej úrovni a vždy sa môžeme na ich pomoc (nielen finančnú) spoľahnúť. Z toho vyplýva, že sa podieľajú na značnej časti mojej športovej prípravy. Preto by som sa aj touto cestou chcela poďakovať NŠC za podporu.

Dátum vydania: 2007