Sekcia: Vzdelávanie

 

Život na vlnách vážnej hudby a stolného tenisu

 PhDr. Igor Machajdík, Národné športové centrum

Danosť osobností zohrávať dôležitú až kľúčovú úlohu a výrazným spôsobom ovplyvňovať dianie je zrejmá v každej oblasti ľudskej činnosti. Šport nemôže byť výnimkou a prítomnosť osobnosti vtláča spoločnosti v konkrétnom prostredí pečať svojej sily minimálne neprehliadnuteľným, ale skôr podstatným spôsobom.

Osobnosť v tomto zmysle predstavoval Vladimír Horváth (7.11.1912 – 28.9.1998), ktorý si svoje miesto v živote našiel najmä vo svete hudby a stolného tenisu. Hra s najmenšou loptičkou ovplyvnila jeho pôsobenie predovšetkým v rokoch 1930 až 1949, kedy sa pohyboval v prostredí „pingpongových stolov“ pravidelne ako hráč i ako funkcionár. Z úspešného hráča TTS Trenčín, PTE, ŠK a YMCA Bratislava sa postupne prepracoval až na post zväzového kapitána slovenskej reprezentácie v rokoch 1940 až 1943 i takpovediac v druhej fáze, po oslobodení v rokoch 1946 až 1948 a potom aj v rokoch 1947 – 1948, kedy zastával funkciu nehrajúceho kapitána československej reprezentácie.

Stolný tenis sa počas existencie prvej Slovenskej republiky prezentoval u nás ako šport veľmi dynamický, s čulými medzinárodnými stykmi i bohatým programom. Slovenskí reprezentanti zohrali v tomto období 15 medzištátnych zápasov s bilanciou 6 víťazstiev a 9 prehier. Bratislava hrala v domácich pomeroch prvé husle a lákavými „podnikmi“ bývali medzimestské stretnutia so zahraničnými súpermi s výbornou bilanciou – 14 výhier a dve prehry. Na tomto stolnotenisovom „boome“ sa výrazným spôsobom podieľal Vladimír Horváth. Aj vďaka nemu popularita hry na Slovensku stúpala, veď kým v roku 1939 evidoval Slovenský stolnotenisový zväz iba 11 klubov, začiatkom roka 1944 ich už bolo 75.



    Vladimír Horváth 

Vladimír Horváth stál aj pri zrode veľmi populárneho Dunajského pohára v stolnom tenise, ktorého 1. ročník bol odohraný v januári 1943, keď bol na čele zväzu Karol Morávek. Našim činovníkom sa podarilo zabezpečiť skvelú konkurenciu špičkových svetových hráčov najmä z Maďarska či Chorvátska a Horváth nominoval do slovenského výberu borcov ako Kollárik, Tokár a Bořuta. Maďari v priestoroch hotela Tatra, kde sa hralo, dominovali, keď zo siedmich prvenstiev získali šesť, no potešujúci bol obrovský záujem verejnosti a Tatra doslova praskala vo švíkoch.

Zásluhy Vladimíra Horvátha na úspechoch slovenského stolného tenisu sú evidentné, pri výchove talentov využíval aj svoje bohaté hráčske skúsenosti. Úspechy v drese ŠK Bratislava, kde si viacnásobne vybojoval ako jeho člen majstrovské tituly, ako aj 2. miesto v štvorhre na majstrovstvách Slovenska jednotlivcov (s Gescheidtom) v roku 1934, boli základom pre jeho ďalšie funkcionárske i diplomatické pôsobenie vo vnútri slovenského stolnotenisového diania.

V nastúpenom trende pokračoval aj po oslobodení, kedy bol zvolený za predsedu Slovenského stolnotenisového zväzu a zároveň vykonával aj funkciu zväzového kapitána československej reprezentácie. V tejto pozícii priniesol Vlado Horváth do vlasti zlatú medailu z Majstrovstiev sveta v Londýne 1948. “Keď sa vrátil Vlado z Anglicka do Bratislavy, do budovy Československého rozhlasu, kde pracoval, ho už ani nevpustili“, spomína si Božena Horváthová, manželka úspešného funkcionára i profesionálneho „rozhlasáka“ a pokračuje: „Ako predseda Demokratickej strany to mal v rozhlase spočítané. Zostal zrazu bez práce a bez prostriedkov na živobytie.“ O tom, že bol donútený skončiť napriek veľkým úspechom aj v stolnom tenise, netreba pochybovať.

Vladimír Horváth pôsobil v rozhlase ako hlásateľ už v rokoch 1937 – 1945 a pokračoval aj po oslobodení po osudný rok 1948, vtedy už ako vedúci redakcie programov pre Slovákov v zahraničí. Po vyhodení na ulicu pracoval, prijmúc pomoc kamaráta, vo firme na opravu výťahov, odkiaľ prešiel po roku do Hudobnej a artistickej ústredne a potom do Slovenskej filharmónie, kde sa uplatnil ako vedúci koncertnej prevádzky. Bol šťastný, že sa pohyboval v oblasti hudby, ktorá sa stala jeho celoživotnou láskou a ktorá ho napĺňala. Veľmi výrazne sa podieľal na organizovaní koncertného života, zaslúžil sa o vznik Bratislavskej hudobnej jari (neskôr Bratislavské hudobné slávnosti) a v roku 1949 inicioval založenie Komorného orchestra Slovenskej filharmónie. K stolnému tenisu sa už nikdy nevrátil, osud to zariadil inak.

Kombinácia hudby a stolného tenisu je ojedinelá, no v podaní Vladimíra Horvátha bola mimoriadne úspešná. Žil naplno svoj život stolnotenisový, hudobný i rodinný, vychoval tri deti. Krátko a výstižne ho charakterizovala jeho dcéra Božena: „Naozaj môžem povedať, že bol výborným otcom.“

Dátum vydania: 2010