Sekcia: Vzdelávanie

 

Ženy si svoj šport museli vybojovať

PhDr. Igor Machajdík, Národné športové centrum

Fenomén športu bol od začiatku automaticky spájaný s mužom. Bol tradične  mužskou doménou, spoločnosť ho chápala ako oblasť, ktorá bola výrazom mužskosti. Vývoj však potvrdil, že radosť z pohybu i súťaženia si vychutnávali úplne prirodzene aj ženy. Mali to ťažšie, svoje právo na pohyb a šport si museli vybojovať a presadiť tak, aby sa stal aj v ich prípade skutočnosťou.  


Výjav z Héraií v starovekom Grécku

Mimoriadnu pozornosť venovali telu v dejinnej etape starovekých civilizácií  Gréci, ktorí exportovali svoju vyspelú a prepracovanú fyzickú kultúru do celého starovekého sveta. V mestských štátoch Grécka dosiahla telesná kultúra vysoký stupeň vývoja a charakterizovalo ju úsilie o harmonický rozvoj osobnosti, založený na súhre tela a duše – kalokagatii. Systém tvrdej vojenskej výchovy v Sparte, zameraný na fyzickú stránku, napĺňali skôr chlapci, ale do značnej miery mu podliehali i dievčatá. Aj pre ženy platilo heslo, ktoré zanechal Plutarchos: „Bez odvrávania poslúchať, otužovať sa a naučiť sa víťaziť.“ Výchova dievčat bola prípravným obdobím základného poslania sparťanskej ženy: byť dobrou matkou udatných vojakov. Atény boli v tomto smere miernejšie a kládli dôraz na rozumovú stránku kalokagatie, snažiac sa ale nezanedbávať ani tú fyzickú zdôrazňujúc vzájomnú vyváženosť.

Ani bájne antické olympijské hry neboli ženám prístupné (jedinou tolerovanou výnimkou bola prítomnosť vrchnej kňažky bohyne Demeter). Je však isté, že aj helénske ženy mali svoje športové hry, aj keď nie v takom rozsahu ako olympijské. Tie najznámejšie sa nazývali heráie a boli súčasťou osláv bohyne Héry, kráľovnej Olympu a manželky Dia. Podobné ženské hry prebiehali aj v Aténach, na Rodose či Kose.

Stredovek pohybovým aktivitám všeobecne neprial. Ideál ženy v tejto dejinnej etape predstavovala rozjímajúca, pokorná a odovzdaná žena, ktorá sa mala strániť zbytočných pohybových aktivít. Vydávanie ľudského tela za „nádobu hriechu“ nenachádzalo živnú pôdu medzi vidiečanmi obľubujúcimi pohybové hry a už vôbec nie v silnom rytierskom hnutí i v neskoršej snahe mešťanov po zábave a rozptýlení, ktoré nachádzali práve vo fyzickom pohybe a súťažení. Ženy, aj keď v menšej miere, nevynímajúc. Prekážkou  bolo najmä jadro patriarchálnej spoločnosti, ktorá zaužívanými stereotypmi o poslaní žien slabšie pohlavie pohybovo diskriminovala.

Práve polovica 19. storočia, doba zrodu moderného športu, je zároveň dobou, kedy nastáva určitý zlom v chápaní ženského športu a v ich veľmi nesmelom „športovom emancipačnom úsilí“. Zástancom telesných cvičení žien bol nemecký pedagóg J.H. GutsMuths (1759 – 1839), odporúčajúci pravidelný pohyb dievčat na čerstvom vzduchu. V roku 1869 bol na podnet M. Tyrša založený Tělocvičný spolek paní a dívek pražských, od roku 1897 boli v Sokole zakladané ženské odbory. Prvým propagátorom Sokola na Slovensku bol Ivan Branislav Zoch, ktorý uverejnil výzvu na zakladanie sokolských jednôt u nás už koncom roka 1867. Tento profesor Slovenského gymnázia v Revúcej bol autorom prvej učebnice telesnej výchovy na Slovensku (1873), v ktorej venuje pozornosť aj cvičeniu dievčat.

Postupne sa rozvíjajúce športové odvetvia, ktorými boli u nás atletika, šerm, veslovanie, tenis, cyklistika, box, plávanie, ťažká atletika, t.j. vzpieranie a zápasenie, kolky, korčuľovanie i futbal sa stali prakticky výlučne mužskou záležitosťou, akýmsi „panským huncútstvom“ s dominantnou úlohou majetkovo lepšie situovaných vrstiev. V 19. storočí zriedkavý pohľad na ženu snažiacu sa o športový výkon vzbudzoval skôr údiv ako obdiv, ba v súvislosti s „odvážnym“ ženským športovým odevom až pohoršenie, a to nielen zo strany mužov, ale skôr žien.

K zmene chápania športu, jeho poslania a nazerania naň prispelo podstatnou mierou organizovanie olympijských hier, internacionalizácia športu, zakladanie medzinárodných športových a telovýchovných inštitúcií, revolúcia v diplomacii športu, likvidácia športového separatizmu a stretávanie sa športovcov rôznych krajín na oficiálnej i priateľskej báze. Mohlo by sa zdať, že táto zmena v ponímaní športu ako nástroja spolupráce a komunikácie špeciálne so ženami nesúvisí, vychádzajúc z dovtedajších tendencií, že priamy dopad na málo viditeľný a niekde takmer neexistujúci ženský šport nemala. Takéto stanovisko zastával spočiatku aj samotný Pierre de Coubertin, ktorý o účasti žien na OH  neuvažoval a bol odporcom  prítomnosti žien na vrcholných medzinárodných športových fórach. A na Hrách I. olympiády 1896 v Aténach ženy svoje zastúpenie naozaj nemali. Na tých nasledujúcich, vďaka stanovisku MOV už áno, aj keď bol ich počet až do prvej svetovej vojny na olympijských športoviskách iba epizodický. Stále pretrvávali konzervatívne teórie o negatívnom pôsobení športu na ženský organizmus, nebezpečenstvo neplodnosti alebo údajnej premeny ženského organizmu na mužský či  moralizované oblečenie.

Vďaka ženským  osobnostiam a stúpajúcim počtom športovkýň na povojnových olympijských športoviskách sa ženský šport výrazne zviditeľnil. Medzníkom vo vývoji „zakríknutého“ ženského športu sa stalo založenie Medzinárodnej federácie ženských športov (Féderation Sportive Féminine International – FSFE) koncom októbra 1921 v Paríži. Zakladateľskými krajinami  boli Francúzsko, Anglicko, USA, Taliansko, Španielsko a Československo. Táto organizácia sa stala platformou pre národné organizácie s cieľom propagovať šport, úsilie o väčší počet športov a disciplín pre ženy v programe OH, spolupráca medzi ženskými asociáciami členských krajín, zavedenie princípov etiky v športe a uznávanie ženských svetových rekordov. Zorganizovanie ženských svetových hier v rokoch 1922 – 1934 znamenalo akceptáciu ženského športu zo strany renomovaných medzinárodných športových subjektov i priaznivcov športu v celom vyspelom svete.

Na prvých Ženských svetových hrách, nazývaných premiérovo aj Ženské olympijské hry 1922 v Paríži súťažilo päť krajín (aj Československo) v atletike, volejbale, basketbale a hádzanej. Postupne boli usporiadané v štvorročnej periodicite ďalšie tri diely: v roku 1926 v Göteborgu za účasti ôsmich krajín a v roku 1930 v Prahe. Tu súťažilo 17 krajín, súťaže sledovalo 50-tisíc divákov, pozornosť pútali najmä náročné atletické disciplíny i kolektívne športy – česká hádzaná, handbal a basketbal. Súčasťou programu boli aj ukážkové súboje vo volejbale, šerme, kanoistike a športovej streľbe. Posledné hry sa udiali v roku 1934 v Londýne.


III. ženské svetové hry, Praha 1930


Účasť žien na OH a ZOH v rokoch 1896 až 1936

OH/ZOH Počet športovcov Z toho žien
OH Atény 1896 245 0
OH Paríž 1900 1225 19
OH Saint Louis 1904 689 8
OH Londýn 1908 2035 36
OH Štokholm 1912 2547 90
OH Antverpy 1920 2591 78
OH Paríž 1924 3092 136
OH Amsterdam 1928 3014 290
OH Los Angeles 1932 1408 127
OH Berlín 1936 4066 328
ZOH Chamonix 1924 294 13
ZOH Sankt Moritz 1928 464 27
ZOH Lake Placid 1932 311 32
ZOH Garmisch-Partenkirchen 1936 668 80

Dátum vydania: apríl 2018